Peter Farkaš-Žiška: V rokoch Kristových

Peter Farkaš-Žiška   

V rokoch Kristových

 

Je to pár mesiacov, čo uvažujem, či má zmysel čosi písať. Nenapísal som ani riadok. Nanajvýš som vyplnil nejaké šekové poukážky a porátal peniaze. A vlastne som napísal ešte niekoľko žiadostí, ktoré mi boli sprosto zamietnuté. To som potom pri svätej omši takmer spadol na zem. Zahmlilo sa mi pred očami a nemal som istotu, či dokážem stáť vzpriamene a rozdávať ďalej sväté prijímanie. Dokázal som, ale musel som sa otočiť a chytiť sa oltára. A tak som chvíľu pomaly a pravidelne dýchal. Tí čakajúci ľudia túžili po svätom prijímaní a ja som túžil zostať žiť. Potom mi ešte v noci niekoľkokrát zavolali, či som pri živote. Potešujúce.

Tak čo s tým zmyslom písania? Ešte som objavil niekoľko básní. Vlastne si ich starostlivo odkladám, takže mi ich bolo ľahké objaviť. Chcel som ich už vydať knižne. Nič mi v tom nebráni. Iba sa pýtam na zmysel toho všetkého. „Teraz nie je nič dôležitejšie ako táto chvíľa. Tak márnivo uniká s troskami všetkých osudov, s vehementným úškrnom nad rakvou všetkých bytí,” napísal som v jednej z nich, „aj tam sa rodí poézia, v najohavnejších putách, na najodľahlejšom mieste, v najmenšom záblesku nádeje, kde Boh je nad všetkým a všetko má svoj zmysel.” (Posplietaný, poznačený, premenený) Nikdy som nestrácal ten zmysel, ale teraz, keď sa cítim odsúdený na najnižšom stupni mne daných možností, teraz áno, teraz ho strácam. Človek nemôže ísť proti sebe, nemôže zapredať svoje presvedčenie, nemôže zaprieť svoje svedomie. Ani za priazeň, ktorá by mohla znamenať priaznivú zmenu osudu. Zostal som pokorený.

Môžem sa vrátiť ku všetkému, čo držalo moje pero, k slzám, ktoré rozpíjali atrament, keď som písal. „Keby svietilo slnko, keby stále svietilo slnko, svet by nepotreboval básnikov. A hoci večer pršalo, svet si aj tak myslí, že nepotrebuje básnikov. Oni vždy budú vravieť o hriechu a o odpustení. Inak by nevraveli. Inak by nepísali.” (Hrad noci) A teraz nehľadám nič iné, iba zmysel týchto riadkov.

Prestal som písať do Svätovojtešského pútnika. Nezaujímali ich progresívne myšlienky ani moderná poézia. V iných novinách ma najprv podrobili cenzúre, než sa odvážili čosi uverejniť, a ďalšie ma scenzurovali úplne. Prestali ma uverejňovať. Snáď preto, že akási babka, ktorej nesedeli moje slová, im napísala do redakcie. A možno preto, že nie je vhodné, aby sa moje meno objavovalo na ich stránkach? Básnik Michal Ch. ma navrhol do literárnej komisie pre úpravu liturgických textov. Povedal mi to osobne. Neprešiel som. Nikto sa neozval. Nie je žiaduce moje meno? Boli mi zamietnuté štúdiá. Na všetko potrebujeme povolenie. Vraj pre moje dobro, lebo som chorý. No iný nevládny starý kňaz má snáď tristodvadsať funkcií. Takže tým pádom asi vôbec nemyslia na jeho dobro. O nič také nestojím!

Na stole mám ešte niekoľko básní. Hľadal som nimi všetko dobré a všetko kvôli iným. Musia nevyhnutne skončiť v koši, aby som nepoškvrnil poéziu.

Niekoľkokrát som bol pred bránami smrti. Všetci svätí a všetci lekári spali s otvoreným očami, no ja som bol ako kňaz poslaný na kraj sveta. Nemohol som protestovať. No aj tam ma Boh našiel. Možno aj preto ma doviedol k bránam smrti. Aby som objavil „hrad”, o ktorom som potom písal, a tak počul melódiu, „odraz nevysloviteľných tónov”. (Porov. Hrad noci)  Všetko je dobre tak, ako je. Zneje to ako rezignácia, no je to úplná oddanosť do Božej prozreteľnosti.

Takže všetky básne musia skončiť v koši, aby som nepoškvrnil poéziu. Aby som nepoložil na ňu opraty a neviedol ju smerom, ktorý sám chcem. Poézia sama musí uchvacovať, ona musí vnášať do hĺbok bytia. Možno cez všetku prázdnotu, cez najväčšiu jednoduchosť nášho bytia. Pristihol som sa v prílišnom moralizovaní, zviazaný mnohým…

Pod lampou (v relácii) sedelo niekoľko hostí. Diskutovali o prázdnote. O prázdnote ľudskej, o prázdnote pred vystúpením, o prázdnote človeka, o prázdnote v akejkoľvek podobe. Oskar R., jeden z našich najlepších hudobníkov, vravel o prázdnote, do ktorej musí zostúpiť pred každým vystúpením, aby celý koncert mohol byť melódiou, bez akéhokoľvek rozptýlenia, bez najmenšej nepozornosti. Akéhosi františkána až zodvihlo. Nekompromisne chcel vyjaviť svoju pravdu a nesúhlas. V nedeľu som o tom kázal na svätej omši. Častokrát si my, katolíci, myslíme, že máme patent na pravdu, na neomylné názory. A často aj svoje súkromné názory stotožňujeme s pravdou Božou. Nechcem tým samozrejme poprieť nič pravdivé. Ako ľahko tým môžeme poprieť Boha. Popierať Boha. Obmedzili by sme jeho pôsobenie na každého človeka. Na každého bez rozdielu. Robíme z Boha svojho obrancu a zabúdame, že on je zástancom aj „tých druhých”.

Geniálne hovorí kardinál Ratzinger, už dnešný pápež, keď vysvetľuje i chybné kroky Izraelitov v čase, keď Mojžiš dostal Dekalóg: „Tento kult, vedený veľkňazom Áronom, nebol v nijakom prípade určený pohanským bohom. Nie je odchodom od Boha k modle, ale zdanlivo zostáva úplne pri tom istom Bohu: chce osláviť Boha, ktorý vyviedol Izrael z Egypta, a nazdáva sa, že v podobe mladého býka správne znázorňuje jeho tajuplnú moc. Zdá sa, že všetko je v poriadku – aj rituál bol údajne podľa pravidiel. A predsa je to odpadnutie od pravého Boha k modlám. Toto zvrhnutie spôsobili dve takmer nepostrehnuteľné skutočnosti. Najprv je to prestúpenie zákazu zobrazovania: neostali pri neviditeľnom, vzdialenom a tajuplnom Bohu. Zniesli ho k sebe dolu, do svojej podoby, do viditeľnosti a pochopiteľnosti. Kult už viac nie je výstupom k nemu. Je to stiahnutie Boha do svojho vlastného sveta: Boh musí byť tu, keď ho potrebujeme, a musí tu byť tak, ako ho potrebujeme. Človek potrebuje Boha, a hoci to navonok nie je poznať, stavia sa k nemu tak, ako keby stál v skutočnosti nad ním. A tu sa naznačuje druhá skutočnosť: svojvoľnosť kultu. Keď Mojžiš dlho neprichádzal a Boh bol tým činom nedosiahnuteľný, v tej chvíli si ho Izraeliti zniesli na zem. Tento kult sa stáva slávnosťou, akú si spoločenstvo ustanovuje samo; potvrdzuje samo seba. Poklona Bohu sa premieňa na úzkoprsé oslavovanie seba samých: jedlo, pitie, zábava. Tanec okolo zlatého teľaťa je tak obrazom kultu vyhľadávajúceho iba seba, kult sa stáva istým druhom banálneho sebauspokojenia.” (kardinál Joseph Ratzinger, Duch liturgie)

Čo to vlastne vyviedol izraelský ľud? „Keď ľud videl, že Mojžiš nezostupuje z vrchu, zhrnul sa okolo Árona a povedal mu: „Poď, urob nám boha, ktorý pôjde pred nami. Veď nevieme, čo je s tým mužom, Mojžišom, čo nás vyviedol z egyptskej krajiny.” Áron im povedal: „Posnímajte zlaté náušnice, čo nosia vaše ženy, synovia a dcéry, a prineste mi ich!”  A všetok ľud si postŕhal zlaté náušnice, čo nosili na ušiach, a doniesli ich Áronovi.  On to vzal z ich rúk, roztopil to a urobil zlaté teľa. A oni vraveli: „Toto je tvoj boh, Izrael, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny!” Keď to Áron videl, postavil pred ním oltár. Potom dal Áron vyhlásiť: „Zajtra je Pánov sviatok!” Druhé ráno zavčasu vstali a priniesli celostnú zápalnú a pokojnú obetu. Potom sa ľud posadil a jedol a pil. Nato sa zdvihli a veselili sa.” (Ex 32, 1-6)

Židia sa teda naozaj neklaňali nijakému vymyslenému bohu, len jediného a pravého Boha chceli stiahnuť na zem. Podriadili ho svojim predstavám, túžbam, víziám. Nie sme ďaleko od ich počínania. Často môže byť myslená oslava Boha jeho nevedomým popieraním.

A pocítil som a spoznal, koľko krásy a hĺbky je v človeku. Nechcem hovoriť o žiadnom pseudoumení. I keď aj ono samo kladie otázniky. Na redakčnej rade v Dotykoch som sa po prvýkrát stretol s niekoľkými tiež mladými básnikmi a spisovateľmi. Prišiel som vtedy s veľkými ideálmi a oni prišli so svojou poéziou. Načierali do jej hĺbok. A každý bol poznačený jej dotykom, len ja som bol poznačený veľkými ideálmi. Musíme byť neskutočne spití čímkoľvek, opojení, aby sme vytriezveli pre poéziu! Pred očami som mal to zlaté teľa. Stvárňoval som jeho podobu, aby bola čo najlahodnejšia ľudskému oku. Prinášal som všetky poklady, z ktorých by som vymodeloval výzor toho teľaťa. A zo všetkej poézie som si odniesol potom naozaj len to teľa. Oni nemali nič. Prázdne ruky. Iba načierali do svojho vnútra, aby sa stretli s poéziou.  Každý básnik prezentuje veľkosť človeka a každý jeho riadok nedohľadnú hĺbku. Vôbec nechcem glorifikovať kohosi, ani básnika, ani spisovateľa, ani nikoho.

V ten večer, keď som sa opieral o oltár a pomaly dýchal, a keď som potom ležal, bol som sám. Nebolo nikoho, kto by mi mohol povedať – ešte neumieraj. V duši som si niesol melódiu, ktorá mi znela kedysi a kdesi na konci sveta. Ale teraz bola ďaleko. Veľmi ďaleko. Mala akoby ľudskú podobu. Stvorenú Bohom. Najprv stvoril Boh človeka. Ako muža a ženu ich stvoril. V tom vrchole stvorenia stvoril i tú najkrajšiu melódiu, ktorá „sa dotýka brán človeka”. (Hrad noci) Môžeme ňou byť naplnení. Môžeme sa ňou nechať napĺňať. Nikdy nie vlastniť. Nikdy si ju vyhradiť len pre seba, zavrieť do klietky a obdivovať jej krásu, zavrieť ju do akéhosi nástroja a vyludzovať jej tóny. Pretože ona žije. Vždy má ľudskú podobu a svoje meno. Stelesňujem ju so ženskou krásou. Ferdinand W. prirodzene napíše a povie, že žena je vrchol všetkej krásy. Ja to nenapíšem, hoci to vie celý svet. Ja som mladý a celý puritánsky svet plný predsudkov a falše by ma upodozrieval zo zrady Krista a cirkvi. No moje myslenie a cítenie sa tiež ponára do Božej prozreteľnosti.

Tak vtedy mi znela iba tá melódia. Odkiaľsi z inej strany vesmíru. Potom v tom vesmíre zneli moje básne a ona vravela, že sú nanič. Preto ich musím roztrhať a pohádzať do koša. Chvíľu sme sa o tom rozprávali a pochopil som, ako si modelujem zlaté teľa a načahujem sa do výšok, miesto aby som načieral do hĺbky ľudskej duše.

A ešte som čosi napísal. Z istej redakcie mi poslali zbierku Joža Urbana, Kniha polomŕtvych, na recenziu. Kto pozná jeho poéziu, vie, že hovorím o géniovi literatúry, o básňach poznačených bolesťou, tušiacich nádej. Mnohých nevyslovených túžob a istôt.

Nemôžem zamlčať svoje tušenie, že vo všetkej poézii, vo všetkých básňach, musí byť dotyk Večnosti, kde sa stretáme s Božím milosrdenstvom. Inak by básnici nepísali. Inak by zahynula poézia. Hlavne dnes, keď nie je na piedestáloch, ale ani na pranieri. Jednoducho je nepovšimnutá, ako by vôbec nemusela jestvovať.

„Ze sporu s jinými děláme krásné řeči, ale ze sporu se sebou samými děláme básně. … Myslím také, že žádný pravý básník, ať jeho život byl sebevíce nezřízený, si nikdy neučinil cílem, ani v pouhém svém životě, rozkoš…” (Jakub Deml, Zapomenuté světlo)

Milý pán J. E., prečo ste s úsmevom vraveli, že som básnik, keď ste nečítali ani riadok mojej poézie? Váš kolega mi odpísal krásne pozitívnu odpoveď, ale plnú skrytej nadradenosti a skrytého neuznania. Pán biskup V. F. s bázňou pred Bohom a s obdivuhodnou pokorou mi napísal niekoľko riadkov.

J. E., ak nejaká babka bude čítať tieto riadky, znovu ma obviní pre svoju zaslepenosť. Ale vám to bude zrejme dokonale vyhovovať. Nie je ľahké byť vyhnancom vo vlastnom domove. Vy ste to nikdy nepocítili. Všetci sa vás báli, lebo ste vraj boli donášačom, a teraz sa vás boja tiež, lebo udavačov máte rád. Aj tak bolo dobre, aj takto je dobre. Ale nie pre nás. A tak aj ja som teraz vyhnancom vo vlastnom domove, ktorý ste vy nestavali. Aj moji psi majú o mňa väčší záujem. Tak som zostal sám. Dotknutý nedotknuteľnou melódiou, vrcholom všetkej krásy. Skrze túto večnú pieseň mi môžete na čelo vraziť znamenie Kainovo. Nech sa ma nik nedotkne. Keď sme sedeli za vaším stolom, málokto sa odvážil pred vami so mnou zhovárať, aby ste ho neoznačili tiež. Ale nemôžete ani tušiť, že za mnou prichádzajú v noci ako Nikodém. Uľaviť si na duši a trochu sa pozviechať. Boja sa totiž celej zákonníckej a farizejskej garnitúry. A viete, kto sa zohrieva v teple vašich krídel? Chvália váš prenádherný spev ako líška havranov, keď chcela uchmatnúť jeho potravu. Obdivujú váš skvost, hoci vravia, že kráľ je nahý. Moji psi by hneď poznali, že sú klamaní,  no človek je plný predsudkov a klamu a samoľúbosti, aby to poznal.

Skrze túto večnú pieseň som odsúdený na samotu, skrze stelesnenú krásu ma môžete označiť za zradcu. Hoci sa vzdávam celého života pre Krista a pre Evanjelium.

Môj priateľ Soldo Č. sa pustil do veľkých vecí. Tú budovu, kde mnohokrát žijeme pod štandardom ľudskej spoločnosti, opravil. Pustil sa do stavby kostola. Samozrejme, okrem iného. A teraz čaká na svoju milenku. Vo vyhriatej posteli, v ktorej mu je stále zima. Možno by ju objal z celej sily, možno by ju chcel objímať večne, ale jeho ruky nevládzu. Často už ani jeho myseľ nevie, či vlastne pri ňom niekto leží a či nie. Lenže tá jeho milenka má konkrétne meno. Smrť. A všetky tie veľké veci pre neho už nemajú cenu. Ale ani druhí si už necenia, čo urobil. Zostal nepotrebným. Takmer bol vyhodený na smetisko, lenže v tej chvíli si celkom jasne uvedomoval, kto to vlastne pri ňom leží a kto to vlastne pri ňom stojí.

Možno by ti stačil aj obyčajný chliev pošpinený od svíň. A ešte si vravíš, že aj pomyje ti môžu dať ako márnotratnému synovi, kým sa nevrátiš domov. Ale vari si utiekol z otcovského domu, vari si prepil a premárnil so ženami celé dedičstvo, že by to tak muselo byť? Milenka, to je tvoj hriech, tvoja márnosť. Môžeš sa váľať po všetkých chlievoch, kým sa nevrátiš do Otcovského domu!

Keby som povedal svojmu staršiemu bratovi, si hlúpy a nespravodlivý, a snáď aj keby som mu dal po hube, tak sa mi poďakuje. Lebo vie, že ho milujem a vykríkol som od bolesti a jemu sa otvorili oči. Ale nemám brata, nemôžem mu dať po hube, ale Kristovu cirkev milujem.

„Kordač si do pense táhl 2 miliony Kč. Jo, jo, kdyby byl večeříval jako Jakub Deml, byl by měl taky hovno, ale on pan arcibiskup Kordač tuze a tuze moc se postil!” (Jakub Deml, Zapomenuté světlo)

Tak vidíš, môj priateľu, na všetkých hnojiskách sveta môžeme trpieť. A musíme byť striedmi v jedení, musíme sa postiť. To bol rok tisícdeväťstotridsťštyri, keď sa Jakub Deml odvážil uverejniť tieto riadky. No aj on ich vydal len súkromným nákladom, až v osemdesiatom piatom vyšli vo vydavateľstve. No teraz je už doba iná, neporovnateľná, dva milióny sú nič.

Môjmu priateľovi sa chveli ruky, keď sme sa stretli naposledy, a tvár mal pochudnutú.

No Jakub Deml dostal list. „… stařičký arcibiskup Dr. Kordač, který s takovou láskou miloval své ovečky, si nezasloužil, aby ste o něm tak psali. Vím z dobrých pramenů, jeké byly obědy a večeře v jeho residenci! Myslím, že snad ani vy tak prostě jste nikdy nežil. V jeho osobě sedel na našem stolci opravdu vědec a človek takový, jenž neměl opravdu ani na nejnutnejší. Nevím opravdu, jak může tak psát knežská ruka.” (In Jakub Deml, Zapomenuté světlo)

Na mene nezáleží, nie je dôležité, o kom Jakub Deml písal, ale skôr, čo pranieroval. Aj mne napísala nejaká súdružka učiteľka po mojich uverejnených textoch, či vari takýto je vhodný príklad kňaza o kresťanskej láske a vzájomnom rešpekte. No teraz sa spýtam ja, keď sa ma bytostne dotýka „kresťanská neláska a vzájomný nerešpekt a kresťanská nespravodlivosť”. To sa mám nevyhnutne len prizerať? To musíme byť nevyhnutne baránkovia a barani?!

Môjho priateľa Solda Č. veľmi bolia nohy. Aj sme telefonovali iba chvíľu, lebo nevládal už držať telefón.  Ale nikdy si nekľakol pred zlatým teľaťom. Nikdy neťahal Pána Boha za nohy na zem. Nikdy neskrýval svoje myšlienky za Božiu vôľu.

Nášmu priateľovi J. E. teraz vykám. Už má dôstojnú stoličku pod dôstojnou strechou. Niekedy mám pocit, že aj slnko inak svieti a dážď  padá oveľa blahodarnejšie na strechy katedrál a palácov a na ktovieaké hlavy. Ale nie je to tak.

Či musíme byť barani? Obeta je dôležitá. U nás zvlášť.

Soldo sa oddával smrteľnej rozkoši so svojou milenkou. Ani mi nezodvihol slúchadlo. Nikomu nezodvihol. Sú chvíle, keď si prajeme radšej zomrieť a potom tá rozkoš v nás prebudí neutíchajúcu túžbu žiť. Ešte sme nepostíhali všetko. Ešte po nás nič nezostalo. Tých pár malicherností, ktoré sa zdajú byť veľkými, nestojí za nič.

Soldo mal také isté topánky ako ja. Kúpil ich v Maďarsku, ale oveľa lacnejšie. Podal mi ruku a zasmial sa. Povedal som šéfovi, že všetci sme mladí, buď bude držať s nami, alebo zostane sám, vravel. Môže sa potom klaňať zlatému teľaťu!

 

 

 

 

Posplietaný, poznačený, premenený

 

Medzi človekom a človekom je vždy

celá večnosť. Nič nie je dôležitejšie

ako tá tesná blízkosť, hoc aj na

dosah ruky.

 

Nechcem písať akýsi ľudský

príbeh, lenže teraz, keď sa dotýkam

neba, tak iste a tak bezpečne,

sám sa mi vnucuje ako prítulná

noc za mojím oknom.

 

Ulica je plná tichých krokov,

najradšej by ti vliezla pod kožu

a hrala svoje divadlo. V maskách

zo všetkých cirkusov a z posledného

karnevalu. A potom sa bude

cudne usmievať, keď odhalíš

jej pomýlenú identitu.

 

Nič nie je dôležitejšie ako tá

najnepodstatnejšia jednoduchosť,

pre nás, samozrejme.

 

Za oknom je obraz nášho sveta,

spotený a pošpinený, v relevantnej

jednoduchosti, až vzbudzuje

pochybnosť, či tá blízkosť

je naozaj večnosťou.

 

V každej tvári, vo všetkých očiach

je kúsok nášho sveta, tak pravdivý,

až mu neveríme. Tak skutočný,

že mu nechceme veriť. A predsa

tá tesná blízkosť je najdôležitejšia,

najpodstatnejší príbeh, ktorý

prežívame.

 

Môžeme sa rozbehnúť s prázdnym

vreckom, čakať kdesi pod gilotínou,

v mene práva a v mene človeka,

s básňou v ruke, že to skutočné

je predsa len vo večnosti a v tesnej

blízkosti medzi nami.

 

 

Teraz nie je nič dôležitejšie

ako táto chvíľa. Tak márnivo uniká

s troskami všetkých osudov,

s vehementným úškrnom

nad rakvou všetkých bytí.

 

Aj tam sa rodí poézia, v najohavnejších

putách, na najodľahlejšom mieste,

v najmenšom záblesku nádeje,

kde Boh je nad všetkým

a všetko má svoj zmysel.

 

Vtedy sme mu bližšie a snáď

aj k sebe. Posplietaní

zo zopätých rúk, poznačení

hnusnými úškľabkami, premenení

z každej bolesti na popol.

 

Položení na oltár človeka, ktorý

spaľuje.  

 

 

 

Hlboký a prázdny

 

Hľadaj hĺbku všetkých vecí

a odlož, čo je navyše. Vezmi

si to podstatné, obráť sa a choď.

 

Tie slová o hĺbke očí boli

prázdne. Všetky oči sú hlboké,

lebo hľadia do srdca, a všetky

sú prázdne, lebo bez neho nevidia.

 

Aj my môžeme zostať prázdni ako

kostol bez Krista. A studení,

ak zabudneme, na čom záleží. Aký

plameň nás potom zohreje?

 

Kráčal som hore dedinou, dôstojne

a ponížene v jazykoch všetkých

plameňov. Zostal som dôstojný

a ponížený v plameňoch všetkých

jazykov.

 

Zostal som studený a prázdny

ako všetky oči. Hlboký ako slovo.

 

Vezmi si to podstatné, počúvaj

moje slová a choď. To nás zohreje.

 

 

 

Pri Jakubovej studni

 

Naozaj mohlo byť všetko inak.

No väčšinou všetko stojí ako

voda vo farských studniach

u mňa na lúke. Nik z nich nečerpá,

len sa bojím, aby do nich nik

nespadol. Do stojatej vody.

 

Často si myslíme, že vidíme, čo

nevidíme, a nevidíme, čo by sme

mohli vidieť. Tam niekde kríva

naše poznanie.

 

Každá cesta všetkého, čo bolo

predtým, vedie k nám samým.

A ďalej nás povedie, kam sami

vykročíme. V bezohľadnom tieni

impertinentnosti tohto sveta.

Vždy máme tisíc ciest, no patrí

nám vždy len jedna.

 

Z Jakubovej studne žili roky

vyvolených. Životodarný prameň,

čo uhasí ľudský smäd, aj smäd

duše. Nás ktoré žriedlo napojí?

 

Fatálne nezmysly doby nás kŕmia

ako z válova. A my sa kŕmime bez

zmyslu z neho.

 

Naozaj mohlo byť všetko inak.

Mohol som začať čerpať z tých

studní. A prikryť ich čímsi, aby

som nemal obavu. A zápasiť s Bohom

ako Jakub o jeho požehnanie.

 

Naozaj môže byť všetko inak.

 

 

 

 

Možno zložiť putá

 

Tak ľahko a jednoducho nás môže

všetko pohltiť. Nevezme ohľad

na tvoje presvedčenie. Vkradne

sa cez špáru odchýlených dverí

ako nežiaduca myš, či krysa.

 

Potom už môžeš klásť nástrahy,

keď pohltí tvoj dom. Ani nezbadáš,

čo všetko ti opantá srdce, ani

nezbadáš, čo všetko ťa opantalo.

 

Všetko, čo napĺňa tvoj dom, sú

tvoje poklady. Odložíš svoj kabát,

no oni zostanú s tebou. Usínaš

a máš ich pred očami. Ani ráno

ťa neprebudí z ich zajatia, plné

srdce je vždy bdelé.

 

Môžeš sa obrátiť, dívať sa nazad

a uzdraviť zo svojich krokov. Môžeš

pomenovať všetko, čomu si nerozumel,

čomu si nechcel rozumieť. Všetky

kroky stáli zato. Pochopiteľne, okrem

hriechu. Priviedli nás k tejto chvíli,

aby si žiadali svoje výkupné.

 

No vrátiť sa nedá, ani začať znova

ako dáku hru. Nič sa neodstane.

Všetky krysy sa budú ďalej plaziť

po nohách v tvojom dome. Môžeš rozdať

svoju poslednú košeľu a vyprázdniť

svoje srdce od pominuteľných pokladov.

Ničoho dosť nebude, nič nepostačí.

 

V Bohu len možno zložiť putá

a bdieť. On je Obrátenie. On nás

premení. Naša metanoia, metanoia

života.

 

 

Oddaný

 

Prázdny dom, prázdna lúka, prázdne

blízkosti a prázdne reči. A pýtajú

sa ma, či som si už zvykol. Zvykol.

Takáto prázdnota vždy môže byť

naplnením. Ak nás neoberie o srdce.

 

V najtmavšom kúte sú pohodené

drahokamy. No nie vždy o ne človek

stojí. Bude ich presúvať z kúta

do kúta až do svitania, kým v nich

neuvidí svetlo.

 

Zvykneme si aj na tmu, aj na

prázdnotu, aj na všetko pohodené

s vedomím, že to asi tak má byť. Tak

sa človek dokáže zmieriť so všetkým.

 

No oddanosť Bohu je iná. Učí nás, ako

kráčať ďalej, ako hľadieť ďalej. Ako

vidieť cez všetku prázdnotu odraz

Zornice. A nepýtať sa prečo.

 

Vtedy vzal Abrahám svojho syna na

obetu. A nič sa nepýtal, lebo Boh

vedel. Obzory pohľadu môžu byť širšie,

než obzory tejto zeme. Oddaný kráčal

k oltáru. Oddaný otec Bohu a syn

otcovi.

 

Pýtali sa ma, či som si už zvykol.

Niekedy si nemožno zvyknúť, keď

neustále bude čosi klopať na dvere

a hlučne, bezohľadne dobýjať tieto

miesta. Možno sa zmieriť. A možno

sa oddať Bohu, ktorý vie.

 

  

 

Aj viac možno zažiť

 

Iste aj viac možno zažiť. Ľudská

zloba si nájde svoju parketu. No

vždy sa vtiera pocit, že už stačí.

 

Počul som plač a tlkot srdca za

bránami raja. Odkiaľsi sa vracala

ozvena krokov. A do toho drnčal

telefón blízko ku polnoci a zodvihol

som, čo ak ktosi zomiera, a zložili.

Ktosi zomiera. Vždy sa vtiera

pocit, že už stačí.

 

Potom sa celý svet vyškiera až

do zblbnutia, že nikdy nie je dosť.

 

Kúzelný pocit, extravagantné

dojmy bolesti.