Robert Kačeňák: POCHOD ORANŽISTOV

Robert Kačeňák: POCHOD ORANŽISTOV

 

Niesol do vane posledný hrniec horúcej vody, kráčal pomaly ako pri procesii, pariaca voda sa v nádobe nebezpečne kolísala. Bol už na polceste do kúpeľne, keď ho rozpálený kov začal páliť na rukách. Príjemné teplo, ktoré ho spočiatku zmámilo svojím pohladením, prudko narastalo ako stúpajúca svetlica ohňostroja, aby mu vzápätí vybuchlo v dlaniach oslepujúcou bolesťou. Bezmyšlienkovite sa pokúsil rýchlejšie vykročiť, zachrániť sa, ale v tej chvíli už vriaca voda v hrnci celkom zabudla na rovnováhu a vyšplechla smerom k nemu. Uskočil pred ňou ako pred jedovatou zmijou a pustil hrniec na zem. Voda sa rozbehla po podlahe, akoby sa utekala skryť. Chlapec stojac pri stene si šúchal oparené brucho s jasnočervenou škvrnou. Ústa mal otvorené, ale nekričal. Tam, kde by aj mohutný muž vypustil aspoň šťavnatú nadávku, on ostal ticho, len oči mal stisnuté od bolesti. Pomaly otváral a zatváral päste.

Po chvíli zdvihol prázdnu nádobu a odniesol ju naspäť na sporák. Vzal handru a zrazu začal hrať niečo ako pantomímu. Mlčky sám sebe ukazoval na kus pokrčenej látky, potom hrniec a nato rukou v handre chytil vlažné, kovové uško. Tváril sa vážne ako dospelý komik z čiernobielej grotesky. Došiel ku kaluži na dlaždiciach a sám sebe ju ukázal. Potom zavadil pohľadom o fotografiu visiacu na stene vedľa obrázku Panny Márie. Bol na nej dom, v ktorom bývali, typický belfastský, so suterénnymi bytmi, potom on, asi spred roka, a vysoké dievča, ktoré bolo príliš mladé na to, aby mu bolo matkou.

„Segra ma zabije,” pomyslel si.

Znova pozrel na kaluž vody a zachmúril sa. Potom sa niekoľkokrát silno a systematicky udrel po oboch popálených rukách.

Keď vytrel z dlážky všetku vodu, vyzliekol sa donaha, podišiel k vani a opatrne vstúpil do vody. Voda mu siahala len pod kolená. Myslel na ľahkosť, ktorú cíti obklopený horúcou vodou, hrniec bol naopak príliš ťažký.

 Sestra mu vždy kládla na srdce, aby si dával pozor. V diaľke hučal prechádzajúci vlak. V zrkadle sa na chvíľu objavila malá vychudnutá postava dvanásťročného chlapca s neochlpeným lonom, s červenou škvrnou po vriacej vode na bruchu. Rebrá vykúkali, ako by ho niekto na hrudi zvieral dlhými, kostnatými prstami, riedke oranžovohrdzavé vlasy svojou nedokonalosťou ostro kontrastovali s veľkými modrými očami.

Ponoril sa bez jediného slovka po krk do vriacej vody, pocítil jej všeobjímajúcu náruč, vdýchol rozpálený vzduch a v tej chvíli mu napodiv po celom tele prebehla vlna chladných zimomriavok, až sa celý striasol. Až potom sa pomaly uvoľnil a ponoril ešte o kúsok hlbšie. Pohľadom preletel po popraskanej, kde tu opadanej omietke kúpeľne, na niektorých miestach posiatej zahnednutými mapami. Kachličky mali v špárach zaschnutú špinu a kovové umývadlo pôsobilo nepriateľským dojmom. Z koša na špinavú bielizeň trčala posteľná obliečka umazaná čokoládou. Vaňa, poloplná teplej vody, bola jedinou nežnou oázou v suterénnom byte. Ani tá ho však nezakryla celého.

Pred spaním sa zvykol kúpať, aby zabil čas, keď sestra nechodila. Vracala sa v poslednej dobe z práce neskoro v noci, cítil sa bez nej veľmi osamelý. Kúpanie bolo lepšie, ako len sedieť a báť sa. Nadýchol sa a ponoril pod hladinu, ticho bolo tlmene uzatvorené v kovovej smaltovej vani spolu s ním. Skrčil nohy a skrútil sa pod vodou do klbka. Zvuky zmizli, rozmazali sa do neurčitosti, slová sem nemali prístup, tu nikomu nevadilo, že mlčí.

Vtom začul cinknutie zábradlia pred dverami a buchnutie, ktoré sa odrazilo od bielych kovových stien. Rýchlo sa vynoril, vytriasol vodu z ucha a pátral po ďalších zvukoch, ktoré by mu prezradili viac. Za oknom pod stropom bolo vidieť len noc a malý kúsok chodníka osvetleného pouličnou lampou. Na zašpinenom skle sa odrážala žiarovka bez tienidla, trčiaca nad umývadlom ako tykadlo príšery z morských hlbín. Chvíľu sa nedialo nič, ticho si odfúkol vodu z pier, potom začul, ako cvakol zámok na vchodových dverách. Zvuky sa zrazu rozbehli ako z nahranej platne. Začul tlmený hlas, nerozoznal slová, ale spoznal sestru, odpovedal jej hlboký mužský hlas. Vystrašilo ho to. Koľkokrát mu zdôrazňovala, aby nikoho dole do bytu nevpúšťal. A zrazu sama priviedla cudzinca. Ozvali sa kroky a priblížili sa nebezpečne blízko ku dverám.

„Malcolm? Si tam?” spýtal sa dievčenský hlas spoza dverí.

Odvetil začľapkaním.

„Brat sa kúpe,” povedala niekomu za dverami. A po pauze: „Je trochu jednoduchší.”

Chlapec premýšľal o tom, kto mohol byť neznámy. Napínal zvedavo uši, veď od doby, čo zmizli rodičia, nebola u nich ani živá duša.

Muž niečo zamumlal. Hlas mal hrubý a drsný ako kotly v železiarňach.

Kroky sa vzdialili a prešli do kuchyne. Hlasy už počul tichšie, aj keď zreteľne.

„Je celkom nemý?” spýtal sa muž.

„Ťažko povedať,” vzdychlo dievča. „Odkedy sme sami, tak neprehovoril. Viem, že ako celkom malý rozprával, ale bolo to už tak dávno, že si nie som celkom istá. Bola som tiež malá.”

Pri posledných slovách jej hlas zaliečavo zosladol.

„Rodičia?”

Chvíľu bolo ticho, azda mladá žena potrebovala čas na to, aby sa zhlboka nadýchla.

„Nechcem o tom hovoriť.”

„Neboj sa ma, lebo nakoniec onemieš aj ty.”

„Nie teba, bála som sa, že sa to opýtaš.”

Muž mlčal, ozvalo sa niekoľko krokov.

„Pamätáš si pochod Oranžistov spred siedmich rokov? Otec s mamou sa stratili pri nepokojoch, ktoré vypukli, proste sme sa navzájom stra-”

„Mrzí ma to,” skočil jej do reči uprostred slova, ktoré bolo k nemu až príliš ohľaduplné.

„Čakám, že sa každú chvíľu objavia,” dodala nepresvedčivo.

Chlapca vo vani pichlo pri srdci, pred očami mu vyskočili hviezdičky. Videl zrazu rozvášnený dav monarchistov s oranžovými stuhami, ako útočí v katolíckej štvrti. Medzi hviezdami preleteli zápalné fľaše, ktoré oranžovou žiarou prifarbili noc, keď sa Belfast zmenil na peklo. Obarenina na bruchu a na rukách zabolela o trochu viac.

Aby zahnal smutné spomienky, sústredil sa na hlas cudzieho muža. Slová mali prízvuk ulice. Tu v Belfaste to nebolo nič nezvyčajné, aj keď obvyklejší bol v protestantskej časti mesta, kam mu sestra kvôli nevraživosti anglikánov chodiť prísne zakázala. Muž určite pochádzal odtiaľ. „Zbláznila sa…,” pomyslel si, ale hneď sa za túto odvážnu myšlienku zahanbil. Snažil sa sám seba presvedčiť, že je všetko v poriadku. Chovala sa však ako vymenená.

„Ty moja Júlia,” počul mužov hlas.

Dievča sa namiesto odpovede uvoľnene zasmialo. Chlapca vo vani premkla hrôza.

„Obaja sa zbláznili!” pomyslel si nahnevane. „Sestra sa predsa volá Mary!”

Voda ho začala omínať ako matkina náruč chlapca, ktorý sa zmenil v muža. Ostal v ňom len pustý, nedefinovateľný pocit. Rýchlo, ale dôkladne sa umyl, tak ako mu nakazovala sestra. Slová Mary o čistote mal ako jedenáste prikázanie. Obliekol sa do nočnej košele z bieleho plátna, schoval červené ruky v dlhých rukávoch a čo najtichšie sa snažil prekĺznuť do svojej izby. Podlaha príjemne chladila jeho bosé nohy.

Hlasy už nejakú chvíľku nepočul. Keď prechádzal okolo sestrinej izby, pootvorenými dverami zazrel, ako sa bozkáva s obrovitánskym mužom s havraními vlasmi. Pátral po oranžovom šále na jeho krku, avšak obaja boli skrytí v tme, takže mohli byť iba tieňmi, rovnako ako bozk, ktorý bol pre Malcolma nehmatateľným, vzdialeným a neobsiahnuteľným aktom. Potom zaskočený stuhol na mieste. Zarazilo ho, ako sa nežný bozk v sekunde zmenil na niečo živočíšne, keď ústa muža rýchlo klesli na dievčenskú šiju a potom k ramenám. Vyzeralo to skôr, akoby sa ju snažil uhryznúť a objatie zrazu bolo väzením, z ktorého sa sestra nemá síl vyslobodiť.

Ukryl sa vo svojej izbe a srdce mu silno tepalo. Nad jeho hlavou za oknom prehučalo auto. Zavrel oči a začal sa modliť otčenáš, tak ako každý deň. Snažil sa nemyslieť na to, čo sa deje s Mary vo vedľajšej izbe. Nedokázal pochopiť, ako sa ocitol muž v byte, ktorý patril len jemu so sestrou, nemal na to nárok, žiadne právo! Nedokázal uveriť, žeby ho sestra vpustila dobrovoľne. Musel to byť votrelec. Bál sa ho, spoza steny sa ozývali tiché výkriky, fučanie a stony. Chcel dávať celu noc pozor, aby mohol prísť sestre na pomoc, ale krehká psychika nápor nevydržala a on uštvaný zaspal ako očarovaný zvláštnou mágiou.

Prebudil ho Ježiš. Z najhlbšieho spánku zrazu počul slovo „Ježiš” a preskočil zo snenia do reality neprirodzene rýchlo v mihu sekundy. Akoby medzi dvoma najvzdialenejšími svetmi žiadna bariéra neexistovala. Posadil sa na posteli a počúval, či meno nezačuje ešte raz.

„Ježiš.”

Pátral po tom, odkiaľ hlas prichádza. Rozhliadol sa po izbe, ale nikoho nevidel a nespoznával ani ten hlas. Potom si uvedomil, že to prehovoril on. Nesmelo a oveľa neobratnejšie ako pred chvíľou meno božieho syna zopakoval. Zahĺbil sa do seba, snažiac sa pochopiť, čo sa deje, neostré ranné slnko svietiace okienkom pri strope mu pripomenulo útržky z nočného blúznenia. Sníval o mesiaci na nočnej oblohe, ktorý ho v sne hypnotizoval a on sa na neho pozeral tak dlho, až sa zmenšil a ako strieborná hostia mu klesol na jazyk. Mesiac mal zvláštnu chuť, ani ako jedlo, ani ako kov, nebola to ani chuť vône, alebo dotyku. Bola to chuť slov v jednej nezmyselnej vete: Všetko sú len symboly.

Z opätovného zasnenia ho vytrhla myšlienka na včerajšiu nečakanú návštevu. Znova sa posadil na posteli, akoby sa práve prebudil, a spustil nohy na zem. Rozbehol sa za sestrou, aby jej povedal jediné slovo, ktoré dokázal. Vbehol do izby a slovo sa mu zaseklo v krku ako rybacia kosť. Miestnosť bola prázdna.

Vlastné rebrá chlapca stisli ako päsť. Zalapal po dychu.

„Čo sa stalo?! Kde je?!” Myšlienky ním prerazili ako edinburgský expres tunelom. „Možno je v práci,” napadlo ho. Posledné zvyšky zdravého rozumu hľadali, čoho sa zachytiť, ale potom si uvedomil, že je sobota. Bežal do kuchyne overiť si deň v kalendári a potom prebehol celý byt, či sa sestra niekde škodoradostne neukrýva. Zúfalo znova skončil v sestrinej opustenej izbe. „Trestá ma za to, že som ju nepočúvol a niesol hrniec bez handry?” pýtal sa samého seba a hneď sa obhajoval: „Ale aj ona včera…,” plač mal na krajíčku.

Obzeral neisto izbičku, ktorá voňala po Mary, ako by tam bola, ukrytá v usporiadaní vecí, v ryšavých vlasoch, ktoré ostali na hrebeni, v šatách zavesených na dverách. Desil sa samoty ešte viac ako hrubej kožky na mlieku.

„Opustila ma,” napadlo ho. V mysli pátral, čím iným ju nahneval, ktoré z prikázaní desatora porušil, že ho už nechce vidieť. „Čím som zhrešil?” Zopakoval si v duchu otčenáš, aby sa uistil, že ho nezabudol. Cítil sa vinný aj napriek tomu, že robil skoro všetko poctivo, ako mal, nedokázal uveriť, žeby ho nechala samého bez jediného slovka. Izba však bola natoľko pustá, akoby sa mu včerajší sestrin príchod domov iba zdal. Jeden vankúš bol na zemi, perina bola skopaná  k stene.

Pristúpil k neupravenej posteli a vtedy si to všimol. V prvej chvíli sa domnieval, že bláznivá Mary včera potajme ujedala z čokolády a jej omrvinkami zamazala plachtu, vankúš aj obliečku. Bola to však krv.

V sekunde sa rozplakal a nemé ústa mal len ticho otvorené, pozerajúc na niekoľko zaschnutých hnedých šmúh na bielom plátne. Zavrel oči, ale hnedé šmuhy nezmizli. Obrátil sa k stene a začal do nej búšiť pästičkami.

„Zabil ju a odniesol!” Predstavil si, ako neznámy muž sestru teraz zakopáva niekde v lese, bol to len logický následok toho, že porušila zákaz návštev, každé porušenie prikázania stihol trest, o tom nepochyboval. Smútok a samota obalili jeho srdce ako tuk. Teraz bolo na ňom, aby potrestal vraha.

Bezmyšlienkovite sa rýchlo obliekol a vybehol na ulicu. Domy stáli natisnuté jeden vedľa druhého neďaleko vlakovej stanice. Bežal popri koľajniciach smerom do centra. Uvidel železničiara v uniforme, ako dlhým kladivom búcha po kolesách stojacich vlakov, znelo to pomaly a clivo ako umieráčik. Utekal predmestím a na všetkých možných, doteraz nezastavaných priestranstvách boli do výšky naskladané veže z drevených paliet, kusov nábytku a starých pneumatík, kde sa striedali hliadkujúce bandy dospievajúcich Írov, aby až príde čas, veže zapálili ako horiace symboly svojej viery. Prebehol okolo múru, na ktorom bola nakreslená päťmetrová postava bojovníka IRA v čiernej kukle so samopalom v ruke. Neďaleko stál obrnený transportér, bez známok života ako odhodená plechovka. Bežal okolo ostnatého drôtu, ktorý oddeľoval katolícku štvrť od protestantskej, vojaci v maskáčoch chodiaci po dvojiciach na neho pokrikovali. Boli obrovskí a mali kruté tváre. Nedokázal pochopiť, že sú tu len kvôli tomu, že neveria v nepoškvrnené počatie. Vystrašili ho, ale zrazu už vedel, čo musí urobiť. Nájsť strážnika a všetko mu povedať. V tej chvíli zabudol, že je nemý. Azda dúfal, že prehovorí, tak ako ráno.

Prebehol cez katolícku časť Belfastu, ale domáceho strážnika nenašiel. V sobotu doobeda sa mu vyhýbali, zalezení v kanceláriách a domovoch. Pristavil sa v obrovských suchých dokoch, chvíľu čakal pri otvorenej putike na móle, ale ani tam nikoho nenašiel. Slnko už vystúpilo vyššie a on sa udýchaný na chvíľu zastavil pri hrádzi, kde ostnatý drôt už dávno skončil. Rieka Farset  prepadávala priepusťou do hĺbky, penila a vírila pod ním, akoby vodopád nanovo štrikoval rieku, ktorá sa spomaľujúc vinula až k moru. Nad Čiernou horou v diaľke ležala hmla, schyľovalo sa na dážď. Zúfalý a bezmocný pozeral do padajúcej vody, neschopný ďalšieho pohybu. Voda ho mámila tak ako mesiac vo sne, na tele sa triasol a srdce nedokázal upokojiť. Nechápal, čo sa stalo, bolo to väčšie ako on, nepredvídateľné, tajomné, nevysloviteľné, desil sa, že nad tým nemá žiadnu kontrolu. Hrôza sa mohla spokojne opakovať donekonečna, iba jediná sila tomu dokázala zabrániť, a práve tá sa v ňom vzopäla ako glg Guinnessa, ktorý nesadne. Zrazu ako vykúpenie pocítil vlastnú vinu za všetko, čo sa stalo. Bolela viac ako obareniny, viac ako čokoľvek, čo poznal doteraz. S vinou bolo žitie jednoduchšie, dávalo mu aspoň nejaký zmysel. Padajúca voda ho zrazu lákala ku skoku.

Slnko spomedzi oblakov na chvíľu zasvietilo do chrbta. Tieň jeho slameného klobúka na zemi vyzeral na okamih ako temná svätožiara. Malcolm sa snažil vystopovať dráhu kvapiek v rieke, odhadoval, kam už asi doplávali, keď tu sa jeho pohľad stretol so šedivou budovou textilnej manufaktúry na posteľnú bielizeň, kde ešte včera pracovala Mary. V diaľke videl pohybujúcich sa ľudí.

„Tam Mary poznali,” napadlo ho. „Možno pomôžu.”

Osvietený novou myšlienkou sa rozbehol k továrni.

Aj keď v týchto končinách doteraz nikdy nebol, chlapčenským inštinktom našiel ľahko dieru v plote a vkĺzol dnu. Vysokou, vysušenou trávou sa pomedzi zabudnuté betónové panely prikradol k manufaktúre, z ktorej sa ozýval tlmený hukot. Cez špinavé okno nakukol dovnútra. Budova bola skôr obrovskou halou, kde sa ozýval vytrvalý hukot šijacích strojov, za ktorými sedeli zhrbené dievčatá. „Pracujú aj v sobotu!” Nádej v ňom vzklíčila ako dravá burina. Zabúchal na okno, ale nik sa neobrátil, v hluku ho vôbec nebolo počuť. Hodinu sa snažil očami pátrať po sklonených postavách, pobiehal od jedného okna k druhému, hľadajúc lepší výhľad, ale ani jedna zo žien sa nepostavila, ani jedna nezdvihla hlavu. Nevedel rozoznať, či tam sestra je alebo nie. Boli si pekelne podobné, ako by tam sedela jedna a ta istá bezmenná osoba v tisíckach vydaní.

„Prosím, prosím,” zúfalo sa vpíjal pohľadom do dievčat, ale nik si ho nevšimol.

Znova ho prepadli pochybnosti, ktoré ho rozorvali na dvoje. Túžil ostať a pátrať, cítil žeby Mary mohla byť blízko, zároveň chcel utekať domov, presvedčiť sa, či náhodou neobživla, či sa nevrátila, kým bol preč.

Zrazu mu na rameno dopadla ťažká ruka a pevne ho zovrela. Od strachu zakopal v prachu nohami, ale stisk nepovolil.

„Čo tu robíš!?” spýtal sa prísne zamračený muž v uniforme strážnika. Druhou rukou držal za obojok psa, ktorý na neho nedôverčivo vrčal a ceril zaslintané tesáky.

Keď pominul prvý nával strachu, chlapec sa na malú chvíľu potešil, že niekoho našiel, alebo vlastne, že to Boh zariadil, aby strážnik našiel jeho. Chcel mu všetko vysvetliť, vypovedať o cudzincovi, nočnej návšteve a krvi, keď však otvoril ústa, chrčal ako vždy, vyrážal zo seba nezrozumiteľné kvílenie.

Pohľad strážnika skĺzol k jeho krku, kde spoza košele vykĺzol malý kovový krížik.

„Bláznivý Patrik!” precedil pomedzi zuby.

Pevne ho zvierajúc za krk, odtiahol chlapca k bráne. Malcolm sa ho snažil zadržať, posunkami žiadal o pomoc, ale muž nerozumel, len sa smial. Pre neho to bola len čiernobiela groteska.

„Prestaň!” povedal muž nakoniec nahnevane, v hlase mu znel podobný prízvuk ako mužovi zo včerajšej noci. Mladého írskeho chlapca premkla nedôvera a stiahol sa. „To nemôže byť pravda!” myšlienka, ktorú nepomenoval ho celkom paralyzovala. „Čo keď je to on?!”

„Zmizni!”

Muž ho vyhodil pred bránu fabriky. Malcolm sa nebránil, bol zrazu ako bábika z handier. Na zemi sa posadil, vypľul prach a rozhliadol sa okolo.

Ulice a domy nespoznával, k manufaktúre prišiel cez polia, túto časť mesta nikdy nevidel. Všetko bolo pomaľované farbami britskej vlajky, modrou, červenou a bielou. Všade viali vlajočky štátov britského impéria, steny boli posprejované militantnými motívmi. Zrazu si uvedomil, že je na zakázanom území protestantov, neďaleko Shankill Road a nepozná cestu domov.

„Segra ma zabije,” pomyslel si v prvej chvíli. Zrazu si z hrozivou istotou uvedomil, že to ona je mŕtva, inak by sa to  nikdy nestalo, nikdy by sa neocitol tak ďaleko od domu. Nechtami si zašiel do vlasov.

„Mohol som tomu zabrániť, keby som cudzinca vyhnal!” Zaťal zuby, slzy sa mu skotúľali po tvári samé od seba. Bol si istý, že za všetko môže len on sám. Rozhliadol sa, hľadajúc jediný orientačný bod, ktorý mu mohol pomôcť. Potom ju uzrel napravo nad strechami. Vežu kostola na McPhersonovom námestí, ktoré oddeľovalo znepriatelené štvrte. Malcolm zamieril domov.

 Unudené opevnené úrady a policajné stanice boli nemennými kulisami pre občasné hliadky v obrnených vozoch. Prechádzal na ulici okolo špeciálne upravených áut, aby pod ne nebolo možné vhodiť bombu. Všade naokolo sa váľali kilometre kotúčov ostnatého drôtu. Šuchtal sa po chodníku a  škvŕkalo mu v žalúdku. Našťastie v sobotu nebolo na ulici veľa anglikánov.

Na prahu McPhersonovho námestia sa na chvíľu zastavil, vina ho v žalúdku ťažila ako mačacia hlava. Pôda pod nohami na neho dýchala strachom, na jednom mieste bola v asfalte diera, ktorou videl staré dláždenie zaliate naspodku. Jedna kocka bola vytrhnutá ako chýbajúci zub. Pred siedmimi rokmi bolo práve námestie epicentrom nepokojov. Mary tvrdila, že tu niekde sa stratili ich rodičia. Kráčal z kroka na krok a nebezpečne sa priblížil k skupinke oranžistických povaľačov vo futbalových dresoch. Prejsť na druhú stranu cesty sa mu zdalo príliš okaté a utekať už nevládal. Nohy mal ako z olova. „Preboha, oranžové šály!” úpel v duchu. Kráčal okolo nich s pohľadom pri zemi. Fajčili a pili Guinnessa s bledými unavenými tvárami, pokrkvanými ako posteľné prádlo zrána. Našťastie malý chlapec nestál ani za pohľad.

Keď ich nechal za chrbtom, znova sa mu roztriasli kolená, uvedomil si, že bez odpočinku sa domov nedostane. Zrak mu padol na jediné bezpečné miesto v okolí, kostol na katolíckej strane námestia. Trvalo to snáď celú večnosť, než dokríval až tam.

Jeho pomerne hlučný príchod si nikto nevšimol. V chrámovej lodi sa práve konala svadba. Vkĺzol do spovednice. Muž v bielom rúchu, pod ktorým mal čiernu sutanu, odriekal práve slová liturgie, spájal a posväcoval muža a ženu. Nevesta v jednoduchých bielych šatách kľačala vedľa ženícha a so sklonenou hlavou sa modlila. Bola mladá a rovnako krásna ako jeho sestra Mary. Šaty obopínali štíhly driek, pevné poprsie sa dvíhalo vo výstrihu pri každom nádychu ako vianočka plná hrozienok, keď kysne v teple pod handrou.

Náhle bol rozhodnutý požiadať ctihodného otca o pomoc. Duchovný bol posledným človekom, v ktorého dúfal. Aj keď nevynechal s Mary ani jednu omšu, osobne ho nepoznal. S vnuknutím prišla aj netrpezlivosť, s akou sledoval každý farárov pohyb.

Svadobný obrad sa pomaly chýlil ku koncu, organ zafučal a zaznelo prelúdium. Kňaz vzal kalich s vínom a začal svadobčanom vkladať do úst Telo Pánovo, biele oplátky ako z Malcolmovho sna bral po jednej z miništrantovho strieborného podnosu. Vložil hostiu do úst kľačiaceho ženícha a urobil nad nim kríž, potom pristúpil k neveste a zrazu hostia vyletela z jeho dlhých kostnatých prstov ako minca z ruky nešikovného eskamotéra. Iba nevesta vedela, kde ju hľadať. Cítila vlhkú oplátku medzi ňadrami, ale hanbila sa jej dotknúť. Kňaz, ktorý si ju už tiež všimol, sa automaticky natiahol a opatrne po hostii siahol. Úspech mal asi ako nevidomý, nezbedné telo pánovo sa prepadlo ešte hlbšie, keď po ňom neskúsene hmatkal.

Udivený organista zabudol hrať a v kostole bolo zrazu nečakané ticho, až bolo počuť slabý šepot spoza sakristie ako cinkanie peňazí. Niekto sa nervózne zasmial, mladucha očervenela. Ženích sa snažil postaviť z kolien, ale ruka jeho matky na pleci ho zatlačila naspäť. Babky medzi sebou pobúrené ševelili, väčšina ľudí v kostole sa však tvárila, akoby nič nevidela, sedeli s kamennými, nič nehovoriacimi tvárami. Mladú ženu v bielom zalial rumenec jasnejší než jej dlhé ryšavé vlasy vyčesané nahor a zakryl v sebe všetky pehy. Očkom hádzala po svojom mladom mužovi, avšak v poslednej chvíli, predtým, ako sa strhol škandál, farár hostiu našiel a vytiahol. Nasilu sa usmial, veď aj Ježiš bol rybárom, lenže keď o chvíľu falošne zatiahol v záverečnom speve: EGO TE ABSOLVO APECATIS TUIS, snažil sa obrad už len rýchlo ukončiť.

Hostia sa rozchádzali a kostol sa vyprázdnil ako keď vietor rozfúka páperie púpav, to však už Malcolm nevidel, pretože, ani nevediac kedy, zaspal.

Slnko sa chýlilo k horám, svietiac cez mozaiky na oknách farbilo steny chrámu do oranžova a kostol už dávno osirel, keď farár našiel v spovednici spiaceho chlapca. Jemne  ním zatriasol.

„Vstávaj, chlapče.”

Malcolm vyskočil ako zo zlého sna, ale rýchlo sa spamätal. Hneď začal posunkami vysvetľovať do akej situácie sa dostal, z úst však vychádzali znova len nezrozumiteľné zvuky.

„Počkaj, počkaj, spomaľ,” tíšil ho farár. „Poď, sadneme si na to.”

Odviedol chlapca do výklenku pod obrazom Bohorodičky.

„Ako sa voláš?”

„Mho…oh…ul…mmm,” pokúšal sa chlapec.

„John. Hm, si nemý, však?”

Maličký Ír prikývol a skúsil to posunkami po druhýkrát. Muž ho pozorne sledoval zapadnutými očami. Tvár mal životom unavenú, nie nepodobnú grázlom, ktorých videl pred výčapom na námestí.

„Hm, vyzeráš ako z nemej grotesky, až na to, že ti nič nerozumiem,” poznamenal veselo  po chvíli.

Chlapec začal po tretíkrát odznova. Kňaz ho zo zaľúbením pozoroval.

„Zaspal si v spovednici? Azda si sa prišiel vyspovedať z hriechov syn môj?” dohádal sa na koniec.

Chlapec nadšene prikývol. Naostatok sa dostal o krok bližšie. Už sa nesnažil hovoriť, len upieral na kňaza svoje veľké modré oči. Vpíjal sa do unavenej tváre, akoby mal kňaz z pohľadu všetko naraz pochopiť. Sedeli a mlčali. Malcolm unavene dýchal, zložiac konečne svoj náklad z ramien. Kňaz si ticho hrýzol do rozpukaných pier, nakoniec si po nich prešiel špičkou jazyka a dnes po druhýkrát sa na silu usmial.

„Lenže pokiaľ mi nič nepovieš, ja ti rozhrešenie dať nemôžem…,” povedal farár bez záujmu po chvíli. „Tebe od hriechov uľaví až Boh.”

Chlapec si uvedomil zúfalosť svojej situácie. Z horkej bezmocnosti sa ticho rozplakal.

„Oj, taký pekný chlapec predsa nebude plakať.”

Farár mu jemne zdvihol bradu a zahľadel sa do uplakaných očí. Potom sa natiahol, aby chlapca objal. Malcolm sa na chvíľu zháčil, ale potom mu sám vďačne skočil do náruče, pritisol sa k nemu a silno zovrel sutanu rúčkami. Kňaz ho chlácholivo hladil, až chlapec prestal  fňukať a telíčko sa v objatí uvoľnilo.

„Môj malý hriešnik,” tíšil ho farár. „Tu si v bezpečí, nič sa ti nestane.”

Chlapec vďačne vnímal pevné otcovské ruky a istotu, ktorá z nich išla. Cítil hrejivé teplo idúce z rúk, vôňu kadidla a potu čpiaceho zo sutany, ovocný dych omšového vína. Ruky kňaza ho hladili po vlasoch, chvíľu po uplakanej tvári, potom vkĺzli pod špinavú košeľu, akoby mu chcel spočítať všetky rebrá.

„Bože, aký si vychudnutý,” povedal kňaz a rukou mu prešiel po chlapčenskej hrudi. Potom sa naklonil a pobozkal chlapca na pery. Prekvapený chlapec sa ani nehýbal, vnímal všetko, akoby bol zrazu veľmi vzdialený, od seba aj od sveta, akoby sa na všetko pozeral zhora, z neba. Cítil ako kostnatá ruka kňaza siahla do nohavíc, ako vlhký jazyk blúdi na podnebí naširoko otvorených nemých úst. Kňaz nahmatal genitál, ale to sa dialo niekomu inému, nie jemu. Myšlienky nikam nesmerovali, len začínali obrazom sestry bozkávajúcej sa s neznámym mužom. Chlapec blúdil očami po honosných maľbách na klenbe chrámu, kde sa otvárali nebesia.

Bozk sa po chvíli prerušil, keď sa kňaz potreboval nadýchnuť a Malcolmov vystrašený pohľad sa stretol s očami podliatymi krvou, v ktorých rozoznal v zakalenom beľme každú žilku. Hypnotické kúzlo akoby razom pominulo a on sa kňazovi vytrhol a vybehol z kostola ako postrelený, necítiac v tej chvíli ani vinu, ani strach, ani smútok.

Nebola by až taká tma, keby nie hmly a neba zatiahnutého obéznymi mrakmi. Zahol do uličky smerom domov, vtom vrazil do muža v tieni. Odskočil ako včera od vriaceho hrnca. Neznámy bol skôr chlapec a bolo ich viacej, v prvej chvíli si ich Malcolm všetkých ani nevšimol. Obstúpila ho partia anglikánskych šarvancov s oranžovými šálmi, ktorých videl poobede pred výčapom. Podgurážení alkoholom sa odvážili hlbšie do katolíckej štvrti, odhodlaní provokovať. Niekto sa škodoradostne zasmial. Boli vďační aspoň za tento malý bezbranný úlovok. Začali si Malcolma medzi sebou pohadzovať ako pokazenú hračku.

„Malá katolícka sviňa!”

„Však mi ti ukážeme!!!”

„Bol si sa v kostolíku vyspovedať, svätúšik!?”

Ryčali jeden cez druhého, a hneď za slovami dopadali na neho tvrdé rany, kopance striedali päste. Malcolm chcel kričať o pomoc, avšak keď otvoril ústa ostali nemé, otvorené ako zaseknuté v kŕči tichého výkriku na Munchovom obraze. Výkrik bol zasklený ako múmia. Kolená sa mu podlomili a on spadol zakrvácaný na dlažbu.

„Tak čo, ešte stále veríš v nevinné panny!?”

Bandu rozohnal až dážď, doráňaný chlapec ostal ležať na zemi, kým ho studené kvapky celkom nepremočili. Keď sa nakoniec postavil, šaty boli ťažké ako okovy. Skoro poslepiačky, pridržiavajúc sa múrov, zázrakom došiel domov, kde vstúpil bez nádeje. Neprekvapilo ho, že byt je stále prázdny, sestra sa nevrátila, neobživla… Zlúpol zo seba stonajúc mokré šaty a vysilený padol do sestriných perín, kde do plachty vsakovala krv z jeho rán. Šepkajúc nemé slova modlitby upadol do bezsenných driemot. Vtom začul cinknutie zábradlia pred dverami a buchnutie, ktoré sa odrazilo od bielych stien…

One thought on “Robert Kačeňák: POCHOD ORANŽISTOV”

  1. Fest dobré. Silné. To je to čo mi trochu chýbalo v Tvojej knížke. Trpké ako nezaslúžené víno. Hádam mu mohli aj viac ublížiť (farár alebo mladí oranžisti). Ale: silné.
    Ďakujem,
    Martin

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.