Marián Grupač: Noblesa

Marián Grupač

 NOBLESA

 

… zo zbierky básní, ktorá práve vychádza vo VSSS Bratislava

Divé čerešne sa topia v liehu; zauzlené koľaje

 

Čas odiera hrdlo

drápežne kmáše slová

z jazyka

Domŕza ako zradca

s drevenou rukou

Íver pod viečkom

Dvaja bezprizorní

tu fatálne hltajú

najostrejšie nápoje polnočné

Gniavia si myšlienky

a dlane

Navzájom

On potom skučí do nemoty sám

Je ako bastard

ako mulat a kríženec

Ponad višňové pery

jej preletel perleťový

netopier obavy

A odrazu sú

všetky príšernosti

skvostné

Cez obruče obratníkov

sa im vzpína krv

briskne praská

Do zbláznenia!

Cez priezor dvoch právd

klíči nepatrné klamstvo

Keď vyrastie

bude platiť


Keď už leto skapalo; nevidomí

 

Do dennej mútňavy

vpálila

biela

Nehmotne a vyzývavo biela!

Ako trblietka v blate

Panenský venček

v lone mesačnej cundry

 

V hrudi mi kľačí

krvavý vzlyk –

– bolestivý uzol

ktorý musím prehltnúť

 

Zem potom odkopla Slnko

ochladilo sa

 

Medzi nami

 

Bieloba sa topí…

 

 

Tá rieka je ako roztopená smola; mäkký prienik do pavučín

 

Trpké hrozná

mliaždi v žilách

bez ostychu

Zlé znamenia

a zvyšky vín

jej prúdia telom

Vstrebáva sa sama

                              do seba

Rozpráva vo veršoch

a keď mlčí

steny chorľavo

                        praskajú

 

Karmínový rôsol

jej vyteká z kože

Hustá ako hriech

je tá jej krv

a moja

nie je redšia

 

Neviem o jej krvi nič

iba tuším

                že je zlá

a teda

určite na niečo

                       dobrá

 

Ako každá krv…
Rubíny; smútok pravekej lásky

 

Vykrádači prázdnych hrobiek

odetí do pavučín a exotických vôní

plazia sa teraz po mojej malej izbe

Odháňam ich a verše po nich hádžem

ako blázon básnik krysa

Na okno trieskajú netopiere

svoje piesne vo vysokých tónoch noci

Na posteli tu leží mŕtva panna

Oblievam ju vínom a jahody jej pučím na prsiach

Premýšľam o rubínoch

ktoré som zakopal pod zem

aby som zabudol

aby som zabudol

Nehodný som boľavých piesní

svojej vesmírnej družky

Moja malá ach

keď zbadám tvoj tieň som bezbranný

Zbi ma a ušľahaj svojimi vlasmi

až to zaštípe

a mlč pritom

Mlč ako kamenný ston

ako otázka v prázdnej kolíske

 

Z tvojich očí som chorý

Zajtra ráno

vykopem rubíny a prinútim ťa

aby si ich všetky prehltla

Udusím ťa bohatstvom

Všetko budeš mať

Potom sa stratím a ty ostaneš pannou

 

Vreskot…a moja ruka v tvojej jazve 

Karmín a Paríž poležiačky

 

V pokrčenej plachte

ako háďa si sa prešmykla

Prstami na nohách zisťuješ

či som stále s tebou

V nenásytnej bielobe vankúšov

lesknú sa len tvoje nechtíky –

– ohnivočervené od drahého francúzskeho laku

Líčidlá z tváre

som ti zlízal v spánku

Ráno si vždy mäkká a teplá

chrumkáš mi pod zubami

ako čerstvý croissant

Na posteľ padajú

z teba omrvinky

Pokropím ťa bielou kávou

a potom konečne

vtiahneš do pľúc

môj silný

                  čierny

                                    tabak

 

Na ulicu nás vyšmarí

hotelová služba

Fantómová láska

 

Veľký nočný motýľ

sa mi zlovestne trepoce v bruchu

Pálivá žlť kmáše cievy

Z pahltných hmiel vychádza

snežná panna

Za chrbtom stíska

nôž a potrhané vretená nocí

Z pravekého smútku

slamkou sŕkam spenený splín

prízrak nevinnej divožienky

vedma s odkrojeným klamstvom

Rozmarne šteklím hviezdy

a opäť si mením meno

Presviedčam sa

že musím uveriť

ako ma to

                   nebolí

 

Nôž v hrudi

je len prelud                 

 

 

Požiar v pekle

 

Už opäť mi víno zíza z boľavej kože

v ostrých kryštáloch bujnie

Kreslí kríže a krvavé elipsy

do očí divošky

Mal som o nej sen

že ma nenávidí tak mocne

žeby ma najradšej zabila

aj niekoľkokrát za sebou

 

Z bublavých veršov kašľa a potu

sa smolí melódia

Túžobne vŕzgajú vzdychy

Hyacinty hynú

keď sa anjeli hrajú na vrahov

 

Svätá fľandra si okrášli pupok

bambuľkou hrozna

Olivy si vtlačí medzi lupene

žiadzenky

a s kvílením ma pozve na večeru:

 Je prestreté ty bastard

 

A tak mi víno vyrastá z kože

cŕka na všetky strany

pohŕdavo špiní nevítaných

                         nepozvaných

a menej mŕtvych ako som ja

 

Z belostných bokov ženy

čítam purpurovým písmom nafrckaný ortieľ:

 

Oheň

 

 

Apatia v NYC

 

Dážď je na spadnutie

Ulice zatopené v mede

pomaly pomaly pomaly

Ukrižovaný na 5. Avenue

cítim

ako mi 8. Street láme chrbát

Nad New Yorkom

sa plní oblak z Merlotu

Pomaly sa posúvam ďalej a tiež bližšie

Ako to mám poznať

 

Narodil som sa

a o viac sa nestarám

Som spokojný

keď precitnem

a už mi nič

                   nebude jasné


Grácia

 

V pokrčených plachtách

si nesie zvyšok roztúženia

Odetá v háboch z bodľačín

krotký klokoč krvi

Katarzia

Trpezlivo kráča bublajúcim voskom

bosá

vlasy v plameni

Dlane si porezala

nezrelými klasmi

Učí sa znášať bolesť

s noblesou

lebo dnes už vie

že úľava je len hadí ston

                         krkavčia slabika

                         mihalnica v tráve

 

Stráca sa pomaly

v zelenej diaľke

Mizne

Príde iná… 

 

 

 

 

Foto: Zuzana Pollaková

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.