Niečo o nás, niečo o niečom

Niečo o nás – niečo o niečom…

Chel Gamid + Andrea-Sárah Karaffa:

 

         Ak chceme čitateľovi priblížiť našu tvorbu, tak zaiste bude namieste podať malú výpoveď aj o našom spôsobe života.

 

Chel Gamid: Všetko  to začalo experimentom. Otázkou na hľadanú odpoveď. Zakopnutím o niečo, čo poznačilo a celkom zmenilo môj život. V skratke som odišiel a, samozrejme, nevrátil sa. Vyšlo to. Všetko sa zmenilo a našiel som aj odpoveď. Dokonca som zistil, že to, čo sa udialo (deje), mi je veľmi povedomé, aj keď dosť neuveriteľné. No práve – čomu sa dá ešte dnes vôbec veriť? Ak nie tomu, čo človek pozná a zažije na vlastnej koži.

         Je to akoby niečo z druhej strany, vypovedajúce o dačom, čo sa deje na strane bežného spôsobu života v tejto spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú dvere práve otvorené, alebo zatvorené a zamknuté. Dôležitým je kľúč  a ten to rieši jednoducho a rýchlo. Stretnutie s neznámom sa mi po čase stalo známym a duchov tiež pre istotu spomeniem, aby sa náhodou neurazili.

         Moje verše sú prechádzkou, z ktorej sa síce vrátim unavený, ale na druhej strane sú plné informácií, ktoré priam lovecky vyhľadávam.

         Je namieste spomenúť aj to, že väčšina ľudí tieto prechádzky podstupuje v hľadaní zábavy  alebo snahy načerpať inšpiráciu na tvorbu. Ja nie som výnimkou, ale svoje prechádzky rozdeľujem na pracovné a spoločenské.

         A výsledkom dočasných pracovných vychádzok, obmedzených návratov, je druh mojej poézie a kresieb.

 

         Často zachádzam čo najďalej. Odrazom toho je dosť uletená free džezová poézia. Samozrejme tvorím aj bez túlania sa, aj keď mám pocit, že to túlanie mi dáva možnosť kvalitnejšie sa vyjadriť k tomu, čo človek zažíva, ak je otvorený.

 

         Okrem toho je to aj druh môjho náboženstva, prehlbujúci sa šamanizmus a cesta k harmonizácii prírody a spoločnosti.

 

         Vo svojej tvorbe vyjadrujem úctu k neznámemu aj nespokojnosť a nezmieriteľný boj slobodného jedinca so systémom.

 

         Tvorím už zopár rokov a ustavične pribúdajú ďalšie výsledky. Našu poéziu šírime formou jedného čierno-bieleho samizdatu ročne, zatiaľ sú štyri, z toho jeden je vydaný v českom jazyku pod názvom 3 a je vo farbe.

         Môj vek či farba pokožky, myslím, nie sú podstatné. Dôležitá je farba duše. Okrem toho mám viac ako miliardu rokov, takže by ste ma podľa popisu len ťažko spoznali.

         Mám vypestovaný návyk na tabak a umenie. Rozšírenou závislosťou na televízne vysielanie netrpím (radšej navštevujem kino). Postačí mi hudba, literatúra, výtvarné umenie, atď.

         Na nič iné, čo ma fascinuje, podľa všetkých informácií nevzniká závislosť.

         So svojou umeleckou prácou som zatiaľ spokojný a to aj preto, že mám zatiaľ jasnú predstavu, kam a ako sa budem uberať ďalej.

        

Andrea-Sárah Karaffa: Moje básne sú meditáciou a víziou starých svetov. Nepokladám za dôležité hovoriť o sebe ani o spôsobe, ako tvorím. To najhlbšie a najpodstatnejšie povedia o mne moje básne. To, ako fungujem, čo si myslím o svete, to, čo zažívam a aká som.

 

 

Andrea-Sárah Karaffa

Modlitby

 

Hovorím ti, bože, ústami svojimi,

hovorím ti za nás všetkých,

ktorí sme slepí

alebo máme oči otvorené

dokorán,

ale nechceme páchať zlo,

ak si ďaleko alebo blízko,

pomôž nájsť stratenú tvár

našej dvojice – brata – a k pomoci

našej, by porozumel nám niekto – privolaj ho.

 

Nenechávaj nás

v desivej kráse

zamknutých –

stvorenia samoty

jedinej večnej.

Stebielko

lásky

nám podaj.

Krištálik

Porozumenia –

vlož pod jazyk  a

veď nás k trpezlivosti.

Sarah z Podmoria,

ale

teraz

na Zemi

motajúca sa.

 

 

 

Neznesiteľná sladkosť bytia

 

Čarodejka

s

plnou šálkou

rubínového čaju.

 

privolávač

dažďa

s

plnou čašou

perlivého potu

a

Krištof je ešte

stále

na ceste

za

bielou dušou

mramorových kocôčok cukru.

 

 

 

Čudné zvuky z Hory Olivetskej

 

Čaj v dlani

rozťatej

ako mramor.

 

Škoricová samota tône

alebo niečo viac. (?)

Odkladám myši

do skla

a

vryjem si

zápalku

do tla

svojej budúcnosti.

 

Smrť

nepríde.

po

tom.

 

 

 

x x x

Moje Ústa

neprehovoria,

keď nechcú….

Môžu byť zašité,

alebo vymazané

z povrchu tváre,

vosková maska

a biele telo na márach.

Dychom smrti             

ďalšie dvere

do tela vesmíru.

 

 

 

Bez názvu

 

Čosi ukradnuté

čosi zmätené

čosi odhryznuté

čosi čo na chvíľu

čo vytrhne z tela

pravú žilu,

pravú kosť.

 

V pravú chvíľu

vráti

na miesto

pamäť

srdce            

aj

oko

trojrozmerné.

 

Čosi tiché,

čosi napnuté ako luk.

 

V láske

smiešny trojuholník

vládne.

 

Snom

môj Otec v Tme,

matka v nebi

alebo Luna –

sestra

desivých hôr.

 

Krátka

je

láska

ako zvolanie z hôr,

alebo

niečo

na tanier.

 

 

 

Chel Gamid

x x x

 

točiaci sa trojposchodový betón

sebou metá do vzdušných brázd

a žalostne orie polia priestoru

 

 

 

Šťastný Billy (Odchádzam zhasnúť)

 

Ožiarený studeným svetlom

hľadám stopu predošlého dňa

tichá noc daruje mi

ten tajomný čas

a zázraky prežitej prítomnosti

spojenie človeka s človekom

rozžiaria sa vianočné hviezdy

čo prinesú mi zmenu

dolu v priestoroch

dole v mysli

s hlbokou nocou

odchádzam zhasnúť tú svoju hviezdu

         odchádzam som šťastný Billy

 

ožiarený smiešnou tvárou

krok za krokom v inej dobe

čistím svietnik čistým vínom

prinášam malý darček

a nezvyčajnú zmenu s ním

posielam ju za tebou

rozžiaria sa vianočné hviezdy

ľudstvo prejde zmenou

hlboko sa vynoríš

dole až v mysli

s hlbokým pochopením

odchádzam byť len ničím

         odchádzam som šťastný Billy

 

osamelo z diery hľadím

no nie som sám

tri ruky a pätnásť prstov

vystrkujem z mreží mojich

až na samom konci

dotýkam sa hviezd.

 

 

 

ROZKLAD

 

Zle uzamknuté plece

sa pootvorilo prievanom

a obnažilo tak

okrúhle kružnice v kruhoch kruhom

keď zrazu ruky odpadli

a rozbité na márno-márne kúsky

zasypali škáry v parketách

… hlava sa kotúľala

pomedzi nohy ktoré odpochodovali

 

dvakrát pravá

jedna ľavá…

 

telo zvädlo v zabudnutí

 

 

 

x x x

 

Chodil som opatrne po mokrom lese

dával som pozor na svoje pomalé kroky

no aj tak ma pohrýzol mäsožravý pomaranč

… naozaj nie je ľahké

byť na prechádzke

v krajine divov

 

chodil som nedívajúc sa na mlsné jazyky slnka

dával som pozor na ich plamenné dotyky

no aj tak ma oblizli vo vlasoch

… naozaj nie je ľahké

Vyhnúť sa svetlu počas dňa

 

Nepíš onú pieseň do jablkových vlasov v kvete

Jabloň myslí v kruhoch leta

Vo svojich drevených dlaniach zviera

Kus pocitu z minulosti

na svojich plodoch má vianočných návštevníkov

ktorých opíja a uspáva

hovorí vždy tichom svojej prítomnosti

a vezmi na to jed, že ona vie

ak nevykypí v jazdcovej noci

zahalenej čiernou smrťou

ak neskloní svoju korunu skôr

než škriatkovia sa prebudia

a začnú klamať svoju tvár obrazmi

odchádzajúcej krajiny

spod svojho ustatého chvejúceho sa postoja

vo svojich listoch má oceán

ktorý šumí v mesačnom prílive

preto nepíš!

otvoril som železné vráta

 

 

 

Koniec

 

Miestnosť je plná výstrižkov z novín

a pokrčených papierov

listov od známych a účtov za telefón

zošitov a  kníh popísaných básňami

fotiek a papierikov od cigariet

plagátov a toaletných kotúčov

a ja uprostred fajčím

a sedím na zlámanej stoličke

som celý nakrivo

a pozerám sa von oknom

rozmýšľam koľko pre to všetko pomrelo stromov

dopisujem báseň

potiahnem dym do pľúc

škrtnem ronsonom a zapaľujem

ten list papiera

hlúpu báseň

ktorú pomaly s presnosťou

hádžem pred seba

a moje telo v nezmysloch

ľudského lesa

olizované plameňmi

zomiera zomiera

až dym a tma.

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.