Almanach 25: Próza

Marek Godovič

Odysea

 

     Cesta je tichá a dlhá. Po ceste ide autobus a čas. Autobus sa vlečie a čas tiež. Vodič autobusu nadáva na ľudí hore, vraj mali postaviť lepšiu cestu. Ľudia hore po ceste nechodia, lebo sedia so založenými rukami v hlavnom meste. Vodič autobusu  v hlavnom meste ešte nebol. Z tohto kraja bolo v hlavnom meste málo ľudí. On osobne pozná najviac piatich, čo tam  boli. Každý z mestečka sa ich pýta, ako to tam v tom hlavnom meste majú zariadené. A oni im vždy povedia, že je tam tak isto ako tu. Len na miestach, kde oni majú prírodu, sú mrakodrapy a na miestach, kde tu je príroda, tam je park s umelým zavlažovaním.

V autobuse sedeli niekoľkí cestujúci. Piati dochádzajú pravidelne. Dvoch vezie prvýkrát. Muža a ženu. Možno manželský pár. Ona mladá, hladká, on možno o dve desaťročia starší, zarastený. Vodič mal dojem, že tú ženu pozná, že sa narodila v jeho rodnom mestečku, tak ju pri nastupovaní pozdravil. Ale neodzdravila mu. Muž musel byť zďaleka.

Celú cestu ona pospávala a on sledoval krajinu. Všetko chcel vedieť, na všetko sa pýtal a žena mu rozprávala bežné frázy ako sprievodkyňa. Prezeral si fotografie (asi ženinej rodiny), lebo čakal na jej stručný komentár. Sem-tam ho pohladila po drsnej brade, ale na nič iné sa nezmohla. Počerný muž s dlhou bradou hovoril čudným prízvukom, možno bol z omnoho väčšej diaľky, ako si vodič myslel, možno až z Prahy, tam žijú aj všelijakí černosi a tak.

Práve sa chcel zasnívať, keď podvedome skočil na brzdu. Autobus sa predklonil a potom zaklonil. Mužovi spadli fotografie na zem, ale nezačal ich zbierať. Zvedavo sa pozeral pred seba na cestu. Na ceste sa plazila dlhá vretenica. Vyzerala nebezpečne. Starena, ktorej patrila, sa ju márne snažila nájsť. Bola skoro úplne slepá a had jej slúžil miesto psa. Bola to miestna čudáčka Alžbeta. Šla s hadom k veterinárovi. Vodič znudene zatrúbil. Ale Alžbeta kráčala úplne iným smerom, ako sa plazil had. Našťastie okolo šlo dievča na motorke. Pozdravilo starenu, poobzeralo sa po hadovi a šikovne ho položilo majiteľke na plecia. Starena sa zaškerila. Teraz sa dievča pozrelo smerom k autobusu. Zbadalo muža a on zbadal dievča s nežnou tvárou, s venčekom na hlave a motoristickými rukavicami. Usmiala sa. Bolo v tom čosi nástojčivé. Dievča muselo naštartovať motorku, lebo autobus sa už pohol. Chvíľu išlo pred nimi, stále rýchlejšie, až zmizlo z dohľadu. Žena vedľa neho zbiera fotografie, s výčitkou mu ich hodí na kolená. Na jednej z fotografií je žena, čo sedí vedľa neho a dievča s motorkou. Pozerá na ňu. „Teraz som videl dievča, ktoré sa na teba podobalo.” „No to musela byť moja sestra. Všetci hovoria, že sa na seba podobáme.” Žena si pri týchto slovách nasadí okuliare s čiernym rámom. „Takže som sa vôbec nezmenila.” „Chytala na ceste hada.” „Vždy bola  trochu šibnutá, v tom sme rozdielne.” Muž sa zasmial, že Odysea, aké čudné meno a chválil krajinu, vraj takú v Afganistane nemajú. U nich sú nudné skalnaté kopce a teroristi.

Na poslednom kopci pred mestečkom stál muž vo vojenskej uniforme a hádzal smerom na opustený dom v poli granáty. Bol to generál Štefan, miestny revolucionár, tak vyznával lásku k Vasilise, miestnej kráske. Vasilisa stála nahá v okne a vlastným telom chránila svojho tajného milenca. Tajný milenec sa volá Lazár. Trpí nevyliečiteľnou chorobou, nemá pravú nohu a ľavé oko. Celý život nepovedal ani slovo. Ale nádherne mlčí. „Naozaj, zaujímavá krajina,” musel povedať muž a rýchlo si všetko fotografoval.

A už je tu mestečko. Veľké, ako keď si človek zívne. Z každého trochu. Trochu ulíc, trochu ľudí, primeraný cintorín.

Na námestí autobus poslednýkrát vydýchne, vodičovi pomaly končí služba, tak si prihne borovičky.

Muž so ženou pomaly vychádzajú z autobusu. Vonku je horúco a trh. Ľudia nakupujú trvanlivé mlieko, lebo nebude. Vodič rýchlo vykladá batožinu, žena podupkáva na mieste. Muž sa rozhliada. Zbadá dievča s venčekom a koženými rukavicami, ide k nej. Čím viac sa približuje, tým je staršia. Je zároveň detská a dospelá.. Slnko jej prirodzene svetlé vlasy farbí nažlto. Na čele má stopy po nejakej detskej chorobe. Drobné krátery ako na Mesiaci. Pozdraví ženu. Ona sa otočí, práve dáva vodičovi päť korún, aby s batožinou zaobchádzal opatrnejšie. Vodič hodí peniaze do kanála, vraj úplatky v službe neberie. Žena sa chladno pozerá na dievča. Je od nej o rok-dva staršia a trochu škaredšia, majú všetko úplne rovnaké, okrem nosa. Žena má dlhší nos, podvedome si ho chytí, a prefarbené vlasy na gaštanovo, podvedome sa s nimi hrá.

„Dlho sme sa nevideli,” povie prvá sestra. „Možno päť rokov,” povie druhá  sestra. „Čo si robila ? Vraj si už doštudovala…” „Áno, a ty si zasa všetko skúsila.” Sestry sa objali a povedali si menami. „Vitaj, Klára.” „Vitaj Odysea.” Muž stál veľa nich a hrabal sa v brade. Našiel v nich dvoch mravcov. Okamžite ich odfotografoval.

„A toto je Tahir, môj manžel,” predstavovala ich Klára, „a toto je Odysea moja sestra.” Obaja  si povedali, aké majú čudné mená. Tahir je vraj v moslimskom svete také rozšírené meno ako na Slovensku Jano. Odysea sa najprv prenikavo zasmiala, zaklonila hlavu, až jej splynula zo slnečnými lúčmi. Potom sa rozhnevala:„Ako si mohla, veď sme si sľúbili, že sa budeme vydávať spolu a ak nie, tak nikdy.” Stískala päste a bola by schopná udrieť. Muž jej podal ruku a jemne sa o jej čelo obtrel bradou. Odysea sa usmiala, Tahir sa jej páčil, hoci mohol mať aj štyridsať a mal na sebe hrozne slušný sveter, aký nosia rehoľné sestry, aby nepohoršovali Boha. Pomohol Odysei odniesť kufre k motorke. Klára zatiaľ zívala. Potom sa usadila do vozíka zapojeného pri motorke a stískala jeden zo svojich kufrov. Odysea chcela, aby si Tahir sadol za ňu, pevne zakvačil ruky okolo jej pása a šteklil ju bradou, ale Klára to zakázala. Vraj ako ženatý moslim by sa mal správať slušne. Nakoniec si zmätený Tahir sadol ku Kláre a zaľúbene sa na ňu díval. Klára sa zase na neho zaľúbene nedívala.

Odysea naštartovala motorku a vyrazili. Po ceste sa Klára pýtala, kde teraz bývajú. Počas dvadsiatich rokov sa totiž sťahovali už ôsmykrát. Vždy v rovnakom meste, len o pár ulíc ďalej. Odysea skríkla, že na tom nezáleží. Pýtala sa na rodičov, ale sestra jej odpovedala rovnako. Potom Klára hovorila len o sebe. Ako sa s Tahirom stretli na medzinárodnej konferencii v Moskve. Ako potom  Tahir prišiel do Bratislavy študovať archeológiu. Ako preložila dva rusko-slovenské synonymické slovníky a vraj tlmočila aj ruskému prezidentovi, keď vyznával lásku jednej slovenskej tajnej agentke. A nakoniec ako sa s Tahirom vzali. Na úrade. Len so svedkami. Chceli sa aj v mešite, ale o tom Tahir nechcel zo slušnosti ani počuť, alebo v kostole, o tom nechcela počuť Klára. Inak sa vraj majú strašne radi. Boli aj na svadobnej ceste: za rok pochodili po celom svete všetky vedecké konferencie. A do mestečka prišli pracovne. Klára chce preložiť trojzväzkový multilingvistický slovník slangových výrazov a Tahir hľadá archeologické nálezisko. Klára sa zo slušnosti spýtala aj Odysey, ako sa má. Ale Odysea len odpovedala: „Tak ako vždy. Nie je o čom,” a venovala sa ďalej ceste a pri každej možnej príležitosti sa pozrela na svojho nečakaného švagra. Ale ten sa venoval svojej brade. Vyberal z nej veci, na ktoré už zabudol. Dokonca aj svoj posledný mliečny zub.

Doma práve pozerali dokumentárny film zo života horných desaťtisíc. Matka krájala cibuľu a popri tom si lakovala nechty. Kedysi ako upratovačka v škole, v ktorej jej manžel bol riaditeľom, o seba nedbala. Len niekedy sa postriekala okenou, aby aspoň trochu voňala. Zametala pod riaditeľovým zadkom a riaditeľ sa zase rád pozeral na jej zadok. Tak si navzájom robili dobre. Ale na dôchodku chodí na univerzitu tretieho veku, kde študuje chov ošípaných a literatúru. Sama aj píše. Ale zo všetkého najradšej štrikuje. Vzory z igelitových tašiek z Jednoty.

Jej manžel, odvtedy čo odišiel zo školy, osprostel. Ako matematik mal fóbiu v číslach. Všetko musí byť presne vyrátané. Aj objem vzduchu na osobu  v celom dome. Nie vždy mu vyšlo všetko, čo chcel. Preto sa už toľkokrát sťahovali. Teraz sedí v tielku, trenírkach a s pivom pred televízorom a počíta: „Ty, myslíš si, že aj my patríme medzi horných desaťtisíc?” Matka už nekrája cibuľu, teraz krája cesnak, odvrkne:„Pozri sa okolo seba a uvidíš.” Otec sa pozrie okolo seba a vidí: obyčajnú kuchyňu a starú dôchodkyňu, ktorá krája cesnak s nalakovanými nechtami. “Ktovie, či medzi horných desaťtisíc patrí aj sused. Kúpil si novú kosačku na trávu a chytá aj Viedeň.” „Choď sa ho spýtať.” „Vlastne to je jedno. Radšej si to vypočítam.” Tak počítal na prstoch jednej ruky. Istým spôsobom je génius.

V televízii ukazovali, že skoro každý z horných desaťtisíc má bazén. Otec išiel pozrieť na dvor. Bazén tam nestál. Chcel sa práve spýtať ženy, kde zmizol bazén, keď sa v kuchyni objavili jeho dcéry: Klára a Odysea.

„Kto ste ?” spýtal sa ich neprítomne. „Tvoje deti, Klára a Odysea.” Otec zbledol. „Teba si pamätám,” pozrel na Kláru. Ale teba nie…” „Ale otec, ja som Odysea, ja som tu stále. To Klára prišla. Päť rokov si ju nevidel.” Otec ani nevedel, prečo Kláru objal. Tahira si nevšimol. Pozval ich do kuchyne. Tam matka práve krájala štiplavú papriku a farbila si parochňu. Ako zbadala neznámeho muža s bradou, spadla jej parochňa do polievky. Polievka sa zafarbila do fialova. Na Kláru ani nepozrela, nepovedala jej, ako si vyrástla, ako dobre vyzeráš, tie okuliare ti seknú, si ešte múdrejšia ako predtým. Nič také. „A kto je toto ?” spýtala sa vyplašene. Chvíľu ticho. V dokumentárnom filme práve príslušníčka hornej vrstvy hovorí o svojej fóbii: rada močí na verejnosti. „To je môj manžel Tahir.” Matka nechápala, iba si bezmocne začala kuchynským nožom pilníkovať nechty. „Ale veď si napísala, že prídeš len ty… My s otcom sme si mysleli, že žiješ sama a že sa vydáš za Antonia.” Antonio je človek, ktorý sa ešte nenarodil. Bol zmesou Horsta Bucholtza, Einsteina, Kukuru, Schumachera staršieho,  Tomáša Akvinského a svätej Terezky. Matka Antonia každý večer portrétovala a obrázky povešala po celom dome.

„Naozaj ste sa oženili s mojou dcérou ?” Tahir prikývol. „Ako ste mohli… Odkiaľ vôbec ste?” Tahir povedal, odkiaľ je. „Z Afganistanu ?” zopakovala matka a poskladala sa ako domino na stoličku. Otec sa zamyslel: „Raz nás zo školy poslali na exkurziu do Kazachstanu, vraj máme prvky nášho školstva preniesť do ich škôl a naopak. Ale na nič si nepamätám. Iba na kombajny, Bajkonur a kolchozníčky. Ale Afganistan je asi niekde inde, však?” Tahir prikývol. Potom sa matka pýtala, či Afganistan patrí do Európskej únie. Tahir pripomenul, že  jeho krajina sa nachádza v Ázii. Matka teda chcela, aby jej povedal aspoň časový horizont, kedy vstúpi Afganistan do NATO a Tahir, že Afganistan pravdepodobne nikdy nevstúpi do NATO. Matka potom Tahirovi vynadala, že či sa náhodou nezúčastnil na akcii 11. september, a ak áno, či vie, koľkých ľudí zabil, a nech jej okamžite povie, kde sa skrýva Usáma bin Ladin. Afganec len krútil hlavou, že deň pred tragédiou stál na streche jednej z budov dvojičiek a pod pazuchou držal milovanú Kláru. Matka sa zhrozila a potriasla staršiu dcéru za ramená:

“Klárka, je to pravda ? Odpovedz! Mohlo sa ti niečo stať.”  Klára skríkla, že s Tahirom pochodila celý svet a kričala na matku, aby už konečne stíchla a nedávala také sprosté otázky. Obaja sú unavení a chcú obed. A ak nie je matka spokojná, oni môžu pokojne odísť. „Chceli sme ťa potešiť, mama.” „To ste ma pekne potešili. Ako si dovolíte zviesť moju dcéru a vôbec, koľko máte rokov. Viete to vôbec aspoň približne?” Tahir prikývol, že vie. „A čo na to vaši rodičia ?” „Matka zomrela a otec sa stará o päť detí a svoju nohu. Má drevenú protézu. Stúpil na mínu. Ležala hneď pri jeho posteli. Viac neviem. Vo svojej krajine som už nebol pätnásť rokov.” Matka podišla k oknu a hneď sa vrátila k Tahirovej brade. „Je to smutné, ale to je vaša vec. Teraz ste spôsobili, že na svete je oddnes ďalší smutný človek. Čo mám robiť. Len tak si sem prídete… Videla som v televízii, ako využívate ženy.” „Ja zase doma na vlastné oči vidím, ako sa správaš k mužom,” ozval sa otec, skôr zo sna. „Ty mlč… Chodia ako mátohy a vraj samy nemôžu ísť ani na záchod a vôbec pochybujem, že tam u vás ešte nejaké ženy zostali. Nemáte žiadne, preto chcete našu dcéru. Ale ja vám ju nedám. Dcéra patrí mne.” „Ja patrím sebe alebo dobre, ak patrím tebe, tak ma predaj za dve ťavy,” vykríkla Klára. „Boli ste najbližšie, nechápete,” šepol Tahir, do strohých slov vkladal neuveriteľný dôraz. „Nič nechápe, s ňou sa už nebav, poď, ideme.” Klára nedočkavo klepkala nohou do stola a zapchávala si nos pred matkiným dychom. Tá si sústavne do úst striekala sprej s ostrou príchuťou. „A ty otec na to nič nepovieš, len tu tak sedíš…” drgla lakťom do svojho muža. „Tak  sa asi majú radi:” Obaja prikývli. „A čo vlastne viete robiť?” V matke sa oživila ďalšia vlna otázok. „Som archeológ.” „A prečo ste nezostali v tom vašom Afganistane robiť vykopávky či čo?” „Lebo tam archeológov nepotrebujú. Využívajú  ich na odstraňovanie nášľapných mín. Majú totiž prístroje.” Odysea po celý čas nespustila oči z Tahira a bolo jej všetko jedno. Matka sa spýtala, či sa zobrali aspoň v kostole. Obaja odmietavo pokrútili hlavou.

Matka stískala v rukách obrázok Antonia. Tahir sa vôbec na neho nepodobal. Bolo na ňom z každého trochu, ale nie v dostatočnej miere, aby sa matke páčil.

„Tak láska je vám potom na hovno. Nič neviete… nemám žiadnej radosti… mám muža, ktorý ledva vníma, je z neho úplný debil… o všetko sa starám ja… ja ho živím… a teraz toto. Tahir, Tahir, čo je to vôbec za meno.” „U nich je Tahir taký rozšírený ako u nás napríklad Jano,” vysvetľuje Odysea a najradšej by hlava-nehlava Tahira zbalila aj s jeho bradou do kufra a preniesla do svojej izby.

Matka začala rýchlo čosi krájať a potom na chvíľu skamenela. „Vlastne ten Afganistan nie je ani tak ďaleko,” hovorí otec, „raz vraj v amerických  novinách uverejnili mapu, na ktorej Irak susedí s Čechami a Slovensko s Pakistanom. Bola to síce tlačová chyba, ale aj tak, svet sa stáva relatívnym, vzdialenosti sa zmenšujú.”  Matka sa nevedome zasmeje. Potom súhlasí s tým, aby Tahir mohol zostať u nich, pokiaľ sa „celá záležitosť nevyrieši.”

Všetci sa konečne posadia. Po večeri  Tahir všetkých fotografuje, aby mohol domov poslať nejaký dôkaz, že je aspoň on šťastný. Potom mu ukážu izbu.

Spať mal najprv u Antonia. Matka totiž pre nenarodeného Antonia vyhradila samostatnú izbu. Najkrajšiu, s výhľadom na záhradu. Každý deň ju upratovala, nosila tam nové Antoniove portréty a rozprávala mu tam, všetko čo zažila. Keď teraz do nej vstúpila, skoro sa rozplakala a zatvorila dvere s tým, že Antonio práve zaspal. „Tahir môže spať so mnou,” ponúkla sa Odysea, na čo ju Klára potiahla za blonďavý chvost a Odysea zase sestre stlačila nos. Ako v detstve. „Dobre,” súhlasila matka,” ale ty Odysea sa aspoň načas presťahuješ k ujovi Váňovi.”  Ujo Váňa je krstným otcom Odysey a zároveň jediným človekom, s ktorým si na svete rozumela. Ale teraz Odysea vidí, že v tých veciach, po ktorých tajne túžila, by si omnoho viac rozumela s Tahirom. 

Ujo Váňa vedel rozprávať najzaujímavejšie veci na svete a bol rebel. A to sa Odysei vždy páčilo. Staral sa o syna ženy, ktorú mnohé roky platonicky miloval. Teraz tajne miloval Odyseu….

Nakoniec nastal mier. Matka si ešte dlho do noci opakovala: „Teda Jano. Aké obyčajné meno.” Odvtedy svojmu zaťovi ináč ani nepovedala.

 

   A tak sa Odysea dostala až ku mne. Predtým k nám chodila často. Porozprávať sa s mojím nevlastným ujom o filozofii, náboženstve, poézii a o podobných bláznivostiach, ktoré sa mi v tom čase zdali veľmi hlúpe a nepodstatné. Chodila k nám  napriek zákazu matky. Bála sa, aby ujo negatívne nenaštrbil jej prísnu výchovu. Stalo sa. Ani teraz by ju k nám nepustila, keby neprišiel ten cudzinec.

Na začiatku sa aj so mnou ujo Váňa rozprával tak ako s Odyseou, ale nepočúval som ho. Radšej som lozil po strechách a tajne pil víno.

Odysea je podľa mňa strašne múdra, ešte strašnejšie talentovaná. V škole hrala divadlo, chcela ísť aj na univerzitu, ale nezobrali ju. Tak zostala v hlavnom meste a najprv všetko robila na ulici, aj pracovala. Na ulici ju našiel jeden začínajúci režisér, s ktorým potom bývala v jednom byte. A stareny v meste tvrdia, že tam stvárali kadejaké nehanebnosti, vraj sa sprchovali spolu a ležali v jednej posteli a tak. Ale ja si myslím, že mali málo peňazí, a preto museli veľa šetriť. Preto je Odysea pre mňa aj strašne čistá. No čo je zo všetkého najstrašnejšie, je zároveň aj strašne krásna, hoci variť veľmi dobre nevie.

Odysea sa dala fotiť do módnych časopisov, hrala v reklame na ručné granáty, spievala v muzikáli a tancovala v bare, skončila v továrni na padáky ako skúšobná figurína. Ten začínajúci režisér totiž nebol až taký začínajúci, lebo film, ktorý s Odyseou natočil, vyhral jednu veľmi veľkú cenu, ale v ďakovnej reči režisér Odyseu vôbec nespomenul, zato spomenul svoju manželku, s ktorou je vraj už roky šťastne ženatý. Odysea sa potom nadlho vrátila do rodného mestečka.

V tom filme, čo natočila v hlavnom meste, vraj  hrala úplne bez ničoho. Ale o tom pochybujem. Odysea by sa nevyzliekla pred hocikým, lebo ani predo mnou sa ešte nevyzliekla. A okrem toho mám dojem, že Odysea v hlavnom meste ani nikdy nebola, rovnako ako ja.

Ale aj tak sa Odysea zmenila. Prestala uja Váňu nevinne počúvať a začala mu tvrdo protirečiť. Ujo tvrdil podľa Nietzscheho, že svet speje k prechodnému zániku a Odysea zrazu tvrdila, že celý svet už dávno zanikol, že ľudia sú len tiene. Vo svojich dvadsiatich rokoch absolútne poprela existenciu Boha, na čo jej ujo Váňa len ticho pripomenul, že Boh je mŕtvy, ale to neznamená, že nikdy nežil. Odysea vykríkla:” Kde si stratil svoj pesimizmus, ujo. Pripúšťaš, že Boh kedysi existoval, ale Boh nikdy neexistoval.” „Ľudia stále žijú, hoci sú už dávno mŕtvi.” „Ľudia nie sú ľuďmi, zostali len temné mraky.” Zjavne hovorila zo svojich zlých skúseností. Ujo Váňa sa len uprene pozeral svojím čoraz viac sivým zákalom, do modrých očí Odysey. Len tie oči jej zostali rovnaké.

Teraz je konečne tu, spí v jednej izbe so mnou. Nieže by doteraz u nás Odysea nikdy nezostala na noc, ale teraz tu musí zostať najmenej navždy.

Od príchodu cudzinca do mestečka bola roztržitejšia. Pri rozhovoroch s ujom Váňom už toľko nenástojila na svojej pravde, často chodila na ulicu a pozerala sa smerom k domu svojich rodičov. Neskôr chodila za cudzincom a tajne sa s ním rozprávala.

Ale cudzinec sa zaujímal len o svoju ženu a bradu. Začal robiť výskumy. Najprv rozkopal záhradu, nakoniec prešiel na ulicu a potom obkopal celé mestečko. Niektorí vraveli, že hľadá poklad, a potom ho prevezie do New Yorku, podobne ako Nemci egyptské sarkofágy do Berlína, iní zase, že keď nič iné, aspoň pomôže mestečku ušetriť peniaze na výkop jám pre nové plynové potrubie. Ale zatiaľ nenašiel nič cenné. Iba veci, ktoré sa pred rokmi stratili a ľudia ich už oželeli. Ale boli to naozaj prekvapujúce nálezy: Lazarova pravá noha, dvanásť nikdy nenarodených detí, niekoľko stoviek dávno neplatných papierových bankoviek, ktoré si ľudia zakopali na lepšie časy, sto tridsať litrov domácej pálenky, zbytky mamuta, kniha, v ktorej bola napísaný presný dátum zániku mestečka, pri kostole sa dokonca našiel spis o tom, že Boh nie je. Bol napísaný rukopisom uja Váňu. V záhrade rodičov Odysey a Kláry našiel kosti (možno zo psa), ktoré si matka ihneď privlastnila. Vraj museli patriť jedine Antoniovi. Odniesla ich do vitríny v jeho izbe. Farár mal v nedeľu o odkrývaní zla celú kázeň. V cudzincových nálezoch videl minulé, súčasné a budúce hriechy mestečka.

Inak cudzinec tajne chodil do izby svojej ženy a milovali sa. Normálne už pred svadbou. Jednou rukou sa pri tom držal Biblie, druhej Koránu. Odysea ich špehovala a videla. Sedela pod tým stolom a do krvi si hrýzla pery. Dlho sa  z toho nevedela spamätať, tak sme veľa času trávili spolu na streche a nudili sa. Hlavne večer. Bolo horúco a tuční ľudia vytiahli plavky a presúšali sa vo svojich záhradkách. Kapitán Štefan hádzal granáty smerom k mesiacu. Vraj ho dokáže  pre Vasilisu aj rozbiť, a pritom len zväčšil počet kráterov. Vasilisa stála nahá v okne a pod pazuchou šťastne držala protézu svojho Lazára (vyrobil ju  cudzinec, lebo pravá noha, ktorú našiel, bola nepoužiteľná). Lazár mal zo dňa na deň tri nohy. Bol najšťastnejším Lazárom pod slnkom.

Odysea sedela vedľa mňa v letných šatách, ja len v trenírkach. Volala ma Krpec. V tej chvíli ma napadlo povedať:

„Nemohol by som ťa tak len tak pobozkať?” Ani sa netočila: “Nie si ty náhodou nejaký drzý, Krpec?” „Aspoň mi  teda ukáž prsia.” „Som zadaná, nechápeš?” „Ten cudzinec ťa nechce. Má tvoju sestru.” „Nehovor mu cudzinec. Volá sa Tahir. A vôbec: miluje ma. Len muži niekedy podvádzajú. Ale ja mu odpustím.” Zrazu jej tvár zmäkla, keby som sa jej dotkol, možno by som ju rozpučil. „Ty fakt veríš, že Boh nie je?” „Nerozumieš tomu, Krpec.” „Nevolaj ma Krpec..” „… Boh je pre tých, ktorí Boha stretli, ale ja som v živote videla toľko bohov, že ich už ani nevnímam.” „Tam v meste ?”„Aj tam, aj tu, všade…” „Takže bola si naozaj v meste…” Prikývla. „Ako tam je?”

„Je tam tak isto ako tu. Len na miestach, kde oni majú prírodu, sú mrakodrapy a na miestach, kde tu je príroda, tam je park s umelým zavlažovaním.” Povedal som Odysei o svojej prísahe, že každý deň v roku prežijem s ňou. Povedala, aby som netrepal a potom ma bozkala, normálne na ústa, nič som necítil, iba šklbnutie a pozrel som sa dolu a na zlomok sekundy som uvidel jej prsia. Ako oblúky mesiaca. Ukazovala sa mi po fázach a krátery na čele ju robili ešte zvláštnejšou. Hneď ako ma bozkala sa odtiahla a len sme mlčali. Keby nás niekto namaľoval, musel by vidieť smútok dvoch nešťastných ľudí, ktorí sedia vedľa seba len náhodou.

Niekoľko týždňov pred Klárinou svadbou Odysea vliezla do cudzincovej postele. Cudzinec ju najprv v polospánku objal ako svoju, ale podľa nosa zistil, že ide o jej sestru. Okamžite Odyseu zo seba striasol, ale buchot prebudil Kláru a zosypala na nich zástupy ruských nadávok. Odyseu za vlasy vyhodila na ulicu a pľula na ňu.

Takto opľutá chodila až do svadby. Niekedy sa správala veľmi teatrálne. Vraj nech pre ňu spravím konečne niečo užitočné: mám ju ostrihať. Tak som Odysei odstrihol jej dlhé vlasy, ktoré sa mi na nej páčili najviac a ona len chladne mlčala. So zatvorenými očami.

Na druhý deň ju to prešlo a išla za cudzincom. Pozorovala ho pri vykopávkach. Ako kostnatými, ale silnými rukami naberá zeminu, prehrabáva sa v každom kúsku pôdy ako chirurg v ľudskom tele a hľadá ďalší dôkaz o tom, že človek predsa len má akú-takú minulosť. Každý nález starostlivo oprášil a vložil pod mikroskop. Rada sa pozerala cez jeho mikroskop. Videla veci, aké nie sú a to ju utvrdzovalo v pravde, že celý život je len sen. Povedala to aj ujovi Váňovi, ale ten argumentoval, že sen sa musí zdať živému človeku, lebo inak prestáva byť snom. 

„Tahir, ty ma miluješ…” jemne sa dotkla cudzincovej brady. „Mám ťa rád ako sestru svojej budúcej ženy, nič viac…” „Prečo máš rád moju sestru… Hovoria, že je škaredšia, ako som ja…”  Cudzinec práve čistil starú televíznu obrazovku z päťdesiatych rokov. Náhodný záber na afgánsku dedinu z ktorejsi vojny, záber na ženu, ktorá umiera a jej manžela, ktorý prišiel o nohu. „Milujem len tvoju sestru…” „Lebo to bude tvoja žena… lebo je múdrejšia, že ovláda definície, má svoje knihy a denne sedí na jednom mieste a pracuje. Ale aj ja viem veľa. Sama som sa naučila.” Sestra chodila hore po izbe a v abecednom poradí nahlas porovnávala nadávky ruských a slovenských poľnohospodárov. „A ešte k tomu je aj vulgárna…” „Mám rád tvoju sestru…” zopakoval ešte raz a navždy cudzinec. „Vraj tam v Afgánsku máte najškaredšie ženy na svete…” Neurazila ho. „Niečo ti ukážem..” Cudzinec jej chcel ukázať starú obrazovku so svojou matkou a otcom, ale už nič nevideli. Okrem obrysov svojich tvárí. Odysea sa šialene rozosmiala, napľula na obrazovku a ušla…

Potom v kníhkupectve na námestí dostali prvé vydanie Kamasútry v slovenčine. Náklad desiatich kusov sa rozobral za noc. Ľudia najprv ustráchane hádali, kto môžu byť majitelia knihy… Cez noc sa mestečko premenilo na stoku lásky. Obyvatelia s Kamasútrou v ruke striedali polohy… Milovali sa všetci… Aj Lazár s Vaslisou, generál Štefan od vzrušenia  hádzal granáty v desaťminútových intervaloch. Miloval sa aj cudzinec so svojou budúcou ženou. A ja s Odyseou sme sa na všetku tú skazu pokojne pozerali.

Na svadbe svojej sestry sa Odysea dozvedela, že Klára s cudzincom čaká dieťa. Cudzinec už nemá bradu.

Chcú dieťa učiť v kresťanskej viere páchať hriechy a v islamskej odpúšťať alebo naopak. A každé štyri roky  prestúpi Klára na islam a cudzinec na kresťanstvo. A v mestečku sa usadia navždy.

V ten večer Odysea uskutočnila historicky prvý striptíz v mestečku. Z nešťastia. Vyskočila na stôl uprostred ožraných svadobčanov a chrapkajúceho kňaza. V čase, keď kostol odbil brieždenie a Arab v Mekke pozýval na prvú modlitbu, sa ocitla nahá uprostred toho všetkého. V momente, keď z nej spadol posledný kus šiat, ktorý ju ako posledná ruka zakrýval… zatvoril som oči a Odyseu som už nikdy viac nestretol… Počul som len smutné slová uja Váňu o ženskom pude.

Odyseu vraj zakryl plášť balóna, ktorým priletel starec, prezývaný Krištof Kolombus. Vraj chodí po svete a čaká na vietor. Chce nájsť miesto, na ktoré ešte ľudská noha nevkročila, a keď ho náhodou objaví, zostane tam. Vraj Odysea odišla s ním. Hľadať človeka, ktorého sa ľudská ruka ešte nedotkla. Skoro ráno, keď je v mestečku vietor najprudší, Kolombus otvoril trysky a balón sa vzniesol.

Od toho času, čo som nevidel Odyseu, každý deň som jej napísal jeden list. Každý deň cez celú tú dlhú zimu. Vlastne celé dni som nerobil nič iné, len písal listy. Napísal som do nich všetko, čo som vedel o svete, o sebe, o Odysei. Potom som už nevládal čakať. Všetky neodoslané listy v obálkach som si poskladal pod košeľu, bolo ich niekoľko balíkov… Bol som riadne ťažký, nevládal som prejsť ani k rieke… Zrazu som luskol a v rukách sa mi objavil oheň. Začal som horieť, v treskúcom mraze mi bolo teplo. Akoby mi horelo celé srdce. List po liste, dych po dychu zo mňa unikal. Akoby som ja sám bol iba srdce. Také, aké Ježišovi maľujú v kostole na obrazoch a ľudia ho uctievajú.

V tom opare som zrazu zbadal prilietať balón a z neho vyskočí Odysea, uteká rovno ku mne, chcem sa jej dotknúť, ale ona ma nevníma, pokojne cezo mňa prejde a vbehne do domu, kde visí na tenkom lane chudé telo uja Váňu. Odysea si zapcháva od žiaľu ústa. Všade má slzy, možno by zahasila ten oheň… ale ona neplače na mojom hrobe. Pod ujom Váňom stálo napísané jeho písmom: „Som šťastný, že som bol taký, aký som bol.” Ktosi povedal, že to pred ním povedal ktosi druhý. Ale aj tak si myslím, že to bola prvá vlastná veta v jeho živote, ktorú povedal sám za seba, a ktorej som rozumel. Veta napísaná pod prečiarknutým výrokom: “Ideš k žene? Tak nezabudni na bič.”

Odysea potom navždy odišla do hlavného mesta. Na univerzitu za herečku. Tentoraz ju už zobrali.

 

Marek Godovič, 1978, Hlohovec

 

 

Silvia Pagáčová

OBJAV

 

Môj svet sa otriasa, robí si vylomeniny, nechce splynúť so súcnom, je nepoddajný a vrtký. Pridržiavam si striešku nad sebou, nemý dáždnik, a čakám, až sa rozklopoce dážď. Do domu vošla srieň, vlhkosť a záhadnosť. Prebehne mnou ako triaška a ja sa ukrývam. Do nových prežitých strán s vôňou alkoholu i medu, mačacieho vrnenia na kolenách a jeho pohybov. Pokiaľ ma môj zrak neklame, si veľmi muzikálny. Celé tvoje uspôsobenie je náramne pohyblivé, zvučné a melodické. Tvoja reč je zároveň tancom, ktorým akoby si chcel rozkolísať statiku života. Nemárniš čas v tichosmútku, len občas spočinieš, ešte zľahka rozhojdaný rečou, vsúvajúci sa do vzducholode činu, ktorá ti pošepká, kadiaľ ísť. Vnáraš sa pod viečka do vizuálnych obrazov, majúcich chuť a vôňu.

A potom predostrieť čo najjasnejšie na jazýčku zmyslu bytie ako nevyhnutnosť a dôstojnosť. Uvoľnený ako viazanička konope na iných nebách pritvárajúcich čas v spoločnom vnímaní vecí, štíhlorukou gestikuláciou vhodne usadený, akoby bytie bolo pre teba vzrušujúcou a tak samozrejmou jasnosťou. Skúšam z nesmelých postrehov vyvolať tvoj obraz, usadený v oku, ktorým vidíme do vyšších stránok, listujeme v množstvách vnemov, ktoré nám jasnozrivo roztvárajú viečka. Akoby vidieť znamenalo letieť. Utrasené pod kožou – postrehy. Jesenné listy krútiace sa do špirál, nesúce život vopred ako tajomstvo a v nich hľadajúci ten najskutočnejší, ktorým označíme cez krivku priania jednotlivosť. Potom rozpúšťame na jazyku ducha a spievame jeho hlasom pod vrstvou koží nemí medzi slovami a nevidiaci, keď je reč prinesená. Aký len obraz priniesla tvoja prítomnosť? Veď som sa teraz pristihla pri klamstve. Predsa vidíme, cítime, rozprávame a vnímame súčasne. Teda zároveň sa uskutočňujeme. V tvojich pohyboch je zároveň čosi simultánne, akoby sa tvoj svetelný odraz chcel vnoriť do iných svetov, požičať iným svoj strach, vášeň.

A vzápätí šikovným pohybom pritiahnuť k sebe. Počúvaš seba s hlbokou pozornosťou a nás očami, pri počúvaní klipneš viečkom, necháš rozplynúť obraz a o chvíľu ho nástojčivo privolávaš späť, aby si mohol nad ním vládnuť a sprostredkovať ho.

A potom ho nabádame, rytier pohybov, neuskoč, stráž si jemnozrnné brnenie cností, vládni jazykom. V synchrónnych dňoch sa na chvíľu vráť k nám a pri odchode si zaspievaj s vetrom uprostred svojich očí – lúk. Svet básní potoč na chvíľu v kroku, nie namáhavo, vnímaj pocit, keď sa báseň tvorí a iskra skáče do tvojich prstov, chci ňou zobraziť svet a úškrnom len tak na pol ucha privolať iróniu ako niečo spätkujúce, vracanie dlžoby sebe. Sebe vlastné podčiarknuť, prirodzenosť a nenútenosť pohybov, nepatrnú bolestivosť života. Rozbehne sa dážď, cupitajúci ako kroky malých bytostí, ktoré nepostrehneme bežným okom. Stvorenie tvojej mysle súznie na chvíľu s nami. Veď je veľká pravdepodobnosť, že sa náhodne vybrané obrazy raz stretnú v iných mysliach, zopakujú výstup i pád. A vôbec sa nepoučia. Odohrajú svoj príbeh, napíšu novú báseň, vzpružia obyvateľov tejto planéty a pohnú sa celkom novým smerom, kde sú ešte neobjavené.

Silvia Pagáčová, 1970, Pezinok

 

 

 

Terézia Urbaníková

XXX

 

Písať som začala náhodou. Niečo som cítila, chcela som to nejako vyjadriť. Vzala som útržok papiera, ktorý som mala na stole. O chvíľu bol počarbaný mojím kostrbatým písmom. Hľadala som niečo ďalšie vhodné na písanie. Našla som baliaci papier, zadné strany farebných pohľadníc. Bojím sa veľkého bieleho mora ničoty v podobe kancelárskeho papiera A4. Moje písanie bolo ako plnenie prázdnych fliaš posolstvom. Čím kratšia je časť, tým menší bol papier, na ktorý som písala. Takže…

 

Je piatok, siedma hodina. Sedím vpredu v jazykovke na hodine nemčiny. Pozerám von oknom na šťastných študentov bežiacich domov. Keby sa škola zrútila, ani by sa neotočili, aby nemuseli vyťahovať mŕtve telá. Kráčajú zasneženým chodníkom preč. Ja tu sedím.

 

Najhodnotnejšiu informáciu, ktorú som sa dnes dozvedela, som našla na internete : „… úspech globalizácie závisí od ochoty Ameriky použiť svoju vojenskú silu na presadenie programu globalizácie – od Iraku až po Severnú Kóreu…” Ako som sa dozvedela zo správ, ďalší traja Američania boli zabití irackými partizánmi.

 

V lete som počúvala rádio asi 6 hodím denne. Najväčším hitom bola pieseň Aischa. Minulý rok to bolo Perdono od Tiziana Ferra. Hudba hrá v mojom živote dôležitú úlohu. Doma mám mnohé texty k piesňam.

 

No attorneys to plead my case

No orbits

To send me onto outta space

And my fingers are bejewelled

With diamonds and gold

But that ain´t gonna help me now

 

Ani   deň bez riadku. Povedala som si a začala pliesť sveter. Dnes som bola celý deň doma, včera a predvčerom takisto. Asi mi šibe. Spoločnosť mi robia len knihy a telka. Najradšej by som niekam vypadla, ale som chorá. Už som vypila tri čaje a varím si ďalší. Keby mi aspoň prišla esemeska. Som závislá na trojtónovom vyzváňaní môjho mobilu. Vždy, keď príde správa, začnem slintať ako pes pred žraním. Hav, hav, hav.

Dnes som dostala guľu, včera štvorku a o dva dni dostanem zase päťku…

S láskou sa dá smútiť,

s láskou sa dá smiať,

s láskou sa dá všetko,

len nie študovať.

Žeby som bola zamilovaná? (Áno…)

 

Nikdy som si neviedla denník, toto písanie je možno vyjadrením potreby, túžby po jeho písaní. Ale písať každý deň o sebe skutočnosť, s ohrozením, že to niekto nájde a prečíta si ma, ma nebaví. Nenávidím zimu, keď je tma už o piatej poobede.

 

Snažím sa  napísať poviedku. Musí byť krátka, pútavá, nabitá energiou… Vhodná pre ľudí, odchovaných klipovou kultúrou. Našľapaná ako filmy Lola beží o život alebo Votrelec 3. S vražedným spádom deja. Ak taká bude, dostanem na vysvedčení zo SLJ 1.

 

Škorpión. Vládnucou planétou znamenia je Merkúr. Škorpión čerpá z konfliktov. Má veľa nápadov, ale len málo z nich dokáže premeniť na skutky. Je stále v centre pozornosti. S minimom zmyslu pre zodpovednosť. Statočný. Aj vtedy, keď kráča hlavou proti pravidlám. Som Škorpión.

 

Ľudia často bilancujú svoj život. Na konci roka zisťujú, čo prežili za uplynulých 365 dní na tejto Zemi. Spomenú si na to, čo im urobilo radosť, čo ich sklamalo. Ja to robím každý večer, keď zaspávam. Snažím sa nájsť niečo uspokojivé a svetlé v prežitom dni. Nie je to jednoduché – často mi stačí úsmev, pohľad a iné sentimentálnosti.

 

Učím sa ekonomiku. Fyzické opotrebenie predstavuje postupné znehodnocovanie funkčných vlastností dlhodobého hmotného majetku až do úplného znehodnotenia. Napr. keď sa znižuje výkon a presnosť stroja, chátranie budov. Prejavuje sa v dvoch formách…

 

Medvídek z Bogoty usnul a sní

na kříži z Bogoty spí.

Za třicet sříbrných

z medvídka padá sníh,

no a ti římští psi

ho sjíždějí na saních o Vánocích

 

Prišla som na to, že jednotlivé útržky nedávajú zmysel. Pripomínajú mi môj život. Takto by som mohla pokračovať do nekonečna. Využívať texty piesní, citáty alebo charakteristiky znamení. Informácie prichádzajú denne, zdanlivo bez zjavnej súvislosti. Ja sa v nich snažím nájsť zmysel celého toho cirkusu Svet. Sú to iba slová, slová, slová. Čo je zmyslom života? Kto som? Ako vznikol svet? Niekedy sa cítim ako škorpión uprostred horiaceho kruhu. Obieha ho stále rýchlejšie a zúfalejšie, až to napokon vzdá, uštipne sám seba chvostom a umrie. Čo ak žijeme v podobnom kruhu tvorenom životnými okolnosťami, našimi zemepisnými šírkami, miestom a časom, v ktorom sme sa ocitli na tomto svete? Čo ak nie sme schopní prekročiť ho, márne chodíme len po jeho hranici a na svoju beznádejnú situáciu zabúdame len v zriedkavých chvíľach šťastia alebo vďaka alkoholovým, či drogovým zážitkom? Ale kto okolo nás zapálil ten kruh a prečo? A existuje aj iná alternatíva, než obrátiť nakoniec svoj chvost proti sebe a zničiť sa vlastným jedom???

 

Terézia Urbaníková, 18 rokov, Čadca

 

 

 

 

 

Jana Javorová

Moje prázdnoty, v ktorých je plnosť

 

Všetci hovorili potichu. Nerozumela som slovám, (veď som ani nechcela), prestávala som i vidieť, (veď som ani nechcela). Strácala sa mi akákoľvek zmyselnosť, postupnosť, istota, a tak…

… všetko bolo dožlta. Aj to totálne čierne. Za oknom vie byť leto.

Leto proste vidím.

Ľudia v autobuse čumeli. A ten? Išiel snáď všade.

Všetci šepotali ako v tranze. Vlastne sa nedialo nič, a preto teraz viem, ako chutí spomalený film.

Kričala som, nech už nečakáme. Nikto ma však nepočul, necítila som nič.

Zotmelo sa. Aj to moje leto pominulo. Vystriedal ho chlad, a z neho pomalým tempom odmŕzal smútok.

Áno, bol to smútok, ktorý mi bol smiešny. Smútok je trápny.

Hovorené nebolo počuteľné, ale vďaka intenzite hovoreného som začínala (možno aj) rozumieť. Nevedela som (však), kam ísť, čo robiť, kým vlastne byť.

Len zmätenosť mi dávala dôkaz o existencii vôbec.

Čo som najmenej chcela, bolo vnímať realitu. Tak som sa neurotizovala.

Žlté však už nebolo nič. Všade samá, samá hrôza.

Aj duša bola sama. Umierala pre erotiku a sexualitu.

Zaštekal pes. Možno na mňa. Nič to, že pes.

V hlave sa mi miesili hlúpe myšlienky.

Predstavovala som si aj vzduchoprázdno.

Potom mi začalo šibať, započúvala som sa. Bolo ticho do tmy, čo som počúvala.

Do toho ešte kvapky vody v rúre radiátora. Poézia nahovädo.

Naliala som si džús. Bola to próza.

Chcela som odstrániť ten radiátor, narúšal sväté ticho.

Bolo by mi zima, a tak… si všetci fungujeme.

Džús je džúsom, len ak je stopercentný.

A mne je nás vlastne ľúto…                                   

 

Jana Javorová,  1986, Kráľová pri Senci

 

 

Arpád Saskói

Tam je cesta

 

Občas sa doma ocitnem sám. Gniavi ma. Táto samota. Niekedy je taká ťažká, že nevládzem vstať z postele. Leží kdesi vnútri, kde spôsobuje, že údy sa len s námahou hýbu, veľmi pomaly, akoby spali po umŕtvujúcej injekcii. Akoby tá preťažká váha prázdnoty dusila akýkoľvek prejav života ukrytého v pohybe. Vstať z postele by však ešte šlo. Ale vstať v mysli… vstať mysľou, zdvihnúť sa a odísť preč, niekam, kam nedosiahne tepanie prítomnosti, na miesto, kde sedím v kresle, kde čítam svetovú literatúru a pijem čaj bez mlieka.

Vojdem do kuchyne a ani si nevšimnem, že v kúte oproti sporáku sa usídlil pavúk.  Malý čierny pavúk, ktorý si myslí, že prežije. O týždeň nájdem len suchú šupku. Je tu veľa kútov, ktoré nepoznám. Sú to biele miesta na mape jednoizbového bytu. Pokojne by mohol niekto prísť a vyrezať ich odtiaľ. Ani by som si to nevšimol. Premýšľam, či by biela farba oživila izbu.

Postavím sa do okna. Škôlkari dole behajú po dvore, ich krik mi robí dobre. S nákupom sa valí tučná pani, pes ciká do kríka, krík mu ďakuje. Farebné paneláky naproti v diaľke sa lesknú slnkom a svietia do všetkých strán. Len tie sivé nie. Počítam ich a sú v prevahe. Kdesi hlboko dole, kde snáď ani nedovidím, krík už stojí sám.

Už ma prestalo svrbieť, no stále sa škriabem na krku, cítim, ako sa koža poddáva prstu a nechtu, ako vytvára kopec, keď ju zovriem medzi dva prsty. Vlny, ktoré sa vzdujú a hneď zase opadnú a nikto nezachytí ten zázračný okamih zrodu a zániku. Nahnem hlavu nabok, koža sa napne. Už sa nič nerodí.

V protiľahlom činžiaku nejaký nahý pán na prízemí vešia záclony.  Alebo opravuje roletu. Alebo nanáša novú omietku. Zhodou okolností pracuje len vtedy, keď pod oknami prechádzajú len ženy. Zrejme ho povzbudzujú k lepšiemu výkonu.

Keby som sa pozorne zadíval do diaľky, všimol by som si na horizonte kopec. Je cudzí. Patrí Rakúsku. Pritom všetkom mi ešte vo výhľade prekáža nová budova daňového úradu. Sivo-modro-ružová s krivou strechou. Z toľkých farieb mi je zle.

 

Neviem, čo mám robiť. Som akoby zaseknutý v pukline. Nosom sa nevdojak dotknem kľučky na okne a zacítim krém na ruky. Jemne do nej narážam a pri každom kontakte vdýchnem ten pozostatok. Odkedy som sa presťahoval a bývam sám, tak proste… neviem, no, ale cítim sa inak. Chodím po byte a nič nerobím. Nemám ani chuť. Na nič. Neviem, neviem… Dívam sa jej do očí. Dívam sa na modrý Renault prechádzajúci okolo. Namiesto zadného skla má fóliu. Sedí za stolom otočená ku mne, jej hnedé oči. Zbehnem za ňou. Inú psychologičku nepoznám. Chodím hore-dole po byte. Nemám motiváciu na nič. Občas sa stane, že som doma celé dni a… Premýšľam, čo zo mňa urobili štyri steny. Bude si o mne myslieť svoje, ale potrebujem tam ísť. Postačí už len to, že mi porozumie. Čo myslíš? Nadýchne sa, aby mi povedala.

 

Otočím sa ku kreslu, kde sedí. Dobre vonia. – Dobre voniaš. Usmeje sa. Stále premýšľam, či som urobil dobre, keď som odpovedal na inzerát. Nie je môj typ, ale tak dlho som už nemal sex. LEN VÁŽNE.  V hlave sa mi černie posledná veta.

Usmievam sa.

Deka ma trochu pichá na chrbáte. Ležíme nahí v objatí, cítim vlasy voňajúce po dni strávenom v reštaurácii. Pracuje U generála, pach kuchyne so smažiacim sa olejom. Nie veľmi, len tak trochu. Na vrchole výškového komína za oknom svietia červené svetlá. Je ich päť, ale určite sú aj z druhej strany, lietadlá predsa lietajú z ktoréhokoľvek smeru. Nočná obloha osvetlená mestom je dooranžova. Nechutná umelá obloha. Ani hviezdy nevidieť. Už pre tú záclonu. Ťažkú hustú záclonu, ktorá zmenšuje priestor a bráni čerstvému vzduchu dostať sa dnu. Len zima prekĺzne cez netesniace okná. Pozorujem červené svetlá.

Odchádzam a spomínam si, ešte keď som býval doma, raz v noci som sa díval z balkóna na javor, rastúci za cestou. Stál slabo osvetlený medzi dvoma pouličnými lampami, kúsok vzadu. Tmavé listy sa občas pohli v miernom vánku. Najprv listy, veľmi jemne, akoby niekto stál tesne pri nich a opatrne na ne fúkal. Najprv listy a potom, zľahka, celkom nepatrne, vetvy.  Uvedomil som si, že som jediný, kto vidí to jedinečné, neopakovateľné predstavenie, napĺňajúce moje vnútro rozkošou, o ktorú sa nemusím s nikým deliť. Nechtom ma jemne škrabne za uchom. Strasie ma. – O chvíľu ti ide autobus. Mali by sme sa obliecť.

 

Kam sa hrabeš? Stará pani sa tisne ku dverám a vystupuje. Jej bielo-žlté vlasy vo mne vyvolávajú zvláštny pocit. Pôsobia ako vlasy bábiky. Také sa vyrábali pred rokom osemdesiatdeväť a aj potom. Trochu to vo dverách brzdí, nevie, ako má prekonať veľkú vzdialenosť medzi posledným chodníkom a obrubníkom. Závratná výška, na ktorú treba laná. Zo spodného okraja kabátu jej visí nitka. Nohu pomaly spúšťa nižšie, jej ruky kŕčovito zvierajú držadlo. Celé pokrčené a priesvitné. Sledujem modrú stopu života, až kým nevbehne pod rukáv.  Sú ich stovky. Unavená krajina popretkávaná žilami ako malými riekami. Prešmyknem sa okolo, starká čosi vraví, a posledný schodík preskočím. Kráčam k mostu, premýšľajúc, čo budem dnes robiť. Zahnem za roh, niečo mi hovorila! Obzriem sa, ale na zastávke nikto nie je.

 

Vonku je hmla, ale doma som to už nevydržal. Okrem toho, prechádzka po cintoríne je presne to, čo teraz potrebujem. Na rozdiel od parkov sú tu aspoň nejaké stromy. Kráčam ako kráľ po vlhkom chodníku vystlatom listami, ktoré nezvládli svoj zápas s ročným obdobím. Pomaly, veľmi pomaly sa vynárajú poloprázdne vetvy a mávaním ma k sebe lákajú. Keď však prídem bližšie a skúmavo sa na ne zadívam, vidím, že sa vôbec nehýbu. Meravo trčia a nič mi nehovoria. Meravo trčia a nič nehovoria. Aj tak ich milujem. Alebo práve preto. Je toto to miesto, kam môžem uniknúť? Nehýbem sa.

 

Pouličné lampy dole opäť nesvietia. Jediné svetlo vychádza z okien oproti. Sedia pri večeri a asi jedia. Niekto v červenom vstáva od stola a dáva niečo do drezu, alebo niekde tam. Dnes nič nevidím. Otočím sa do izby a chlad mi prenikne pod tričko. Ten vždy prekĺzne. Z tapety sa černejú obrysy skrine, ktorá tam možno stávala. – Ďakujem, že si si našla na mňa čas. Veľmi mi pomohlo, že som sa s tebou porozprával. Ešte vždy sedí pri stole a usmieva sa. Niekde u susedov hučí voda. Myslím, že teraz to už zvládnem. A ako zatváram dvere, ešte poviem: Ozvem sa.

 

                                                                Arpád Saskói, Bratislava

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.