Rock and roll (4. časť)

ROCK AND ROLL

IRENEY BALÁŽ

(časť štvrtá)

 

 

         V spojitosti s hudobnou scénou vtedajšej doby sa dnes – s odstupom času, temer až ideologicky rieši otázka prístupov k hudobným štýlom vo Veľkej Británii. Liverpool ako prístav mal k dovozu farebnej černošskej hudby bližšie než vnútrozemsky situovaný Londýn, aspoň čo sa týka zámorských kontaktov s Amerikou. A predsa v oblasti Liverpoolu a Manchestru sa hral melodický sound, odvodený od skiffle so zakomponovanými prvkami anglosaského hudobného odkazu. Bola to určitá forma melodicky znejúceho rock and rollu, ktorý sa hral v USA koncom päťdesiatych rokoch. Definuje sa tiež ako marsey sound (podľa rieky, ktorá preteká liverpoolskou oblasťou). Hlavnými zástupcami okrem Beatles boli: Gerry and the Pacemakers, Swinging Blue Jeans, Searchers, Marseybeats, Hollies a iní. Ale prečo práve Londýn vyprodukoval odkaz chicagského elektrifikovaného blues – a vôbec blues ako také, a čím sa vlastne od seba líšili tieto dve oblasti?

 

ROLLING STONES

 

Začiatkom šesťdesiatych rokov by sme našli členov budúcich slávnych skupín roztrúsených po londýnskych kluboch v rôznych prechodných skupinách. Dve veci však mali spoločné, ako som už spomenul, repertoár bol predovšetkým zložený z černošského blues, publikum síce bolo málo početné, ale zato žánrovo veľmi vyprofilované. Bluesové vzrušenie a náboj tu vytvárali funkciu akejsi liahne, ktorá obdarila Anglicko skvelou generáciou rockových a  džezových hudobníkov. Veľmi dôležitú úlohu v tej dobe zohral londýnsky Marquees klub, vedený mimoriadne nadanými hudobníkmi Alexom Kornerom a Cyrilom Daviesom. (Pôvodným majiteľom bol známy džezman Chris Barber) Práve v tomto klube sa počiatkom roku 1963 zoznámili i budúci členovia Rolling Stones. Svoj názov si vypožičali zo skladby Muddyho Watersa, v ktorej sa spieva o valiacom sa kameni, ktorý určite nezarastie machom. Takisto ako Beatles, aj oni sa učili na hitoch americkej proveniencie, ale ich hudobný výraz bol badateľne černošskejší a, samozrejme, tým pádom pre belošské ucho omnoho vzrušujúcejší a  drsnejší.

Prácou vtedajšieho manažéra, ktorým sa pre Rolling Stones stal veľmi mladý (skoro ich rovesník) Andrew Oldham, okrem iného bolo, aby zodpovedajúcim spôsobom upravil vzhľad a prezentáciu skupiny. Výsledkom jeho vízie sa stal dokonalý protipól usmievavých a nažehlených Beatles. Znamenalo to však takisto odchod jedného člena, pianistu Iana Stewarta, ktorého dobrácky zovňajšok príliš neladil s  ich zamýšľaným rebebelantským imidžom. Obsadenie potom vyzeralo takto: Mick Jagger (1943) spev, iba o päť mesiacov mladší Keith Richards (1943), sólová gitara, Brian Jones (1942), gitara, harmonika, Bill Wyman (1936) a Charlie Watts (1941) bicie.

Mohli by sme si teda položiť otázku: ako môže človek získať kvalifikáciu pre členstvo v skupine, ktorá sa menuje Rolling Stones? Musí sa nevyhnutne stať rozvracačom, dekadentom, grobianom, nemytým velikánom alebo veľmi zlým príkladom pre dospievajúcu mládež? V šesťdesiatych rokoch, keď Stones vstúpili do gladiátorskej arény rocku, bolo veľmi ťažké presvedčiť ich kritiku, že všetci z nich majú úplne obyčajné rodinné zázemie a vyrastali s takými istými detskými traumami ako tí, čo ich označkovali na odľudov bez kúska citu. Rock nie je hudba – je to sebarealizácia, povedal svojho času Bill Wyman. Najúspešnejší umelci vždy čerpali silu zo svojho okolia. Pre E. Presleyho to boli bluesmani od Mississippi, pre Beatles zase slaná príchuť rodného Liverpoolu. Takže i Rolling Stones postupne vyrástli vo výrazné osobnosti, ale  bez hmatateľne pevných koreňov pod sebou skutočne nemohli hudobne existovať. V šesťdesiatych rokoch, takisto ako dnes, bola základom tejto ich práce predovšetkým oddanosť a schopnosť absorbovať všetky veľké i malé pocity vtedajšej doby a pretavovať ich do svojej muziky.

O definíciu rocku, ktorý charakterizuje Rolling Stones, sa pokúsili už mnohí. Ale pokiaľ si pustíte ktorúkoľvek ich nahrávku, môžete na všetky hudobné kritéria pokojne zabudnúť, pretože hudba tejto skupiny je sama o sebe už roky tou najvýstižnejšou definíciou. Vysvetlenie je úplne logické. Začiatky Rolling Stones prebiehali podobne ako prvopočiatky rock and rollu v Spojených štátoch. Biely muž siahol po čiernej hudbe, aby z nej vydestiloval nefalšované rebelantstvo, ktoré bude zrejme imponovať v ktorejkoľvek dobe, pretože vyjadruje generačné vzťahy ku zvyklostiam, konvenciám, je akýmsi proti-vkusom mládeže voči svojim rodičom. A práve tá spurná póza Rolling Stones presne vyhovovala hudobnému cíteniu ich poslucháčov, ale černošskému muzikantovi priveľa nehovorila, skupina podľa nich nič nového nepriniesla a s ich hudbou zaobchádzala spôsobom, ktorý bol pre nich príliš cudzí. Spev Mick Jaggera vyznieval pre mnohých z nich dosť diletantsky. No na rozdiel od väčšiny belošských imitátorov blues sa Jagger aspoň nesnažil predstierať americký prízvuk.

Presleyho spevácke novátorstvo určite poriadne zamotalo mnohým pedagógom spevu hlavu, ale Jaggera máloktorý z nich bral vážne. Rozsah a technické možnosti sú u neho takmer zanedbateľné, ale ako sami dobre vieme, tieto faktory u blues nikdy nehrali veľkú rolu. Jagger rozvinul svoj intonačný a výrazový podtext blues až do akýchsi grimás. Človek vôbec pritom nemusí rozumieť anglickým textom a cez to všetko vycíti, o čo tu vlastne ide. Spevák by sa takisto mohol dusiť nenávisťou, alebo miesto toho iba tíško spievať a šeptať, prípadne sa iba len tak diabolsky smiať. Pritom Jaggerov spev bol občas prehlušený hudbou do takej miery, že mu chvíľami nebolo možné rozumieť. Tento tzv. „faktor náhodností” zavádzali Stones do hudby úmyselne a cielene. Jagger často tvrdil, že má najradšej, keď si ich poslucháči texty vo svojej fantázii domýšľajú. Odvolával sa pritom na výrok Fatsa Domina, ktorý prehlásil: „Nikdy nespievajte príliš zrozumiteľne.” Ďalším fígľom bol ich charakteristický hojdavý rytmus. Stávalo sa to vždy vtedy, keď z rytmu úmyselne vybehol o štvrť taktu K. Richards a hráč na bicie Ch. Watson sa márne snažil „rytmickú stratu” dohnať.

Ani jeden zo štvorice inštrumentalistov Rolling Stones sa nikdy nesnažil vzbudiť dojem akejsi technickej virtuozity. Hoci na druhej strane sa tiež musí povedať, že po vydaní ich slávnej skladby It´s All Over Now, kritika vysoko vyzdvihovala nielen ich nosný riff, ale taktiež inštrumentálnu zdatnosť oboch gitaristov, hodnotila ich omnoho vyššie ako napr. gitaristov zo skupiny Beatles. Po tragickej smrti Briana Jonesa nastúpil na jeho miesto Mick Taylor (predtým sólový gitarista v bluesovej kapele Johnyho Mayalla), ktorý v tej dobe patril vo Veľkej Británii medzi najlepšie improvizujúcich hráčov. Avšak u Rolling Stones nemal inú možnosť než hrať jednoducho a surovo. Vydržal to s nimi päť rokov, potom ho na tomto poste nahradil Ron Wood, gitarista skupiny The Faces (pokračovatelia slávnej skupiny Small Faces).

Časový odstup však opätovne potvrdzuje, že zvládnuť takúto „striedmosť” v rocku je omnoho ťažšie a dôležitejšie ako používať dlhé sóla a efektne vycizelované hudobné ornamenty. Jedno je však isté, že zvukové novátorstvo nehralo v tvorbe skupiny taký veľký význam ako napr. u skupiny Beatles. Rolling Stones však viac experimentovali s pocitmi a náladami, čo dokumentujú aj mnohé ich pôsobivé balady. Základom ich repertoáru boli tvrdšie a agresívnejšie nahrávky, ktoré mali charakter určitého konštatovania či výkriku spojeného už so zmienenou diabolskou grimasou. Najvýznamnejšiu platňu zo svojho raného obdobia vydali v roku 1965 pod názvom I Can´t Get No Satisfaction (Nemôžem nájsť uspokojenie). Carl Belz o nej píše: „Fenomenálny úspech tejto platne, ktorý z nej urobil v histórii štýlu klasické dielo, vychádza predovšetkým z toho, že vysvetlil Mick Jaggera a Rolling Stones. Keď Jagger popisoval svoju frustráciu a odcudzenie, vyjadroval pocity, ktoré pociťujú ku svojmu okoliu a svetu i jeho poslucháči, a pomáhal im porozumieť. Napr. tomu, prečo Stones vyzerajú tak, ako vyzerajú a jednajú tak, ako jednajú. Repertoár Rolling Stones pochádza takmer výhradne od Micka Jaggera a Keitha Richardsa. Ľudia si však ich CD-nosiče nekupujú iba pre spevákov a pesničky, ale hlavne  pre zvuk, ktorý tvorí hlavnú zložku štýlu tejto skupiny. Z jeho neklesajúcou vitalitou súvisí i fenomenálna výdrž pôsobenia Rolling Stones vo svete hudby; i keď ich kariéra trvá už neuveriteľných štyridsať rokov, stoja stále na vrchole a sú stále synonymom tej najlepšej kapely sveta!

Prežili všetko možné, slávu i tvrdé opovrhnutie tzv. slušnej spoločnosti, bolo to pre ich spôsob života, v ktorom sa to len hemžilo drogami, krásnymi ženami, škandálmi, neverami, všetko podčiarknuté tragickým úmrtím ich člena Briana Jonesa. Nezabudnuteľný bol koncert pod holým nebom ako pietny akt za Briana Jonesa v londýnskom Hyde parku v roku 1969. Koncert absolvovali pred temer 500-tisícovým davom, do ktorého Jagger vypúšťal z pódia tisíce motýľov, a pritom recitoval 39. strofu z Adonisa od Percy Bysshe Shellyho: „Mier, mier! On neumrel, ba on nespí ani, / on zobudil sa iba zo sna žitia svojho…” Tie chvíle boli určite veľkolepé a z hľadiska času určite neopakovateľné. Takisto ich koncert v americkom Altmonte, kde pred vystupujúcou skupinou Hells Angeles na smrť ubili mladého černocha. Od toho času vraj Jagger vždy podliehal zvláštnej fóbii, keď mali Stones vystúpiť v USA. Takisto ich druhý album 12×5, nahraný už pre samotný surový zvuk v štúdiu Chess na povestnej 2010 South Michigan Avenue v Chicagu. Rolling Stones mohli snáď iba preto tak dlho vytrvať, že ich dvaja členovia, tzv. tvrdé jadro Mick a Keith, sa poznali už od útlej mladosti. Hlavne toto formovalo skupinu, dávalo jej pozitívnu, ale i  negatívnu rotáciu a pnutie, ktoré vyústilo až do dvojročného rozchodu Jaggera a Richardsa. I keď relatívne každý z nich bol z inej spoločenskej triedy, jeden bol proletárom (Richards), druhý zo strednej vrstvy (Jagger), niečo predsa len mali spoločné: konce ich záhrad sa dotýkali,  i keď každý domov, v ktorých bývali, stál na inej ulici. Spolu chodili do škôlky… Potom sa dlho nevideli, až sa jedného dňa stretli na železničnej stanici v Dartforde (predmestie Londýna), ale to už mal Jagger pod pazuchou platne od Chucka Berryho, Bo Diddleyho… A tak sa to vlastne všetko začalo, vznikla hudobná legenda, ktorá trvá, ako som už uviedol, dlhých štyridsať rokov…

Štýlová paleta, daná kontrastom Beatles a Rolling Stones, mala množstvo ďalších zaujímavých odtieňov v podobe desiatok skupín zo všetkých končín Veľkej Británie. Londýnsky Kinks začínali u tvrdého gitarového zvuku a bluesovo ladených pesničkách – po rokoch sa však z ich vedúceho Raya Davisa (1944) „vyliahol” napoly úsmevný a napoly ironický pesničkársky komentátor súčasného Anglicka. Skupiny Manfred Mann so spevákom Paulom Jonesom a Animals s Ericom Burdonom vznikli reformáciou džezových comb; ich muzikantský prístup zaujal čo najširší okruh publika, a pritom imponoval i náročnejším poslucháčom. Írsky spevák Van Morrison sa presadil so skupinou Them a rhythm and bluesovým repertoárom. V sedemdesiatych rokoch sa z neho stal jeden z najosobitejších rockových pesničkárov, ktorého cítenie nezaprie v sebe ani istú dávku džezovej inšpirácie.

K najoriginálnejším skupinám svojej doby patrili určite Yardbirds, u ktorých sa bluesové vlny miesili a prelínali so zvukovými experimentmi a občas i s vplyvmi dosť vzdialenými k ich pôvodne prezentovanému štýlu. Ich nahrávka Still I´m Sad (1965) je veľmi znamenitou adaptáciou gregoriánskeho chorálu. Keď sa „rozpadli” jednotliví členovia bývalých Yardbirds založili prelomové svetové skupiny: Eric Clapton – Cream, Jeff Beck – Faces, Jimmy Page – Led Zeppelin. Veľmi zaujímavú prácu so zvukom by sme našli i v diele štvorice Who. Všetci traja inštrumentalisti skupiny hrali s takou vervou a virtuozitou, že sa obišli bez sprievodnej gitary. Na štýle tvorby Who má svoj veľký podiel i autorská osobnosť vedúceho Petea Towshenda (1945). Pre skupinu napísal okrem iného i dve rockové opery Tommy (1969) a Quadrophonia (1974), ktoré boli pôvodne určené iba pre gramofónový trh a koncertné prevedenie v rámci vystúpení skupiny. Rocková opera Tommy sa však dočkala i divadelnej verzie a filmového spracovania.

Veľmi veľkým prekvapením boli v polovici šesťdesiatych rokoch úspechy štvorice Spencer Davies Group, ktorá vychádzala predovšetkým z bluesového repertoáru. Najdôležitejšou osobnosťou tejto skupiny sa veľmi skoro stal ich najmladší člen Stevie Winwood (1948), spevák, gitarista a neskôr i organista a skladateľ. Jeho sýty hlas spočiatku vychádzal z prejavu Raya Charlesa, neskoršie však získal svoju vlastnú nenapodobniteľnú tvár. Roku 1967 založil s Daveom Masonem (gitara a spev), Jimim Capaldim (bicie, spev) a Chrisom Woodom (flauta, saxofóny) vlastnú skupinu Traffic, ktorá predstavovala bez akéhokoľvek zveličenia ohromnú dávku koncentrácie tvorivého talentu. Všetci jej členovia skladali, traja z nich sa naviac striedali pri speve a niektorí ešte dodnes patria k úspešným sólovým umelcom. Traffic sa v dobe svojho vzniku radili medzi najväčšie objavy anglickej scény (okrem Pink Floyd a Cream) a to nielen vďaka džezovému prízvuku vo svojej hre, ale i preto, že sa oslobodili od klasickej tradície prvej vlny beatových skupín – špeciálne od zaklínajúcej zvukovej formule, ktorá vyplývala z gitarového obsadenia a spôsobu ich hry na nástroje.

 

CREAM

 

         Doposiaľ sme sa zaoberali skupinami, ktorých osobitosť spočívala v tom, že si ich členovia písali vlastné pesničky a spievali ich vlastným štýlom, pričom pôvodný a nenapodobniteľný bol aj ich inštrumentálny sprievod. Vznikol tak určitý zvukový rukopis čiže sound, v ktorom hrá svoju rolu nielen akýsi vedomý zámer svojich tvorcov, ale i to, čo im bezprostredne prešlo do krvi. Napr. z akej „knihy” hudby sa učili, s kým hrali a ako si dobre s nimi rozumeli. Čo je pre muzikanta niekedy omnoho ťažšie, než jeho technická virtuozita.

         No raz musela prísť doba, keď sa medzi rockovými hráčmi nejakí tí virtuózi objavia a keď sa bude publikum zaujímať, čo sa dá vôbec všetko v rocku zahrať, dajme tomu na gitaru. K tomu dopomohol i hudobný trend, ktorý zasiahol okrem Spojených štátov skoro všetky európske krajiny: objavovanie princípov blues. Gitara v tomto štýle hrá dominantnú úlohu a harmonická schéma blues-rockových hudobníkov priamo k improvizácii nabáda a provokuje.

         Vo Veľkej Británii vzchádzal bluesový revival už v dobe začiatkov Rolling Stones. Pre túto skupinu však bolo čisté blues iba prestupnou stanicou. Avšak mnohí z ich kolegov však zostali tomuto žánru verní po celý život. Patril medzi nich i John Mayall (1935), ktorý ovládal všetky možné nástroje – od fúkacej harmoniky cez piano a organ až po gitary najrôznejšieho ladenia a počtu strún. V tej dobe tridsaťtriročný spevák z Manchestru už svoje životné pocity formuje do štýlu černošského blues, pôsobil síce vtedy síce trochu ako hudobná kuriozita, ale jeho tvorba mala svoje osobité kúzlo a presvedčivosť. Nielen vďaka jeho technickým finesom a prednostiam, ale i pre Mayallovu zanovitú úprimnosť. Takže veľmi skoro sa stal osobnosťou, ktorá dokázala okolo seba sústrediť tých najlepších bluesových hráčov.

         Jedným z nich bol gitarista Eric Clapton (1945) K Mayallovej skupine Bluesbreakers prišiel od takisto tvorivých, ale viac elektrifikovanejších Yardbirds. Platňa, ktorá v tejto spolupráci v roku 1966 vznikla, patrí dodnes k rockovým legendám. Bol to snáď prvý nekomerčný album, ktorý prenikol do hitparádových rebríčkov. Do tej doby táto cesta do tabuľky LP platní viedla iba cez úspešný hit na singli.

         Claptonove sóla na albume Bluesbreakers hodnotia niektorí kritici ako vrchol jeho kariéry – aspoň čo sa týka štýlovosti, gradácie a jeho gitarovej zručnosti. Nenájdeme tu totiž ani jednu nadbytočnú notu – okrem iného i preto, že väčšina týchto skladieb nepresahuje tri minúty. Ešte toho istého roku Clapton od Mayalla odišiel s ešte ďalším vynikajúcim inštrumentalistom, basgitaristom Jackom Bruceom (1943) s plánom založiť vlastnú skupinu. Tretím členom skupiny sa stal bubeník Ginger Baker (1939), veterán londýnskej bluesovej a džezovej scény. Názov ich tria bol vecný: Cream, Smotánka. Ohlas jej členov v tej dobe však ešte nepresahoval priazeň klubového publika a ankety odborných časopisov, takže vtedy neišlo vôbec o žiadne hviezdy.

         Už prvé koncerty naznačovali, že nepôjde o čisté blues a ani o hudbu v tradičnom poňatí britského rocku. Dovtedy ukryté schopnosti troch brilantných inštrumentalistov na ich koncertoch začali pomaly, ale iste vystupovať na povrch. Ich vlastné skladby mali zvláštne melodické zvraty, pričom boli prijateľné i pre širšie publikum. Medzi ďalšie objavy patril Bruceov vybrúsený a autoritatívny spev, ale predovšetkým aranžérske kúzla tria. Na tejto hudobnej parkete si toho hráči mohli i veľa dovoliť, pretože toho vedeli aj veľa zahrať.

Typickou ukážkou ich tvorby je dvojalbum Wheels Of Fire, 1968, Ohnivé kolesá. Koncertné nahrávky prvého albumu ukazujú predovšetkým improvizačné schopnosti hráčov, zatiaľ čo druhý album je čisto štúdiovou záležitosťou. Zvuk skupiny Cream bol v tejto platni úplne funkčným spôsobom obohatený o ďalšie nástroje, ktoré členovia poväčšine obsluhovali sami – napr. zvonkohra, cella, pedály orgánu atď.

Skupina vydržala spolu dva roky a dosiahla nečakanú popularitu v Spojených štátoch a v Európe. Takáto príležitostná spolupráca veľkých rockových osobností sa od tých čias stávala bežným pravidlom. Podobne ako v džeze išlo hocikedy iba o muzikantské party zostavené iba na natočenie jednej platne. V rocku sa im od čias Cream hovorí superskupiny. Najdiskutovanejšou bola skupina Blind Faith (Slepá viera). Tvorili ju dvaja bývali členovia Cream – Clapton a Baker, spevák, organista a gitarista Stevie Winwood a basgitarista a huslista Rick Grech. Rozpadla sa po niekoľkomesačnej existencii, za ktorej natočili iba jednu platňu. Iným gitarovým kúzelníkom tejto doby bol

 

 

JIMI HENDRIX

(27. 11. 1943 – 18. 9. 1970)

 

         Hovorí sa, že v rockovej histórii bol tým najdôležitejším inštrumentalistom na svete a dodnes sa nenašiel nikto, kto by toto tvrdenie nejakým spôsobom vyvrátil. Narodil sa v Seattli v severozápadnom cípe USA, v štáte Washington. Dospieval pod silným vplyvom černošského blues a významných bluesmanov. Od svojho dvadsiateho prvého roku, keď ho prepustili z armády, sa potĺkal po koncertných šnúrach, ako sprievodný a štúdiový gitarista. Bolo tomu tak až do jesene roku 1966, kým ho neobjavil jeho budúci manažér Chas Chandler (bývalý basgitarista slávnych Animals) v jednom zapadnutom newyorskom klube a zobral do Anglicka. A že išlo vtedy o skutočne kolosálny hudobný objav, bolo už všetkým jasné začiatkom roku 1967.

         Nato, aby sa umelec dostal v správnej dobe a správnom čase pred to správne publikum, niekedy treba veľmi veľa náhod. Hendrix bol predovšetkým černoch a teda podľa vtedajšej zaužívanej verejnej mienky patril do šuplíka s nápisom rhythm and blues, nakoľko rockovú revolúciu vtedy robil výlučne biely muž. Je však tiež veľmi zaujímavé, že sa medzi černochmi skutočne našlo veľmi málo veľkých postáv, ktoré by sa presadili v oblasti rocku a pred rockovým, teda čisto bielym publikom… Táto kolosálna gigantická postava s čiernou tvárou prišla v roku 1966 z USA na starý kontinent, do Anglicka. Svojho času britský spevák Eric Burdon (Animals) o ňom povedal: „Jimi Hendrix je jediný černoch na svete, ktorý vyviezol čierne blues z delty Mississippi až na samotnú Venušu!”

 

(Pokračovanie v budúcom čísle)

 

 

Spracované podľa: Dancing in the Street (dokument BBC)

 L. Dorůžka: Nevšední písničkáři všedních dní

  • A. Matzner: Beatles

 Bill Wyman: Stone Alone

 Tony Brown: Jimi Hendrix

 

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.