Libuša Vikorová
Kocky ľadu
Kocky ľadu
Kocky ľadu
Rozpúšťajú sa v pohári hladia svoje boky jemné
Kocky ľadu bezfarebné a pripravené
na splynutie
nachádzajú oporu sami v sebe
Krehké vzdychy v tieni
slová ktoré sa ponárajú do vody
čakajú
kým sa stratia na vyprahnutých perách strachu
a samoty
Kocky ľadu ponárajú svoje hrany
do nenávratnej chvíle
rátajú si zlozvyky
kropia dusno
dažďovými kvapkami
výbušnými myšlienkami letných mrakov
Pomaly sa rozpúšťajú v koňakovom pohári
Osamelé kocky ľadu
Čerešňové kvety
Biele lupene vyliate v korune
priamo pod oknami
veselé a voňavé
len miestami prepásané pozemskou zeleňou
dýchajú krehkosťou
každým momentom
poddávajú sa dotykom
Lámu sa pod ťarchou pohľadu
ako biele vlasy ktoré sa ráno poddávajú
zubom hrebeňa
Kvety
husté a kučeravé visia z konárov
bozkávajú zeminu
stáčajú sa ako vlasy na pleciach
ako rozhádzané ulity
Hladím ich ako hladím kvety jablone
keď nariekajú
ležia bezbranne ako dieťa
nepoznajúc slová
bez sily a pochopenia
Kľaknem si k nim
vždy keď sa trocha zvečerí
osirejú múry …
Len čerešňové kvety
rozliate v korune poznajú
všetky zámery
Trolejbus
Otvárajú sa dvere
kroky sprevádzajú
zaprášené stopy topánok
vystupujúcich po schodoch
Známa trasa
Sadám si k oknu celkom sama.
Križovatka
ustavičné kolísanie
Vpredu novinový papier
poznačený zvýrazňovačom
Priestor sa obnažuje
vyjasňuje
padá opona
neprítomný pohľad
bledá tvár utápajúca sa v oceáne
ponurých myšlienok
V duši
slepá ulička
okná bez kvetov
stretnutia študentských tajomstiev
vracajú sa ako bumerang
Na sedadlách sedia vrany
vznešené dámy
trhajú človeka za novinami
padajú kúsky košele
Ďalšia križovatka
Osamelo mesto
vrany odleteli
noviny pohltil dav
Svieti: konečná …
Slzy
Ako z domácich papúč vystrihnuté
diery na prstoch
holé špičky
studené päty odvrhnuté
časom
aj zabudnuté vo vlnách
šíria rebéliu
nahlodané múry a ulice umlčané
suchou kôrou chleba
Slzy parkujúce hlboko
pri zrode myšlienky o putujúcich domoch
pri prvom pohľade na ulitu
ležiacu na chrbte
Medzi nocou a dňom
plač a spev tancujú okolo ohňov
vo farbách pávích pier
menia sa hlasy
a nahé detské telá ticho odriekajú modlitby
v náručí svojej kultúry žiadajú
prosia odpovede
Pálivé nálady
prílivy a odlivy ničivé dažde
kolíšu na svojich krížoch kočovné ideály
dážď zmýva ohnivé tance
prúdy novej sily
vyhasínajúce pod prikrývkou
čiernych mihalníc
zhavranelých hrív
v očiach tlejú posledné kúsky uhlia
Stopy po kočoch zmyla potopa
posledná pieseň zaspala na perách
tak svitlo ráno
Prach
Prach sadá
pomaly sadá
padá
vytvára mozaiky
modeluje chumáče
zoviera v objatí
objíma svoje podoby chápadlami
opiera si boky a biele steny
tmavé drevá
pohládza skryté túžby
až zastáva dych
Miluje sa so slobodou
vždy keď posúva svoje hranice
vylieva farby v medzere
za krbom poznania
Odoláva pohládzaniu
ako kopa zadubeného snehu
Háďa
Oči sa dvíhajú
tancujú a krútia
telo zvité do zvitku
zápasí s priepasťou
prehĺbenou na dve stopy
tela aj duše
v rytme krokov háďaťa
už ani domov nie je
náručou
ktorá sa pred
strachom rozkolíše
Prestal byť
kútikom bezpečným
kútikom perí
vysnívaným zátiším
o akom prúdia večné
sny nebeské
dávno vyprchal
z neho druhý dych
tentoraz
tekutý a jedovatý
Cesta
Cesta
medzi nebom
čiernou zemou
je posypaná otázkami
výkrikmi
výkričníkmi
ktoré sa mi zapichávajú
pod nechty
vždy keď mám chuť spievať
volať
pretekať sa s lesnými ozvenami
a potom …
sa už len strácam v púšti
prinútená
bez stopy po nahých nohách
rukách
potichu odísť zo svedomia
Po špičkách sa z neho vytratiť …