Pôvodná próza: N. Chovancová

Natália Chovancová

Spomienka na horu Mt. Reiner

 

            S plačom vošla do triedy. Kamarátka si k nej sadla a chytila ju za ruku. Všade vládla pracovná atmosféra, blížil sa koniec polroka. On stál pri okne a hral sa s hlinou. Nemal chuť nič tvoriť. Pozrel znova na ňu a pokrútil hlavou. Nevedel. Kamarátka šla k učiteľkinmu stolu vziať zopár vreckoviek. Podala ich priateľke. „Vieš, kedysi mi písal básne. A vravel, že ma má rád.” Posledné slová zanikli v tlmenom náreku. Nos mala upchatý a ruky mokré od utierania sĺz. Hlasno sa vysmrkala a žmolila vreckovky v ruke. „On bol vždy taký milý a teraz je všetko iné. Hrá sa na veľkého sukničkára, ale…” – vzlykla, „nikto ho nebude nikdy tak milovať ako ja.” Znova sa jej z očí valil prúd sĺz. Pozrela na jej priateľku spýtavým pohľadom, no jej oči boli prázdne a plné bolesti. Aj ona by plakala, keby to vedela. Sklonila sa k plačúcej, ktorá niečo šepkala a pohladkala ju po vlasoch: „Neplač, nestojí to za to. Gangstri neplačú. Sama si to povedala, nedovoľ mu myslieť si, že si mäkká. Pamätáš, keď si vravela, že nikdy neplačeš, že ťa to naučila ulica?” Prikývla a pritom vzdychla: „Ty tomu nerozumieš. Ja ho milujem. Ty si nikdy tak nikoho nemilovala, ako ja milujem jeho.” Priateľka sa zhlboka nadýchla a sledovala jej uslzený rukáv. „Máš pravdu, nikdy som nikoho nemilovala.” Vstala a odišla. Nechala tam zmätenú a uplakanú priateľku, ktorá si ani neuvedomila, ako hlboko zasiahla.

 

Vybehol na chodbu a keď ju nezbadal, vyšiel von. Sedela na tráve a pozorovala, ako vánok tancuje v tráve. Bol prekvapený, keď ju našiel so suchou tvárou. Všetky dievčatá  plačú. Zdvihla zrak. V očiach sa jej javila tá nekonečná bolesť, ktorú si všimol zakaždým, keď ju na privítanie objal alebo pobozkal. Bola jej jeho prítomnosť nepríjemná? Nevedel. Tak ako vždy nič nevedel. „Prečo plakala?” pýtal sa opatrne a sadol si k nej. Odvetila mu tvrdo: „Prečo sa jej nespýtaš sám?” Nasilu sa usmial: „Je to pre mňa?” Zamračila sa: „Nie,” zaklamala. Chvíľu tam sedeli a pozorovali Mt. Rainier. Hmla ho pohlcovala, bol nejasný. Pripadalo jej to smiešne, jej život bol presne taký. V podstate krásny, no vždy tam boli nejaké chmáry. Po chvíli sa spýtala s predstieranou ľahostajnosťou: „Prečo sa už spolu nebavíte?” Nepozrel na ňu, len zamrmlal: „Veľa vecí sa zmenilo.” „Napríklad? Nie, nevadí, na tom nezáleží.” Konečne na ňu pozrel: „Čo ťa trápi?” Len pokrútila hlavou. Mlčala tak jemne, ako len dokázala. Inokedy, keď človek mlčí, znie to hrubo, ale tentoraz to bolo tak akurát. Zopakoval svoju otázku.” „Nič, skutočne.” Zdvihol obočie a pokrútil hlavou. Chytil ju za ruku, no nepozrel na ňu: „Mne môžeš veriť.” Zdvihol sa jej žalúdok a zatočila sa jej hlava. “To iste,’ pomyslela si. „Ja viem,” povedala. Odhrnul jej vlasy z očí a pozrel jej do tváre: „A teraz mi povedz, čo trápi tvoje mladé srdiečko.” ‘Pch, mladé srdiečko, ako keby si bol dedo. Nenávidím keď so mnou rozpráva ako s deckom.’ Usmiala sa nasilu: „Pochybujem, že mi TY môžeš pomôcť.” „Len rozprávaj,” povzbudil ju. „Všetko sa mi rúca. Nemám žiadnych priateľov a každý mi klame do očí. Nemám sa s kým porozprávať. Najradšej by som sa postavila do stredu chodby a vykričala si srdce.” Usmial sa. Nerozumel jej. „Chápem ťa. No vždy sa môžeš obrátiť na mňa. Nech sa deje čokoľvek, budem stáť pri tebe.” Objal ju. Chcelo sa jej vytrhnúť sa mu a poriadne naňho kričať. Že to on je príčinou, prečo v triede niekto plače. Že to on môže za to, že ona už nedokáže plakať. Že sa jej hnusí a nemôže ho vystáť a zároveň nedokáže odolať jeho dotyku. Nadávala si za to, že sa dala nachytať. Hnevala sa naňho, že jej znova klamal do očí. Že ju nútil klamať priateľke a že zraňuje každého okolo seba. Že ho ľúbi a že s ním chce byť navždy, aj keď nenávidí tie jeho nemožné topánky a aroganciu, ktorá ho nadnáša, keď kráča. Že ho miluje a umrela by preňho. Pokrútila hlavou nad svojou hlúposťou. Už zase sa dala uniesť príliš ďaleko. Do sveta, ktorý sa vytráca zo zemského povrchu. Ešte stále držal jej ruku. V očiach mal nehu a keby sa bola lepšie pozrela, zbadala by, ako mu na nej záleží. Vstala a s pokojnou tvárou a falošným úškrnom podotkla: „TY mi naozaj v mojom probléme nepomôžeš.” Kto iný, keď nie on? Keby tak vedel, že on bol ten jediný, kto by to dokázal. No nevedel to. Nikdy nič nevedel.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.