Na východe veľa nového

NA VÝCHODE VEĽA NOVÉHO…

Po prečítaní troch básnických zbierok

 

Na východ Slovenska mám niekoľko spomienok, ktoré vo mne vyvolávajú zväčša príjemné pocity. Naposledy som bol v  Košiciach pred niekoľkými rokmi s dnes už nebohým Vojtom Kondrótom. Tomu, kto tohto básnika a kamarátskeho, srdečného človeka poznal, musí byť jasné, že cesta na východ nemohla byť v žiadnom prípade nudná…  A ani nebola.

Okrem asociácie s menom Vojta Kondróta sa mi však východné Slovensko (literárne) spája aj s inými menami. Uviesť všetky by bolo zbytočné a nesúviselo by to s tým, o čom chcem písať. Zaujali ma totiž tri knihy mladých slovenských básnikov, ktorí majú – okrem iného –  spoločný domicil v Košiciach. Aj keď v prípade kozmopolitu Petra Bilýho (1978) je náležité pojem trvalé bydlisko uvádzať s istou rezervou… Ďalšie dve mená (a dve knižky) potom predstavujú: Martin Vlado (1959) a Rado Brenkus (1974).

 

Čitatelia DOTYKOV a nadšenci, ktorí dnes napriek všetkému sledujú a čítajú pôvodnú slovenskú literatúru (poéziu zvlášť), istotne týchto „troch kráľov z východu” poznajú, alebo ich aspoň postrehli.

Vlado, Brenkus a Bilý sú výsostne heterogénni autori so svojskými poetikami a výrazom. Dávať ich dohromady inak, ako z už spomenutého pohľadu spoločného bydliska, by nebol zrejme ten najšťastnejší krok. Každý patrí svojou tvorbou inde, každý z  nich píše (a číta sa) rozdielne, a aj tak sa dvaja z nich: Martin Vlado a Peter Bilý rozhodli, že sa predstavia v jednej knihe vedno. Odhliadnuc od toho, že snažiť sa spojiť nespojiteľné je často – použijúc eufemizmus –  kontraproduktívne a výsledok býva zvyčajne rozpačitý, nesúrodý a chaotický, musím z vlastného čitateľského pohľadu skonštatovať, že v knihe Insomnia (Vydavateľstvo Interart, Košice 2003) sa týmto dvom podarilo to, v čo som nedúfal. Nech už boli dôvody na spoločné vydanie básní dvoch tak rozdielnych autorov akými sú Vlado a Bilý akékoľvek, dnes viem, že mne sa kniha prihovorila a domnievam sa, že má tendenciu stať sa malou výnimkou, ktorá potvrdí pravidlo, že – vulgárne povedané – nemožno spočítavať jablká s hruškami…

Ešte predtým, než som si spomínanú zbierku prečítal, som si náhodou v rozhlase vypočul rozhovor s jedným z autorov Insomnie – Martinom Vladom, ktorý uznal, že s Petrom Bilým majú ako autori neveľa spoločného. No práve nespavosť, ktorú zrejme obaja dobre poznajú a (niekedy) zažívajú, spojila ich rozdielne výpovede do kompaktnej formy a kniha ako celok pôsobí vyrovnane, dalo by sa povedať až harmonicky… Autori sa nesnažia za každú cenu vtlačiť svoj vlastný výraz do akejsi šablóny, ktorá by ich mala zlúčiť a zabrániť tomu, aby kniha napokon nepôsobila torzovito a nesúrodo. Mám pocit, že práve rozmanitosť a viacvrstvovosť básnických výpovedí sústredených na jednej ploche, v tomto prípade určujú zvláštnu, trochu až exotickú chuť celej zbierky, a tým sa už možno zbavujú prípadného obvinenia z planého experimentu, či lacnej pózy. Napokon každý autor je v knihe výsostne sám sebou.

U Vlada som bol zvyknutý, alebo som skôr očakával texty v duchu jeho „samostatných” opusov, ktoré bývali postavené na koncentrácii, substráte myšlienok, čo sa v konečnom dôsledku odzrkadľovalo aj v skutočnosti, že skromný počet veršov nepresiahol viac, ako bolo nevyhnutné. V Insomnii ­- najmä v prvej časti – sa však Vlado predstavuje trochu  netradične: jeho básne sú komplikovanejšie, popisnejšie. Neraz sa v snahe filozofovať zadrháva do vlastných konštrukcií a pôsobí na môj vkus (súdiac z jeho predošlej tvorby) trochu nezrozumiteľne, akoby sa komunikatívnosť jeho textov kamsi vytratila, alebo len ukryla(?): „najlepšou cestou pre slovo ktoré sa/ nevysloví/ je padnúť do horúcej polievky//  nedeľa nie je smutnejšia/ ako pesnička ktorú si počul včera/ (to je kľúč ktorým sa odomkýna)//  zajtrajšok neprepočuješ / pesnička trvá // (to je kľúč/ ktorým sa zamkýna)” (str.13).

No hneď v druhej časti svojho priestoru v knižke sa Vlado spoľahlivo vracia späť k prejavu, ktorý je mu vlastný a kde je hádam istejší. Číta sa ľahko, jedným dychom, aj keď až po chvíli si čitateľ uvedomí, že ponáhľať sa nie je v tomto prípade vhodné, a tak sa vracia späť – dookola… Vlado nevynecháva ani „svoju” dominantnú tému smrti, o ktorej však píše s akýmsi stoickým odstupom, azda i s istou dávkou pokory (nie však rezignácie!): „písať o smrti/ nie je ťažké/ nie je to odvaha//  je to len akoby si/ uprostred rozbúrenej vody/ sedel v bezpečnej loďke//  a preklínal ju”. (str.19)

Peter Bilý po svojom básnickom debute z roku 2001 (Spomalené prítmie, VSSS Bratislava) – podľa mňa – šliapol razantne na plyn, poznateľne zrýchlil pohyb vo svojich textoch a tak sa mi zdá, ani čoby sa už aj rozvidnievať začalo… Z Bilýho veršov v knihe Insomnia som zacítil akési štipľavo-smutné tušenia erotiky: „Nad mestom straší/ noc o včerajšom fláme./ O rozkrok ľahší/ sa do sna prebúdzame./ A rozkoš neoklame…” (str.47), no hlavne dominantný smútok a zvláštnu bázeň (nie však pokoru!): „Krvavá hlava a dlaň mäkko na mušli./ Hra: odpúšťanie ako prečin./ Jazyk sa v hrdle krásne zauzlí/ a smiech už smútkom nevyliečim.” (str.35). Bilý sa zvlieka z bolestí a akoby si v nej potichu hovel, sám si ju jatrí. Básne sú remeselne zručne „otepané” a prepracované, je evidentné, že autor je v textoch prirodzený, nestrojený. Verše majú svoju charakteristickú chuť, ktorá môjmu čitateľskému vkusu vyhovuje väčšmi, než básne z jeho prvej knihy. Bilý sa príbuzne ako jeho súputník Vlado dotýka v básniach pominuteľnosti, no dáva prednosť skôr náznakom, symbolom, z ktorých je možné vytušiť prázdnotu, agnostické chvenie: „Tisíce slákov, iba jedny husle/ a cez hlas čiernočierna oktáva./ Čo ostalo z nás po falošnom kúzle?/ Opité harfy a ich smutné pohlavia.//  Aj prázdno odhalilo niečo./ Tvoj tulák vtlačil striebro do básne:/ že príliš krátko trvá večnosť/ a nekonečná sú dnes dočasné.” (str.34).

V druhej časti svojho výberu, nazvanej Tieňohry a iné relikvie sa Bilý prezentuje sporými básňami (v zmysle kvantity slov) a tak – možno nechcene – získava kniha, vzhľadom na Vladove krátke, aforistické texty, nakoniec istú kompaktnosť. V tých niekoľkých krátkych, jadrných textoch dáva autor čitateľovi šancu zgustnúť si na jeho vybrúsených poetických klipoch a dokazuje tak, že s Poéziou si navzájom padli do oka a vyzerá to v ich vzťahu nádejne – aspoň tak sa to javí z môjho pohľadu…

Z knihy ako celku cítiť spoločný povzdych, melancholické blúznenie, či akési omínavé tušenie, že insomnia je len intermezzo medzi jedným dlhým spánkom…

Martin Vlado sa minulý rok predstavil aj samostatnou knihou – zbierkou básní Muž oblačného dňa (VSSS, Bratislava 2003), ktorá je tým pravým obrazom básnika Vlada, ako ho poznám.

Jeho textom nie je nutné rozumieť do poslednej bodky, chápať ich skrz naskrz, či per extensum pomenovávať a rozpitvávať interakcie lyrického subjektu s okolím a sebou samým, aby sme sa dopátrali nejakých „veľkých” záverov a nečakaných vyústení. Vlado je básnik napätého ticha, očakávania a nebadanej akcie. Jeho básne sú ako malé, zhutnené príbehy – vždy také boli. Porozumieť jeho textom je nakoniec asi len odvahou držať pred sebou zrkadlo: „obarená čajom/ odchádzaš//  a kým si oči stromov upletú konáre/ z tvojich nahých vlasov/ opäť mnohí//  porozumejú svojim tváram v zrkadlách” (str. 5). Veď sám autor  azda ani netúži byť vo svojich textoch chápaný do poslednej bodky, to hádam ani nie je zmysel a opodstatnenie poézie. Možno mu stačí len malý záujem, mih oka, nápev, snaha a odvaha rozumieť slovu. Veď báseň – ak chceme – tu môže byť aj ako choroba: „ale ak chorobe nerozumieš/ nečakaj/ že sa ti odovzdá celá” (str.6).

Vlado neopomenul v svojom poslednom dielku svoju tradičnú tému smrti, ktorú však trochu varioval zachádzkami do detstva. Smrť je v jeho útlej knižke prítomná takmer na každej strane: „silná túžba zablatiť sa/ sadnúť si na najbližší hrob/ a prikývnuť/ hoci meno nesúhlasí//  ale ktorý mŕtvy/ by ti nepatril/ ak práve teraz prehĺtaš/ svoju hrudu hliny” (str. 16), alebo: „prečo sa bojíš smrti/ treba ju prijať/ pokojne/ s pokorou//  povieš mi onedlho v parku/ v tieni/ vedľa nás/ prejde hlúčik sedemnásťročných/ dievčat//  jedno/ to najslnečnejšie z nich//  sa nahlas zasmeje” (str. 32).

Detstvo je vo Vladových básniach odeté do zvláštnej hmlistej nálady, vynárajú sa obrazy a útržky zo spomienok. Všetko to dohromady dotvára jedinečnú chuť, ktorej je však cudzia patetická vzletnosť či lacná gestika sentimentu: „náš vietor/ miloval/ naše šarkany//  a keď nechceli lietať/ to nám len hovoril/ je čas ísť domov//  náš vietor/ nás miloval// aj dnes/ od rána/ v spotenej dlani//  stískaš svoju detskú päsť”  (str.14). Splynutím detstva a pominuteľnosti vznikajú v básniach zaujímavé, nažité a úprimné výpovede: „čím chceš byť/ keď vyrastieš”/ pýtali sa ma/ do omrzenia//  „keď budem veľký zomriem”/ hovorieval som mame a otcovi/ babke a tetám//  „čím by ste chceli byť”/ pýtam sa dnes/ svojich žiakov//  všetci mi vravia/ o samých/ smrteľne vážnych/ povolaniach” (str. 30).

Kniha Muž oblačného dňa sa číta jedným dychom. Odporúčam zastrčiť si zbieročku do vrecka – pre každý prípad. Vytiahnuť ju/ sa s ňou  možno kdekoľvek: na lavičke v parku, v kaviarni, v krčme, vo vlaku, v autobuse, v čakárni u lekára, na cintoríne… Sám som to vyskúšal v nie jednej z týchto „destinácií”, oplatí sa, fakt!

Posledným z trojice východniarov, o ktorých najnovšej tvorbe som chcel zo svojho čitateľského pohľadu dnes niečo povedať je Radovan Brenkus. Jeho meno – taktiež ako mená jeho krajanov Vlada a Bilýho – nie je v súradniciach mladej slovenskej literárnej tvorby ničím novým. Doposiaľ svoje texty (básne, poviedky) publikoval v časopisoch Slovo mladých, Dotyky, Literárny týždenník, Slovenské pohľady a v Slovenskom rozhlase. Je držiteľom niekoľkých celoštátnych prestížnych literárnych ocenení. Naposledy porota ocenila jeho poviedku na najstaršej súťaži pre mladých prozaikov Jašíkove Kysuce 2003.

Brenkus debutoval v roku 1997 zbierkou rozsiahlych veršovaných pásiem s názvom Pochod mŕtvych (AGS, V&V, Košice 1997). Už vtedy naznačil, že s jeho optimizmom v tvorbe to nebude najsvetlejšie… Smrť, záľahy húľav, bolesť a obrazy až takmer apokalyptických vízií do určitej – i keď už trochu plastickejšej a vybrúsenejšej podobe – ostali poznateľné a určujúce i v jeho poslednej zbierke nazvanej príznačne Rekviem v prachu (VSSS, Bratislava 2002).

Brenkus chce byť básnikom čierňavy – mútny prognostik, temravý alchymista, ktorý čupí v transcendentálnej krútňave tohto sveta, a zdá sa, že sa mu spoza svojich sivých závesov priveľmi nechce vystrkovať nos na svetlo…

Jeho básne zo zbierky Rekviem v prachu sú prestúpené zúfalstvom, beznádejou, chmúravami. Zdá sa mi však, že zložité konštrukcie textov v spomínanej knihe často spomaľujú tok básne a brzdia výpoveď, ktorá sa stráca vo víroch autodeštrukčných chúťkach autora, ktorý akoby o pointu napokon ani nestál: „Ďalších sto rokov sa zvíjaš/ (Tancuješ zvláštny rituál trenia,/ uzlenia tiel, zaútočenia mena/ či zmietania sa znakov v polkruhu,/ u ktorých meníš poradie/ a magicky z nich lúštiš/ pôvod nebytia v predpočatí.)/ od samoty ako mladučká vdova/ nehybná s deťmi na cintoríne.//  Posledných sto rokov/ je tristo rokov triašky,/ ktorá ťa neustále vracia späť/ medzi čiernobiele múry/ vykladané aj vlastnými pozostatkami.” (str.24). Naopak, napríklad báseň Svetluška vločka sa potom – v zajatí čiernych závejov – javí ako trochu mdlé, až infantilné povzdychnutie: „Svetlušku vločku zmieta vánok,/ v doline líha pod ohnutý list./ Teplo sa jej vkráda do topánok./ Pod ohnutý list.//  Prízrak z jej sna tam sedel:/ „Som svetlom ľudských ciest.”/ Zavesila lampáš na kríž stebiel./ Ľudských ciest.//  Prvý lúč premenil ju na kvapku./ Niekto ukradol v noci lampáš./ Premenil ju na kvapku.” (str. 7).

Tiež mi pri čítaní prekážala Brenkusova „figúra” akéhosi mentora, keď sa usiluje generalizovať svoju výpoveď, vyslovuje pravdy a posolstvá, a vtedy akoby čitateľovi radil, čo by mal a pod. Obyčajne majú (u mňa…) tieto tendencie celkom opačný účinok: „A tak sa každý čin stáva ľudským,/ keď spáchame niečo,/ čo sme nemali.” (str.11). 

Nakoniec však chcem (a musím) uznať a vysloviť, že mi je úprimne sympatická Brenkusova snaha nepodliezať čitateľskému (ne)vkusu a čo ja viem čomu ešte, lebo aj v tejto knihe ostáva naďalej hlavne sám sebou. Zreteľne cítiť, že svoju poetiku cizeluje priamočiaro a jeho konečný výraz nie je napokon celkom márny. Vo svojich textoch, ktoré hádam viac inklinujú k epickému výrazu, k akýmsi malým básniam v próze, sa autor neraz blysne iskrivou formuláciou, ktorá osvieti všetky tie jeho tmy navôkol.

Veď sám už možno cíti, že s tou čierňavou sa musí manipulovať opatrne, lebo ak nás prestúpi, môžeme len zúfalo (s Radom Brenkusom…) kvíliť do noci: „Otvorte ma/ a pusťte do mňa trochu svetla,/ lebo sa zbláznim.” (str.29).

 

Nuž, drahí moji „vyhodňare”, prečitkal som si vaše knižočky s potešením a slasťou neskrývanou. Na ďalšie už teraz lačno čakám.

 

                                                          Váš           

                                                                          Marián Grupač

 

 

 

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.