Rozhovor s Veronikou Šikulovou + tvorba

Môj svet je iný   

Rozhovor s Veronikou Šikulovou

 

Veronika Šikulová sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Debutovala zbierkou miniatúrnych príbehov Odtiene (1997). Pre jej tvorbu je príznačná rozprávačská nenútenosť, živelnosť, miestami možno až pletkárska uvravenosť, ktorá sa strieda so silnými poetickými pasážami. Básnické motívy často ovládajú dej a privádzajú pozornosť od maličkých lapálií obyvateľky malokarpatského mestečka až k priamym hlbinným vnemom človeka unikátne začleneného do mýtického života uprostred vinárskeho kraja. Živé bytosti, kvety, ale aj nemenné, až keramicky krehké modranské výjavy odzrkadľuje akvarelová hladina reči. Autorka ustavične skúma svojich príbuzných prostredníctvom slov na pozadí jediného príbehu, ktorý akoby sa dial na opačnom brehu dnešného sveta. Pritom mnohé čiastkové udalosti zostávajú nedopovedané, zanechané v pocite domácej pohody, presvitajúcej vždy jasne spoza náčrtkov zápletky. Tvorba Veroniky Šikulovej je plná charakteristického zmyslového snenia a poklôn umeniu. Za svoj knižný debut získala Cenu Ivana Kraska. Ďalej vydala Z obloka (1999)Mesačná dúha (2002). Spolupracuje s viacerými literárnymi i neliterárnymi periodikami a so Slovenským rozhlasom.

 

   Každý, kto číta našu beletriu, skôr či neskôr naďabí na tvoje písanie. Asi sa ti nestáva, že by si ťa s niekým mýlili. Ako si vysvetľuješ, že v jednom z dvoch slovníkov spisovateľov tvoje meno vynechali?

 

   „Vynechali? Banditi! Pravdaže, žartujem. Rovnako si sa ma mohol opýtať, ako si vysvetľujem fakt, že tam som… Ty tam si? Vieš čo, ja nemám svoje meno napísané ani na našej modranskej bráne, ale to neznamená, že tam nie som. Z času na čas si niekde odskočím, ale väčšinou tam som. A strašne nerada bežím cez dvor otvoriť bránu návšteve, hocikedy sa z lenivosti  zatajím. Nevydržím však dlho, zvedavosť ma obyčajne vystrnadí tú bránu predsa len otvoriť. Mnohí moji kamaráti už vedia, že treba skúšať a zazvoniť znova…

Keď píšem, sama seba nejako veľmi vážne neberiem. Píšem si akoby len tak mimochodom, no keď sa mi čosi naozaj podarí povedať alebo len uvidieť a zaznamenať, viem, že si podávam paprče s čímsi veľmi, ba možno až „smrtedelne” vážnym… Otrasná vec! Myslím to písanie…”

 

   Zdalo by sa, že keď pravidelne meníš klímu, malo by sa to pravidelne

odrážať aj na tvojej tvorbe. No v písaní si – čím ďalej od domova, tým viac

tunajšia – zakorenená niekde pri Hamrštíli, ovíjaš sa okolo Modry večne ako

réva hroznorodá. Prečo dnes prichádzajúci autori tak málo píšu o miestach, z

ktorých pochádzajú?

 

     „Pozor, Jano, spomínaš Hamrštíl, včul je okolo neho tenký ľad! My s mamou sme sa z toho tatkovho kopca (Hamrštílu) veľmi skoro zgúľali dolu do Modry. Vždy tam býval najmä tato. Zo žartu vravieval, že človek, ktorý býva na kopci, má iný akčný rádius ako človek, ktorý býva pod kopcom. Jednoducho sa na svet pozerá inak… Ja som vyliezla spod  kopca a tam niekde by si ma mohol zakresliť aj do mapy. S Marekom sme pochodili kus sveta, mnohé miesta mám pred očami aj keď zaspávam a zdá sa mi, že tam všade som trochu doma. Musím byť, aby som sa mohla brať vážne! Tu v Amerike som pol roka, a keď som sem šla, trochu som sa bála, no odrazu sa mi zdá, že by som mohla ísť hoci aj na Madagaskar. Kde si dám dolu čiapku, tam som teraz doma. Ale máš pravdu, že na Slovensku sa to, že niekto odniekiaľ je, berie ako nejaký závažný životopisný či smer udávajúci údaj… A asi to tak aj je. Alebo malo by byť. Mne sa páči, keď z knižky trčí kus autorovej krajiny, jazyka alebo aspoň nejaká miestna burina… Vedela a chcela by som ti o Modre aj o Slovensku niečo krajšie či aspoň vrúcnejšie povedať, ale nechcem sa rozclivieť. Predsa len to teraz nemám na skok domov…”

 

   Čím to je, že každú chvíľu sa objaví v tvojom hlase francúzsky prízvuk? Nikdy si sa netajila s tým, že ťa fascinuje francúzska kultúra. Prousta si berieš za svedka, aj keď ideš čo i len vyvešať bielizeň… Čítaš v tomto období niektorý z tých veľkých románov, ktorý sa neodvolateľne stane tvojím obľúbeným?

 

   „Proust je moja prvá naozajstná literárna láska. Trochu ma k nemu dokopal tato. Chcela som sa mu čítaním Prousta zavďačiť a úplne som tomu prepadla.  Spätne sa mi celé to obdobie zdá ako sen. Možno som bola naladená na podobnú strunu… Onedlho som však objavila aj iných autorov, a že som trochu fanatička, šla som vždy až do krajnosti. Podobne vášnivo som čítala napríklad Nabokova, o tom som nakoniec napísala možno nie veľmi vydarený portrét do časopisu Miau, ale potrebovala som pre seba nejako s tým skoncovať. Takto som Timravovala, tatovala, Slobodovala, Hroboňovala, Wiliamsovala, Hrabala či Hrabalovala, Kunderovala, Perecovala, Bollovala, Wernishovala a naposledy tuším Calvinovala… Už sa mi to nestáva veľmi často. S Marekom teraz čítame Svevove poviedky. Obom sa nám veľmi páčia. Hneď ako prídem domov, budem sa musieť poobzerať po ďalších Svevových knižkách…Vždy to považujem za šťastie, hoci aj s takouto láskou je len kríž… Aj ja mám najradšej svoj obrázok, kde ľúbim Prousta (Ostatně dopadá-li déšť na stromy, jejichž vzdorující koruna a listy jsou jako jistota a nezničitelný, kvetoucí příslib slunce a tepla, jež se brzo vrátí, zní nám to jenom jako trochu dlouhý zvuk kropící konve a přihlížime beze smutku. Proust).

Je taký film – po rušnej parížskej ulici sa sunie auto. Šoférske okienko sa pomaly otvorí, vystrčí sa Jean Paul Belmondo a povie: „Milujem ženy a víno. Milujem Francúzsko.”  A ja trochu milujem Belmonda, o víne nehovoriac, to mám v popise práce, no a Francúzsko. Strašné, čo?”

 

   Aj keď ti nie je cudzia rola gazdinej, o čom si seba aj nás presvedčila silnými literárnymi ingredienciami, si to ty, kto má u vás doma na starosti prvotne písanie. Je tvojím prvým čitateľom tvoj muž? Nezostáva Marekove písanie trochu v zatmení toho tvojho?

 

   „U nás je gazda Marek! A vnímam to tak aj pri svojom písaní. Samozrejme, že je mojim prvým čitateľom a veľmi prísnym. Vždy, keď mu niečo dám prečítať, asi na dva alebo aj na tri dni stratím sebavedomie. Väčšinou však má pravdu… Často ho aj vykradnem. Niečo povie, mne sa to zapáči a šup s tým na papier. S odstupom času sa mi zdá, že som to vymyslela ja.

Pýtaš sa na jeho písanie. Marek však píše omnoho menej ako ja, ak nerátam jeho články o fyzike. A podľa mňa je to škoda. Tento stav nepovažujem za konečný… Keď sa raz zatmie nad tými mojimi písačkami, bude to znamenať, že sa vrátil k svojim literárnym textom. Je dobrý, naozaj…”

 

   Život si ťa zase na pol roka premietol do vzdialených miest za Veľkou mlákou. Aká bola v tvojej poslednej Amerike príroda a bytosti?

 

   „Pittsburgh je veľké priemyselné mesto. Roky rokúce sa tu vyrába oceľ. Prvú fabriku tu vraj stavali aj Slováci. Narodil sa tu Andy Warhol a pochovaný je tu slovenský básnik Rudolf Dilong, ktorého hrob som veľmi, naozaj veľmi chcela navštíviť, ale nepodarilo sa mi to. Budem sa sem musieť vrátiť, aby som splnila jeden sľub. Môj Pittsburgh je štvrť, ktorá sa volá v preklade Dubová, a keby som to mala ešte zúžiť – kopec s názvom Squirell Hill. Veveričia hora. A veveričiek je tu naozaj neúrekom. Vyskakujú z odpadkových košov, špacírujú po telegrafických drôtoch, hocikedy prebehnú cez cestu. Na terase som cez zimu prechovala asi päť mačiek, jedna bola škaredšia ako druhá, všetky tuším mali prašinu či čo, ale teraz, keď sa oteplilo, zmužneli a skrásneli… Na jeseň sme boli pri Waldenskom-Thoreauovom rybníku, opadávalo lístie, nad vodou leteli asi štyri kŕdle divých husí… Thoreaua mal rád Rudo Sloboda, ja som tam jeho Evičke kúpila pohľadnicu, ktorú jej príležitostne odovzdám. A ak sa naozaj pýtaš na „zvieracie” zážitky, raz večer sa Marek vrátil z terasy, kde si bol zapáliť a hovorí mi, že videl zvláštne veľké zviera, ktoré sa naňho pozeralo a potom pomaly odišlo. Hovorím mu, určite to bola mačka, Marek, že nie, mačku predsa pozná, a ja, že tak potom to bol potkan, a Marek, že tak potom to bol kráľ potkanov… Ráno, kým moji chlapci (Vincko a Marek) spali, som vstala a pozerala z okna. Pod oknom bol medvedík čistotný a chrúmal mrkvu, nos Vinckovho snehuliaka. Vôbec sa ma nebál, naopak, dlho sme sa na seba pozerali.”

 

   Pokiaľ si mohla robiť svoje každodenné úkony „v cudzej reči”, pokiaľ si to bola ešte stále ty? S akými najnovšími podobami priateľstva si sa stretla? Čakávala si doma na muža s večerou, kým príde z práce? Chodila si večer niekam žiť?

 

   „Veď mám Vinca, tak aký nočný život? Bola som rada, že večer nikam nemusím ísť. Aj ja ako hocikto iný, kto poriadne nevie po anglicky, som zažila veľa smiešnych (najmä mne) príhod v súvislosti s jazykom. Tento americký pobyt v zahraničí bol zo všetkých najdlhší a určite aj najzaujímavejší. Nejako sa mi podarilo s ľuďmi nestretávať, sústrediť sa iba na Vinca, Mareka a seba, čosi si napísať či prečítať, no a začala som behať a plávať. Nechcem o tom vypisovať, ale beh je tá najzaujímavejšia vec, s ktorou som sa tu stretla. „Ida cestu” som trebárs stretla seba, premyslela si mnohé veci a tak… Pri cvičení som si našla aj kamarátku, Kateřinu z Brna, čo z Brna! Svetáčku, ktorá chvíľu žila v Indii aj v Mexiku. Ešte som tu, a už mi je za ňou smutno. Aj za tou „mojou” Amerikou.”

 

   V posledných rokoch si bola v slobodnom povolaní. Svoje metafory ošetruješ ako ľalie, nesú stopy po ručnej opatere, pipleš sa s nimi, vidno, že si veľmi veľa času strávila doma v priaznivých podmienkach. Vraj sa v tomto ohľade u teba veľa mení. Pôjdeš zase do práce?

 

   „Strašne sa teším domov. Najviac na mamu a sestru Agatku, na Denisku Fulmekovú, s ktorou sme si mailovali každý, každulinký deň, tak že sa nám obom podarilo napísať si z tohto obdobia dosť podrobný denník, Ilju Zeljenku či na Tomáša Polonského, ktorý sa aj s jeho Zuzkou starali o dom v Modre a našu krásnu záhradu, kým sme sa túlali po svete, no a na tú robotu. Čosi sa mi črtá v rozhlase, nechcem to však zakríknuť. Chcem a musím ísť do roboty. Je mi jedno, čo budem robiť, teším sa na to…”

 

   Niektoré slabé ženy používajú také silné parfumy, že sa k nim slušný človek nemôže ani priblížiť bez masky. Keď k tomu prirátame všetky tie vytrhané obočia a odfarbené vlasy a  pravidlá z hollywoodskych filmov… Čo to má vlastne s naším životom spoločné?

 

   „Jano, ja som kedysi chodila taká navoňavkovaná, že raz, keď som v Modre nastupovala na zastávke do bratislavského autobusu so svokrom, povedal, že keď sa večer z Bratislavy vrátim, určite tam ešte tú svoju vôňu stretnem… Aj dnes to zavše preženiem. Mám vône rada. Viem, na čo sa pýtaš… Pred svetom, o ktorom hovoríš, zatváram oči, lebo by som sa zbláznila. Takto sa, ako hovorí Proust, „… prizerám bez smútku”.  Môj svet je iný, možno navoňavkovaný, ale plný zaujímavých ľudí, zvierat a trebárs kvetov…”           

                                                          

Ján Litvák

 

 

Veronika Šikulová

Za slávičím humnom

 

Fragment

Svetlo neprežívaš, hoci so živlom slnka môžeš byť spojená. Je to také očividné, až je to jedno. A trebárs sedíš, hlava v dlaniach, myšlienky plynú samy od seba ako litánie a odrazu vyjde spoza mraku slnko – nejako inak, hoci samozrejme, odrazu ako prvý raz a myšlienka sa zrazu vykoľají. Svetlo niekedy pôsobí ako zväčšovacie sklo.

 

Hranica

Tam končí černičie, potom je chodník, prašná cesta, za ňou sa začína vinohrad. Na obraze by sa hranica medzi černičím, cestou a vinohradom zvýraznila tmavozelenou, ktorá by postupne bledla, bledla, dávala tušiť piesok či štrk, alebo jednoducho bezočivo čiernou nefarbou preškrtla hranicu, ktorá preškrtnutím z obrazu nemizne, naopak, zostáva a nadobro je. Pochopiť černičie, vinohrad, cestu? Prostredníctvom farieb rozhranie? Oživiť obraz – živé umŕtviť, mŕtve reinkarnovať. Namaľovaná skutočnosť dostáva iný význam.

Skúška správnosti: dá sa to povedať naopak?

 

Zubaté je chladné slnce

Má kovovú farbu. Iluzívnu, snovú. Akoby sa rozrastalo. Pulzuje deň, žlté ticho. Ticho takmer z ničoho. Niečo dráždivé. Akoby nám malo čosi rukolapné už-už diskrétne potichu podstrčiť…

 

Zabúdam a to je

zodvihnúť kotvy, plachty rozvinúť, zapadnúť za obzor ako do krčmy, potom pomodliť a spať. Zabudnúť, ako nekotviť. Nekotviť ale neznamená kotvu (aspoň pre šťastie) nevlastniť.

 

Letná búrka, 2003

Ó aká netragická dráma búrka hrom naráža ako piest na chvíľu sa vždy vyjasní a nebyť dôverností čo si ku vistérii dovoľuje dážď je ako blúznenie no bez horúčky neuveriteľné všedný večer vyprovokovaný nevypočítateľnosťou búrky dotykmi dažďa dotykmi búrky nevypočítateľnosťou dažďa ich variabilitou spoločný menovateľ by mohol prikrášliť  intenzitu výpovede lebo žiadne menej dôležité nie je je iba dôležitejšie a dôležitejšie lebo je len blízke a bližšie srdcu milé a milšie zaplniť priestor dobrosrdečnú snahu darovať čoraz viac pôsobiť vo vzájomných prekryvoch dobre že si zostal.

 

Záhrada  (jednoduché až stručné podanie)

Za týmto múrom je opäť záhrada, taká istá ako naša, ibaže inakšia. Keby si ich mal namaľovať, boli by takmer rovnaké.

 

Mesiac cez priesvitný papier

Toto je priesvitný papier a toto priesvit mesiaca. Mesiac a papier ako strážca. Kondenzovaný obraz mesiaca pripúšťa niekoľko výkladov, s nejasnými presahmi…

 

Tieň

nehovorí, no odrazu sa pohne a týmto šikovným manévrom naznačí, že o slová nejde. Mne sa dnes všetko privráva. Aj pohyb tieňa beriem ako výzvu prehovoriť.

 

Vtáky

Kŕdeľ vtákov zvrieskol, vyletel a opäť zosadol na medzu. Nič, iba sa na chvíľu zotmelo. Chuchvalec vtákov, akési nahromadenie a v rámci kŕdľa mierne križovanie vzduchom. Tu akýkoľvek popis kŕdľa oproti kŕdľu samotnému stráca na váhe. Tisíc ráz som tu bola. Toto je moje, za slávičím humnom, poorané pole plné húseníc,  hnedá s kŕdľom vtákov. Len elipsovitý tvar zhluku operencov, samozrejme, aj perie a možno istý výraz tváre. Vzťah medzi jednotlivosťami iste existuje a môžeme mu rozumieť, no dôležité je to vykríknuté naraz: Tu sme! A potom kŕdeľ zosadne na zem, zatrepe krídlami, že veď videli ste… Bože, ja som ťa aj počula!

 

Majordómus 1

Majordómus varil fazuľu. Zaspal a odrazu smrad. Fazuľa zhorela. Aj hrniec zhorel. Aj uši mu odpadli. Majordómus šmaril hrniec do trávy konča záhrady a šiel dolu do mesta. Žlté tulipány z hrnca neodpadli a kvitli na tom ohorenom smaltovanom kastróle ďalej a hovorili tuliti, tuliti, s nami nevyjebeš!

 

Majordómus 2

Inokedy Majordómus varil fazuľu, ale už v inom hrnci a nezhorela mu, len nikto neprišiel na kopec, kde býval, a tak musel zísť dolu do mesta, aby na tú fazuľu niekoho pozval, v meste sa dal do reči s ľuďmi, zabudol, že chce niekoho pozvať na fazuľu, ba zabudol sa v meste aj sám, a zatiaľ mu tá fazuľa skysla a on ju potom vylial do trávy konča záhrady. Tuliti, tuliti, smiali sa škodoradostne tulipány z toho ohoreného kastróla, s nami nevyjebeš!

 

Majordómus 3

A potom už Majordómus nevaril fazuľu, len tie tulipány, že tuliti, tuliti, ale s nikým nevyjebali!

 

Fotografuješ longoš v Trlinku

Fotka je stratégia alebo zamyslenie o bytí?  Čisto prvoplánový vzruch? Žiadne zázraky na počkanie? Objektív, jemný filter  vykastruje všedné a na chvíľu ako za odmenu dovolí stratiť hlavu, čo s trochou zlomyseľnosti povedané nie je žiadna rarita – rutinne zachytená krátka epizóda dňa – bizarne rozdráždiť rozšafnosť počasia na sklonku leta, strach z prázdnoty, pootvorenie očí, overenie povrchné aj podpovrchové, alebo sú nejaké prepojenia medzi tebou a tým longošom? Stláčaš spúšť a balansom na stoličke vyvažuješ vychýlenosť aj vychvílenosť dňa?

 

Prašan (s odvolávkou na I. C.)

 

Napadol sneh. Prvý a pravý prašan. Prikryl listy krušpánu, nalepil sa na ťahavú ružu, zakryl černice, nepravidelne, teraz vyzerajú akoby ich niekto ozobal, lístok za lístkom, posypal petržlen zasiaty v zeleninovej hriadke, kde-tu sa zakutral aj do zeme. Akoby malo jeho napadnutie jediný cieľ, zakryť. Teraz svojím spôsobom utláča svojou jednotvárnym sivobielym mundúrom celú našu záhradu. Tá sa však nedá, žije medzi starobylým kamenným opevnením a stále vytláča nejakú zeleň. Bĺkam očami ako vták. Zosadnem ako prašan, krivolako na krídlach… teraz som tesne pri zemi. Odtiaľto vyzerá povrch záhrady ako úplne rovný. Vtáčia, ale aj ľudská noha však rozoznáva, aj keď minimálne, stúpanie a klesanie, striedanie starých a mladých trsov trávy a všelijakej mačiny, kamene, hrudy zeme, lysiny, ktoré spôsobilo letné sucho, stebielka trávy či stonky kvetov, kde-tu vytŕčajú ako antény, rovné alebo skrivené, v rade alebo rozvetvené. Záhrada teraz pripomína mapu alebo nejakú kropenatú vreckovku. Nepravidelné a kostrbaté zálivy akože prázdna – biela pena šťava rôsol – ostrovy posypané prašanom oddeľujú vyššie rastliny od nižších. Vysoké neostrihané ruže ako naverímboha naťahujú krky, s vysušenými pukmi, čo mráz zastavil v rozkvete, majú odrazu smiešne malé hlavy (pravda, vták nevie, ako by mala pekná ruža vyzerať, nerozmýšľa takto, no keby v tomto štádiu prišiel mimozemšťan alebo cudzinec, ktorý nikdy ružu nevidel (odkiaľ by mohol prísť?) asi ťažko by sme mu vysvetľovali, že tomuto sa hovorí kráľovná kvetov), neďaleko sú chryzantémy, tým naopak sneh akoby prospel, sú svieže, krajšie, ako posypané cukrom a riadok vinohradu akoby niekto narýchlo načarbal, kde-tu ho ešte drží zošúverený list, chumáče zeliny vyvrhujú svoje pokrčené listy. Biela, čo nie je biela, ale javí sa tak, zelená nie je zelená, chvíľami dostáva zvláštne surové zemité odtiene, vlastne zelená vôbec nie je, a hoci povrch záhrady je nerovnaký, zbrázdený všelijakými prasklinami, zlommi, je súdržný… „Obraz povrchu je taký rozmanitý a členitý a bohatý, že stačí nasýtiť myseľ vrchovato všelijakými význammi a informáciami. „

 

Smolnička

ružový kvietok s lepkavou stonkou, ako si mi zovšednel! Vždy si mi chýbal do kytice. Cestou do Hamrštílu som vždy pod gaštanmi našla iba tri, aj v háji s tatom, vždy si sa mi skryl, akoby som si ťa musela zaslúžiť. Raz sme však šli s Ivanou trhať kvety za modranský štadión. Poď, uvidíš, čo všeličo tam kvitne, hovorila Ivana, no lúka bola plná iba smolničiek. Ružový, lepkavý oblak v žltej tráve! Odrazu som sa zahanbila. Koľko ťa len je a ja sa trasiem, či naša Agata cestou k tatovi neodtrhne všetky. Nikdy viac som na štadión nešla, odvtedy ťa neľúbim…

 

Podbeľ,

s tebou mám tajomstvo.

Učiteľka hovorila, milé deti, podbeľ nám prvý na jar rozkvitne, zavše ešte pod snehom, preto ho zriedkakedy vidíme. Tak som sa ti vždy potešila! Myslela som si, že musíš dúchať do zeme, že si si ju najskôr takú studenú niekedy aj zamrznutú dychom musel ohriať, preto si skrehnutý, bledožltý… Zdalo sa mi, že máš horúčku… Už kvitne podbeľ, vravela som vracajúc sa z prechádzky, len som ťa zbadala, roztriasla som sa, akoby som kvitla ja.

Niekedy som si podbeľ vzala domov na stôl. Nemáme takú malú vázičku, tak som ho iba hodila medzi papiere, lístočky mu vždy sčerneli. Prečo máš na stole tú špinu, pýtala sa ma mama?

V zime vždy slnko vybledne, odrazu, ešte je zima, no odrazu akoby do žltej kvapol červenú… Zem sa otrasie a kde-tu pukne… Ja viem, ty krpec,  kde rastieš, my máme každú jar spoločné tajomstvo. 

 

Prvosienky

Ivana, kedy sme prvýkrát boli trhať kvety? Boli to tieto prvosienky na Červenom Kameni? Ledva sme kytice občiahli dlaňami a dušovali sme sa, že keby sme sa ešte raz vydávali, prídeme sem a budeme mať takéto kytice. Cestou z kalvárie som vyliezla na hrušku. Odvtedy som sem prišla niekoľkokrát sama, natrhala som si prvosienky (až sa ešte raz budem vydávať…), no mala som vždy pocit ako capko záhradník alebo zlodej, čo trhá kvety v našej spoločnej záhrade, keď ty o tom nevieš.

Ivana, svätému Petrovi spadli na zem kľúče od nebeskej brány! Pozri, ako si ich vyleštil!

 

Tatuškove ľalie

(kúsok Alice…)

– Ako to, že všetky viete takto pekne rozprávať? Bola som už v mnohých záhradách, ale nikde kvety nevedeli rozprávať. 

  • – Oprobuj rukou zem, povedala ľalia tigrovitá a hneď pochopíš.
  • – Je veľmi tvrdá, ale nechápem, čo to má s tým spoločné…
  • – Vo väčšine záhrad sú hriadky príliš mäkké, takže kvety stále spia.

To znelo dosť presvedčivo.

  • – A nebojíte sa tu niekedy?

A oni sa rozvraveli o tom, že ich stráži strom.

  • – Teraz už ticho, lebo vás odtrhnem! – povedala Alica.

A vtedy ľalie zbledli od strachu…

 

Slzy Panny Márie

Do dubovského hája, do Lintavy chodieva plakávať Panenka Mária, slzy jej vraj zvonia ako podkovičky alebo dukáty. A vietor chuligán rozhrnie trsy aj mačinu, fúkne tráve pod chvost aj do vlasov, no neosuší Máriine slzy, hoci fičí aj frčí, akoby svet bol iba pre radosť…

 

Lonicera

Podvečer možno fúkne vietor a tancujúca mačka na našom kamennom múre zabalansuje, kameň pod ňou zahrká, lebo sa uvoľnil, vtedy sa moja láska naozaj rozvonia… Ruža z Jericha, ty nie si ruža, si ako nočný hlásnik, čo večer o všeličom tára… Až navečer sa vždy sa rozvoniaš. No, čo tu ponocuješ? Po tme ako… svätý niekde za dedinou? Skloním sa, aby som ťa ovoňala, cestou pozdravím pavúka a potom sa vystriem, takmer do pozoru. Kam ísť?

 

Čakanka

Keď advent je čakanie, si moja adventná kvetinka. Stojíš si pri ceste v zaprášenej bledomodrej fertuške, čas možno iba dúfaním si krátiš. A možno čakáš zo zvyku s tým sivomodrým lampášikom. Keby ťa niekto odtrhol, odkvitneš zo smútku za čakaním a holé nič, iba možno trochu modrého smútku necháš pri ceste, ako za nechtami, ty moje bledomodré čakanie….

 

Čakanka II

Len jeden modrý kvietok a zdalo sa, že nie je sám. Trebárs len  motýle a inú lietajúcu háveď vábi. A je dom, pri ktorom dážď v lete spieva kvetinkám. Čakanka, si ako človek, aj ten je najkrajší, keď je sám….

 

Ruža

Si líška, ruža, čo sa líška! Vystrčíš pazúry, rozcapíš kvet ako nohy či dvere a potichu sa rozvoniaš, vravíš, že nik ťa nezastaví. Šelestí dážď a vietor hvízda? Ani ťa len neofúkne. Všetko tu najmenej sto ráz bolo aj bolelo. Kam sa všetky tie ruže odkvitli? A prečo si nikdy nezvykneme?

 

Dnes prišla Agatka a pýtala si pivonky

Bolí ťa bruško, pivonka, máš ho červené?! Rozhŕňam okvetné lupienky a ty mi voniaš, že pozor, ja tuším budem mama. Si plná mravcov, čo sa v tebe hmýria ako v škole. Rozmýšľam, že kvet ponorím do vody, no ony, aké sú zaujaté a uvzaté v tom, čo robia. Správajú sa ku mne dôverčivo ako trebárs k Bohu… .

 

Vinič

Rizling, taký si kyslý, tak ako je možné, že každý rok urobíš zázrak na počkanie a v istej chvíli premeníš sa na víno?

Vietor sa modlí, zametá po námestí lístie a medzi rečou žmurkne a cez zuby precedí, že už je jeseň. O zázrakoch pritom ani necekne…

Vrátila som sa domov z Trlinga a vyzliekla si plášť, stále však cítim, že tá  kyselkavá, jesenná, starodávna vôňa hrozna a vetrom prefúkaných polí na mne uľpieva…

 

Ja nič, 2004

Kalendár opadáva ako strom. Nevädnem, dávno zvädla som. Alebo kvitnem, ale odzadu. Počkaj si na tú parádu. Nerob kríž, uvidíš!

 

Chryzantéma

Ty večne nachladnutá clivá kráska, ty svätuškárka, ty cintorínska anténa! Zrazená na kolená trčíš, že november je žltý. A predsa, tvoja melancholická a strnulá krása mi spôsobuje hádam najnevinnejšie potešenie z cintorína  – ako zo stola, čo je… trebárs pekne prestretý…

 

Kvitne nám orech

Viem, že si začarovaný šľachetný silák, možno valibuk, aj tak ťa prosím, takmer na kolenách, aspoň na chvíľu odlož svoje zbrane, brnenie aj zelenkavú košeľu a dovoľ, aby som si ju vyskúšala ja!

 

Snežienky

Aj po tme vás vidím… Bludičky, čo lákajú jar, svetielkujúce víly, potĺkate sa po záhrade v belostných nočných košeliach… Ráno všetko vyzerá trochu inak… Naozaj všade kvitnú snežienky… Akoby akási skaza postihla cisárske vojsko.

 

 Snežienky 2

Poď k nám a nikomu to nehovor, k nám do záhrady padol meteor……….

 

Nechaj tak

Bol u nás strýco Šaňo a povedal, že kedysi stretával ženičky, čo chodievali vlakmi až do Prahy predávať snežienky… Chcela som mu natrhať z tých našich, no mávol rukou a povedal, nechaj tak…

 

Sýkorky

Žoldnieri v belasej, kŕdeľ je zväzok nôt, v hrdielku cvendží čičitrn, oblohu hladká krídlami, číria a skrášľujú dni, aj keď ich sneh múči, a potom učučkané v hniezdach z chvojky pierok, šupiek, pichliačov, machu, dubienok, okvetných lupienkov a hustých vtáčích slín možno zunkajú, že vedia také fígle, ako byť v nebi aj tu na zemi…

 

Pavlovnia

Pavlovnia, ty sa rozpínaš do výšky aj do hĺbky. V lete si ako zelenkavé mesto s uličkami, schodišťami, domami aj všelijakými chatrčami. Keby som ťa mala nakresliť, bola by si mapa. Máš veľké listy, symetrické obrazce, ich motívy sa opakujú… a neustále je tu zhon, hemženie a zavše aj tlačenica. Zmätok, bzúkanie sršňov, konáre zašpinené od vtáčieho trusu, ťukanie ďatľa, to všetko umŕtvim očami, ale stačí, že zafúka vietor alebo sa zmení počasie, a odrazu viem, že moja mapa sa nedá nakresliť. Neexistuje ani geometrická či aká schéma, ktorá by zahŕňala každulinký detail…

 

Orgován

 Keď včela vstúpi do mesta nazývaného Orgován, nevidí jedno, ale odrazu niekoľko navzájom podobných či rovnakých miest  roztrúsených po akejsi rozľahlej zvlnenej zelenej „homole”. Čo sa to tu deje? Vyzerá to ako milostné manévre. Zavše sa ich do kvetu natlačí viac alebo sa len tak po jednej zastavia na námestí, aby sa rozkukali, stretnutia, zvádzanie, chlpaté objatia, včelie a čmelie orgie, bez toho aby si čosi povedali, takmer sa na seba nepozrú… Zmyselné chvenie potichu otriasa mestom takmer v základoch, bielym orgovánom, najcudnejším z kvetov… A potom orgován odkvitne a keby vedel, keby len vedel, začne rátať dni, koľko ich musí prečkať, než sa karavána hmyzu vráti ako nejaká potulná kapela a on začne znovu žiť…

 

Slávik

Skoro sa bojím o tebe písať, aby som ťa nerušila… Láska moja, sediac na kmeni moruše, večer, po tme, v záhrade, nič krajšie som tuším nezažila. Ty si ma vyhnal z postele, trasiem sa zimou v nočnej košeli a počúvam ťa takmer do rána… Odrazu sa mi zdá, že v speve si uväznil celý svet v jeho mnohorakosti, hovoríš ľudskou rečou a využívaš všetky jej zvukové aj nezvukové možnosti, povieš aj na čo nemyslím, spev je rovina, má tvar aj tvár a všelijaké vlastnosti. Odrazu mám pocit, že spev je svet a ten je dobre zorganizovaný, všetko nachádza svoje miesto. Chvíľu som vďaka tebe bola ako Janko z rozprávky. Odštibral z mäsa bieleho hada a porozumel zvieratkám…

 

Kosatce

Som kosatce som rozkvitnutá kopija šabľa meč aj kópia som fialový blyskáč lilavá je mi ťažká srdce mám kdesi pod kameňom v chlopni mi svrček tiká a deň ma kope do zadku slnko dočahuje potím sa cícerkom  štikám že porantané leto telo aj klepeto

 

Čivo

Mrzne a Marekova mama zohriala psovi na peci perinu, bežala cez dvor, mala ju pritlačenú k bruchu, aby jej nevychladla a napchala mu ju do búdy. Ja som mu odniesla horúcu polievku. Psa sme strčili do búdy, pred otvor v búde sme postavili polievku. Odchádzajúc, ešte sme sa obzreli – z diaľky to vyzeralo, že búda má komín, sú doma, majú zakúrené. Pes z búdy vyliezol, pozeral za nami a čudoval sa, s vytreštenými očami sa čudoval…

 

Kominárka

Napustila som plechovú vaničku, aby sa vtáčky napili. Do vody som pohádzala drievka a doštičky, nech si vtáčence majú kam sadnúť.  Kominárka má mladé, učí ich lietať. Odrazu brnk! – čosi klopne o vaňu, trepe sa vo vode,  kominárka čibčí a kričí, pomôž mi, Veronka, vybieham a z vody vytiahnem malilinkatého vtáčka, popoludní však kamsi odbehnem, dvaja sa vo vode utopia. Zahrabem vtáčky pod broskyňu, vylejem vodu z vaničky, vyhádžem drievka. Na broskyni sedí kominárka a oplakáva, oplakáva.

 

Mačku

si nemáš kupovať. Do domu sa ti sama zatúla. Stačí, keď jej dáš nažrať. Vyhodím na múr kúsok mäsa. Odrazu sú tu dve. Potom vyhodím ďalší, tri, potom päť, a v jeden večer jedna za druhou pochodujú mačičky, skackajú potichu ako baletky, dvanásť ich prišlo a pozerajú sa k nám do dvora…

 

Bez mandle

Dnes u nás spal Tomáš, Marek má dovolenku, ideme spíliť mandľu. Ráno je u nás trochu frmol, vŕzgajú kasne, hľadáme, kto si čo oblečie, ideme vyťať mandľu a chystáme sa ako na karneval. Kopneme si po borovičke ako na zabíjačke, hľadá sa pílka, čakan, rýľ a čojaviemčoešte, behám ako Nataša Rostovova, keď jej tatuško išiel tancovať Danilu kupora… Odkopať korene, vykývať mandľu, zvaliť na zem, poorezávať konáre. Urobím oheň, zohrievam si ruky, chlapci pilujú, prikladám, nahádžem zemiaky, prinesiem víno, Marek údenáča a chlieb, Tomáš zahrabe jamu. Ivana zakričí spoza plota, priniesla veterníky od Famlera, urobíme si fotku, na ktorej mandľa nie je, Ivana odíde, dojeme, spraceme, vo vnútri dopijeme, odrazu sa začne stmievať. Už bez mandle.

Letia sovy. Prvá, druhá, tretia, štvrtá, piata… Rýchlo… Akoby mali radosť z rýchlosti. Potešenie je prístupné iba tomu, kto ho ocení… kto je k nemu vnímavý. Festina lente, sovy..

 

Ríbezľa

sa tvári, že je sesternica hrozna z druhého kolena. Si dobrá, ríbezľa.

 

Mrkva

Najkrajšie kvety kvitnú pod zemou. Toť aká mrňavá mĺkva mrkva na mňa červeno mrkla.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.