Tomáš Kellenberger: ZÁHRADNÝ VEČIEROK

Tomáš Kellenberger

ZÁHRADNÝ VEČIEROK

 

Väčšina hostí už bola na mol. Vtedy požiadal o slovo Eduard. Do ruky mu dali mikrofón.

Zopár ráz mu vypadol, no napokon ho chytil.

„Ticho prosím!” Tvár mal červenú ako paprika. „Vážení…” Slová prerušil opitý chichot. Starší pán veselo obťažoval moletnú slečnu. Tá sa vyvalila aj so stoličkou. „Počúvajte ma. Myslím si, že teraz prišiel čas na niečo skutočne veľkolepé. Tak aspoň na chvíľu prestaňte nasávať. Snažte sa sústrediť. Isto viete, že naše trávniky sú dobre udržiavané. Pre túto príležitosť som poprosil záhradníka, aby nechal kus vzadu neskosený, pretože vám chcem osobne predviesť nový typ kosačky.”

Ozval sa potlesk. Iba prastarý nahluchlý Ian ukázal Eduardovi zadok. Bol to jeho obľúbený fór. Na nič iného už asi nebol súci. Mohol si to dovoliť. Mal vyše deväťdesiat rokov a približne toľko miliónov v banke. Ľudia sa presúvali do zadnej časti záhrady. Podaktorých vliekli olivrejovaní sluhovia, či čašníci v smokingoch. Greg, ináč vážený majiteľ firmy, zavýjal a liezol po štyroch. Pani Júlia ho od radosti zozadu nakopla. Jeho manželka to uvidela. Aby zachovala bontón, vrazila jednu do zubov Júlii. Obézneho poslanca Jonesa viezli na fúriku, ktorý slúžil na rozvážanie hliny po záhrade. Pri tejto jazde im zaspal so zapálenou cigarou v ústach. Prebudil sa až v momente, kedy mu žeravý popol vznietil ochlpenie na hrudi, zreval z celého hrdla. Jeho krik však nikto nepočul, pretože namazaný pán Eduard kosil trávu. Tackal sa z miesta na miesto. Zatáčku vybral prineskoro, čo malo za následok zničený vzácny krík privezený až z Islandu. Ako prechádzal popri obecenstve, do noža (listu) kosačky sa dostal čerstvý psinec. Podpitých ľudí to mierne ofŕkalo. Biele obleky dostali modernú impresionistickú vzorku. Jediný, kto si to všimol, bol policajný šéf Earl. Okamžite chcel všetkých pozatvárať. Chvíľu trvalo, kým mu vysvetlili, že je na večierku a nie v práci. Za ten čas stihol dvoch chlapov ovaliť. Tretieho kopol do píšťaly. Pani Mary sa v myšlienkach preniesla do svojej mladosti. Bola striptízovou tanečnicou. Začala sa zobliekať. Kmeť Ian ju povzbudzoval. Zrak mu ešte slúžil. Manžel pani Mary to zbadal príliš neskoro. Jeho drahá už bola nahá ako pri narodení. Muž strhol obrus z dlhočizného stola. Pár tuctov pohárov zletelo dole, až to zazvonilo. Zahalil ním manželku. Látka premočená vyliatym vínom ju príjemne chladila.

Hostiteľ Eduard ukončil sekanie trávnika. V metrovom poraste ostali krivoľaké brázdy.

Z čela mu tiekol pot. Oblek, ušitý na objednávku, mal dokrkvaný, zašpinený trávou a miestami roztrhaný. Vyčerpaný sa opäť chystal ujať slova. Predbehla ho známa moderátorka z rádia. „Chrŕ,” zachrapčala do mikrofóna. „Chŕŕ, chŕŕ!” Zobula si topánky s vysokými opätkami. Najnatankovanejší sa pridali. Zborovo zahulákali: „Chŕŕ, chŕŕ!”

„Teraz, vážení poslucháči, nasleduje chvíľka poézie. Ó vínko, vínko, bozky horúce. Žily rozpaľuje.” Ožrani jej vytrhli mikrofón. „No dovoľte!” Ten najväčší bulo sa ozval:

„Chŕŕ, chŕŕ´, chŕŕ.” Ostatní odpovedali: „Chŕŕ!” Tak sa to vlieklo približne pol hodiny. Túto vysoko sofistikovanú zábavu zarazil Eduard. Po precitnutí zo šoku sa rozrečnil:

„Vážení! Je čas na partiu minigolfu. Nasledujte ma, prosím.”

Tí, čo sa ešte udržali na nohách, išli za ním. Niektorí zostali ležať horeznačky bez akejkoľvek známky života. K tým pribehol rodinný lekár, ktorý, samozrejme, musel byť po celý čas triezvy. Musel. Vlastne mal byť.

Oleg s tučným  brušiskom kontroloval ležiacim tep. Troch z nich okamžite vyhlásil za mŕtvych, lebo mu neboli sympatickí. Pohľadnej dáme začal bez rozmyslu dávať umelé dýchanie. Pomocníci doktora Olega zabalili údajných mŕtvych predbežne do igelitových vriec. Vedeli, že žijú, avšak touto cestou si s nimi vyrovnávali osobné účty. Prvý, kto sa prebral, bol, ako inak, šéf polície Earl. Zubami rozhrýzol plastovú hmotu. Prskal a hrýzol. Vyhrážal sa všetkým, že ich pošle na elektrické kreslo. Oleg mu pichol sedatívum, po ktorom zaspal ako bábätko.

Loptičku, zahajujúcu zápas, odpálil sám riaditeľ Únie minigolfu. Pri údere pravou, zdravou rukou mu odletela ľavá, umelá protéza. Dav očumovačov úprimne zatlieskal. Toto nečakali. Súperenie odštartovalo. Pravidlá hry boli porušované jedna radosť. Hráči odpaľovali loptičky hocikam. Vynaliezavejší to robili dokonca opačnou stranou minigolfovej palice. Prizerajúci sa potkýnali o všakované betónové výčnelky na dráhach. Nadávali. Ale Eduard, aby šiel príkladom, hral bezchybne. Presne podľa pravidiel. Túžil tým odroňom ukázať, že pochádza z dobrej rodiny. Preto sa choval ako pravý džentlmen.

Jeho snahu si povšimol prastarý machnáč Ian. Napuchnutými očkami sledoval jeho počínanie. Podopierajúc sa paličkou z kvalitného dubového dreva, dovliekol sa nenápadne k Eduardovi za chrbát. Hurónsky zaujúkal. Eduard, vytrhnutý zo sústredenia, sa obrátil. Nechápal, o čo ide. Ian ho treskol palicou po hlave. Eduard sa zvalil na zem. No aj to urobil ako muž znalý slušného správania. Jednoducho trieda.

 

 

 

 

POVIEDKA

Naštartoval. Auto sa pohlo. Na čelné sklo padal drobný dážď. Hustá hmla znižovala viditeľnosť. Už pol dňa pršalo. Pôda okolo vozovky bola rozbahnená. „To je počasie,” pomyslel si šofér. Mal dvadsaťpäť rokov, slušnú prácu a príjemnú manželku s dvoma malými deťmi. Diaľkové svetlá váhavo skúmali večernú tmu. Stierače vytrvalo pracovali.

„Dočerta!” Postavu zbadal neskoro na to, aby ju mohol minúť. Preletela ponad kapotu. Prudko zabrzdil.

Bežal k miestu, kde sa nehoda stala. Ležala v mláke krvi. Krajšiu ženu ešte nevidel.

„Bože, zavolám sanitku,” zabedákal.

„Netreba, ty sviniar,” žena sa pousmiala. „Za toto ťa odsudzujem na život v bohatstve. Posledné slová. Hlava jej odkväcla. Muž utekal späť do auta. Z najbližšieho automatu zavolal sanitku aj políciu. Potom čakal s pochmúrnou náladou.

Keď sa spoločne vrátili na miesto činu, nikoho nenašli.

„Dávam výpoveď,” povedal prosto šéfovi. Spravil rozlúčkový večierok. Vo veľkom štýle.

Vyberané jedlo i pitie.

„Budeš nám tu chýbať,” vraveli bývalí kolegovia, tľapkajúc ho po pleci. Kolegyne mu dávali bozky. Bol obľúbený. Všetci súhlasili, že zosobňuje typ poctivého, charakterného človeka, akých je, žiaľ, stále málo.

„Prídem vás pozrieť,” prisľúbil. Už nikdy nemusím pracovať, behalo mu po rozume. Deň pred odchodom z roboty vyhral v lotérii obrovskú sumu peňazí.

„Ahoj, miláčik,” privítala ho manželka. Začali snovať plány, ako peniaze využijú. Po týždni vymenili sídlisko za štvrť prominentov. Kúpili priestranný dvojpodlažný dom, zaberajúci časť trojhektárového pozemku. Ku kompletnému vybaveniu patril okrem iného bazén, tenisový kurt, park s fontánou, samozrejme služobníctvo a nakoniec ochranka, pýšiaca sa párom nebezpečných dobermanov. Muž veľmi zlenivel. Celý deň pozeral video, pričom popíjal alkoholické nápoje.  Tiež si krátil čas fajčením cigár, dovezených až z ktorejsi prímorskej krajiny. Zmenil sa. K horšiemu. Žena behala po oslavách.

Deťom najali pestúnku. Neskôr pôjdu do internátnej školy – ten najlepšej!

„Ha-ha-ha!” muž okato zvádza ženu jedného člena vyššej spoločnosti. „To bolo výborné, naozaj.” Noc ako stvorená pre recepciu so šampanským, ktoré podávajú milé hostestky.

Chlapík, tučný, rozhorúčený, červený v tvári, zamieri k stolu. Podáva sa večera. Predjedlo predstavuje šunka, neobyčajnej kvality, obložená plátkami ananásu. Muž si pochutnáva.

Nálada vrcholí. Zúčastnení sa správajú familiárne. Pretriasajú problémy obchodného a osobného charakteru, rozprávajú vtipné anekdoty.

Príbory cinkajú, poháre štrngajú, celkovú atmosféru dotvára tlmená komorná hudba.

„Dolejem vám?” sympatická blondínka vyčarí úsmev.

„Áno, dám si. To je biele? Áno. Skvelé.” Ďalej nasleduje polievka, no nie hocaká. Prosto báseň. Tretí chod začína ryba. Muž sa do nej ihneď pustí. Odrazu mu zabehne. Začne sa dusiť. Postupne fialovie. Búchajú ho po chrbte, ale nič to nepomáha. Počas krátkeho okamihu zazrie diabolsky peknú ženu, ktorú už odkiaľsi pozná. Je zababraná od krvi. Pred chvíľou ju prešlo auto…

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.