Libuša Vikorová: Kocky ľadu

Libuša Vikorová

Kocky ľadu

 

 

Kocky ľadu

 

Kocky ľadu

Rozpúšťajú sa v pohári hladia svoje boky jemné

Kocky ľadu bezfarebné a pripravené

na splynutie

nachádzajú oporu sami v sebe

 

Krehké vzdychy v tieni

slová ktoré sa ponárajú do vody

čakajú

kým sa stratia na vyprahnutých perách strachu

a samoty

 

Kocky ľadu ponárajú svoje hrany

do nenávratnej chvíle

rátajú si zlozvyky

kropia dusno

dažďovými kvapkami

výbušnými myšlienkami letných mrakov

 

Pomaly sa rozpúšťajú v koňakovom pohári

Osamelé kocky ľadu

 

 

 

Čerešňové kvety

 

Biele lupene vyliate v korune

priamo pod oknami

veselé a voňavé

len miestami prepásané pozemskou zeleňou

dýchajú krehkosťou

každým momentom

poddávajú sa dotykom

 

Lámu sa pod ťarchou pohľadu

ako biele vlasy ktoré sa ráno poddávajú

zubom hrebeňa

 

Kvety

husté a kučeravé visia z konárov

bozkávajú zeminu

stáčajú sa ako vlasy na pleciach

ako rozhádzané ulity

Hladím ich ako hladím kvety jablone

keď nariekajú

ležia bezbranne ako dieťa

nepoznajúc slová

bez sily a pochopenia

 

 

Kľaknem si k nim

vždy keď sa trocha zvečerí

osirejú múry …

 

Len čerešňové kvety

rozliate v korune poznajú

všetky zámery

 

 

 

Trolejbus

 

Otvárajú sa dvere

kroky sprevádzajú

zaprášené stopy topánok

vystupujúcich po schodoch

 

Známa trasa

 

Sadám si k oknu celkom sama.

Križovatka

ustavičné kolísanie

Vpredu novinový papier

poznačený zvýrazňovačom

 

Priestor sa obnažuje

vyjasňuje

padá opona

neprítomný pohľad

bledá tvár utápajúca sa v oceáne

ponurých myšlienok

V duši

slepá ulička

okná bez kvetov

stretnutia študentských tajomstiev

vracajú sa ako bumerang

 

Na sedadlách sedia vrany

vznešené dámy

trhajú človeka za novinami

padajú kúsky košele

Ďalšia križovatka

 

Osamelo mesto

vrany odleteli

noviny pohltil dav

 

Svieti: konečná …

 

 

 

Slzy

 

Ako z domácich papúč vystrihnuté

diery na prstoch

holé špičky

studené päty odvrhnuté

 

časom

 

aj zabudnuté vo vlnách

šíria rebéliu

nahlodané múry a ulice umlčané

suchou kôrou chleba

Slzy parkujúce hlboko

pri zrode myšlienky o putujúcich domoch

 

pri prvom pohľade na ulitu

ležiacu na chrbte

 

Medzi nocou a dňom

plač a spev tancujú okolo ohňov

vo farbách pávích pier

 

menia sa hlasy

a nahé detské telá ticho odriekajú modlitby

v náručí svojej kultúry žiadajú

prosia odpovede

 

Pálivé nálady

prílivy a odlivy ničivé dažde

kolíšu na svojich krížoch kočovné ideály

dážď zmýva ohnivé tance

prúdy novej sily

 

vyhasínajúce pod prikrývkou

čiernych mihalníc

zhavranelých hrív

 

         v očiach tlejú posledné kúsky uhlia

 

Stopy po kočoch zmyla potopa

posledná pieseň zaspala na perách

 

tak svitlo ráno

 

 

 

Prach

 

Prach sadá

pomaly sadá

padá

vytvára mozaiky

modeluje chumáče

zoviera v objatí

objíma svoje podoby chápadlami

opiera si boky a biele steny

tmavé drevá

pohládza skryté túžby

až zastáva dych

Miluje sa so slobodou

vždy keď posúva svoje hranice

vylieva farby v medzere

za krbom poznania

Odoláva pohládzaniu

ako kopa zadubeného snehu

 

 

 

Háďa

 

Oči sa dvíhajú

tancujú a krútia

telo zvité do zvitku

zápasí s priepasťou

prehĺbenou na dve stopy

tela aj duše

v rytme krokov háďaťa

už ani domov nie je

náručou

ktorá sa pred

strachom rozkolíše

 

Prestal byť

kútikom bezpečným

kútikom perí

vysnívaným zátiším

o akom prúdia večné

sny nebeské

dávno vyprchal

z neho druhý dych

 

tentoraz

tekutý a jedovatý

 

 

 

Cesta

 

Cesta

medzi nebom

čiernou zemou

je posypaná otázkami

výkrikmi

výkričníkmi

ktoré sa mi zapichávajú

pod nechty

vždy keď mám chuť spievať

volať

pretekať sa s lesnými ozvenami

a potom …

 

sa už len strácam v púšti

prinútená

bez stopy po nahých nohách

rukách

potichu odísť zo svedomia

Po špičkách sa z neho vytratiť …

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.