Niečo o nás – niečo o niečom…
Chel Gamid + Andrea-Sárah Karaffa:
Ak chceme čitateľovi priblížiť našu tvorbu, tak zaiste bude namieste podať malú výpoveď aj o našom spôsobe života.
Chel Gamid: Všetko to začalo experimentom. Otázkou na hľadanú odpoveď. Zakopnutím o niečo, čo poznačilo a celkom zmenilo môj život. V skratke som odišiel a, samozrejme, nevrátil sa. Vyšlo to. Všetko sa zmenilo a našiel som aj odpoveď. Dokonca som zistil, že to, čo sa udialo (deje), mi je veľmi povedomé, aj keď dosť neuveriteľné. No práve – čomu sa dá ešte dnes vôbec veriť? Ak nie tomu, čo človek pozná a zažije na vlastnej koži.
Je to akoby niečo z druhej strany, vypovedajúce o dačom, čo sa deje na strane bežného spôsobu života v tejto spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú dvere práve otvorené, alebo zatvorené a zamknuté. Dôležitým je kľúč a ten to rieši jednoducho a rýchlo. Stretnutie s neznámom sa mi po čase stalo známym a duchov tiež pre istotu spomeniem, aby sa náhodou neurazili.
Moje verše sú prechádzkou, z ktorej sa síce vrátim unavený, ale na druhej strane sú plné informácií, ktoré priam lovecky vyhľadávam.
Je namieste spomenúť aj to, že väčšina ľudí tieto prechádzky podstupuje v hľadaní zábavy alebo snahy načerpať inšpiráciu na tvorbu. Ja nie som výnimkou, ale svoje prechádzky rozdeľujem na pracovné a spoločenské.
A výsledkom dočasných pracovných vychádzok, obmedzených návratov, je druh mojej poézie a kresieb.
Často zachádzam čo najďalej. Odrazom toho je dosť uletená free džezová poézia. Samozrejme tvorím aj bez túlania sa, aj keď mám pocit, že to túlanie mi dáva možnosť kvalitnejšie sa vyjadriť k tomu, čo človek zažíva, ak je otvorený.
Okrem toho je to aj druh môjho náboženstva, prehlbujúci sa šamanizmus a cesta k harmonizácii prírody a spoločnosti.
Vo svojej tvorbe vyjadrujem úctu k neznámemu aj nespokojnosť a nezmieriteľný boj slobodného jedinca so systémom.
Tvorím už zopár rokov a ustavične pribúdajú ďalšie výsledky. Našu poéziu šírime formou jedného čierno-bieleho samizdatu ročne, zatiaľ sú štyri, z toho jeden je vydaný v českom jazyku pod názvom 3 a je vo farbe.
Môj vek či farba pokožky, myslím, nie sú podstatné. Dôležitá je farba duše. Okrem toho mám viac ako miliardu rokov, takže by ste ma podľa popisu len ťažko spoznali.
Mám vypestovaný návyk na tabak a umenie. Rozšírenou závislosťou na televízne vysielanie netrpím (radšej navštevujem kino). Postačí mi hudba, literatúra, výtvarné umenie, atď.
Na nič iné, čo ma fascinuje, podľa všetkých informácií nevzniká závislosť.
So svojou umeleckou prácou som zatiaľ spokojný a to aj preto, že mám zatiaľ jasnú predstavu, kam a ako sa budem uberať ďalej.
Andrea-Sárah Karaffa: Moje básne sú meditáciou a víziou starých svetov. Nepokladám za dôležité hovoriť o sebe ani o spôsobe, ako tvorím. To najhlbšie a najpodstatnejšie povedia o mne moje básne. To, ako fungujem, čo si myslím o svete, to, čo zažívam a aká som.
Andrea-Sárah Karaffa
Modlitby
Hovorím ti, bože, ústami svojimi,
hovorím ti za nás všetkých,
ktorí sme slepí
alebo máme oči otvorené
dokorán,
ale nechceme páchať zlo,
ak si ďaleko alebo blízko,
pomôž nájsť stratenú tvár
našej dvojice – brata – a k pomoci
našej, by porozumel nám niekto – privolaj ho.
Nenechávaj nás
v desivej kráse
zamknutých –
stvorenia samoty
jedinej večnej.
Stebielko
lásky
nám podaj.
Krištálik
Porozumenia –
vlož pod jazyk a
veď nás k trpezlivosti.
Sarah z Podmoria,
ale
teraz
na Zemi
motajúca sa.
Neznesiteľná sladkosť bytia
Čarodejka
s
plnou šálkou
rubínového čaju.
privolávač
dažďa
s
plnou čašou
perlivého potu
a
Krištof je ešte
stále
na ceste
za
bielou dušou
mramorových kocôčok cukru.
Čudné zvuky z Hory Olivetskej
Čaj v dlani
rozťatej
ako mramor.
Škoricová samota tône
alebo niečo viac. (?)
Odkladám myši
do skla
a
vryjem si
zápalku
do tla
svojej budúcnosti.
Smrť
nepríde.
Až
po
tom.
x x x
Moje Ústa
neprehovoria,
keď nechcú….
Môžu byť zašité,
alebo vymazané
z povrchu tváre,
vosková maska
a biele telo na márach.
Dychom smrti
ďalšie dvere
do tela vesmíru.
Bez názvu
Čosi ukradnuté
čosi zmätené
čosi odhryznuté
čosi čo na chvíľu
čo vytrhne z tela
pravú žilu,
pravú kosť.
V pravú chvíľu
vráti
na miesto
pamäť
srdce
aj
oko
trojrozmerné.
Čosi tiché,
čosi napnuté ako luk.
V láske
smiešny trojuholník
vládne.
Snom
môj Otec v Tme,
matka v nebi
alebo Luna –
sestra
desivých hôr.
Krátka
je
láska
ako zvolanie z hôr,
alebo
niečo
na tanier.
Chel Gamid
x x x
točiaci sa trojposchodový betón
sebou metá do vzdušných brázd
a žalostne orie polia priestoru
Šťastný Billy (Odchádzam zhasnúť)
Ožiarený studeným svetlom
hľadám stopu predošlého dňa
tichá noc daruje mi
ten tajomný čas
a zázraky prežitej prítomnosti
spojenie človeka s človekom
rozžiaria sa vianočné hviezdy
čo prinesú mi zmenu
dolu v priestoroch
dole v mysli
s hlbokou nocou
odchádzam zhasnúť tú svoju hviezdu
odchádzam som šťastný Billy
ožiarený smiešnou tvárou
krok za krokom v inej dobe
čistím svietnik čistým vínom
prinášam malý darček
a nezvyčajnú zmenu s ním
posielam ju za tebou
rozžiaria sa vianočné hviezdy
ľudstvo prejde zmenou
hlboko sa vynoríš
dole až v mysli
s hlbokým pochopením
odchádzam byť len ničím
odchádzam som šťastný Billy
osamelo z diery hľadím
no nie som sám
tri ruky a pätnásť prstov
vystrkujem z mreží mojich
až na samom konci
dotýkam sa hviezd.
ROZKLAD
Zle uzamknuté plece
sa pootvorilo prievanom
a obnažilo tak
okrúhle kružnice v kruhoch kruhom
keď zrazu ruky odpadli
a rozbité na márno-márne kúsky
zasypali škáry v parketách
… hlava sa kotúľala
pomedzi nohy ktoré odpochodovali
dvakrát pravá
jedna ľavá…
telo zvädlo v zabudnutí
x x x
Chodil som opatrne po mokrom lese
dával som pozor na svoje pomalé kroky
no aj tak ma pohrýzol mäsožravý pomaranč
… naozaj nie je ľahké
byť na prechádzke
v krajine divov
chodil som nedívajúc sa na mlsné jazyky slnka
dával som pozor na ich plamenné dotyky
no aj tak ma oblizli vo vlasoch
… naozaj nie je ľahké
Vyhnúť sa svetlu počas dňa
Nepíš onú pieseň do jablkových vlasov v kvete
Jabloň myslí v kruhoch leta
Vo svojich drevených dlaniach zviera
Kus pocitu z minulosti
na svojich plodoch má vianočných návštevníkov
ktorých opíja a uspáva
hovorí vždy tichom svojej prítomnosti
a vezmi na to jed, že ona vie
ak nevykypí v jazdcovej noci
zahalenej čiernou smrťou
ak neskloní svoju korunu skôr
než škriatkovia sa prebudia
a začnú klamať svoju tvár obrazmi
odchádzajúcej krajiny
spod svojho ustatého chvejúceho sa postoja
vo svojich listoch má oceán
ktorý šumí v mesačnom prílive
preto nepíš!
otvoril som železné vráta
Koniec
Miestnosť je plná výstrižkov z novín
a pokrčených papierov
listov od známych a účtov za telefón
zošitov a kníh popísaných básňami
fotiek a papierikov od cigariet
plagátov a toaletných kotúčov
a ja uprostred fajčím
a sedím na zlámanej stoličke
som celý nakrivo
a pozerám sa von oknom
rozmýšľam koľko pre to všetko pomrelo stromov
dopisujem báseň
potiahnem dym do pľúc
škrtnem ronsonom a zapaľujem
ten list papiera
hlúpu báseň
ktorú pomaly s presnosťou
hádžem pred seba
a moje telo v nezmysloch
ľudského lesa
olizované plameňmi
zomiera zomiera
až dym a tma.