Frankenstein

Ondrej Herec

Frankenstein

 

Romantických básnikov prirovnávajú k meteorom: krátko zažiaria a zhasnú. Lord Byron zomrel tridsaťšesťročný, Percy Bysshe Shelley sa utopil dvadsaťsedemročný. Mary Shelleyová (1797 – 1857) mala osemnásť rokov, keď po smrti dvoch detí a tehotná s tretím písala román Frankenstein, čiže moderný Prometeus (Frankenstein or, the Modern Prometheus). Dokončila ho v máji 1817 a vydala 1. januára 1918.

Frankenstein žije: na celom svete vychádzajú reedície aj preklady. (Slovenský preklad z roku 1991 je upravený pre mládež. Citáty v tejto eseji sú preložené z anglického originálu. O.H.) Existujú filmy, divadelné aj rozhlasové dramatizácie, komiksy a záznamy na DVD. Menom „Frankenstein” v názve sa hrdia stovky ponášok aj paródií. Nie všetky, ale väčšina z nich je karikatúrou predlohy, podobne ako netvor je karikatúrou človeka. Stratila sa z nich dráma lásky a nenávisti, krásy a ošklivosti, viny a nevinnosti, súcitu a opovrhnutia, človeka a netvora, náhľad do ľudskej povahy, civilizácie a kultúry.

Historici môžu čítať Frankensteina ako komentár Francúzskej revolúcie a sociálnej krízy v Anglicku. Pedagógovia analyzujú Frankensteina ako príklad zlej výchovy, feministky odporúčajú Frankensteina ako dôkaz nepostrádateľnosti žien. Psychoanalytik vidí Viktora Frankensteina ako dieťa zúfalo hľadajúce imaginárnu matku a spája zážitky Mary Shelleyovej v tehotenstve s „mýtom o pôrode”.

O Frankensteinovi existujú tisíce prác: povrchné aj pedantské, nudné a nepôvodné aj originálne a zábavné. Niektorí hľadajú pravdu o Viktorovi Frankensteinovi, iní o netvorovi, tretí o Shelleyovej, štvrtí o Bohu, človeku a stvorení, ďalší o technike, iní o samotnom texte. Niektorí nezabudli, že Frankenstein patrí ku knihám, ktoré sú aj zábavné, nie len historicky jedinečné. Pokusy definovať Frankensteina jedinou interpretáciou sú márne, lebo každý čitateľ a každá generácia ho môže čítať vlastnými očami.

 

Román v listoch

Kompozícia je premyslená: kapitán Robert Walton opisuje svoje dobrodružstvá sestre Margarete Savillovej, potom Frankenstein píše o svojom príbehu Waltonovi, ktorý pošle poznámky svojej sestre. Netvor rozpráva Frankensteinovi zážitky, ktoré Frankenstein oznámi Waltonovi. Napokon netvor cituje De Laceyovcov. Príbeh sa začína in medias res a pokračuje sériou spätných  pohľadov. Tie umožňujú rozprávačom predvídať nasledujúce udalosti. Rozprávanie má päť poslucháčov na štyroch úrovniach:

 

   Rozprávač  1. poslucháč   2. poslucháč  3. poslucháč  4. poslucháč 5. poslucháč
   Walton   Savillová     čitateľ      
   Frankenstein   Walton     Savillová     čitateľ    
   Netvor   Frankenstein     Walton     Savillová      čitateľ  
   De Laceyovci   Netvor    Frankenstein     Walton      Savillová      Čitateľ

 

Listy poskytujú expozíciu i jednotiaci rámec rozprávaniu a neuveriteľným udalostiam dodávajú hodnovernosť. Zobrazujú Waltona ako Frankensteinovho a netvorovho protihráča aj spoluhráča, napätie z konfliktu rôznych uhlov pohľadu v listoch a uvádzajú dej: „Nemám priateľa,” „Teraz mám dvadsaťosem rokov,” „Dokonca aj tu v Archangelsku… ” „Váš oddaný brat.”

 

Búrlivé leto

V roku 1916 počasie zdivelo. V apríli 1815 vybuchla indonézska sopka Tambora najväčšou erupciou na Zemi za desaťtisíc rokov. Stratosférický oblak prachu zatemnil oblohu, zmenil počasie a podlomil európske poľnohospodárstvo.

Prírodným prostredím Frankensteina sú divoké hory a zúrivé víchrice. Búrky Švajčiarskych Alp vniesli do diela Mary Shelleyovej romantický šerosvit, naplnili ho záhadnou temnotou a výbojmi bleskov. Človek je krehký proti živelným silám, silu mu dodáva odvaha vzdorovať im. Frankenstein, nasledovník zlodeja i darcu ohňa Prometea, zostrojil netvora ako jednotu živelných protikladov, „nestálu zlúčeninu ohňa a ľadu”.

Strašná búrka zabránila večer 16. júna Mary a Percymu Shelleyovcom vrátiť sa do Chapuis. Strávili noc vo vile Diodati na brehu Ženevského jazera. („V noci som mala strašné sny,” zapísala si Mary do denníka.) Stretávali sa tam svetoznámi básnici lord Byron a Percy Bysshe Shelley, jeho mladučká manželka Mary („bledá, krehká plavovláska s upretým, prenikavým pohľadom tmavých očí”) a Byronov osobný lekár Polidori. Viedli nekonečné rozhovory o poézii, vede a záhadách ľudského bytia. Rozprávali sa do polnoci o upíroch a nadprirodzených veciach, o elektrine a vedeckých experimentoch, o knihe Zoonomia od Darwinovho starého otca Erazma Darwina. Predčítali si z nemeckej zbierky duchárskych príbehov Phantasmagoriana, Polidori citoval strašidelné príbehy, lord Byron a Percy Shelley diskutovali o Miltonovom Stratenom raji, Shakespearovej Búrke aj o Shelleyho Odpútanom Prometeovi, o dielach plných metafor o netvoroch a neľudskom živote. Polidori navrhol, aby každý z nich napísal strašidelný príbeh. Mary napísala Frankensteina.

 

Človek si sám vyrába svoje idoly aj obludy

Shelleyová napísala v úvode k vydaniu prvého diela modernej fantastiky z roku 1831, že chcela vymyslieť „príbeh o desivých záhadách našej povahy”. V úvode ku skoršiemu vydaniu Percy Shelley pod jej menom vyhlásil: „Udalosť, na ktorej je založené toto literárne dielo, Dr. Darwin aj niektorí lekárski autori z Nemecka nepokladajú za nemožnú.” V dejinách literatúry nenájdeme veľa autorov, ktorým by sa tak dôsledne ako Shelleyovej podarilo naplniť Aristotelovu požiadavku: „Ak sú v básni veci nemožné, stala sa chyba. Ale to je v poriadku, ak tým umenie dosiahne svoj vlastný cieľ.”

   Klasické dielo troch žánrov spája prvky vedeckej fantastiky, hororu aj fantasy. Autorka spojila do jednoliateho celku prvky čiernej romantiky (strašidelný zámok, mladý šľachtic, rúhavo prenikajúci do „zakázaných” oblastí poznania, znetvorený sluha) v hororovej atmosfére (cintorínske desy a nechutnosti, vykopávanie mŕtvol, týranie rozumnej bytosti, motív obsesívneho prenasledovania) a metaforizáciu modernej vedy (elektrická iskra ako iskra života, dôvera v zázraky medicíny). V umelej bytosti, výtvore ľudského rozumu, búriacom sa proti svojmu tvorcovi, sa objavujú netušené vlastnosti a stránky. Je symbolom pokroku, čo sa vymkol kontrole rozumu a civilizácie, vďaka ktorým vznikol.

Osemnásťročná dievčina pomenovala strach z pokroku. Vytvorila prvý veľký mýtus strojovej civilizácie, legendu nešťastného stvorenia umelej mysle, archetyp novej postavy od Frankensteinovho netvora cez Wellsových človekozverov a Čapkových robotov až po súčasné príbehy o hrozbách umelej inteligencie; načrtla trinásť tém z viacerých základných tematických okruhov modernej fantastiky:  

  • 1. Prometeus naruby – Frankenstein vytvoril umelý život, napodobnil činnosť, vyhradenú náboženstvom len Bohu. Sám tento čin nesie v sebe zárodok trestu.
  • 2. Pochybnosť o jedinečnosti prirodzenej ľudskej podoby rozumu – rozum nemusí sídliť len v človeku, jeho nositeľom môže byť aj umelý výtvor človeka.
  • 3. Možnosť vedecky vytvoriť umelý život a rozumnú bytosť – Frankenstein vytvoril umelú inteligenciu len technickými prostriedkami, využitím objavov a vynálezov modernej medicíny a prírodných vied, bez pomoci mágie a nadprirodzených síl, potrebných na výrobu golema a homunkula.
  • 4. Ambivalentnosť vedy a techniky – umelá bytosť je spočiatku dobrá, netvor sa z nej stane len pričinením ľudí. Veda a technika majú inštrumentálnu povahu, samy nie sú dobré ani zlé, všetko závisí od toho, akým spôsobom ich ľudia používajú.
  • 5. Nepredvídateľnosť následkov vedecko-technického pokroku – Frankenstein pochopil, že sa dopustil zločinu, až keď bolo neskoro.
  • 6. Individuálna zodpovednosť vedca a neoddeliteľnosť etiky od vedeckého bádania – Frankenstein, zaslepený túžbou po poznaní, nezvážil vopred následky svojho činu. Jednostranná orientácia na prírodovedný výskum, bez morálneho kompasu etických princípov, ho priviedla k osobnej a rodinnej tragédii.
  • 7. Výsledok odmietavého postoja človeka k vlastnej technike – v prvých dňoch života je umelý človek láskavý a túži zblížiť sa s ľuďmi. Neovládateľný netvor sa z neho stane, až keď ho ľudia začnú týrať a jeho tvorca ho zavrhne a opustí. Skazu neprináša poznanie, ale jeho zneužitie aodmietnutie.
  • 8. Nemožnosť zrieknuť sa ľudskosti a napriek tomu ostať človekom – Frankenstein je muž, ktorý bez účasti ženy stvorí iného muža, a výsledkom je netvor. Fantastické netvory bývajú bytosti, ktoré vznikli bez prirodzených ľudských vzťahov alebo ich porušením. Umelý človek sa stal netvorom pre nedostatok lásky.
  • 9. Pohľad na človeka zvonka – z hľadiska inej rozumnej bytosti, umelej inteligencie s vlastnými cieľmi, motiváciou a vôľou, ktoré nemusia byť totožné s ľudskými, ba môžu byť s nimi v konflikte (dramatický konflikt nového typu v umení).
  • 10. Zámena sluhu a pána, tvorcu a výtvoru – na začiatku je Frankenstein tvorcom a pánom, ale úsilie zničiť vlastný výtvor ho zotročí, môže len prenasledovať netvora tam, kam ho netvor sám zavedie.
  • 11. Chápanie ľudstva ako jednotného celku – Frankenstein v plnom rozsahu pochopí následky svojho činu, až keď si predstaví celú rasu netvorov ohrozujúcich ľudstvo.
  • 12. Hrozba premeny individuálnej tragédie na katastrofu celého ľudstva – netvor nalieha na svojho tvorcu, aby mu stvoril družku, a tak mu umožnil založiť rasu netvorov.
  • 13. Autoreprodukčná schopnosť zla, splodeného technikou – autorka nevylučuje možnosť obnovenia Frankensteinovho svätokrádežného experimentu iným bádateľom (opakovateľnost je jeden zo základných princípov empirickej vedy), ani hrozbu, že nový netvor by bol schopný osvojiť si technológiu, ktorou ho vyrobili, a sám vyrobiť ďalších netvorov.

 

Človek či nečlovek 

•1. Ak netvor je človek…

Netvor interpretuje sám seba:

1: Som človek ako ty (len som sa “narodil” telesne dospelý a opustili ma);

2: Zaobchádzali so mnou horšie než s Adamom alebo so Satanom:

“Ako Adam, ani ja som nebol nijako spojený so žiadnou inou bytosťou, ale on sa odo mňa odlišoval vo všetkom ostatnom. Vyšiel z rúk Božích ako dokonalé stvorenie, šťastný a úspešný, ochránený osobitnou starostlivosťou Stvoriteľa; bolo mu dovolené rozprávať sa s bytosťami vyššej povahy a získavať od nich poznanie, ale ja som bol zavrhnutý, bezmocný a osamotený. Mnoho ráz som považoval Satana za vhodný symbol môjho stavu, lebo často, keď som ako on pozoroval radosť mojich ochrancov, bodol ma trpký  osteň závisti.”

3: Chcem k niekomu patriť (k rodine De Lacey): “Či môžu odohnať od dverí toho, kto sa dovoláva súcitu a priateľstva.. som nešťastný a opustený… ak nezískam domov, budem vo svete navždy vyvrheľom.”

4: Oslovil svojho stvoriteľa: keďže ma ľudia zavrhli, urob mi družku a dám ti pokoj:
“Musíš mi stvoriť ženu, s ktorou by som mohol žiť vo vzájomnej výmene náklonnosti, bez ktorej nemôžem byť. Ty jediný to môžeš urobiť, žiadam ťa o to právom a ty nesmieš odmietnuť… To, o čo žiadam, je rozumné a skromné:  žiadam si bytosť iného pohlavia, no rovnako príšernú ako som sám; je to malá náprava, ale to je všetko, čo môžem dostať a uspokojí ma. Pravda, budeme netvory, odrezané od sveta; ale to nás ešte silnejšie spojí navzájom. Nebudeme žiť šťastne, ale budeme neškodní a oslobodení  od utrpenia, čo teraz pociťujem. Ach! Stvoriteľ môj, urob ma šťastným; daj mi pocítiť vďačnosť k tebe za jedinú láskavosť! Kiež uvidím, že dokážem vyvolať náklonnosť živej bytosti; neodmietni moju žiadosť!

 

Frankenstein interpretuje netvora:

  • 1. on/to je omyl, potrat, ktorému chcem uniknúť: jeho ošklivosť je znakom zvrhlosti a omylu;
  • 2. on/to by mi mal dať pokoj, aby som mohol milovať iných;
  • 3. on/to je zlo, čo mi zničilo život, je tajomstvo, čo zožiera moje šťastie;
  • 4. nemôžem vyrobiť druhého netvora:
    “Reťaz spomienok ma priviedla kuzváženiu následkov toho, čo robím teraz. Pred tromi rokmi som konal tým istým spôsobom avytvoril som zloducha; jeho neporovnateľné barbarstvo mi spustošilo srdce anaveky ho naplnilo trpkým zármutkom. Teraz by som mal sformovať inú bytosť vrovnakej nevedomosti ojej vlastnostiach; mohla by byť tisíc ráz zlovoľnejšia ako jej druh anachádzať potešenie vzle pre zlo samé, vo vražde a skazenosti. Prisahal, že sa vzdá susedstva sľuďmi askryje sa vpúšti, ale ona to neprisahala; a ona, ktorá so všetkou pravdepodobnosťou bude mysliacim auvažujúcim živočíchom, by mohla odmietnuť anepodrobiť sa zmluve, uzatvorenej pred jej stvorením. Azda dokonca znenávidia jeden druhého; tvorovi, ktorý už žije, sa hnusí vlastné znetvorenie, ale či sa ho nezmocní ešte väčší odpor, keď sa uvidí vpodobe ženy? Aj ona by sa od neho mohla snechuťou odvrátiť pre vyššiu krásu muža; mohla by ho opustiť aon by opäť osamel, rozzúrený novou provokáciou, že ho opustil príslušník jeho vlastného druhu.
    Hoci by opustili Európu aobývali púšte nového sveta, jedným zprvých následkov náklonnosti čo sa démonovi žiadala, by boli deti a na Zemi by sa rozmnožila strašná rasa diablov, ktorá by mohla ohroziť samotnú existenciu ľudského druhu. Či som mal právo uvrhnúť túto kliatbu na všetky nasledujúce generácie len pre môj vlastný prospech?… Teraz po prvý raz mnou otriasla zvrhlosť môjho sľubu; striaslo ma pri pomyslení, že budúce veky ma prekľajú ako mor, že vmojom sebectve som neváhal vykúpiť si mier za cenu existencie azda celej ľudskej rasy… Áno, nasledoval ma na mojich cestách; … jeho výraz vyjadroval najvyššiu zlovôľu a zradu. Pomyslel som na svoj šialený prísľub, že stvorím ďalšiu jemu podobnú bytosť atrasúc sa vášňou, dotrhal som na kusy tú vec, na ktorej som pracoval. Nešťastník videl, ako ničím bytosť, od ktorej závisela jeho šťastná budúcnosť aso zavytím plným diabolského zúfalstva apomsty sa vzdialil
    .

5: Musím zničiť netvora: prenasledovanie až po smrť.

 

Shelleyová interpretuje Frankensteina a netvora ako antagonistických dvojníkov:

Tvorca a netvor, odmietnutie a pomsta

Frankenstein Netvor 
Stvorí netvora Túži po láske
V hrôze ujde a zavrhne netvora   Ponížený a urazený zaútočí na rodinu

svojho tvorcu, aby pomstil nespravodlivosť

Zničí netvorovi družku  Vyhráža sa: “Budem pri tebe vo tvojej

svadobnej noci”

Prenasleduje netvora, aby ho zničil Pomáha Frankensteinovi nasledovať ho

 

Frankenstein chcel stvoriť nádhernú bytosť. Znetvorený „syn” sa usmieva a podáva „otcovi” ruku, ale šokovaný Frankenstein ujde. Cíti vinu, ale nijakú zodpovednosť ani lásku. Nazýva svoj výtvor „netvorom”, „zvrhlou obludou”, „špinavým démonom”, „diablom”, „čertom”, „beštiou”, „zvieraťom” a „zvrhlíkom”. Hovorí o ňom v strednom rode – „ono”. Tuší, že priviedol na svet vraha a ospravedlňuje sa dobrým úmyslom. Pokúša ho myšlienka na samovraždu, aby unikol problémom, ktoré si zapríčinil.

Netvor túži po cite: „Aká sladká je náklonnosť iných k takej oblude, ako som ja.” Ostal však odporným úbožiakom. Dušu mu pokrivilo utrpenie: „Bol som láskavý a dobrý, obludu zo mňa spravila trýzeň. Urob ma šťastným a budem opäť cnostný.” Netvor je „úboho osamotený” a prosí Frankensteina, aby mu poskytol spasiteľnú lásku. Rozpráva mu svoj príbeh, plný bolesti, hladu, zimy, samoty, nevedomosti, plaču a utrpenia. Napriek tomu má rád hudbu, je schopný lásky a dobrotivosti, chce byť družný a túži po spoločnosti, vie sa správať ušľachtilo, je vnímavý ku kráse. Objavil paradox človeka „mocného, cnostného a veľkolepého, no zároveň skazeného a nízkeho”.

 

Vzdelanie

Frankenstein      Netvor 
Frankenstein študuje „geniálne diela vedcov, navštevuje prednášky a 

stýka sa s univerzitnými bádateľmi”

Netvor sa učí od  bedárov a číta Plutarchove

Životopisy, Goetheho Utrpenie mladého Werthera, Miltonov Stratený raj…  

Predmet štúdia: príroda Predmet štúdia: spoločnosť
Odbor: filozofia prírody (veda) odbor: filozofia morálky (etika)
Dištancuje sa od spoločnosti Túži po spoločnosti

 

Netvor sa vzdeláva podľa svojich možností, aby pochopil svet a svoje miesto v ňom. Barón Frankenstein získal exkluzívne vzdelanie, ale použil ho zle, lebo ignoroval morálne a sociálne poznanie. Netvor poskladaný z neznámych mŕtvol bezmenného „ľudu” citlivo vníma lásku, spravodlivosť, družnosť a skromnosť; ochotne prijíma hodnoty, na ktorých sú založené medziľudské vzťahy. Intelektuálna pýcha povýšeneckého aristokrata má tragické následky. Veda a technika sú bez etiky a morálky nebezpečné, ale mravnosť je viac podmienená výchovou a sociálnou príslušnosťou ako povahou. Intelektuálne vzdelanie bez citovej výchovy deformuje osobnosť.

 

Vina, strach, nenávisť a útek

Frankenstein Netvor 
Znenávidí netvora, zrieka sa

zodpovednosti a premáha strach

Znepriatelí si tvorcu vraždami jeho rodiny a 

priateľov (Williama, Justiny… )

Snaží sa vrátiť do spoločnosti Žiada si družku
Pociťuje vinu za netvorove zločiny Pociťuje vinu za svoje zločiny
Cesta a váhanie Prenasledovanie a netrpezlivosť

 

Netvor je nepodarený duplikát. Mačku alebo psa máme radi aj keď sa nepodobajú na človeka. Odpor a strach nevyvoláva odlišný výzor, ale deformácia podoby človeka, zmes ľudských a neľudských čŕt. Posledný diel románu je vzájomné nasledovanie, zdvojená cesta Frankensteina a netvora. Netvor predvída Frankensteinove kroky a obidvaja odzrkadľujú vášne a utrpenia toho druhého.

 

2. Ak netvor je neľudský…  

  • Netvor je hybrid s neľudskou podstatou a ľudskou kultúrou: robot, mutant, mimozemšťan…
  • Netvor nie je psychický dvojník, lebo nemá ľudskú myseľ a nemyslí ako človek.
  • Netvora odmietajú atýrajú nespravodlivo. Prenasledujú ho pre odlišnosť, ktorú nevedia pochopiť.
  • Ak netvor nie je človek, nie je škaredý, ale iný. Ľudským meradlom fyzickej iduševnej krásy je človek.
  • Netvor vznikol spomocou techniky, ale je viac ako technika. Umelý človek je rozumná bytosť iného druhu.
  • Nový druh mysliacej bytosti (robot, android, umelá inteligencia…) spochybňuje definíciu ľudskosti. Môže položiť otázku, kto ačo je človek, aj obrátiť sa proti ľuďom, ktorí ho vytvorili.

 

Fyzikálne fakty a ľudské vášne

Shelleyová chcela „opísať nemožné ako fyzikálny fakt”, aby „definovala ľudské vášne” a „zachovala pravdu elementárnych princípov ľudskej povahy neváhajúc inovovať ich kombinácie”. To je prvá definícia vedecko-fantastického príbehu: fantastické netvory (mutanti, roboti alebo mimozemšťania vo vzdialených galaxiách, v budúcnosti alebo v minulosti) slúžia na osvetlenie ľudskej povahy a spoločnosti.

Pri počiatkoch SF nestáli veľkorysé prognostické fresky a odvážne vízie vedecky extrapolovanej budúcnosti, hviezdne vojny, invázie mimozemšťanov a planetárne sprisahania, osudový boj dobra so zlom v poslednom zápase o budúcnosť vesmíru. Shelleyová rozpráva príbeh introvertného, vo svojom zámku utiahnutého bezvýznamného šľachtica, prvého z mnohých faustovských vedcov modernej fantastiky. Základnou témou knihy je pochybnosť jeho vedeckého poznania. SF sa nezačala oslavou modernej vedy, ale jej kritikou. Nedozvieme sa presne, podľa akých hypotéz Frankenstein skonštruoval umelého človeka, lebo Shelleyovú málo zaujímajú vedecké teórie. Prvé dielo SF nie je popularizáciou ani extrapoláciou vedy, ale predovšetkým charakterovou štúdiou, dielom, označovaným v nemeckej teórii literatúry názvom Bildungsroman.

   Motív dobrodružnej cesty v Shelleyovej románe je zdvojenou púťou tvorcu a výtvoru, zviazaných cestou k poznaniu i útekom od neho: Netvor hľadá svet, v ktorom by mohol žiť životom dôstojným rozumnej bytosti, lebo svet jeho tvorcu mu taký život odoprel; tvorca prenasleduje vlastný výtvor, lebo sa desí plodov svojho poznania. Postavou, ktorej vývoj román zobrazuje, je menej konštruktér dvojníka človeka ako sám umelý človek. Hrdinom románu o netvorovi je netvor. Na začiatku príbehu ho Frankenstein vyhnal z domu a netvor si sám osvojí základy vzdelania. Prísny morálny kódex pozoruje u horských sedliakov. Vychováva sa sám a v priebehu deja sa ukáže, že sa správa ako najcitlivejšia postava príbehu. Je ľudskejší ako človek, jeho tvorca, je vlastne jedinou postavou románu, ktorá sa mení a vyvíja. Najvýznamnejšia časť knihy je venovaná rozprávaniu netvora o jeho osobnostnom vývoji, je to správa „o udalostiach, ktoré vo mne vyvolali zvláštne pocity, a tieto pocity zo mňa urobili to, čo dnes som”.

Ľudský osud je vesmíru ľahostajný. Fyzikálny svet nepodlieha etike a technika nepozná morálku. Platón veril, že vo svete ideí je idea dobra nadradená ostatným a mali by sme sa ňou riadiť aj v našom nedokonalom svete. Shelleyová sa hlási k romantickej maxime, že existujú veci, ktoré by človek nemal vedieť, a už vôbec nie robiť, aj keď  to dokáže, že vyššia vôľa či vyšší princíp presahuje pochopenie smrteľníka. Poblúdená evolúcia plodí obludy. Strojová civilizácia dala Platónovi za pravdu v desivom zmysle, ktorý možno sám netušil: Hybris (ľudská svojvoľnosť) stretla bohyňu pomsty Nemezis. Azda sme stratili kontakt s prírodou, ale oľutujeme, ak zabudneme, že ona ho nestratila s nami. Frankenstein je v terminológii súčasnej teórie “humanistická SF”.

   Vedeckej fantastike sa často vyčíta úsilie pochopiť vedu na úkor chápania človeka, podrobný opis techniky a povrchný prístup k postavám diela. Moderná fantastika sa začala hľadaním definície človeka a jeho miesta vo svete, základnými otázkami o psychike rozumnej bytosti, o možnostiach poznania a podobách rozumu, aj keď nie je viazaný na človeka ako na svojho nositeľa, a vo svojich najlepších dielach sa nikdy nevzdala tohto prístupu: „Žiadostivo som túžil po poznaní… Toľko sa už urobilo, no ešte viac, omnoho viac dosiahnem ja.”

   Barón Viktor Frankenstein, „moderný Prometeus” a „víťaz nad smrťou”, sa inšpiroval osvietenskou ideou perfektibility, zdokonaliteľnosti človeka. Dôsledný žiak empirika Bacona nebol vizionárom spoločenskej harmónie, netúžil zdokonaliť ľudstvo filozofiou, politikou, výchovou a umením podľa vzoru sociálnopolitických utópií. Dávno pred vznikom pojmu „génové inžinierstvo” sa pokúsil pomocou techniky oživiť ideál dokonalého jednotlivca. Utópia individualizmu sa zrúti vo chvíli, keď netvor otvorí oči: „Ako opísať pocity pri tejto katastrofe, ako podať obraz príšery, ktorú som stvoril s toľkou námahou… zmizla krása môjho sna, nevýslovná hrôza a odpor mi naplnili srdce.” Uskutočnená utópia sa stala zdrojom strachu.

  

Zlý otec Frankenstein

Shelleyová napísala neuveriteľnú správu o ľudstve: pozorovateľom je zázračná bytosť, jednoročné dieťa, ktoré myslí, cíti a hovorí o ľuďoch ako dospelý. Jeho dospievanie je kondenzované do niekoľkých mesiacov.

Viktora Frankensteina rozmaznali a skazili už v detskom veku rodičia, adoptovaná sestra Elizabeth a priateľ Henry Clerval. Jeho prvou spomienkou je „nežná starostlivosť matky” a „otcov láskavý úsmev”. Pokladali ho za „dar nebies” a „nijaká ľudská bytosť nemohla mať šťastnejšie detstvo”.

Rodičovská láska bez vedenia a disciplíny nevychováva k dospelosti, ale k sebectvu. Frankenstein nikdy nedozrel. Nezodpovedný egoista a fanatický bádateľ bez záujmu o morálku a sociálne hodnoty ostal nedospelý a bezohľadný, zaujíma sa len o seba a o to, aký sa zdá iným: „Nový druh ma bude oslavovať ako svojho pôvodcu a tvorcu; množstvo šťastných a skvelých bytostí mi bude vďačiť za svoju existenciu. Nijaký otec nemôže žiadať od svojho dieťaťa takú dokonalú vďaku, akú by som si mal zaslúžiť ja od nich.”

Krátky záchvev zodpovednosti za svoj výtvor pocítil, až keď mu nešťastné stvorenie rozpovedalo, ako zo zúfalstva zavraždilo jeho mladšieho brata Williama a žobralo, aby mu Frankenstein stvoril družku. Len vtedy si pomyslel: “Či mu ako jeho tvorca nedlhujem všetko šťastie, čo je v mojich silách poskytnúť?”

V jedinečnej scéne si syn získal otcovu pozornosť, aby mu porozprával o svojom vyhnaní z raja. Detstvo netvora je opakom rodinnej idyly Frankensteina, ktorý dostal toľko lásky, že ju nedokázal dávať. Netvor pre neho citovo neznamená nič, v celom románe mu nedal ani základný znak identity, ktorý neodopierame ani zvieratám – meno. Frankenstein odoprel „synovi” základné potreby: potravu, nápoj, prístrešie a teplo, bezpečnosť, istotu a ochranu, spoločnosť, priateľstvo a družnosť, sebavedomie a uznanie spoločnosti.

Život umelého človeka predurčila jeho prvá životná skúsenosť – odmietnutie. Tvorca a „otec” ho vyhnal s odporom a strachom. Výsledok sa dal očakávať: stal sa z neho netvor, uvedomujúci vlastné nešťastie aj jeho príčinu: „Som zlý, lebo som nešťastný. Či sa ma nebojí a nenávidí ma celé ľudstvo?”

Frankenstein priviedol na svet syna bez ženy. Keby pre neho dokázal nájsť iné city ako hrôzu a odpor, netvor by v ňom našiel iný vzor mužského správania ako násilie. Frankenstein sklamal dôveru svojho syna a tým ho zmenil na pomstivého vraha rodiny. Otec a syn sa vzájomne prenasledujú na kraj sveta, kým sa nezničia. Frankenstein sa končí ohnivou smrťou uprostred snehu a ľadu. Tvor, čo nikdy nepoznal teplo ľudského objatia, čo nikdy neexistoval, ale žije v každom z nás, spáchal samovraždu upálením so spomienkou na iskru, z ktorej vznikol. Bezmenný odchádza zasneženou pláňou v ústrety dobrovoľnej smrti.

 

Dobro a zlo

V našej kultúre je „tvorca” pozitívna postava, je „dobrý”. Dobro neexistuje bez zla. V túžbe napodobniť Stvoriteľa mohol byť Frankenstein úspešný alebo zlyhať, stať sa „antibohom”. Napriek zámeru priniesť svetu najvyššie dobro sa stal géniom zla.

Vo Frankensteinovi nevíťazí dobro. Zastupuje ho prevažne netvor, ale iba krátko a dočasne. Jeho dobrovoľná smrť je menej snahou zabiť zlo v sebe a viac zúfalým pokusom uniknúť od zla. Frankenstein nie je dobrý tvorca, ale arogantný egoista. Rúhavá túžba vyrovnať sa Stvoriteľovi nemôže človeka povýšiť na Boha, je iba zdrojom zla.

Frankenstein pristupoval k poznaniu svojich učiteľov s kritickou pýchou. Jeho výtvor bol samouk bez pomoci učiteľov a priateľov, ktorí by mu pomohli rozoznať správne a nesprávne, dobro od zla. Netvor sa poučil o živote z kníh. V Miltonovom Stratenom raji našiel podobnosť medzi sebou a Adamom, ideu Boha a kresťanské chápanie dobra a zla. Z Plutarchových Životopisov sa naučil, že najvyššími hodnotami spoločnosti sú bohatstvo a sociálne postavenie. V Goetheho Utrpení mladého Werthera sa dočítal, že zúfalo nešťastný človek môže nájsť východisko v samovražde.

Netvor sa porovnáva s Adamom aj so Satanom. Je sám ako Adam a žiarli ako Satan na dobro, ktoré prináša šťastie. Ale aj Satan je šťastnejší ako on: „Satan mal spoločníkov, druhov v diabolstve, ktorí ho obdivovali a posmeľovali; ja som sám a opovrhnutý.”

Vo Frankensteinovi rozpráva o ľudstve nečlovek, ľudskejší ako ľudia. Spravili z neho netvora, keď mu nedovolili nájsť si miesto medzi nimi. Odopreli mu rolu vo „veľkom divadle zla” – v spoločnosti. To nie je ospravedlnenie, ale vysvetlenie jeho krvavých zločinov.

Súdiť spravodlivo znamená chápať, ale ako môžeme odsúdiť toho, koho sme pochopili? Odsúdime iného za to, že porušil naše zákony, že sa nespráva podľa pravidiel, podľa ktorých žijeme my. Dramatické napätie medzi netvorom a ľuďmi v konflikte medzi cudzosťou a ľudskosťou vyplýva z úprimného úsilia Shelleyovej pochopiť bez predsudkov dobro aj zlo v cudzosti i ľudskosti. Odlišnosť nemusí byť absolútne zlá a byť človekom neznamená absolútne dobro.

Protiklad dobra a zla v románe sociálne konkretizujú výrazy „odcudzenie” a „akceptácia”, hoci Shelleyová ich nevyslovila. Walton píše sestre o „najťažšom zle”: „Nemám priateľa: keď ma spaľuje nadšenie z úspechu, nemám nikoho, kto by sa so mnou podelil o radosť; keď ma nivočí sklamanie, nikto sa nesnaží potešiť ma v smútku.” Netvor nechce žiť bez ľudí, ale nemá inú možnosť. Bedáka: „Čím som? V absolútnej nevedomosti o mojom stvorení a tvorcovi viem, že som bez peňazí, bez priateľov, bez majetku. A navyše som postihnutý strašne odpudivým výzorom; dokonca nemám ani ľudskú podstatu.”

Ľudia neprijmú netvora ako človeka. Shelleyová chápe kontakt s ľuďmi a spoločenské uznanie ako výsadu, nie ako samozrejmosť. Človeka nerobí človekom jeho výzor, správanie a dokonca ani povaha, ale uznanie inými ľuďmi.

Osvietenský princíp rovnosti priniesol skúmanie pojmov „odlišnosť” a „cudzosť”. V existenciálnom a dekonštruktívnom Lacanovom chápaní je „ten druhý”, „iný”, kľúčom k existencii. Bez „iného” nemôžeme žiť. Netvor si to uvedomuje, ale nedarí sa mu prekročiť hranicu medzi „iným” a „svojím”, dosiahnuť uznanie ľudí, aby ho prestali odmietať ako cudzieho a prijali ako jednu zo svojich podôb.

  

Frankensteina napísala žena

Shelleyová bola výnimočné dieťa s výnimočnými rodičmi a prežila výnimočné detstvo. Vyrastala obklopená filozofmi, spisovateľmi a básnikmi. Jej rodičia boli významní spisovatelia. Otec William Godwin bol najdôležitejším človekom v jej živote a jeho priazeň pre ňu znamenala všetko. Matka Mary Wollstonecratová, jedna z prvých feministiek, napísala Obranu ženských práv. Shelleyová videla, ako sa jej rodičia „stali mučeníkmi svojich názorov” a nechcela viesť donkichotský boj proti svetu. Zapísala si do denníka: „Nechcem sa spájať s radikálmi – odpudzujú ma – sú to násilníci bez zmyslu pre spravodlivosť – hrubí, závistliví a dotieraví – nechcem s nimi mať nič spoločné.” Napriek tomu ju pokladali za radikálnu a ustavične sa dostávala do rozporu so svetom.

Mary Wolstonecraftová sa pokúsila o samovraždu, samovraždou zomrela nevlastná sestra Shelleyovej Fanny Imlayová a Mary sa mohla vydať za Shelleyho až potom, keď jeho prvá manželka Harriet spáchala kvôli nej samovraždu. Matka Shelleyovej zomrela desať dní po pôrode. Otec vodil dcéru takmer denne k hrobu na cintoríne St. Pancras a učil ju čítať podľa nápisu na náhrobnom kameni jej matky. Shelleyová nepoznala matku a zomreli jej štyri deti. Prežil len Percy Florence. V Shelleyovej diele súvisí téma stvorenia s témou smrti. Netvor azda stelesňuje strach, že sa jej narodí postihnuté dieťa, ktoré nedokáže ľúbiť.

Mary si 22. februára 1815 zapísala do denníka narodenie sedemmesačného plodu: „Nečaká sa, že prežije.” 6. marec: „Našla som moje dieťatko mŕtve.” 9. marec: „Stále myslím na moje dieťatko. Pre matku je naozaj ťažké stratiť dieťa.” 19. marec: „Snívalo sa mi, že moje dieťatko sa prebralo k životu. Bola mu len zima a keď som ho pošúchala pri ohni, ožilo. Zobudila som sa a nenašla nijaké dieťa.”

Sen o oživení dieťaťa zrejme splynul v podvedomí so slávnym snom, uvedeným v predslove k vydaniu Frankensteina z roku 1831: „Videla som – so zavretými očami, ale jasne pred vnútorným zrakom – videla som bledého študenta tajných umení, ako kľačí pred vecou, čo skladá. Videla som strašnú fantazmagóriu vystretého muža a potom, ako pôsobením činnosti akéhosi mocného stroja prejavil znaky života a striasol sa nemotorným položivým pohybom.”

Tvrdohlavú Mary v detstve bili za neposlušnosť a drzosť. Romantizmus i gotická literatúra často zobrazovali ženy trpiace násilím. Shelleyová bola dcérou feministky a Frankensteina možno čítať ako kritiku patriarchátu. Frankenstein je otec, ktorý odvrhol syna. Zavinil tým tragédiu svojej rodiny aj priateľov. Odmietol dať  netvorovi družku a vohnal tým do záhuby jeho aj seba.

Muži vo Frankensteinovi sú dominantní, sebeckí a bezohľadní. Ženy sú vedľajšími postavami, objektmi nadvlády muža a kontrastom jeho neschopnosti žiť plným citovým životom. Sú láskyplné, ale slabé, lebo spoločnosť ich odsunula do vedľajších úloh a nedovolila im žiť plnohodnotný život. Odsúdila ich na úlohy nástrojov biologickej reprodukcie a mužského pôžitku, matiek, mileniek a opatrovateliek. Arogantní muži sa považujú za pánov tvorstva vrátane žien. Frankensteinova tragédia symbolizuje následky dominancie mužov, pristupujúcich k prírode s pomocou techniky, v snahe dobyť a privlastniť si prírodu tak, ako muž „ovláda” submisívnu ženu.

Miltonov Stratený raj poskytol Shelleyovej biblický motív pokusu osamostatniť sa únikom z raja a dosiahnuť identitu – Adam alebo padlý anjel. Miltonove archetypy sú aj vo Frankensteinovi patriarchálne, výnimoční jednotlivci sú muži. Eva je príčinou pádu, netvora zahubí túžba po žene.

O žene odlišnej od muža, Božieho vzoru človeka, sa už dosť napísalo ako o netvorovi. Biblická Eva je prototypom padlej ženy. Priviedla k pádu nielen seba a Adama, ale celé ľudské pokolenie. Pre patriarchálne „ja” stelesňuje „iného”. Shelleyová feminizovala patriarchálneho muža: Frankenstein siaha po plodoch zakázaného poznania ako Eva, bez ohľadu na následky.

Shelleyová spojila vedu s feminizmom. Na sexualitu, materstvo, pôrod, výchovu aj povahu človeka sa dívala pohľadom súdobých vedeckých poznatkov, bez spoločenských predsudkov. Dúfala, že veda a technika pomôžu ženám oslobodiť sa od biologického predurčenia, ale videla aj obludnosť „technického zrodu človeka” a nebezpečenstvo prieniku techniky do intimity.

Pôrod a reprodukcia sa týkajú žien. Podľa psychoanalytikov Shelleyovú pri písaní Frankensteina ovplyvnili ťažké tehotenstvá, úmrtia detí aj sexuálny život. Vo vile Diodati sa brali drogy a manžel ju údajne ponúkal svojim priateľom. Shelleyová neprotestovala, ale konflikt medzi etikou a realitou v nej vyvolal výčitky svedomia. Frankenstein vraj vznikol ako psychoterapia umením: autorka sa chcela „vypísať” z frustrácie, priznať sa celému svetu k vine, ktorú osobne nemohla zveriť nikomu.

Písala o konflikte fyziologickej reality tela s romanticky idealizovaným spirituálnym zážitkom vedeckej a umeleckej inšpirácie. Spisovateľka sa psychicky prevtelila do mužského stvoriteľa. Barón Frankenstein si prisvojil úlohu ženy a zneužil ju. Zneužil vedu na preniknutie do tajomstiev prírody a techniku na jej ovládnutie, ale znásilnená príroda sa pomstila, potrestala ho karikatúrou úspechu, výsmechom splodenia.

Shelleyová dovolila človeku a mužovi Frankensteinovi uzurpovať si privilégium Stvoriteľa za cenu prijatia úlohy ženy – darkyne života. Horor Frankensteina je metaforou pôrodných bolestí. Pôrod bol neúspešný, výsledkom bol potrat. Muž neuspel ako matka ani ako otec: úloha ženy v prírode aj v spoločnosti je nenahraditeľná. Román demystifikuje mýtus pôrodu aj interrupcie, odporu voči novému životu aj romantickú idealizáciu matky. Dôraz nie je na sexualite, ktorá predchádza tehotenstvu a pôrodu, ale na popôrodnej traume.

Rodičia Shelleyovej neverili v manželstvo. Vzali sa len preto, aby svojmu dieťaťu zabezpečili legálne nároky. Shelleyová nikdy celkom neprekonala svoje životné traumy. Ostala neistá a rozpoltená medzi vedou a vierou, medzi inteligenciou a citom, medzi rozumom a morálkou, medzi úsilím vyrovnať sa talentovaným rodičom, geniálnemu manželovi a geniálnemu priateľovi Byronovi a snahou viesť vyrovnaný život, medzi povinnosťami matky a géniom spisovateľky. Výsledkom bol Frankenstein.

V roku 1822 sa Shelleyovej utopil manžel a mala nebezpečný potrat. Myslela si, že zomrie, azda chcela zomrieť. Beznádejný list o strate dieťaťa a o manželovej smrti priateľke Marii Gisbornovej zakončila: „Nuž to je môj príbeh – môj posledný príbeh – všetko, čo mohlo byť v mojom živote krásne, je zničené…” Žila ešte tridsaťpäť rokov, vychovala syna a pracovala. Písala, ale nič také, čo by sa vyrovnalo prorockému Frankensteinovi. Predvídala ním aj vlastnú budúcnosť: už nikdy nebola šťastná.

 

Fyzika bez metafyziky

Frankenstein vznikol v dobe revolúcií a prevratov. Francúzska revolúcia zamenila privilegované postavenie dedičnej šľachty panstvom kapitálu, veda otriasla náboženským myslením, priemyslová revolúcia priniesla dobro aj hrozby pokroku techniky, Británia si vybudovala svetové koloniálne impérium, romantizmus sa stal prevládajúcim intelektuálnym hnutím.

Sociálnym zdrojom romantizmu bola reakcia šľachty proti novému sociálnemu poriadku a strate úlohy vládnucej spoločenskej triedy. Romantizmus inklinuje k melodráme: postavy oscilujú medzi citovými a morálnymi krajnosťami, exotiku predstavuje divočina, vzdialené krajiny a kultúry. K  hlavným témam romantizmu patrili city ako protiklad priemyslovej racionality, nostalgia za stredovekom, exotika a oslava prírody v protiklade „umelým” ľudským výtvorom.

Mýtus o Prometeovi obsahuje archetypické motívy krádeže ohňa, ľudskej pýchy, túžby po poznaní a zakázaného poznania. Titan klasickej mytológie je rozporná postava, zároveň zákonitý tvorca aj uzurpátor božských práv. Pre Aischyla bol Prometeus „pyrphoros”, nositeľ ohňa, ale pre Rimanov „plasticator”, stvoriteľ človeka. V druhom a treťom storočí tieto aspekty splynuli. Oheň, ktorý Prometeus ukradol bohom, sa stal ohňom života, ktorý oživil hlinenú figúru človeka. Shelleyovú ovplyvnil Shelleyho a Byronov názor na Prometea ako na víťaza i trpiaceho dobrodinca ľudstva. Videla ho však tiež ako prototyp človeka – tvorcu, teda aj tvorcu umelého človeka.

Shelleyová vedela o automatických hračkách francúzskeho mechanika Vaucansona aj o filozofickej predstave jeho krajana La Mettrieho, že „látke sú imanentne vlastné príčiny jej aktivity a organizácie” a človek je stroj (L´homme machine). Veda o elektrine obnovila metaforu o iskre života.

Shelleyová tvorila v kresťanskom prostredí, ale vychovávali ju v atmosfére deterministického racionalizmu. Čítala Voltaira, Roussseaua, Holbacha a iných osvietenských filozofov. Jej otec William Godwin napísal vychýrenú utópiu Politická spravodlivosť, buričsky vyzývajúcu zvrhnúť tyraniu štátu, cirkvi i súkromného vlastníctva a usporiadať život v súlade s požiadavkami rozumu a spravodlivosti.

Materializmus Frankensteina je taký výrazný, že Brian Aldiss ho nazval „temným ateistickým dielom”. Shelleyová sa naučila od otca, že cnosť je príspevok jednotlivca k všeobecnému blahu a neresť je porušením zákonov spoločnosti. Úzkostlivo zdôraznila Frankensteinovu aj Waltonovu humanistickú motiváciu. Frankenstein chce „vyhnať choroby z ľudskej schránky a dať človeku nezraniteľnosť pred všetkým okrem násilnej smrti”. Walton sníva o „nezmernom dobre… pre celé ľudstvo až po poslednú generáciu, o objave prieplavu pri Zemskom póle… o odhalení tajomstva magnetu.”

Frankenstein smeruje k peklu z nehrdzavejúcej ocele. Shelleyová neverila v Diabla a možno ani v Boha. Jej milovaného a obdivovaného manžela vylúčili z Oxfordskej univerzity za brožúru Nevyhnutnosť ateizmu, začínajúcu sa vetou: „Boha nieto.” Vo Frankensteinovi nenájdeme povery ani nadprirodzené sily. Fantastické ozvláštnenie vyrastá z konfrontácie švajčiarskej pastorálnej idyly a sterilnej krásy pustatín s utrpením vedca, zožieraného neľudskou pýchou a prenasledujúceho umelú bytosť, mučenú ľudským utrpením z osamotenia.

Horor Frankensteina spočíva viac v zneužívaní ľudí ako v zneužití vedy. Príčinou strašného zaobchádzania s naším blížnym nie je veda ani nadprirodzené sily, ale povaha človeka a usporiadanie spoločnosti. Vo Frankensteinovi nenájdeme ospravedlnenie utrpenia vonkajšími, od človeka nezávislými silami, osudom, Bohom, vedou ani mimozemšťanmi. Každá stránka nemilosrdne pripomína, že nie sme len obeťami, ale aj vinníkmi.

Gotická literatúra, jeden zo zdrojov moderného hororu, bola romantickým prúdom, sústredeným na extrémny pocit – strach. Strach z barbarstva a divošstva, z vášní neovládaných sociálnymi obmedzeniami vyjadruje obavy z rozpadu feudálnych hodnôt aj sociálne tabuizované túžby impulzívneho jednotlivca, ktorý si uvedomuje svoju subjektívnosť a hľadá identitu v prekročení zákazov spoločnosti.

Fantastické prvky Frankensteina spočívajú v racionálnom a konkrétnom, nie v nadprirodzenom a v abstraktnom. Frankenstein je vedecko-fantastický román, lebo dôveruje empirickej vede a zaujíma sa o miesto a správanie sa človeka v racionalistickej vízii sveta. Jasnozrivo tuší hrozby poznania, ale neprekračuje jeho hranice. Shelleyová zašla do  krajín, ktorým sa romantickí anjeli vyhýbali: v chaose modernej doby hľadala rovnováhu rozumového poznania s vášňami srdca. Jej slávna veta: “Vynález treba prijať pokorne, lebo nie je stvorením z ničoty, ale z chaosu” je variáciou na tému Coleridgeovho organicizmu, pohľadom na reorganizáciu štruktúry ako na protiklad náhod.

Odcudzenie priemyslovej spoločnosti priviedlo umelcov k otázkam o rozdieloch medzi umelým a prírodným, o povahe človeka a totožnosti subjektu, o vzťahu vedy a umenia, o definícii ľudskosti. Ich úvahy vyústili do zrkadiel človeka v mimozemšťanoch, robotoch, mutantoch a umelých inteligenciách.

Moderná fantastika patrí k populárnym žánrom. Je blízka dobrodružnej a cestopisnej literatúre a často ju posudzujú ako neumeleckú. Nie je totožná s mýtami a rozprávkami ani s romantickými a gotickými príbehmi. Shelleyová do nej uviedla empirickú vedu, vzťah jednotlivca k vede a záujem o definíciu človeka a problémy jeho identity.

 

Tragédia protikladov

Frankenstein je román protirečení. Autorka nazvala Frankensteina “moderným Prometeom”. Prometeus dal ľuďom oheň, základ techniky, netvor však nie je technika, ale nový druh mysliacej bytosti. Človek zatúžil stať sa stvoriteľom a zostavil živú bytosť z mŕtvych. Chcel dokonalú bytosť a vytvoril netvora. Netvor cíti a myslí ako človek, vytvoril ho človek z iných ľudí s pomocou ľudského poznania, ale ľudia ho odmietli. Ľudia sa správajú ako netvory voči mysliacej a cítiacej bytosti preto, že sa od nich odlišuje. Netvor odchádza spáchať samovraždu ohňom uprostred ľadu, snehu a hmly.

Ak netvor je projekcia ľudského aj neľudského zla, pekelný dvojník, vražedný stroj ako Terminátor či mimozemský zabijak ako Votrelec, ak používa ničivé nadľudské sily proti človeku, nezaslúži si lásku, ale odmietnutie. Ak netvor je ľudský, odmietnuť ho je zločin: netvor i jeho rasa si zaslúžia spoluprácu, možno aj priateľstvo a lásku. Láska je však dobrovoľná; ako sa môžeme donútiť milovať to, čo milovať nedokážeme? Shelleyová túto otázku kladie, ale na ňu neodpovedá.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.