Marián Grupač
NOBLESA
… zo zbierky básní, ktorá práve vychádza vo VSSS Bratislava
Divé čerešne sa topia v liehu; zauzlené koľaje
Čas odiera hrdlo
drápežne kmáše slová
z jazyka
Domŕza ako zradca
s drevenou rukou
Íver pod viečkom
Dvaja bezprizorní
tu fatálne hltajú
najostrejšie nápoje polnočné
Gniavia si myšlienky
a dlane
Navzájom
On potom skučí do nemoty sám
Je ako bastard
ako mulat a kríženec
Ponad višňové pery
jej preletel perleťový
netopier obavy
A odrazu sú
všetky príšernosti
skvostné
Cez obruče obratníkov
sa im vzpína krv
briskne praská
Do zbláznenia!
Cez priezor dvoch právd
klíči nepatrné klamstvo
Keď vyrastie
bude platiť
Keď už leto skapalo; nevidomí
Do dennej mútňavy
vpálila
biela
Nehmotne a vyzývavo biela!
Ako trblietka v blate
Panenský venček
v lone mesačnej cundry
V hrudi mi kľačí
krvavý vzlyk –
– bolestivý uzol
ktorý musím prehltnúť
Zem potom odkopla Slnko
ochladilo sa
Medzi nami
Bieloba sa topí…
Tá rieka je ako roztopená smola; mäkký prienik do pavučín
Trpké hrozná
mliaždi v žilách
bez ostychu
Zlé znamenia
a zvyšky vín
jej prúdia telom
Vstrebáva sa sama
do seba
Rozpráva vo veršoch
a keď mlčí
steny chorľavo
praskajú
Karmínový rôsol
jej vyteká z kože
Hustá ako hriech
je tá jej krv
a moja
nie je redšia
Neviem o jej krvi nič
iba tuším
že je zlá
a teda
určite na niečo
dobrá
Ako každá krv…
Rubíny; smútok pravekej lásky
Vykrádači prázdnych hrobiek
odetí do pavučín a exotických vôní
plazia sa teraz po mojej malej izbe
Odháňam ich a verše po nich hádžem
ako blázon básnik krysa
Na okno trieskajú netopiere
svoje piesne vo vysokých tónoch noci
Na posteli tu leží mŕtva panna
Oblievam ju vínom a jahody jej pučím na prsiach
Premýšľam o rubínoch
ktoré som zakopal pod zem
aby som zabudol
aby som zabudol
Nehodný som boľavých piesní
svojej vesmírnej družky
Moja malá ach
keď zbadám tvoj tieň som bezbranný
Zbi ma a ušľahaj svojimi vlasmi
až to zaštípe
a mlč pritom
Mlč ako kamenný ston
ako otázka v prázdnej kolíske
Z tvojich očí som chorý
Zajtra ráno
vykopem rubíny a prinútim ťa
aby si ich všetky prehltla
Udusím ťa bohatstvom
Všetko budeš mať
Potom sa stratím a ty ostaneš pannou
Vreskot…a moja ruka v tvojej jazve
Karmín a Paríž poležiačky
V pokrčenej plachte
ako háďa si sa prešmykla
Prstami na nohách zisťuješ
či som stále s tebou
V nenásytnej bielobe vankúšov
lesknú sa len tvoje nechtíky –
– ohnivočervené od drahého francúzskeho laku
Líčidlá z tváre
som ti zlízal v spánku
Ráno si vždy mäkká a teplá
chrumkáš mi pod zubami
ako čerstvý croissant
Na posteľ padajú
z teba omrvinky
Pokropím ťa bielou kávou
a potom konečne
vtiahneš do pľúc
môj silný
čierny
tabak
Na ulicu nás vyšmarí
hotelová služba
Fantómová láska
Veľký nočný motýľ
sa mi zlovestne trepoce v bruchu
Pálivá žlť kmáše cievy
Z pahltných hmiel vychádza
snežná panna
Za chrbtom stíska
nôž a potrhané vretená nocí
Z pravekého smútku
slamkou sŕkam spenený splín
prízrak nevinnej divožienky
vedma s odkrojeným klamstvom
Rozmarne šteklím hviezdy
a opäť si mením meno
Presviedčam sa
že musím uveriť
ako ma to
nebolí
Nôž v hrudi
je len prelud
Požiar v pekle
Už opäť mi víno zíza z boľavej kože
v ostrých kryštáloch bujnie
Kreslí kríže a krvavé elipsy
do očí divošky
Mal som o nej sen
že ma nenávidí tak mocne
žeby ma najradšej zabila
aj niekoľkokrát za sebou
Z bublavých veršov kašľa a potu
sa smolí melódia
Túžobne vŕzgajú vzdychy
Hyacinty hynú
keď sa anjeli hrajú na vrahov
Svätá fľandra si okrášli pupok
bambuľkou hrozna
Olivy si vtlačí medzi lupene
žiadzenky
a s kvílením ma pozve na večeru:
Je prestreté ty bastard
A tak mi víno vyrastá z kože
cŕka na všetky strany
pohŕdavo špiní nevítaných
nepozvaných
a menej mŕtvych ako som ja
Z belostných bokov ženy
čítam purpurovým písmom nafrckaný ortieľ:
Oheň
Apatia v NYC
Dážď je na spadnutie
Ulice zatopené v mede
pomaly pomaly pomaly
Ukrižovaný na 5. Avenue
cítim
ako mi 8. Street láme chrbát
Nad New Yorkom
sa plní oblak z Merlotu
Pomaly sa posúvam ďalej a tiež bližšie
Ako to mám poznať
Narodil som sa
a o viac sa nestarám
Som spokojný
keď precitnem
a už mi nič
nebude jasné
Grácia
V pokrčených plachtách
si nesie zvyšok roztúženia
Odetá v háboch z bodľačín
krotký klokoč krvi
Katarzia
Trpezlivo kráča bublajúcim voskom
bosá
vlasy v plameni
Dlane si porezala
nezrelými klasmi
Učí sa znášať bolesť
s noblesou
lebo dnes už vie
že úľava je len hadí ston
krkavčia slabika
mihalnica v tráve
Stráca sa pomaly
v zelenej diaľke
Mizne
Príde iná…
Foto: Zuzana Pollaková