„Z literatúry vyrábajú niektorí literárni podnikatelia šoubiznis a cirkus.“

„Z literatúry vyrábajú niektorí literárni podnikatelia šoubiznis a cirkus.”

 

…tvrdí známy slovenský spisovateľ Peter Holka. V rámci podujatia Jašíkove Kysuce, ktoré prebehlo v závere uplynulého roka, sa v Čadci objavil i spisovateľ, ktorý má svojím hlasom, postavou, názormi, ale najmä svojimi knihami stále čo povedať a nemožno ho prehliadnuť. Peter Holka. Prítomnosť tohto spontánneho človeka a úspešného prozaika v meste, kde sa spisovatelia a „tiežspisovatelia” rodia ako pleseň vo vlhkej pivnici, sme využili na krátky rozhovor.

 

Tento rok prebehol 37. ročník najstaršej literárnej prehliadky pre mladých prozaikov na Slovensku Jašíkove Kysuce. Ste jedným z laureátov tejto súťaže. Spomínate si na staršie ročníky Jašíkových Kysúc? Čo sa odvtedy na JK zmenilo a čo je stále rovnaké?

 

Kedysi chodil z Bratislavy na Kysuce plný autobus spisovateľov, veľmi veselo bývalo už po ceste a cesta späť zväčša nemala konca kraja… No a potom sa spomínalo na padlých anjelov. Dnes ich chodí menej a najmä vlakom. Veď aj peňazí na kultúru je menej ako vtedy. Mocní kedysi pripisovali literatúre väčší vplyv na spoločnosť, než ho mala a mohla mať, dnes na ňu úplne zabudli a degradovali ju na úroveň šalátu na tržnici, možno ani to nie. Ostali najmä oficiálne i neoficiálne besedy a dobrá pohoda v knižnici, v Lipe a blízkom okolí. Ja osobne som sa na Jašíkove Kysuce či Jašíkovu Turzovku každý rok veľmi tešil, lebo som sa stretával s pozoruhodnými ľuďmi i takými osobnosťami ako Vladimír Mináč, Peter Jaroš, Laco Ballek, Vinco Šikula a ďalšími, s ktorými som sa rokmi aj skamarátil.

 

Na slávnostnom večeri v Kysuckej knižnici v Čadci sa uskutočnil aj krst nového zborníka Klubu mladých autorov pri spomínanej knižnici. Pri tejto príležitosti sa stretli po mnohých rokoch i bývalí členovia literárneho krúžku, ktorý kedysi v Čadci pôsobil a ktorého členom ste boli aj vy. Aké bolo stretnutie so starými kamarátmi? Má dnes takýto „literárny klub” opodstatnenie, zmysel?

 

Stretnutie po rokoch bolo príjemné, mierne dojímavé a dosť prekvapujúce: čo sa to s nami za tie roky porobilo? Jeden pribral ako prasa (napríklad ja), všetci muži mierne zošediveli, ženy skrásneli… Ostal vzťah k literatúre ako k trvalej milenke, čo sa nikdy nezunuje, lebo je nielen príťažlivá, ale aj plná prekvapení. Keď nie je milenka, tak je aspoň dobrá kamarátka. Opodstatnenie každého literárneho klubu či krúžku je minimálne v tom, že ľudia vykročia zo samoty tvorby a skonfrontujú si svoje práce, svoje názory na prečítané knižky, na literatúru, na život. 

 

Máte svojich obľúbených autorov, knihy, ku ktorým sa pravidelne vraciate a čítate ich znova a znova?

 

Mám a je ich dosť. Z našich autorov sa rád vraciam k Rudolfovi Jašíkovi a jeho novelám z knihy Čierne a biele kruhy, Čas medených tvárí považujem za jednu z najfascinujúcejších próz slovenskej literatúry. Ďalej napríklad k Františkovi Švantnerovi a jeho Zune, k Mináčovým pahrebám, k prózam Ruda Slobodu… Niekoľkokrát som čítal Sto rokov samoty a iné Márquezove prózy, pred dvoma rokmi v špitáli znova Dostojevského a vášnivého Bunina. Pred rokmi som takmer zodral beatnickú bibliu Na ceste a nosil som ju stále so sebou a všade ju čítal. A ďalších a ďalších.

 

Čo máte v literatúre rád, a naopak,  čo vyslovene neznášate?

 

Mám rád pekné vety, príbehy, tajomstvo, mám rád knihy, pri ktorých mi je hrozne ľúto, že som ich už dočítal… Vyslovene neznášam estetiku hnusu, a to ešte viac ako banálne a zaslintané ženské príbežteky, ktoré sa nám dnes na zvukomalebnom Slovensku rodia ako dubáky po Černobyle. A aj to, že sa do literatúry napchávajú všelijakí mamľasi, ktorí ani netušia, čo to je.

 

Čo je podľa vás (pre vás) pri písaní beletrie dôležitejšie, alebo ťažšie – prvá, alebo posledná veta?

 

Prvá. Poslednú mám zväčša vymyslenú dávno pred prvou, hoci pri písaní ju potom niekoľkokrát zmením. Ale to aj prvú…

 

Ktorú knihu ste čítali naposledy?

 

Práve dočítavam hrubizný román španielskeho spisovateľa Carlosa Ruiza Zafóna Tieň vetra. Uznajte, že názov je krásny. Navyše od začiatku narába s tajomstvom, či tajomstvami, s láskou, vášňami, zradou, rozkrýva temné hlbiny v nás ľuďoch i hrôzy a krutosti Frankovho Španielska. A nielen to, kniha je plná napätia, číta sa ľahko a akiste preto sa stala celosvetovým bestsellerom. No najprv dva roky ležala na knižných pultoch úplne bez povšimnutia…

 

Pracujete v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu, máte teda aj prehľad o súčasnom dianí v pôvodnej slovenskej literatúre. Ktorí slovenskí autori vás zaujali, či nebodaj prekvapili?

 

Prekvapuje ma najmä to, že z literatúry, z tejto výsostne súkromnej a intímnej záležitosti, vyrábajú niektorí literárni podnikatelia šoubiznis a cirkus. Priznám sa, že za posledné roky som nad slovenskými knižkami žiadne veľké prekvapenie nezažil. No ale prečo by som mal?

 

Čo pripravujete? Na čom v súčasnosti pracujete?

 

Pracujem najmä na tom, aby som dajako prežil a nezdivel, a ešte aby som si v tej každodennej honbe za prežitím úplne neprestal vážiť sám seba. Niečo sa mi pomaličky rodí aj v počítači, ale kým je to len stopové množstvo, neradno o novom texte hovoriť. To viete, povery…

 

                     rozhovor viedol a otázky pripravil: Marián Grupač

                                      foto: autor

 

 

 

PETER HOLKA                    

                       Modrý anjel

                        (úryvok)

     Aj tak bolo mojím najväčším životným prianím, aby mi znova narástla ruka.

     Niekto sníva o novom dome, luxusnom zahraničnom aute či exotickej dovolenke na Kokosových ostrovoch roztratených v Indickom oceáne, ďalší o krásnych a šťavnatých ženách všetkých možných rás a ich kombinácií, pretože vhodným a dlhodobým miešaním vzniká za istých okolností mimoriadna gracióznosť a krása, alebo túži po manželke svojho najlepšieho kamaráta; ja po novej ruke, hoci rozum mi hovoril, že nič také nie je možné. Chirurg mi načisto dokaličenú dlaň oddelil v kĺbe medzi zápästnými kostičkami a vretennou a lakťovou kosťou a spolu s ďalším biologickým odpadom skončila v nemocničnej spaľovni.

     Pokiaľ viem, jašterici dorastie odtrhnutý chvost; v detstve sme ich s bratrancami Vilom a Števom chytali na Katruši a tenké zelené, sivé, hnedé i zlatisté chvosty nám ostávali medzi prstami a ešte chvíľu sa hýbali, akoby boli spojené s telom, ktoré zatiaľ zmizlo pod kameňmi alebo v schnúcej tráve. Ruka však nie je chvost a človek nie je jašterica; jašterice sú, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, potomkami obrovských dinosaurov, ktoré obývali a ovládali našu planétu v druhohorách, približne pred stoštyridsiatimi miliónmi rokov a dodnes nie je úplne jasné, prečo vyhynuli. Najviac sa mi pozdáva teória o zrážke Zeme s nejakou kométou alebo asteroidom, ktorej dôsledkom bolo prudké ochladenie zemskej klímy, zmena životného prostredia a následné vyhynutie týchto obrovských prazverov.

     Pre istotu som sa pozrel do múdrej knihy, lebo mnoho vecí mi rokmi úplne vyšumelo z hlavy, jednoducho som na ne zabudol a všeličo sa mi pletie, ba občas si pomýlim aj akúsi akoby pohyblivú hranicu medzi výmyslom a skutočnosťou alebo medzi tým, čo sa mi prisnije a naozaj stane. 

     Encyklopédia hovorí, že sú to stavovce s premenlivou telesnou teplotou: „Lacertidae – čeľaď malých plazov z radu jašterov s lámavým chvostom. Žijú v teplých oblastiach Európy, Ázie a Afriky. Známych je asi 170 druhov, u nás štyri, napríklad jašterica zelená.” Hneď vedľa je heslo Jašterica a píše sa v ňom, že je to malé, nevýrazné, sčasti cirkumpolárne súhvezdie na okraji Mliečnej cesty medzi súhvezdím Labute a Andromedy; tvorí ho tridsaťpäť hviezd s kulmináciou v auguste. Mohol som to tušiť, len čo zoberiem do ruky knihu, už musím zobrať druhú a potom aj tretiu, prípadne štvrtú. Nebudem sa predsa tváriť, že viem, čo je to cirkumpolárne súhvezdie, ale len čo nazriem do potrebného slovníka, hneď mi je jasné, že leží v oblasti zemského pólu a zostáva stále nad obzorom. Je to čudné, lebo na obidvoch zemských póloch je celý rok zima, večný sneh a ľad, a práve k severnému pólu umiestnili jaštericu, ktorá má tak rada teplo.

     Aj vedci sú len ľudia a vŕšia chybu za chybou, inak by noví vedci nemohli po tých predchádzajúcich opravovať chybné úsudky, vývody, závery i celé teórie. Veď kedysi si naši predkovia naozaj mysleli, že Zem je rovná doska a na jej konci je koniec sveta, ktorý vyzeral ako nedozerná hladina zahmleného oceánu, prípadne ako večný oheň a dym… Alebo na najväčšieho starovekého astronóma Claudia Ptolemaia mylne nadväzovali ešte aj stredovekí zástancovia geocentrizmu; úplne ho obrátil až Poliak Mikuláš Kopernik, no v tieni kríža a neprekonateľnej záľuby v mladých chlapcoch sa bál zverejniť svoje poznatky; homosexualita však so slnečnou sústavou ani s ďalšími hviezdami nemá nič spoločné. Pod Giordanom Brunom ešte v roku 1600 inkvizícia v Ríme zapálila plamene pekelné, lebo tvrdil, že naša Zem nie je centrom vesmíru, ba prekročil aj Kopernikov heliocentrizmus i tradičnú predstavu o konečnosti sveta uzavretého vo sfére nehybných hviezd. Dospel k záveru o nekonečnom množstve svetov, údajne aj obývaných, čo sa doteraz, pokiaľ viem, ešte nepotvrdilo, neznamená to však, že nemal pravdu a niekde vo vesmíre nežijú aj iné inteligentné bytosti. A Galileo Galilei sa pod tlakom katolíckej cirkvi tak veľmi preľakol, že svoje poznatky radšej odvolal; veď aj ja by som ich odvolal: oheň z hranice, v ktorom sa škvarí ľudské mäso, je odporne smradľavý a strašne bolestivý, neochladí ho ani hrozný zvierací rev, z ktorého tuhne krv v žilách.

     Pravda je taká, že nevieme a zrejme ani nikdy nebudeme vedieť všetko, na svete ostane veľa záhad a tajomstiev a tie lákajú nielen vedcov a iných učencov, ale aj mňa, hoci ja nie som vedec a už ním ani nikdy nebudem, som len obyčajný človek, aj to neúplný, lebo mi chýba ľavá ruka. Mňa ani tak veľmi nevábi matematika, fyzika, astronómia, chémia a ďalšie takpovediac exaktné vedy, skôr tak trochu okultné a ezoterické disciplíny, ako napríklad astrológia, výklady snov, druhé životy, angelológia, čo je náuka o anjeloch, a podobne, preto som si podrobne preštudoval niekoľko starších i nových snárov, Moodyho Život po živote, Správy z druhého sveta od Forda, Ringa a Rossovej, ďalej Wambachovej Návraty do minulých životov, Kardecovu Knihu duchov a tak ďalej. Nie, že by som im nemo dôveroval, veru ich aj ofrflem, spochybňujem, som dosť skeptický, ale zároveň si hovorím: Čo keď je na tom duchárstve čo len štipka pravdy?!

     Len si zoberte, koľko nevysvetlených záhad a tajomstiev je ešte medzi nami! A to sme sa prehupli a už aj pevne usadili v 21. storočí, v ktorom má veda, ako hovoria rozhľadení politici a ekonómovia, dokorán otvorené dvere a je skutočnou výrobnou silou. Tisíce vedcov na celom svete denne hľadajú účinné lieky proti hrozným chorobám, napríklad proti rôznym druhom rakoviny, proti aidsu, teraz aj proti vtáčej chrípke, ktorá už v Ázii cerí smrtiace tesáky, a podobne. Vládcovia, politici a generáli, žiaľ, vedu dokonale zneužívajú na svoje mocenské a veľmocenské ambície; všetko ide v prvom rade pre zbrojársky priemysel a pre armádu, ako sa hovorí, pre obranu vlasti, ale pravou príčinou je agresivita, nie obrana. Povráva sa, že aj tie najstrašnejšie vírusy a iné bakteriologické svinstvá vlastne vznikli v tajných vojenských laboratóriách… 

     Keby sa nám tak, teda myslím celému ľudstvu, podarilo vymyslieť nejaký liek, ktorý by spôsobil, že nešťastníkom by dorástli chýbajúce údy! Ale zišli by sa napríklad aj zuby; narastú nám mliečne, a potom už také, čo sú na celý život, ale nie sú na celý život, lebo sa kazia, bolia, lámu a vypadávajú, takže v istom veku sme úplne bezzubí. Niekto skôr, iní neskôr; môj otec mal v päťdesiatke iba šesť zubov, aj tie sa mu kývali na všetky svetové strany a postupne si ich sám vymyksľoval a povyťahoval, pritom najradšej zo všetkého jedol vyprážané bravčové rezne; zato moja matka si ešte v osemdesiatke neodkladala zuby do pohára, a keď jej v Bratislave v tom modernom ústave srdcových a cievnych chorôb operovali srdce, anesteziológ jej povedal, že si má vybrať zuby, a ona, že by jej ich museli najprv vytrhať. Ja som zdedil zuby po otcovi aj po matke; polovicu po otcovi, to sú tie, čo sa mi pokazili a zubár mi ich povytŕhal, polovica po matke mi dodnes zapĺňa ústa a čakám, kedy ma rozbolia. Prefajčené alebo inak zhumpľované srdce dnes pomerne jednoducho transplantujú, čiže choré nahradia zdravým, pravda, ak sa nájde dosť peňazí na operáciu a vhodný mladý darca, čo sa zabije na motorke alebo spadne pod vlak, ale keby bol ten liek, čo som spomínal, tak by sa ním dajme tomu natrelo staré zodraté srdce a do druhého dňa by pacientovi narástlo úplne nové a zdravé. Takisto by starcom a iným bezzubým vyrástli tretie alebo aj štvrté a piate zuby. V Afrike, v Afganistane, v Iraku a inde by deťom a ďalším nevinným obetiam nášľapných mín, ale aj rôznych iných nehôd dorástli nové nohy, pravé aj ľavé, takisto ruky a mohli by sa opäť, ako to napísal básnik Daniel Hevier, na plné pecky vrhnúť do života.  

     Možno sa zdá, že taký liek je čistá utópia, čiže výmysel alebo pekný sen, no ale vedeli si pred povedzme dvesto alebo len pred sto rokmi predstaviť, že by ľuďom vymieňali srdcia, obličky, pľúca a ďalšie orgány?! A čo večný ľudský sen fantastov a iných rojkov o skutočne spravodlivej spoločnosti, o bratstve, rovnosti a slobode všetkých jednotlivcov i národov? Doteraz sa nič také nepodarilo zorganizovať a usporiadať; vymyslieť, to áno, ale prax je niečo zásadne iné. Utópia Thomasa Mora, ktorú napísal v roku 1516, v doslovnom preklad znamená miesto, ktoré neexistuje; napriek tomu inšpirovala množstvo nasledovníkov, čo tiež túžili žiť v spravodlivej spoločnosti bez súkromného vlastníctva, kde ľudia pracujú iba šesť hodín denne pre blaho všetkých a potom sa venujú vedám, umeniu a svojej rodine. Thomasa Mora v roku 1535 popravili na príkaz anglického kráľa Henricha VIII., ktorý sa preslávil najmä širokým srdcom a hroznou tvrdohlavosťou. Nešťastný sukničkách z rodu Tudorovcov sa šesť ráz oženil a natruc pápežovi, ktorý mu nepovolil rozvod s Katarínou Aragónskou, založil anglikánsku cirkev a stal sa jej hlavou. Ako hovoria Francúzi: Cherchez la femme! Veru, ženy treba hľadať i tam, kde by to nikto nečakal, aj za zrodom anglikánskej cirkvi.

     Kdesi som čítal, že keď na Európu udrel v polovici štrnásteho storočia (presnejšie v rokoch 1346 až 1351) čierny mor, tak zomrela tretina obyvateľov starého kontinentu. Žiadny účinný liek neexistoval a panika vyvrcholila, keď sa bubonická, čiže žľazová forma moru, spôsobovaná potkanmi a inými hlodavcami, premenila na pľúcnu; šírenie mikróbov totiž bolo a je neviditeľné. Tú strašnú pandémiu celkom úmyselne spôsobili polodiví a výbojní Mongoli: v roku 1346 obliehali čiernomorskú Kaffu, ktorá v tom čase patrila Janovu. Mongolov práve kosil mor a s priam beštiálnou genialitou dobyvateľov sa zbavovali svojich mŕtvych: katapultovali ich do obkľúčeného mesta ako ničivé bakteriologické zbrane. Janovčania v panike unikali na galérach naprieč Čiernym morom, prekĺzli cez Bospor do Marmarského a cez Dardanely do Egejského mora, oboplávali Grécko a smerovali k Sicílii, no strašnú chorobu si odvážali so sebou. Už o necelý rok čierny mor zasiahol severné Taliansko a Provensalsko, potom aj Portugalsko a Anglicko, napokon Flámsko, Nemecko a Škandináviu, odkiaľ sa preniesol do pravoslávneho Ruska. Zomrelo vtedy dvadsaťpäť miliónov Európanov, a tí, čo prežili, mali veľmi dobrú imunitu a silné organizmy, zato slabšie mozgy, preto obviňovali z nešťastia židov; vraj otrávili studne a pramene, organizovali pogromy a nevinných židov hromadne vyvražďovali.

     Keď ľudia nechápu veci, javy a súvislosti, neraz páchajú strašné ohavnosti a zverstvá, a to aj v mene najčistejších a najvznešenejších ideálov; vlastne ľudia sú dodnes dosť sprostí, hoci sir Alexander Fleming vymyslel penicilín a potom aj ďalšie antibiotiká, s ktorými by sme si dnes s tým drobným tyčinkovitým mikróbom zvaným Pasteurella pestis celkom ľahko poradili. Antibiotiká však nič nezmôžu proti ľudskej neznášanlivosti, proti nevraživosti, závisti, hlúposti a tuposti, ani vyvraždeným židom životy nevrátia. Ešte kedysi za čias Mojžiša si židia vymysleli, že práve oni, potomkovia Abraháma, Izáka a Jakuba sú Bohom vyvolený národ. Mojžiš ich nielen vyviedol z Egypta spod faraónovho jarma, čo bolo hrdinstvo nad hrdinstvo, veď štyridsať rokov putovali cez púšť a krížom cez Červené more, ktoré sa im úplne nepochopiteľne a napriek všetkým hydrodynamickým a ďalším fyzikálnym zákonom otvorilo, no na hore Sinaj mu Jahve osobne daroval kamenné tabule s desiatimi božími prikázaniami, čo bol základ zmluvy medzi Bohom a Mojžišovým ľudom, a naveky mali a majú riadiť ich životy:

 

     Počuj, Izrael, príkazy a ustanovenia, ktoré dnes oznamujem vašim ušiam. Naučte sa ich a dávajte pozor, aby ste ich plnili:

     Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!

     Neurobíš si modlu!

     Nevezmeš meno Božie nadarmo!

     Spomeň si na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!

     Cti otca svojho a matku svoju!

     Nezabiješ!

     Nezosmilníš!

     Nepokradneš!

     Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu!

     Nepožiadaš domu blížneho svojho, ani manželku blížneho  

     svojho, ani sluhu jeho, ani slúžku, ani vola, ani osla,  

     ani ničoho, čo blížneho tvojho je!

 

     Vyvolenosť sa stala ťažkým, preťažkým bremenom a ako ukázal čas, i hrozným prekliatím. 

     Odkedy mi odrezali ľavú ruku, tri roky sa mi noc čo noc snívalo, že mi znova narástla, narástla mi dlaň a všetkých päť prstov, a keď som sa zobudil, zakaždým som zosmutnel, lebo som videl iba nevábny kýpeť. Normálne som cítil bolesť, lebo rast novej ruky bol dosť bolestivý, sníval som, ako sa mi postupne vyvíja každá kostička, každý sval, šľacha a jednotlivé články na prstoch, napokon aj nechty. A keď už mi narástli aj tie nové, ružovučké a ešte dosť mäkké, akoby želatínové nechty, tak som sa zobudil a zakaždým prežíval hlboké sklamanie. Najradšej by som bol, keby som sa už nikdy neprebral, keby som sa do samej smrti motal iba v labyrintoch snov, v nich je všetko  možné. Inokedy sa mi snívalo, že som v ľavej ruke držal pero, také na atrament, celé čierne so zlatým pierkom, a krasopisne maľoval literu za literou, úhľadne som písal dlhé vety a ešte dlhšie a zložitejšie súvetia, alebo som si len tak naslinil ľavý ukazovák a zľahka som ním listoval v hrubej knihe plnej nádherných písmen, čiernobielych i farebných obrázkov.

     Možno si poviete, že som mal šťastie, keď mi odrezali ľavú a nie pravú, ale pre mňa je ľavá tá pravá, lebo som od narodenia ľavák. Vlastne, bol som ľavák; najprv ma na praváka prerábala moja babka: keď som zobral lyžicu do ľavej, hovorila, že to je židova, čertova alebo diablova ruka a preložila mi ju do pravej. Plakal som do taniera a trápil sa tou pravou rukou, ale keď sa nepozerala, aj tak som sa kŕmil židovou, čertovou a diablovou. Potom ma prerábala učiteľka v škole, keď som sa v prvej triede učil písať písmená a číslice, lebo veda vtedy ešte nebola tak ďaleko, aby nechala ľavákov na pokoji a dovolila im písať, jesť, česať sa a všetko ostatné ľavou rukou. Neskôr psychológovia prišli na to, že násilné prerábanie ľavákov na pravákov je škodlivé, spôsobuje stavy úzkosti, neurózy, agresivitu alebo aj iné celoživotné traumy, učiteľov a rôznych pedagógov poučili, aby dali ľavákom pokoj a nechali ich, nech si sami rozmazávajú vlhké atramentové písmenká.

     Pod tým – nech ľaváci robia všetko ostatné ľavou rukou – myslím napríklad aj láskanie a hladkanie svojich milovaných, prípadne i samého seba, lebo nežné dotyky sú v živote veľmi, preveľmi dôležité. Keď to na mňa kedysi prišlo a hormóny mi dali vedieť, že sa biologicky mením na muža schopného reprodukovať svoju DNA, čiže kyselinu deoxyribonukleovú, v ktorej sú zakódované všetky genetické informácie určujúce genotyp jedinca, zručne som sa dotýkal sám seba ľavou rukou, hoci o DNA som vtedy ešte nemal ani potuchy. Pravou mi to tak nešlo, pravou mi to pripadalo ako od niekoho cudzieho; zatváral som sa na záchode, aby ma nikto neprekvapil, a ukájal som sa ľavou rukou, ako sa dnes hovorí, onanoval som alebo aj masturboval, ako kedy, raz mi to pripadalo ako onanovanie, inokedy ako masturbovanie, no výsledok bol zakaždým rovnaký: z údu mi nezadržateľne vystrekli lepkavé, mramorovo sfarbené spermie a na chvíľu som sa zbavil toho hrozného tlaku v miešku, v hlave a v celom tele, no vzápätí ma opantával pocit viny. Ukrýval som sa, lebo nás, dozrievajúcich chlapcov, nevedecky strašili, že je to proti prírode, že to je práca rohatého, že v tom lepšom prípade mi iba narastú na dlani chlpy a úplne mi vyschnú obidve vajcia, takže nikdy nebudem môcť splodiť deti a skutočne reprodukovať svoje genetické informácie. Každé ráno som si pozoroval ľavú dlaň a hľadal na nej prvé chĺpky, potom som si pod paplónom omaciaval vajíčka, či mi nezmäkli a nescvrkli sa; pri tej prehliadke sa ma zmocnila hrozná túžba, a tak ten kolotoč nemal konca kraja, bol som v bludnom kruhu. O Sigmundovi Freudovi a psychoanalýze som vtedy ani len nepočul, hoci keď som sa narodil, Freud už bol mŕtvy; a ten vraj na akomsi vedeckom sympóziu povedal, že každý zdravý človek v živote onanoval, kto tvrdí, že nie, ten klame alebo je nemocný.

     Dnes sme na úplne opačnom póle, veda dokázala, že onanovanie nie je škodlivé, ba už ho aj prezentujeme a propagujeme v časopisoch a iných masových médiách. Sexuológovia v tmavých sakách a farebných motýlikoch pod krkom z televíznych obrazoviek radia, čo všetko máme so sebou, prípadne s partnerom podnikať, blahosklonne vysvetľujú, ako máme používať rozmanité erotické pomôcky, a že sa máme pozerať na pornofilmy, aby sme sa inšpirovali, vzrušili a celkovo nabudili. No neviem, mne táto nová sloboda, to kopulovanie pred kamerami pripadá aj dosť vulgárne, hoci technicky naozaj vynachádzavé, no akoby nakašírované, čiže umelé, odľudštené, strojové alebo zvieracie. Psovi a suke je jedno, kde sa spária a či sa pri tom niekto na nich pozerá alebo nie, nepotrebujú intimitu, videl som aj kocúra s mačkou, veľmi hravý a hrdý je kohút s háremom sliepok, no keď som videl prvý raz v akcii capa, ku ktorému doviedli bielu a ešte nevinnú kozičku s ružovými mašľami na rohoch, tak mi od toľkej živočíšnej žiadostivosti a rozhodnej túžby po reprodukcii vlastnej DNA až zovrelo žalúdok. No my ľudia sme sa predsa formálne vyčlenili z ríše zvierat, naše správanie by sme mali aspoň trocha ovládať, vo vzťahoch sa riadiť aj citom, srdcom a vôľou, čiže láskou, lebo láska nás skutočne poľudšťuje, dvíha a presahuje, hoci je to dnes úplne nemoderné, ako hovoria mladí, je to úplne šit.

     Napokon ma na praváka prerobil osud. Čo sa za roky nepodarilo babke ani učiteľkám, to vykonal v jednom jedinom okamihu, jeho práca bola dôsledná a jednoznačná, dokonal ju chirurg v okresnej nemocnici, ktorý skonštatoval, že dlaň sa mi nedá zachrániť, jej amputácia je jediné možné riešenie. Môj život sa vtedy zlomil na dve polovice: na čas, kým som mal ľavú ruku, a na čas, odkedy ju nemám.

     Pokiaľ som ležal v špitáli, všeličo mi, osemnásťročnému chlapčiskovi, prešlo hlavou: uvažoval som aj nad tým, že sa, ja hlupák, nadobro zmárnim. No čo si tu počnem s jednou rukou a ešte k tomu pravou, keď ju mám od narodenia akúsi grambľavú a nesúcu, ako sa hovorí – ľavú?! Sám si nezaviažem ani len šnúrky na topánkach, neuviažem si kravatu, nepokálam drevo, nepokosím lúku, nezrýľujem záhradu… Ktorá sa už len bude chcieť vydať za jednorukého mrzáka, veď ju nebudem môcť poriadne ani poobjímať, pohladkať a poláskať, ako sa na chlapa patrí, nebudem sa môcť nežnými, šikovnými a zvedavými prstami vybrať na chodníčky lásky a preskúmať všetky tie priehlbiny, vyvýšeniny, úžľabiny a ďalšie záhady a tajomnosti úžas vzbudzujúceho ženského tela, o ktorom sa mi v tom veku neprestajne marilo. Mám ešte pravú ruku, ale tá mi odjakživa pripadala akási cudzia a nemotorná, akoby ku mne ani nepatrila, možno preto, lebo babka ju tak veľmi vychvaľovala, až mi ju zhnusila. Chvíľu som si skutočne myslel, že ma potrestal Boh, teda ak vôbec niečo také neurčité a abstraktné ako Boh existuje, alebo osud, prípadne náhoda, alebo kto by ma ešte mal vôľu trestať za to mrhanie spermií, za hojné honenie, drnkanie alebo leštenie, ako sme neodborne hovorili onanii. Prečo by však Boha zaujímali práve moje spermie a nie spermie ďalších miliónov a miliónov dozrievajúcich chlapcov, mládencov či mladých mužov, ktorým ruky zostali?! Vari si moje zaslúžia trest, lebo sú v niečom výnimočnejšie než tie iné a Boh mal s nimi svoje, ako sa hovorí, nepochopiteľné zámery a ja som mu ich nevedomky kazil? A keď si teraz prípadne uľavím pravou, tou akože cudzou rukou, lebo aj v nemocnici cítim takmer neodolateľný tlak, prídem aj o ňu?

     Hlavu som mal plnú temných a ťažkých myšlienok, až mi ju v jednu noc presvetlil anjel; zobudil som sa uprostred noci a v nemocničnej izbe sa vznášal krásny tvor. Bol modrý či skôr belasý, neviem síce, aký je medzi tým rozdiel, belasý sa mi zdá krajší ako modrý, ale možno bol aj biely, v tom modrom prítmí sa zdalo, že je belasý, mal na sebe len niečo ako ľahkú a dosť priehľadnú košieľku siahajúcu vysoko nad kolená a na chrbte mu vyrastali veľké labutie, vlastne anjelské krídla. Pod tou priehľadnou košeľou som zreteľne videl vedľa seba dve krásne dievčenské prsia a tam, kde sa končia alebo začínajú nohy, tmavší trojuholník lona, takže nie je pravda, ako tvrdí veda o anjeloch, že sú to tvory bezpohlavné. Mojím anjelom je pôvabná, vľúdna a nežná mladá žena s nedlhými vlasmi, čo jej nesiahali ani po ramená. Anjel so ženským telom sa vznášal ľahko ako mesačný svit a v okamihu mi naplnil srdce medom, veď aj rozvoniaval ako medonosná horská lúka s prevahou klinčekov, materinej dúšky, modrofialových zvončekov a pamajoránu obyčajného, čiže dobrej mysle, ako tejto byline hovorila moja matka a usušenú ju miešala do chutných upokojujúcich čajov i do plátených vreciek, ktoré v spálni vkladala pod vankúše, aby sa nám dobre spalo a sladko snívalo. Sadol si na posteľ bez toho, že by sa plachta čo len o milimeter pohla a povedal, že to je hlúposť, takéto bezútešné myšlienky mám rýchlo zahnať, som stvorený pre život a nie pre smrť, prídu aj slnečné dni plné šťastia a lásky, môj čas, čas môjho pozemského skonu je ešte veľmi, veľmi ďaleko.

     „Ale čo si tu počnem bez ruky?” zašepkal som a bál som sa, že sa mi to len sníva; zobudím sa a anjel sa rozplynie.

     „Zaobídeš sa aj bez nej,” povedal a nežne sa usmial, aby ma presvedčil, že hovorí pravdu.

     „Myslím, že ju budem potrebovať…” nevzdával som sa.

     „Keď ju budeš naozaj potrebovať, budeš ju mať,” povedal anjel.

     „Nevymýšľaš si?”

            „Nikdy si nič len tak nevymýšľam. Anjelom sa to nedá.”

     „To je dosť smutné…”

            „Prečo?” opýtal sa.

            Odrazu mi bolo krásneho anjela so ženským telom ľúto; dovtedy som ľutoval iba seba, bezrukého mrzáka, teraz aj anjela, čo si nikdy nič nevymýšľa. Napriek tomu, že je anjel, že je krásny a belasý, možno je ochudobnenejší viac ako ja, ktorému chýba iba jedna ruka. Chcel som sa posadiť a súcitne ho objať, nešťastie a bolesť ľudí zbližuje, no anjel dokáže čítať ľudské myšlienky, lebo ma zastavil:

      „Nedotýkaj sa ma!” povedal rýchlo. „Anjela nikto nesmie objať,” poučil ma smrteľne vážnym hlasom. „V opačnom prípade by už nebol anjelom, stratil by svoju anjelskú podstatu.”

     „To je ešte smutnejšie, než že si nevieš vymýšľať,” úprimne som s ním súcitil. „Načo ti je potom tvoja krása?” vypadlo zo mňa.

     Anjel sa záhadne usmial a viac nepovedal nič, o povahe pozemskej i anjelskej krásy vedel svoje, aj o jej prchavosti a dočasnosti, ešte chvíľu sedel na nemocničnej posteli, potom sa ľahko vzniesol, nehlučne sa pohyboval v tom bielomodrom svetle, akoby to ani nebol anjel, ale nejaký duch, a odrazu ho nebolo, jeho anjelsky krásne telo splynulo s mesačným svitom. Ostal po ňom len pekný belasý sen a ešte aj ráno, keď prišiel na veľkú vizitu šedivý primár s celou lekársko-sestričkovskou suitou, zarazene potiahol nosom, lebo v izbe vládla príjemná medová vôňa namiesto typického nemocničného zápachu. Chcel si zahromžiť, že predsa zakázal nosiť na oddelenie kvety, no kyticu nikde nevidel, tak aspoň štuchol do vrchnej sestry a opýtal sa jej, či aj ona cíti tú zvláštnu vôňu, ktorá síce pristane do kvetinárstva, ale nie do nemocnice, tobôž na jeho chirurgické oddelenie. Ani vrchná sestra kyticu nenašla, ako aj, keď tam nijaká nebola, tak som primára a celú vizitu upokojil a prezradil im, že v noci tu bol modrý anjel a nechal tu svoju vôňu.

     „Ach tak, mladý muž,” žoviálne prehodil primár. „Anjelom som návštevy na oddelení zatiaľ ešte nezakázal… Obával som sa, že ste prijali nejakú odpornú kyticu plnú infektívnych mikroorganizmov,” zarehlil sa, naklonil sa k vrchnej sestre a stíšeným hlasom jej prikázal, že ma má objednať k psychiatrovi alebo psychológovi. „A čo robí vaša ruka?” opýtal sa ma.

     „Svrbia ma prsty,” posťažoval som sa.

     „Tak je všetko v poriadku!” skonštatoval. „Amputované končatiny musia svrbieť.”

            „Ako si ich mám poškriabať?”

            „To je ťažká otázka, v tomto vám ja neporadím. Mladý muž, musíte si pomôcť sám, zvykajte si.”

     Tak som si zvykal žiť len s pravou rukou, ktorá bola v mojom prípade, ako už viete, vlastne ľavou; a hoci žijem s jednou rukou celých štyridsať rokov a naučil som sa ňou urobiť takmer všetko, nezvykol som si. Nemyslite si, že problém je len s tým svrbením dlane, prstov a s inými fantómovými bolesťami, pretože niekedy ma odrezaná ruka naozaj neznesiteľne rozbolí alebo svrbí; bolí tak, akoby som ju mal na svojom mieste a znova celú dochrámanú a rozmliaždenú, ale na to som si rokmi privykol, ba dokážem sa už aj poškriabať na neexistujúcej ľavej dlani a prstoch, ako hovoria budhisti, naučil som sa tlieskať jednou dlaňou. Ľavá ruka mi napriek tomu veľmi chýba, ba zdá sa mi, že čím som starší, tým mi chýba väčšmi a väčšmi.

     Počas nocí s tuhým mesačným svitom občas myslievam na modrého anjela v priehľadnej košeli, čo ma pred štyridsiatimi rokmi navštívil v okresnej nemocnici, čakám, či sa znova neobjaví pri mojej posteli, aby mi rozžiaril myseľ a prevoňal izbu, ba od skorej jari do neskorej jesene nechávam pootvorené okno, aby som mu uľahčil cestu, no môj anjel neprichádza. Možno bol jeden jediný raz neopatrný, pozabudol sa a nechal sa niekomu objať, čím stratil svoju anjelskú podstatu, alebo pochopil, že jeho krása nie je stvorená iba preňho, no vtedy nebol, žiaľ, nablízku mne, ale niekomu inému. Viackrát mi zišlo na um aj to, že modrý anjel v skutočnosti ani nejestvuje, že je, či vlastne bol iba výplodom mojej bujnej či nemocnej fantázie, zjavil sa mi v sne a nie v reálnom živote. Naštudoval som si, že v reči snových symbolov anjel znamená posolstvo, energiu vyšších sfér; anjel je zväčša ochraňujúca, strážna bytosť, ktorá bdie nad tým, koho sprevádza. Anjeli však dokážu aj ničiť, vtedy sa rovnajú démonom; ten môj bol jednoznačne záchrancom.

     Ale ak sa mi modrý anjel iba prisnil, odkiaľ sa potom v smradľavej nemocnici zobrala tá podmanivá a liečivá medová vôňa?

 

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.