3 pohľady na…

3 pohľady na…

Robert Kačeňák: Vrstevnice

(Vydavateľstvo Šimon Ryšavý, Brno, 2005)

 

Neurotické vrstevnice

 

Počas spomienky, pietnej a nostalgickej, som dopísal posledné vety novej poviedky, za ktorú by sa nehanbil ani starý Hrabal. Neviem ako ostatní spisovatelia, ale on určite nie. Bohumil. S pocitom dobre vykonanej práce som vstal, poviedka bola napísaná, štátnica za mnou, spitý som bol, chýbalo len jedno. S prepáčením, poriadne sa vy…

…Potom som si vzal knihu pohodového Bukowského a zasadol spokojne na misu…

 

Takže toto bola ukážka takpovediac autorsky vysvetľujúca. Aj keď, samozrejme, obsahuje istú mieru autorskej licencie, za povšimnutie stoja prinajmenšom dve mená – Bohumil Hrabal a Charles Bukowski. No a samozrejme – najdôležitejšie je meno autora a knihy, z ktorej som ukážku vybral. Je ním Robert Kačeňák a ide o jeho najnovšiu knihu poviedok so strohým názvom “Vrstevnice”. Táto kniha vyšla nedávno v Brne, konkrétne v nakladateľstve Šimona Ryšavého, a na prvý aj druhý dojem na mňa zapôsobila prazvláštne.

Ani nie tým, že vyšla slovenskému prozaikovi za riekou Moravou, ani niektorými textami. Kačeňákove prózy poznám prinajmenšom odvtedy, ako som zostavoval antológiu Dúšok jedu. Kniha ma zneistela akousi programovou roztrieštenosťou, keby som mal použiť psychiatrický termín – Vrstevnice sú neurotickou zbierkou poviedok. Ostatne, autorom je psychiater, takže termín je azda na mieste.

Robert Kačeňák ponúkne čitateľovi na takmer 110 stranách 17 poviedok, matematicky spriemerované – 6 strán na poviedku. Toľko zavádzajúca štatistika. Ale prejdime k poviedkam. Rozľahlejšia s knihou  rovnomenná Vrstevnice je slušnou štúdiou pocitov čerstvého doktora so slabším záverom. Do raja čo by kameňom dohodil má takmer dušekovskú atmosféru a ja ju pokladám za vrchol knihy. No potom nasleduje niekoľko poviedok, pri ktorých bude mať zrejme čitateľ pocit, že jazdí na nezoštelovanej horskej dráhe. Predialogizované texty striedajú poviedky plné nie veľmi dôveryhodného filozofovania. Apriorná krutosť sa strieda s incestom, znásilnením či nemocničnými halucináciami.

Občas zasvieti výborná pasáž, občas je to na znechutené pokrútenie hlavou. Skrátka – termín neurotická kniha sa vám v prípade Vrstevníc bude zjavovať neustále. V úvodnej ukážke padli dve mená. Hrabal a Bukowski. V tomto prípade za to nemôžu. Aj keď jeden bol zrejme donátorom hľadania nezvyčajných príbehov a ten druhý poskytol dávku tvrdosti a do istej miery aj úchyliek. No, čo už. Asi si v prípade Roberta Kačeňáka ja osobne počkám na ďalšiu knihu. Dúfam, že ako prozaik psychiater jej dá inú diagnózu.

Zatiaľ sa idem s prepáčením poriadne vy…

 

Maroš M. Bančej

 

 

Vrstevnice

 

To, že v jednom roku vydajú dvaja autori knižku, nie je samozrejme nič zvláštne. Ba dokonca ani to, že sú obaja povolaním lekári. Zvláštne je to, že obidve knižky sa nezávisle na sebe volajú rovnako – Vrstevnice.

Zatiaľ čo moje Vrstevnice, teda ten názov, bol skôr náhlym intuitívnym nápadom, možno trochu náhodným, u Róberta Kačeňáka  robí názov knižky, spolu s naaranžovaním poviedok, dojem múdro premysleného celku. Nenápadné dielko mladého autora je z môjho pohľadu veľmi pozoruhodné. Psychiater s literárnym talentom. Človek by od neho čakal tragikomické príbehy zo zamrežovaných blázincov, či prinajlepšom duchaplnými psychoanalýzami a odbornými výrazmi prešpikované intelektuálske traktáty o ľudskej duši. To však nie je Kačeňákov prípad.  Kačeňák nedáva  čitateľovi nič zadarmo. Myslel som si, že  útlu knižočku prečítam počas jednej nočnej lekárskej služby, ale prerátal som sa. Nedá sa prečítať jedným dychom. Aby som najskôr precítil a potom vychutnal myšlienkové bohatstvo ukryté v riadkoch, musel som sa pri čítaní opakovane vrátiť nazad. A opakovane som sa pristihol, že žasnem! Vzhľadom na svoj mladý vek disponuje Kačeňák pozoruhodnou znalosťou najtemnejších zákutí ľudskej duše, ktoré pred vami neodhalí ani desať atestácii z psychiatrie. To musí prísť zhora. Navyše, vie s nimi literárne vynikajúco narábať.

Takmer v každej poviedke hrá s vami diabolsky rafinovanú hru. Zdanlivo banálny začiatok, tak výdatne osviežovaný jeho originálnym videním sveta,  že vás ani len nenapadne preskočiť čo len jeden riadok. Vťahuje vás postupne do deja svojím rozprávačským umením, otvárajúc bez kúska ostychu prísne tabuizované témy. Incest, padnutý služobník boží, drogy, detská sexualita, reálny cynizmus vo svete medicíny. Fascinujúco prirodzene, bez štipky zbytočného pátosu, či dokonca nevkusu, ako by písal o plese v opere. Rozprávačsky lahodne vás vedie  bizarnými príbehmi svojich až brutálne reálnych hrdinov a netají sa tým, že im fandí. Nechýba im však kus nežnej romantiky, poetické pasáže, miestami až psychedelické vízie, akiste podložené osobnými prežitými skúsenosťami. A keď už vás má na udici, po krk ponoreného do deja, že sotva dýchate, pripraví vám krutý orgazmus. Taký krutý, že na chvíľu prestanete dýchať. Ako keď na Vianoce ohlušíte kapra kladivom po hlave. Potom sa vrátite na začiatok poviedky a s pocitom viny, že ste čosi prehliadli, vynechali, čítate ju odznova a hľadáte nové súvislosti. Brutálne vás zobudí zo snenia a vnesie vám do duše znepokojenie nad tým, čo ste sa práve prečítali. Musíte to jednoducho poriadne poprežúvať, aby ste to strávili a nesužovali vás zažívacie ťažkosti. (Ale aj tak vás budú!)

 Dostal ma hneď druhou poviedkou Zabíjačka. Až na tretíkrát som zistil, že som mu aj s navijakom zhltol paralelu medzi zabíjačkou prasaťa a súdnolekárskou pitvou mŕtvoly človeka. To tie identické technologické postupy…

Tak si Kačeňák vrstvu po vrstve vrství  Vrstevnice svojho poviedko-románu, pospájané navzájom temnými fjordami duší svojich hrdinov a najmä… jeho vlastnej. Napriek všetkému je však jeho jazyk celkom civilný, žiadna násilná avantgarda za každú cenu. Nemusíte sa prehrýzať zbytočnou vatou slov, mätežou náznakov, či lúštiť pseudologicko-fantastické blúznenia. V jeho poviedkach má všetko presnú logiku, ani slovo nazmar. Oceňujem aj to, že lekárske prostredie opisuje síce s primeranou dávkou sebairónie a cynizmu, ale nevybíja sa v lacných senzáciách, ani v záplave odborných výrazov.

Róbert Kačeňák je múdry filozof reálneho života, obdarený talentom a odvahou, ktorý predčil starších a skúsenejších súčasníkov. Hoci je medzi nami takmer generačný rozdiel, dosť som sa od neho naučil. Jeho knižku Vrstevnice (a akiste aj ďalšie jeho diela) by si nemali kupovať ľudia, len aby boli „in”, aby si ju len tak založili do police. Kto chce zmysluplne čítať Kačeňáka, mal by mať určitú potrebnú emocionálnu a inteligenčnú výbavu. Ako napríklad ja. Potom ho môžete (po koľký raz už!) čítať aj po kúsočkoch, kde práve otvoríte a ukážete prstom. S obľubou to robím najmä na WC a vonkoncom to nie je znevažujúce, skôr prejav maximálnej dôvery a intimity. Práve tam som totiž prečítal vo svojom živote tie najpozoruhodnejšie myšlienky.

 

 S úctou, MUDr. Jozef Marec, píšuci lekár, autor knihy Vrstevnice, Magma, Čadca 2005

 

Liečba šokom?

 

Zbierka poviedok Roberta Kačeňáka je knižkou doktora-psychiatra, ktorý sa akosi nevie rozhodnúť obetovať sa pre svoje povolanie a asi aj preto sa rozhodol sťať spisovateľom na 1/3 úväzok. Žiaľbohu, vravím o spisovateľovi podľa vzoru spisovať, a nie tvoriť. Ak by sme verili tvrdeniu, že mnoho autorov sa autobiograficky zrkadlí vo svojej tvorbe, môžeme Kačeňákovi závidieť, akýže to len mal doteraz pestrý život. On sám nás ale od podobného uvažovania odrádza, keď píše, že jeho blízkym najviac vadí, ak klame v poviedkach o svojej rodine. Teda zostáva uveriť, že bohato fabuluje, čo by mohlo byť jemnou výstrahou pre jeho pacientov. Psychiatra si totiž starosvetsky predstavujem ako človeka bez problémov a pokojne aj bez bizarnej fantázie.

Kačeňák podlieha pomýlenej tendenčnej predstave, že próza je vtedy dobrou (zaujímavou) prózou, ak má šokujúci, kontroverzný obsah. Tečie v nej krv, čo sa má pokaziť, sa skazí a hlavný hrdina je dostatočne depresívne premýšľavý, aby mohol usúdiť, že všetko je vlastne len márnosť, naozaj nič nemá v tomto pochmúrnom svete zmysel, možnože len totálna vzbura, odtrhnutie sa od konvencií, cesta niekde naplno. Je však ako doštudovaný lekár dostatočne rozumný, aby naskočil do kolotoča kariéry, s ktorým vlastne tak vnútorne hlboko nesúhlasí. Možno aj preto sú jeho hrdinovia rozorvané duše, chvíľami máme pocit, akoby ani šťastný ľudský osud nemohol existovať, ľudia sa tak akosi radi samovraždia, všemožne si ubližujú, za každým rohom číha katastrofa a myslenie je čiernou  dierou.

Kačeňák bohato využíva študijné skúsenosti psychiatra, chlapácky doktorský humor, je rázny i inak v rozhodnutiach svojich postáv, ktoré vidia veci optikou jasných rozhodnutí. Skazený svet vylučuje morálnosť jednotlivca, a tak kňaz pokojne spí s vlastnou sestrou, hromadné znásilňovanie je aktom najvyššej rozkoše, deti sa hrajú na masaker a správne sfetovaný pouličný bohém, slovenský Keruac, príde najprv pod vlakom o nohy a potom rukou najlepšieho kamoša aj o život, pretože vysnený obraz búrliváka treba zachovať v tej najlepšej forme.

Z väčšiny poviedok ako slama zo starého strašiaka vykúka kŕčovitá vykonštruovanosť, snaha šokovať za každú cenu, okato zámerne pohŕdanie konvenciami, bezradnosť, keď príbeh neudrží pokope jednoduchý nápad, na ktorom je vystavaný. Kačeňák by sa asi mal rozhodnúť, či chce písať béčkové horory, alebo psychologizujúcu prózu. Ak si vyberie to druhé, musí asi počkať, kým zažije niečo, čím by svoje poviedky naplnil.

Andy Turan

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.