Nemali by sme si myslieť, že už nepotrebujeme príbehy s dobrým koncom.

Nemali by sme si myslieť, že už nepotrebujeme príbehy s dobrým koncom

 

Tvrdí mladá, ale úspešná autorka – Katarína Džunková. Ocenili ju už takmer na všetkých literárnych súťažiach na Slovensku. Tak, ako sa odhalí dnes v krátkom profile, sa ešte neukázala. Skromná, zdá sa – skúpa na fakty zo svojho života. Nepovažuje ich v súvislosti so svojím písaním za dôležité. Rešpektujeme. Ponúkame, čo sa nám podarilo z nej dostať…                                

                                                                                                       – MaG- 

Tak sa zdá, že zbieraš ceny a ocenenia zo všetkých literárnych súťaží na Slovensku… Čo si myslíš o týchto (a iných) cenách? A čo ostatné, ktoré ešte nemáš?

 

Každého človeka, ktorý tvorí, vie veľmi povzbudiť vedomie, že sa jeho práca niekomu páči. Preto ma na jednej strane úspechy tešia. Omnoho častejšie sa však u mňa dostavia úplne opačné pocity – čosi ako smútok alebo rozčarovanie… Že som zase o literatúre viac rozprávala, než ju prežívala. U mňa sú totiž pri tvorbe veľmi dôležité pokora a často aj opovrhovanie vlastnými prácami. Veľmi by ma mrzelo, keby som na úkor ocenení o tieto dve veci prišla. Neviem, či by sa vôbec niekedy dali získať späť. 

 

V Žiline si minulý rok získala Hlavnú cenu v literárnej súťaži O dúhovú lampu z krajiny Zázračno. Znie to skoro ako názov nejakej rozprávky. Čo ty a rozprávky? Máš ich rada? Žiješ ich, či nebodaj aj píšeš?

 

Čím som staršia, tým viac sa desím toho, ako sa pre mňa stávajú niektoré veci z detstva nepotrebné. Aj rozprávky. Typický dospelácky syndróm človeka, ktorý sa už nevie tešiť z jednoduchých a krásnych vecí. A pritom sú rozprávky pre ľudí také dôležité. Väčšina ľudí sa k nim aj tak raz vráti. Či už pri vlastných deťoch, alebo v starobe. Veď si všimnite, ako presne si starí ľudia pamätajú na svoje detstvo, ako zapálene o ňom rozprávajú… Celý ostatný život, presne ten, v ktorom sa cítili byť takí dôležití, akoby strácal na význame. Nemali by sme si myslieť, že už nepotrebujeme príbehy s dobrým koncom.   

 

Píše sa ti ľahko, alebo nosíš jednu báseň v sebe aj dlhšie? Prerábaš a škrtáš?

 

Keď som bola menšia, písala som básne jednu za druhou a nikdy som ich neprerábala. Myslela som si, že v pôvodnej podobe najlepšie zachytia náladu, v akej boli písané. V poslednej dobe si však viac uvedomujem nedokonalosť vlastných prác, preto sa k básňam vraciam, doplňujem ich, škrtám.  Tak, ako sa mením ja, sa mení aj môj pohľad na básne. Guy de Maupassant povedal, že umelecké dielo nikdy nedokončíte, len ho opustíte. Tak aj ja hrdo opúšťam svoje básne a potom sa k nim ako najväčší hriešnik vraciam. Napríklad minule som „doklepla” jednu báseň spred dvoch rokov. Preto obdivujem spisovateľov, ako sa dokážu vysporiadať s tým, že na práci, ktorá vyšla knižne, sa už nič nedá opraviť.  

Mám však aj také básne, ktoré mi napadnú celé, v podobe, ku ktorej už nemám čo dodať. Tých však nie je až tak veľa.   

 

Čo sa ti na písaní páči?

 

Že sa ním liečim. Že si môžem vytvoriť svet, v ktorom mi aspoň niekto rozumie. Asi väčšina ľudí, ktorí píšu, sú viac-menej opustení. Básňou si môžu pomôcť. Aj keď je to vlastne tragické – váš problém sa básňou nevyrieši. Postavy, ktoré si človek v básni alebo v poviedke vymyslí, existujú vlastne iba v autorovej hlave. V skutočnosti vôbec nie sú alebo sa na tie literárne podobajú iba trochu. Ale aspoň pri písaní si človek dodáva nádej, že je všetko tak, ako by si prial.

 

Myslíš si, že spisovateľ by mal aj veľa čítať, alebo by nemal čítať nič a nedopustiť tak, aby sa na neho nalepilo niečo z ostatných autorov, aby sa vyhol epigónstvu?

 

Problémom dneška je asi to, že všetci chcú písať a nikto nechce čítať. Čítanie zušľachťuje človeka. Nemyslím, že by pekár, ktorý nikdy nevidel chlieb, vedel upiecť koláč. Literatúru potrebujeme, aby v nás prebudila jemnocit, prostredníctvom ktorého sa vieme vyjadriť ďalej. Aj keď je pravda, že mnoho spisovateľov sa kopíruje. Je však rozdiel medzi inšpiráciou a kopírovaním.   

 

Kto zo slovenskej literatúry sa ti zahovára najväčšmi. A kto ťa štve?

 

Každý spisovateľ, ktorý ma osloví, ktorého dielo hovorí aj niečo o mne. Taký zážitok mi prinášajú J. Buzássi, I. Laučík, J. Johanides… Ale aj zborníky z literárnych súťaží – keby tak ľudia vedeli, koľko krásnych vecí sa  tam nachádza…

Hnevajú ma všetci ľudia, ktorí si o sebe myslia, že sú najmúdrejší na svete. Tých je, žiaľ, na Slovensku požehnane. Veľa o literatúre rozprávajú, aká má byť a aká nie je, a pritom oni sami píšu veci, ktoré majú od literatúry ďaleko.

 

Čo robíš, keď nepíšeš? A keď píšeš, kedy a ako najradšej?

 

Je to zvláštne, kde všade môžu vzniknúť básne… Niekto píše v noci na posteli, iný pri ceste autobusom… Niekedy si predstavujem, ako by asi vyzerala mapa sveta, keby existoval prístroj, ktorý by zobrazil miesta s najväčšou frekvenciou vzniku básní. Najtmavšie by bola zvýraznená dedina, alebo mesto? Cintorín, alebo kaviareň?

Podľa mňa však básne nevznikajú priamo v okamihu, keď ich človek píše. Živná pôda pre ne sa vytvára počas celého autorovho života. Ale ak by som predsa len mala určiť miesto, kde sa vo mne rodia básne najčastejšie, prím by asi hrala cesta vlakom. Niekedy sa čudujem ľuďom, ktorí cestujú, že v nich cesta nevyvoláva nič zvláštne, maximálne tak únavu. Dúfam, že nikdy nedospejem do takého štádia.

 

Všetko už bolo povedané, súhlasíš?

 

Jednoznačne nie. Mňa niekedy až udivuje, aký je svet dokonalý v tom, že sa nápady nikdy nevyčerpajú. Na svete žije vyše šesť miliárd ľudí a nech sa dívam, ako chcem, neviem nájsť dvoch rovnakých. Môžu si byť podobní, mať rovnakú farbu očí a vlasov, a predsa pri vymenovaní všetkých spoločných znakov nebudú dvaja ľudia rovnakí. Je až úžasné, koľko nových ľudí sa dokáže narodiť, stále iné a iné Talianky, stále inak vysokí Holanďania a inak pehaví Nóri. Tak je to aj s umením. Pokiaľ bude existovať človek, vždy bude čo vymyslieť.

 

Čo teraz píšeš, čítaš? Čím sa najradšej zaoberáš?

 

Dosť sa za to hanbím, ale ako typický študent cez školský rok nečítam beletriu. Povinné čítanie ignorujem úplne. Snažím sa však nahrádzať si to cez prázdniny, keď chodím ako na klavír do všetkých košických knižníc.

Inak čítam veľa literatúry faktu. Naposledy som čítala biografiu Edvarda Beneša. Zvláštne, ale mňa vie niekedy skutočný svet dojať viac než akákoľvek kniha. Keď som bola malá, veľa som plakala nad tými, čo zbytočne zomreli vo všetkých možných svetových konfliktoch, a snáď ešte viac nad dušami tých, ktorí tieto konflikty vyvolali.

Cez školský rok však asi najviac čerpám inšpiráciu zo samotných ľudí – majú na sebe napísané príbehy a básne bez toho, aby si to uvedomili. Je krásne uvedomiť si, že rovnako ako nejaký človek vyvolá vo vás impulz na báseň, môžete aj vy zobudiť v niekom básničku. A ani o tom nemusíte vedieť. :-)

 

 

                                                 rozhovor pripravil:   Marián Grupač

 

 

 

Katarína Džunková

 

CIGÁNI NA NEDEĽNOM OBRUSE…

 

xxx

 

niektoré dni

bývajú také zbabelé

že aj babôčka admirálska

si zloží z krídel

všetky odznaky

 

na lúkach

ktoré nepozná

vedú o ne deti

indiánske vojny

zaľahol im v ušiach anjel

a kdesi v domoch

sa naraz mračia dospelí

očami zložili

kostolu z hlavy skalp

 

staré vtáky

naňho odkladajú oválne čiapky

unavené zo sťahovania

zahniezdil sa v nich barok

 

kostoly sa hanbia

za príliš malé ušká

niekedy si ich všimnú

starí ľudia

keď bezradní ako leto

pristávajú na padáčiku

z púpavy

 

 

nemci

 

na brehu rýna

keltky dodnes

nežne hltajú

posledné hlásky

to čo im zostáva

je spolu

 

potulný johann

v nich hľadal

svoju kvetinárku

do čiar

neverných dlaní

zaborených

v prítulnom chrbte lesa

im napísal báseň

vietor ju nazval

berlínom

 

dvom slovanom

ukrytým v bažinách

ostalo iba

jazykové cítenie

 

 

XXX

 

u starej mamy

padá pod viečka izby

vždy o niečo jemnejšie noc

opatrná ako dva hrbolčeky

na chrbte blížiacej sa mačky

 

za oknom chytil vietor

do rybárskej siete

farebnú a zablúdenú ju

niesla v hrudnom koši jablká

v jesennej izbe

zaspala žena

s vlasmi schúlenými do klbka

 

ráno je u nej vždy cítiť

vôňu lesa

z dreva

ktoré jej v noci napílil

starý otec

 

 

XXX

 

na chrbte kopca

vyrástli ovce

a v dvoch jamkách

kaplnky

na toto miesto

chodila každý rok

čakať na jar

odpustená sobota

veľmi sa chcela stať

kvetnou

v neďalekom lese

raz našiel hubár

sedieť anjela

s plyšovým bohom

na kolenách

odvtedy chodí po svete

s menom

môj otec

 

 

pocestný

(ondrejovi)

 

na križovatke

dýchacích ciest

pred prašnou dedinou

zastal na kolenách

muž

s kvetmi zo záhrady

zakázanej

medzi kostolom

a cintorínom

na tvári mu ostali

plachetnice napnutých dlaní

starec ich vkladal do fliaš

 

raz som sa stratila

v jeho krotkých stopách

ktoré vo mne zanechal

ešte pred Kristom 

 

 

dievčatko

 

večer som videla otca

hladiť svietnik

po tme ho tajne

bolia ramená

akoby aj ony

boli z mosadze

 

vonku je ticho

dnes padala

jeho neha

za oknom

v snehuliakovi

sa schúlila do klbka

a plaché zimné deti

nevedeli ako naspäť

pripevniť na kríky jeseň

aj zem sa im zdala

len ako odkotúľaná trnka

 

otec pomáhal

ježišovi v zime

vešať na strechu

zamrznuté ihly

s uchom

ktoré počulo

podobenstvo o mužovi

čo prišíval

sneh

o lúku 

 

 

duša moja,

    duša moja…

 

na jar

chodia cigáni

pomedzi ploty

smutnejší

než kedykoľvek predtým

pod hrbolčekmi

v napnutej dlani

si nosia

vlastnú dedinu

narodili sa v nej deti

nechceli veriť

že aj dážď

je kočovník

stará cigánka

im prepichla uši

ako tým svojim

vyšitým

na nedeľnom

obruse

 

 

jar

 

keď bol otec

ešte malý

psy pred ním

vstávali na zadné

akoby počuli

zavýjať v prievane

svojho skríženého kráľa

 

dedinskí chlapci

z kríža pri ceste

ukradli písmenko

jediní vedeli

že ježiš je  i n ý

pred domom

im za to

až do mája

kľačal sneh

 

chodila k nim len líška

žehnala všetkým vlakom

keď sa schúlili

za chvost dediny

 

niekde na jej konci

vyrástol z dažďa muž

s prázdnymi rukami

 

otcovia a poľovníci

plačú iba raz

keď pre nich deti

zastrelia kohútika na puške

 

 

xxx

 

keď som bola malá

nevedela som

zapáliť sviečku

v záhrade

nám miesto toho

kvitol gaštan

až do júna

 

sused

sa na neho díval

nemal rád hudbu

jeho žena

bola vždy smutnejšia

od trúbky saxofónu

 

v tráve

mi najviac

chutili päty

voňavého chleba

prikradla som sa

po špičkách

 

keď sa u nás pálilo leto

v ohni akoby tancovali

susedove dievčatá

 

aj tráva

má svoje zelené nebo

stará sa o neho anjel

s mesiacom

spadnutým za košeľou

nevedel od koho

má v noci na lopatkách

materinské znamienko

 

raz som ho videla

v našej záhrade

vysvetľoval starým grékom

čo je to dáždnik

okolo neho

sedeli moje hračky

a nerozumeli

čo je to žena

 

v tú noc padal

o čosi hnedší dážď

a ja som sa zobudila

s novými znamienkami

na ruke 

 

 

xxx

 

keď bol ondrej

ešte malý

boh mu miesto srdca

stvoril hrdličku

každé leto

vyliezol za ním

na strom

chcel vedieť

či v drážďanoch

naozaj vymysleli dážď

 

keď raz v záhrade

fúkal vietor

z ondrejovej hrušky

spadol nahnevaný anjel

od zlosti

mu v kúte izby

polámal všetky tiene

 

v ten večer

sa chcel boh

veľmi stať pilotom

ktorý na oblohe

bielou čiarou dymu

preškrtne celý svet 

 

 

otec

 

„ako veľmi si sa zmenila”

povedal prameň

keď mu anjel

ukázal

pobrežie

oceánu

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.