Janka Lenčová
N E P O K O J E
Niekedy padám vo vetre
do prázdna nerozvážnosti
V hlbokom dôverčivom rozjímaní
si vždy nahonobím nové rany
Akoby jaziev ešte nebolo dosť
Ako tulák
potĺkam sa svetom
s tvárou počmáranou čiarami
s kvetmi búrkových mrakov na klobúku
Radšej sa nespolieham
na svoju dobromyseľnosť
Je neistá ako všetky „možno” žien
Trpím prebytkom samoty
Je to jediný výdobytok civilizácie
Nonšalantne klamem
so šarmom starnúcich búrlivákov
Neraz presvedčím aj samu seba
Lož je len náplasť
Črievička
na ktorej sa pretancuje noc
a ráno sa nepotrebná zahodí
Sme prchaví
ako zázraky na jedno použitie
Je nám dovolená
podlosť i bolesť
V teniskách stojím v prievane
Nepochopiteľne zraňujúca
Žijem nad pomery
Márnivo
Bezradne
Stále dúfam
že ma tiene letiacich vtákov
privedú až k prameňom noci
kde tkvie tajomstvo
dychu
Myslím na obrazy svetiel
na koži
v premenlivých zrkadlách polnoci
Myslím
teda som
zradná žena
Skúsenosti sú len otázkou veku
Často sa mýlia
s múdrosťou
Hľadáme popol namiesto ohňa
ako slepci vlastnou vinou opustení
na prahu lásky
Pohlcovaní svojou nevyvrátiteľnou pravdou
Vreteno neústupčivosti
sa odvíja ďalej
v bludiskách nepokojov
* * *
Som elektrický výboj
náhly a prudký
ako zdesenie
Som rieka
keď sa chceš rozplynúť
v tichom šumení
Som vzduchom
ktorým sa vznášaš
v snoch
Som dažďom
za bezsenných nocí
Vyhýbam sa
magnetickým poliam
Som omylom rovníc
Som strachom
z prebudenia
i zo spánku
Som smútkom v očiach
milovaných a zabudnutých
Som všetko
čím ma necháš byť
keď v bludiskách knižníc
hľadáš iný svet
A ja letím ulicami
Priesvitná
Relatívna
Utkaná z fotónov
a zábleskov spomienok
Som dňom
v ktorom nenájdeš
odpovede
Som tvoje večné hľadanie
S A L O M E
Neplač Salome
Najúprimnejšia zo žien
Tvoju krásu dokáže nasýtiť
len krv
Neplač
Svoju pýchu nezakrývaj slzami
Beztak ti ľútosť nesvedčí
Buď krásna
Neplač
Nemôžeš za hlúposť iných
E V A
Tvoja dlaň sa chveje
ponorená v prachu
na počiatku púte
Zhmotnená túžba
Tápaš v ošiaľoch sveta
vedená prozreteľnosťou
Dnes nezaspíš
lebo si uzrela
pominuteľnosť
Dnes nezaspíš
Prvá žena
Južná obloha odráža
ako zrkadlo
plamene horiaceho raja
Biele prsty zaboríš do vlasov
Len ty tušíš
že Boh
sa pomýlil
1 7 S N O V O S L N K U
Quare morieris?
1
s dušou búrky
lovíme túžby
Zabudnutých
2
smútok nám
dáva silu
neviditeľnosti
3
nesmieš spoliehať
na veci
zo snehu
4
občas na svitaní vídam ženu s tvárou Vody
nosí znamenie smrti na perách
a úsmev svetlý ako odlesk neba
5
na ploty píšem
tajné odkazy
o snoch a pokušení
6
občas zaspávam
na schodištiach cudzích domov
popletená žiarou nočných lámp v oknách
7
v hlase tajím Modrú
ktorú kradnem nevädziam
lebo tak pristane tvojej nahote
8
asi len blázni posmelení vetrom
zotrvávajú v rovnovážnom postavení
na hranici nebytia
9
poznáš tie záchvevy hmly
ktoré predáva príležitostný obchodník s nádejou
ako liek na uväznenú nehu
10
a Boh stvoril smrť a povedal ľuďom o vykúpení
ľudia Ho nepochopili
a začali sa báť
11
zraniteľná zranená zraňujúca
je tvoja láska
mýlim si ju s hmlou
12
z mojich vlasov tkáš siete na hviezdy
vždy do nich omylom
chytíme ráno
13
čerešňová tma uzamkýna hlasy
v dúhových skielkach
zvonkohry
14
stopy vedú cez labyrint zrkadiel
k širokej rieke z nevypitej kávy
opäť strácam hlavu pre tvoju nesmelosť
15
v zrkadlách starých domov
má slnko farbu medi
ako duša unavená zimou
16
pálime mosty
ľahkovážne
oddaní svetlu
17
jazzové synkopy podvečernej letnej melanchólie
tanec vetra medzi ostýchavými tvárami záclon
všetko tiché ako návrat
J E D E N B E Z D R U H É H O
kruto
nežní
ospalo
voňaví
ostýchavo
roztúžení
prelietavo
verní
jeden bez druhého
pálime slová dotykmi
tajných želaní