Mystifikátor
(Rudolf Sloboda: Láska, Slovart, Bratislava 2002)
„Nie láska. Nie rozum, nie presvedčenie o čomsi.
Ale…dovoľte…neúprosnosť k vlastným potrebám.”
(Sloboda, 2002, s. 308)
Subjektivizácia v autobiografickom diele:
V literárnej komunikácii rozlišujeme dva druhy biografie. Autobiografiu a literárnu biografiu.
1. autobiografia (z gréc. auto = sám), t. j. vlastný životopis autora; 2. literárna biografia napísaná iným autorom. (Žilka, 1987, s. 367) Pojem autobiografia môžeme nahradiť aj pojmom pamäti, memoáre.
Pamäti, memoáre: Žáner medzi umeleckou a vecnou literatúrou, ktorý zaznamenáva spomienky určitej osobnosti na rozličné udalosti, významných ľudí a podobne (Malá slovenská encyklopédia, 1993, s. 525)
Je to epický žáner. Vyznačuje sa osobitosťami poviedky a vedeckej prózy. Tvorí prechod medzi umeleckou a vecnou literatúrou. Prevažuje v ňom časová následnosť pri opise prežitých udalostí.
Autobiografia najviac pripomína životopis ako žáner, ale má širší záber, neobmedzuje sa iba na autorovu biografiu. Nie je totožná ani s kronikou. Od kroniky sa líši väčšou mierou subjektívnosti a použitia umeleckých prostriedkov.
Pamäti vynikajú faktografickosťou. Závisí však od autora, aké fakty si vyberie a ako ich opíše. Ak autor neuvádza iba číre fakty, ale ich aj náležite komentuje, vnáša do textu už spomínanú väčšiu mieru subjektívnosti a použitia umeleckých prostriedkov, zvyšuje sa kvalita pamätí. Základným rozdielom medzi autobiografiou a biografiou je teda pomer subjektivizácie a faktografie v literárnom diele.
Literárna biografia patrí k literárnovedným žánrom, a to predpokladá čo najpresnejšiu rekonštrukciu témy daného literárneho diela. Autobiografia informuje oveľa voľnejším spôsobom ako biografia.
Autobiografická literatúra ponúka veľa možností na spriezračnenie skutočných udalostí, ktoré sa snaží zaznamenávať skrz človeka – spisovateľa. A práve tento „ľudský” pohľad na vec je čitateľsky príťažlivejší ako samotné ponúkané fakty.
Veľmi často sa však vytvára akýsi nemenný a možno aj nepresný obraz o niektorých historických pohyboch. Jedným z dôvodov je práve silná subjektivizácia literárneho diela. Autori neuplatňujú kritériá historickej vedy, ich vzťah k minulosti a ich postoj k nej môže byť ovplyvnený subjektívnym pohľadom. A prirodzene, môže byť i literárne nadsadený.
Beletrizované pamäti, či už autor chce alebo nie, sú vlastne vždy skôr svedectvom o autorskej predstave a udalostiach a ich subjektívnym hodnotením ako objektívnou analýzou. (Čúzy, 1995, s. 77)
Chýba konfrontácia vecí z vnútra (autor) a zvonka (veda a história). Ak sa zameriame konkrétne na autobiografické diela v slovenskej literatúre 20. storočia, zistíme, že najviac diel je z medzivojnovej a tesne povojnovej literatúry. Súvisí to s tým, že v tomto období sa spisovateľ chápal ešte ako bard, ako svedomie národa a veľký kultivovaný duch, niekedy snáď až nekriticky.
Ďalším z dôvodov, ktorý prispieva k nepresnosti zobrazenia doby, je politická situácia a jej ideologický tlak uprednostňujúci istý typ historických udalostí pred inými, a to na úkor ich objektívneho posúdenia. Takáto nepriaznivá politická situácia sa dotýkala memoárovej tvorby a ovplyvňovala jej kvalitu. Akokoľvek mala memoáristika pozoruhodnú úroveň, nemohla sa v takýchto obdobiach vyhnúť limitom. Je zaujímavé porovnanie subjektívnych i objektívnych informácií, ktoré nám literárne dielo ponúka.
Literatúra má svoju literárnu históriu, ktorú tvoria do istej miery výnimoční ľudia. Každý z nich sa usiluje o svoj neopakovateľný, pôvodný znak, akýsi “vryp” do prítomnosti a budúcnosti spoločnosti. Ak chce niekto vedieť, kto je ten, kto s ním prostredníctvom kníh komunikuje, rád siaha po autobiografických dielach. Rozširuje si svoje historické, literárne a často zabúdané aj ľudské poznanie.
Autobiografickú motiváciu využíval vo svojich dielach aj spisovateľ Rudolf Sloboda.
Láska Ruda Slobodu:
Prozaická kniha Láska Rudolfa Slobodu, nebola na začiatku sedemdesiatych rokov odobrená na vydanie. Kniha obsahujúca reflexie, zážitky i postrehy tridsaťročného muža, kniha plná fiktívnych detailov, ktoré sa prekrývajú s realitou bola pre redaktorov vydavateľstva neznámou, a tak sa rozhodli vydanie nepodporiť.
Pôvodný názov prózy Láska bol Pamäti, tak sa však už volá iný text z roku 1996, a tak nutne došlo k zmene. Pôvodný názov však v mnohom napovedá o vzťahu autobiografického a tematického materiálu. Životopisné je v diele vskutku výrazne živené: protagonista sa volá R. Sloboda, býva v Bratislave, mama a otec sú rozvedení, no bývajú v tej istej dedine, protagonista má dve mladšie sestry a jedinú dcéru, študoval filozofiu, pracoval v bani a železiarňach atď.
„Moja matka sa rozviedla po šestnástich rokoch manželstva. Vydala sa po druhý raz a po desiatich rokoch ovdovela.” (Sloboda, 2002, s. 7)
„Okrem prvej sestry mám ešte jednu. Je momentálne vo Viedni, kam sa išla vydať, lebo doma nemali byt.” (Sloboda, 2002, s. 9)
Názov prózy je podobne ako pôvodný názov Pamäte v mnohom veľavravný. Nesie v sebe jasný signál témy a polemiku s ňou.
„Rodinný život ma veľmi vyčerpáva. Niekoľko dní vydržím mlčať, no potom sa naraz so ženou pohádam, balím kufor a odchádzam s dcérou do Novej Vsi. To balenie ma tak zmôže, že by som najradšej spáchal samovraždu. (…) No po poplachu, ktorý som narobil správou, že definitívne odchádzam do Novej Vsi, nastali dobré dni – kúpil som si kanárika, speváka.” (Sloboda, 2002, s. 174)
Láska je tu dôvodom na manželstvo, napĺňaním starodávneho archetypu, túžbou človeka, jeho snom, povznášajúcim zmyslom života. Sloboda tu však vyrozprával, ako ďaleko je od citu a zmyslu k skutočnému. Jeho hrdina má problémy dôstojne sa vyrovnávať s prekážkami a rôznymi komplikáciami, ktorých strojcom si je on sám. Má ťažkosti s frustráciou, ktorú si spôsobuje svojím životným štýlom. To sú hlavné témy Slobodových románov.
Frustrujúce podmienky v próze Láska vytvára alebo spoluvytvára manželstvo. Partnerský vzťah, ktorý zmysluplne vyplýva z tohto stavu a v ktorom sa dá usalašiť. Povznesenie manželstva, prinášajúce vymoženosti spoločenské aj osobné. V tomto diele sú pre Slobodu charakteristické.
Forma:
Autor sa tu predstavuje ako mystifikátor.
„Život a literatúra u Slobodu koexistujú v naivnej a súčasne dráždivo rafinovanej zhode. Úvahy o autentickom a štylizovanom autorskom geste v dôsledku toho práve u tohto autora nadobúdajú inú a málo obvyklú dimenziu.” (Prušková, 2001, s. 101) Podľa zistení Z. Pruškovej, autobiografickosťou Sloboda dosahuje bohato dotované komplexné (seba)určovanie postáv, s ktorými sa rovnako sebacentrickému čitateľovi dobre porovnáva.
Dôležitejšie ako vonkajšie formálne členenie autobiografickej prózy Láska (kniha prvá má 14 kapitol, kniha druhá 5 kapitol a kniha tretia má štyri kapitoly) je vnútorné rozvrstvenie obsahu podľa rôzneho zdroja, resp. podľa spôsobu zápisu. Veta, citát, úryvok z listu a ďalšie bezkontextové útržky sú organicky zapojené do deja, sústrediaceho sa samozrejme na osobu protagonistu.
„Niektorí píšu, aby získali ľudskú chválu za ušľachtilosť srdca, ktorú vari majú alebo ktorú si vymýšľa ich obraznosť. (cit.)” (s. 33)
„Uposlechneš-li mých pokynu, přijme tě má poezie s otevřenou náručí, jako když veš odřezává svými polibky kořen vlasu.” (s. 134)
Alebo sa na mieste citátu nachádza báseň Jana Šimonoviča, Lesná úzkosť.
„Po akých koreňoch ako po ľuďoch so zdrapenými rukami, ležiacimi v tomto lese, kŕčovito držiacimi nad sebou zem, chodíme?” (s. 254)
Autor používa aj citáty z Biblie.
„Kto sa usiluje nájsť svoj život, stratí ho. (Matúš 10, 39)”. (s. 100)
Ďalej veľmi využíva aj korešpondenciu. Uvádza úryvky z osobných listov, a tak môžeme hovoriť o osobnej korešpondencii. Z hľadiska tvorby Rudolfa Slobodu má svoj význam, i keď nemôžeme povedať, že v jeho prípade, dôležitý. V súkromných listoch sa autori vyjadrujú bezprostrednejšie a viac odhaľujú svoj myšlienkový svet. Sloboda sa však na potešenie čitateľa vyjadruje bezprostredne stále.
„List Majke do Ameriky: Drahá Majka, už som Ti tento rok poslal dva listy, ale podľa toho, čo píšeš otcovi, to vyzerá, akoby si moje listy nedostala.” (Sloboda, 2002, s. 134)
Autor dokonca jednu kapitolu uvádza mottom.
„Motto: Tyrsus Franzovi Lisztovi” (Sloboda, 2002, s. 171)
Niektoré podkapitolky obsahujú iba jedinú vetu.
„Boh ma vidí.” (Sloboda, 2002, s. 276)
Niektoré kapitoly končia podkapitolou, ktorá znie:
„Ak sa chcete dočítať, čo bolo ďalej, čítajte ďalšiu kapitolu.” (Sloboda, 2002, s. 83) Aj to svedčí o priamej komunikácii medzi autorom a čitateľom.
Alebo na inom mieste priame upozornenie pre čitateľa.
„O iných predmetoch budem hovoriť súbežne s nejakou udalosťou, na ktorej sa zúčastnia.” (Sloboda, 2002, s. 127)
V Láske sa len pomaly, z nesúrodých úvah a opisov, začínajú vynárať postavy a formovať príbehy. V texte je veľa sviežosti, irónia, zdravá miera diletantizmu a poctivej mysliteľskej práce.
Slobodova postava sa nepodobá na hrdinu, akéhosi falošného stelesnenia ušľachtilosti. V jeho diele nie je prítomná prázdna idealizácia. Literárna postava sa podobá skôr na obyčajného človeka, človeka, ktorý je možno vyplašený, neistý a zbabelý. Netvári sa, že je silný, že všetko vydrží. Manželský problém vystupuje do popredia a Sloboda ho vie ľahko uchopiť.
Sloboda veľmi presne odpisuje skutočnosť. V tom je jeho veľká sila zobrazovania nestabilnej povahy ľudskej psychiky, ktorú veľmi dôverne opisuje. V takomto prístupe je možné byť ráno ateistom a večer sa tešiť z evanjelia, nenávidieť manželku, a odrazu ju milovať.
„Po čítaní týchto modlitieb som začal mať svoju ženu rád. Už spala.” (Sloboda, 2002, s. 112)
Sloboda si pomáha filozofiou, náboženstvom a najmä neustálou introspekciou s nezaručenou úspešnosťou: „Mám v duši neporiadok. Musím dôkladne a premyslene začať čistiť svoju dušu. No súčasne mám nádej, že doterajší neporiadok mi na niečo bude.” (Sloboda, 2002, s. 112).
Dôležité však je, že životopisnosť nie je podmienkou k úplnej recepcii Slobodovho literárneho diela. Preto by bolo nesprávne myslieť si, že Slobodu – človeka skrze túto autobiografickú prózu dokonale spoznáme.
Autobiografická literatúra je ďalším rozmerom, ktorým môžeme literárny život, pohyb a literárny proces uchopiť. Popri fiktívnom umení a odborných dejinách či kritike je žáner spomienkovej literatúry priezorom, cez ktorý možno nazrieť aj do pomyselného zákulisia spisovateľov a písania.
Silvia Kaščáková
JUDITH HERMANNOVÁ: NIČ LEN PRÍZRAKY, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2007, preklad: Monika Brečková
V knihe Judith Hermannovej Nič len prízraky pozostávajúcej zo siedmich dlhších poviedok sa veľa fajčí. Tento dekadentný úkaz je akýmsi spoločným menovateľom všetkých poviedok.
Domnievam sa, že v Hermannovej prózach nejde len o samoúčelné fajčenie cigariet, dymiaca cigareta by nemala byť nepodstatnou rekvizitou, ktorú pokojne možno z textu vyčiarknuť bez toho, aby text stratil zmysel.
Nadmerná spotreba nikotínu hlavných postáv jednotlivých próz môže symbolizovať istý životný pocit. A tým pocitom je nejasná prázdnota, ľahostajnosť, blazeovanosť. Posledný výraz – blazeovanosť – často používala v svojich krátkych románoch Francoise Saganová.
Práve k tejto už nežijúcej autorke má Judith Hermannová veľmi blízko. Francoise Saganová však patrila k inej generácii, k inej stratenej generácii.
Teraz na prelome tisícročí máme na svete pravdepodobne novú stratenú generáciu – európsku. Potvrdzuje to aj citát v angličtine na začiatku knihy. Tento citát od Beach Boys, voľne preložený hovorí: Či by nebolo pekné, keby sme mohli žiť tu, urobiť si práve z tohto miesta, miesto, kam patríme.
Postavy poviedok Judith Hermannovej sú tridsiatnici – vzdelaní, scestovaní, slobodní. Stále im však čosi chýba, a práve to „čosi” je ťažké definovať. Je to ťažké, pretože títo mladí ľudia žijúci vo vyspelejšej časti Európskej únie majú zdanlivo všetko. Materiálne sú primerane zabezpečení, sú vzdelaní, kultivovaní, nespútaní tradíciami či inými úzkoprsími normami. No stále pociťujú zvláštny smútok. Aj názov knihy Nič len prízraky nesie v sebe tento pocit smútku a prázdnoty.
Hermannovej postavy sú často príslušníci tzv. vrstvy singles, čo je momentálne medzi sociológmi azda najskloňovanejší termín.
Dospelí tridsiatnici sa potulujú po svete s batôžkami na chrbte, sú ako večné deti, veční adolescenti, akoby si to krátke obdobie života chceli nasilu predĺžiť. Tieto obstarožné deti stále unikajú naozajstnej dospelosti, s ktorou je späté pevné miesto na zemi, v spoločnosti, stabilný vzťah, domov, zodpovednosť. Zároveň tušia, že je pre nich už najvyšší čas. No toto nepríjemné tušenie sa dá ľahko zahnať alkoholom, čo sa aj v poviedkach J. Hermannovej deje.
Vzťahy medzi postavami sú často primálo citové, čo badať napríklad v poviedke Ľadovomodrá. „Magnus objíme Joninu ľavou rukou okolo krku a nešikovne pobozká na ústa. Už neraz mu vysvetľovala, že by to nemusel robiť, že by nemal na verejnosti názorne predvádzať, že patria k sebe.” (strana 49, 50) Do tohto mrazivého chladu (dej sa odohráva na Islande) vtrhne bezprostredný Jonas. Jeho temperament pôsobí na hlavnú ženskú postavu Joninu až exoticky. Jonas rozpráva v kuchyni veľmi nahlas, z času na čas vystretou dlaňou udrie po stole alebo Irene na koleno, občas zakloní hlavu a jednoducho zakričí. Pre Joninu je príjemné to počúvať, ale zároveň ju to znepokojuje. „To je ľadová skutočnosť, ľadovomodrý fakt.” (strana 55) Joninu nakoniec Jonasove nadšenie, vytrženia a bezprostrednosť zlomia natoľko, že sa do neho platonicky zaľúbi. Avšak Jonina má strach z bezprostredného šťastia. Podobne ako v prípade tejto poviedky, je text ostatných príbehov hutný, bez balastu. Každá veta je funkčná, funkčné sú aj jednotlivé detaily.
Hermannová dokáže povedať veľa na malom priestore. Darí sa jej presne pomenovať nuansy, vzťahy, javy. Dokonca ani opisy krajiny nemusí čitateľ preskakovať, majú svoj význam, neotravujú a harmonicky zapadajú do celku.
V poviedke Aqua alta sa opäť stretávame s pocitom absurdna, ničoty, ktoré prežíva tridsaťročná žena a zároveň dieťa svojich rodičov, ktorému sa nechce dospieť skutočne, chce si iba vychutnávať fragmenty z dospeláckeho života. Táto ženská postava je typickou predstaviteľkou generácie singles. Takto máme možnosť vidieť ako sú literatúra a sociológia navzájom späté.
Kedysi boli hrdinovia románov nešťastní z toho, že im bol vybratý manželský partner, ktorého „neľúbili”, lebo „ľúbili” iného, dnes sú postavy nešťastné z príliš veľkej slobody voľby.
Bohémski singles sa stále akoby točia v jednom kruhu nevyjasnených vzťahov.
Pri čítaní próz Judith Hermannovej si uvedomujeme, že ani uvoľnená morálka 21. storočia, kedy je dovolené absolútne všetko, neprináša uspokojenie, šťastie.
„Na um jej prišlo spojenie niekoho milovať, pomyslela si to viackrát po sebe, „strašne ťa milujem, strašne ťa milujem”, potom slová stratili význam.” (strana 127)
A stále sa na stránkach knihy fajčí. Fajčenie je spojené s vláčnymi pohybmi a so skeptickými grimasami. Postavy, ako napríklad Ellen a Felix z poviedky Nič len prízraky, by aj chceli cítiť, ale necítia ani radosť, ani bolesť. V tom je tá tragédia.
V skeptickom duchu je písaná aj poviedka Kadiaľ vedie cesta, kde sa okrem fajčenia tabaku fajčí aj hašiš, veľa sa pije, všetci sú tak trochu znudení a tak trochu nešťastní. Dôvod tohto smútku sa však nedá pomenovať. Je to niečo ako endogénna depresia, smútok bez príčiny, len tak.
I keď je obsah poviedkovej knihy Judith Hermannovej Nič len prízraky ponurý, jej štýl je čistý, presný, dalo by sa povedať – príkladný. Iste sa Judith Hermannovej podarilo vystihnúť životné pocity svojej generácie a zhmotniť ich do viet. Je na najlepšej ceste stať sa populárnou a súčasne uznávanou európskou autorkou.
Barbara Pribylincová
Pavel Emil Schwarz: USMIATA DUŠA
Vydavateľstvo Gustáva Hupku Ars stigmy, Bratislava 2008
Duchaplné literárne miniatúry
Slovenský spisovateľ žijúci v Izraeli Pavel Emil Schwarz sa v knihe Usmiata duša (Vydavateľstvo Gustáva Hupku Ars stigmy, Bratislava 2008) po viacerých zbierkach básní predstavuje ako autor duchaplných krátkych prozaických humoresiek a dôvtipných aforizmov. V jeho originálnych modeloch zvolenej žánrovej orientácie prevažujú brilantné a vypointované anekdotické príbehy, v ktorých sa zračí najmä osobná i kolektívna sebairónia sústredená na individuálne charakterové vlastnosti a nedostatky nedokonalých ľudských bytostí, ako aj na príznačné črty židovskej náboženskej a etnickej komunity.
Pre jednotlivé artefakty je typický láskavý a chápavý humor, ale aj smutný podtón tragickej skúsenosti najmä z obdobia prenasledovania Židov počas nacistických diktatúr v Európe koncom prvej polovice 20. storočia. V tejto súvislosti je veľavravný autorov postreh: „Mne osobne jedna slovenská rodina, ktorá s nasadením vlastného života zachránila židovskú rodinu v období fašizmu, je bližšia ako päť rabínov, hovoriacich o láske k blížnemu.”
Pavel Emil Schwarz dosahuje tragikomické efekty nielen v celkovej autorskej stratégii, ale aj v pohotových a invenčných stručných glosách a komentároch, ktoré pôsobivo a presne umiestňuje – akoby celkom mimochodom – do celkového prúdu rozprávania, čím sústavne osviežujúco obohacuje kompozičný skelet jednotlivých poviedok.
Unikátny autor pozoruhodne rozvíja najlepšie tradície svetovej i špecificky židovskej humoristickej literatúry, ktorej zmysel sa nevyčerpáva v bezduchej zábave, ale ktorá, naopak, programovo a úspešne smeruje z ťažiskovým otázkam ľudskej existencie v pozemských i transcendentálnych kontextoch. Kniha Pavla Emila Schwarza prináša do aktuálneho literárneho pohybu a slovenského spoločenského vedomia nezameniteľné estetické hodnoty a povzbudzujúce etické impulzy.
PAVOL JANÍK
Medzi nebom a zemou (je božský čas)
Medzi nebom a zemou, zborník prác, Zemplínska knižnica Trebišov, 2007
„Medzi nebom a zemou – túto formulku vyslovujeme na označenie čohosi, čomu veľmi nerozumieme, čo je tajomné, mystické, čo sa vymyká našej predstavivosti…” dočítame sa v úvode tohto jubilejného zborníka literárnych prác. To, že v trebišovskej okresnej knižnici vznikol pred dvadsiatimi rokmi Literárno-umelecký klub (LUK) a žije dodnes, sa môže a nemusí vymykať našej predstavivosti. Relatívna „dvadsiatka” je napríklad pre takého psa nedosiahnuteľnou métou, pre človeka nebezpečne zrelý vek… a pre literárny klub? Nazdávam sa, že vek je v tomto prípade najmenej podstatný parameter. Čas v poézii je predsa božská záležitosť. Neraz je rok ako tisíc rokov a naopak. Napriek tomu je chválihodná vytrvalosť, s akou tento klub napreduje. LUK pod vedením Roberta Hakalu už „vystrelil” do sveta niekoľko zaujímavých poetov, ktorí sa už viac-menej udomácnili na slovenskej literárnej scéne.
Bolo by zaujímavé a podnetné rozfázovať činnosť LUK-u a tvorivé počiny všetkých jeho členov, ale obávam sa, že toľko času (aj keď je božský) nemáme. Je trochu na škodu, že jubilejný zborník nemapuje, nebilancuje svoju predošlú činnosť a tvorbu svojich bývalých členov. Nemálo prác, básní a krátkych próz v zborníkoch – Otvorenými ústami (1989), Smietka v oku (1991), Zbierka pojazdnej hlúposti (1992) alebo Ária v jaskyni (1998) by mali čo povedať aj dnešným tínedžerom. Zborník prác Medzi nebom a zemou je v poradí už piatym klubovým „samizdatom”. Predstavuje nám šesť rôznorodých autorov a ich rôznorodú, prevažne poetickú tvorbu. Príjemne ma zaskočila najmä poézia nežného pohlavia, konkrétne básne Renáty Kiovskej (1971) a Edity Hilgartovej (1974). Ich voľné a zrelé verše písané súčasným jazykom (o čom inom ako o láske?) si viem bez výčitiek predstaviť v samostatných básnických zbierkach. Niekoľkými básňami prekvapil Tomáš Kříž (1981) a Gabriel Németh (1969), ktorý už knižne publikoval. Ľudovít Visokay (1948), publicista a nestor tohto trebišovského klubu predstavil svoje sugestívne básne – postrehy vo svojsky viazanej forme, žiaľ, niekedy na úkor zrozumiteľnosti. Nápaditým básňam mladého poeta Igora Tyšša (1989) ešte chýba formálna čistota, čo zas nie je najhoršie. Za prešľap zostavovateľa ale považujem to, že práve tieto básne zaberajú takmer tretinu celej publikácie, čo sa mi javí disproporčné; nekoncepčné je aj uvedenie autorskej recenzie Tomáša Kříža.
Chápem, že LUK zrejme nemá s touto publikáciou príliš vysoké ambície, hoci vcelku je chutná a stráviteľná, no mohla byť „košer”. Chýba mi v nej napríklad obsah, čiže nejaká rekapitulácia autorov a ich textov. Neviem, či svoju úlohu zohral už tradične (božský) čas – teda jeho nedostatok, ale napríklad „Motlitba” na devätnástej strane sa naozaj píše s „d”. V každom prípade si zaslúžia obdiv všetci tí lokálni nadšenci a šialenci, ktorí svoj život obetúvajú písaniu a čítaniu literatúry a poézie. V Trebišove o tom už čosi vedia. A kontinuálna tvorba ich Literárno-umeleckého klubu to iba dokazuje.
Richard Kitta
V pôvodnom znení s titulkami
Výber textov zo súčasnej slovenskej prózy
Katarína Sedláková, Valeria Živova, Univerzitné Vydavateľstvo, Veliký Tarnov 2007
Záujem o slovenskú prózu neutícha. Antológiu Výber textov zo súčasnej slovenskej prózy Kataríny Sedlákovej a Valerie Živovovej koncipovanú ako študijnú literatúru študentov malých filológií (slovakistiky) v Bulharsku môžme plným právom označiť za “výber”. To, či ide naozaj o reprezentatívnu vzorku próz alebo jednoducho “The best of”, je záležitosťou širšieho diskurzu. Zostavovatelia sa podľa vlastných slov pokúsili o vyfiltrovanie textov, ktoré určitým spôsobom mapujú problematické duševné stavy slovenského indivídua a zároveň tak podávajú správu o stave súčasnej slovenskej spoločnosti. V čítanke nájdeme poviedky a úryvky z románov trinástich súčasných slovenských spisovateľov strednej a mladšej generácie. Nechýbajú (podľa abecedy) Bilý, Brenkus, Grupač, Hvorecký, Kolenič, Kompaníková, Kopcsay, Kovalyk, Matkin, Pankovčin, Rankov, Turan a Vadas. (Agda Bavi Pain, Balla a ďalší, podľa abecedy, chýbajú).
Súbor textov, ako je už pri výberovkách zvykom, vyznieva na istých styčných plochách nesúrodo, čo nie je a priori kontraproduktívne, na druhej strane si viem predstaviť podobnú zostavu podmienenú veľkorysejším výberom, aj čo do kvality vybraných textov. Napriek tomu majú čosi spoločné – tematicky lavírujú medzi pravdepodobnosťou a nemožnosťou, snívaním a racionalitou, banalitou a ekvilibristikou. Napokon, sme potomkovia postmoderny, teda intertextuálnosť, fragmentárnosť a irónia spojená s relativizáciou hodnôt je daným autorom blízka, ak nie vrodená. Ukážky z ich tvorby pochádzajú z knižných diel publikovaných v treťom tisícročí, s výnimkou titulu Bude to pekný pohreb (1997). Zmienim sa o nich iba v krátkosti. Poviedka Amazonia z Turanovho Sťahovania vtákov (2006) je napodiv ľahko odhaliteľná až frázovitá. Nenaplnenie láskou a jej hľadanie je témou, ktorú podľa môjho názoru zvláda autor viac vo svojej poézii. Exotika, tu zobrazená v náznakoch, však čitateľa neoklame a udrží ho v stave bdelosti. Ako z cigariet dym (2004) je sugestívnou výpoveďou básnika a výtvarníka Koleniča, ktorá je akýmsi voľným prozaickým pokračovaním jeho básnenia. Do deja-nedeja, v ktorom protagonisti sedia po celý čas v nočnej kaluži, nás autor vtiahne svojím nezameniteľným postromantickým štýlom. Nie najpriliehavejší výsek Hvoreckého románu Plyš (2005) je typicky chladný, ironický, hyperbolický… Čitateľ však môže tušiť chýbajúci zvyšok konštruovaného sujetu pojednávajúcom o živote I. Mirského, a to je dobre. Grupačova poviedka Holuby z jeho prozaického debutu Z podkrovia Európy (2000), mimochodom už preložená do bulharčiny, je úprimnou a prirodzenou výpoveďou o (rodinnom) živote a mŕtvych holuboch, miestami nenápadne asociujúca Bachovu Čajku. Poviedka Vlčia tma pochádza z Kompaníkovej debutu Miesto pre samotu (2003). Prvýkrát bola publikovaná v zborníku Poviedka 2001. Je to “príbeh” o ženskej osamelosti a smútku, kde autorka dokazuje svoje citlivé vizuálne vnímanie. Matkin, známa neznáma postavička slovenskej prózy, tu analyzuje narušené medziľudské vzťahy. S dekadentným humorom deklaruje Aký je rozdiel medzi ženami a mužmi. Pohybuje sa kdesi na hranici efektnej hry a tínedžerského punku. Viac v jeho knihe Láska je chyba v programe (2004). Svojský rozprávač Vadas v poviedke Smrť v daždi z knihy Prečo sa smrtka smeje (2004) nás na pozadí bližšie neurčeného tropického pralesa dráždi existenciálnymi pocitmi, ktoré vedú až k neúprosnému fatalizmu a definitívnej kapitulácii človeka. Filmová montáž je príznačná pre poviedku Na návšteve u dcéry, ktorá je súčasťou Rankovovej knihy V tesnej blízkosti (2004). Ide o zaujímavé prelínanie času na inak minimálnej ploche, ktorú tvorí nedopovedaný dialóg matky a dcéry. Úryvok z kontroverzného románu Démon svätosti (2004) vystihuje celkový kolorit Bilého diela. Bilý stavia na kontraste sveta pred a za kláštorným múrom. Po jeho dokonale zvládnutom básnickom jazyku si zrazu musíme zvyknúť na prózu, ktorá až tak neoslní, hoci poukazuje, a to bezvýhradne, na háklivé spoločenské problémy. Brenkusov prozaický debut Návraty pekla (2005) takisto bol a je prijímaný rozdielne. V časti, ktorá detailne opisuje uvoľnenosť mravov, hraničiacu so zvrátenosťou a obscénnosťou, akej je vôbec ľudský tvor schopný (vždy akoby v intenciách bežnej reality s výnimkou náhlych spastických “prešľapov” do surrealizmu), používa jazyk primeraný obsahu, ktorý však môže čitateľa unaviť. Feministicky ladený výstup prozaičky a dramatičky Kovalyk v podobe titulu Neverné ženy neznášajú vajíčka (2004) je sondou do vzťahu ženy a muža, no zväčša sme svedkami iba ich extrémnej reakcie na extrém. Rovnomenná poviedka použitá v tejto antológii je, ako inak – o nemilosrdnej emancipácii. Zlý sen za bieleho dňa, fantazijné a bizarné prvky vsadené do naoko bežnej situácie, to sú atribúty poviedky Mucha od Pankovčina, ktorej sa dá uveriť aj bez ujmy na duševnom zdraví. Autor nám týmto zároveň predstavuje svoju knihu Bude to pekný pohreb (1997), ktorá je vôbec najstaršou v tomto výbere. Antológiu uzatvára Kopcsay. Ponúka nám krátku prózu Potopa z knihy poviedok Domov (2005). Možno neohúri, nezaskočí, no scudzujúcou atmosférou a skepsou radového človeka podvedome zažívajúceho vnútorný boj, vie dramaticky vykresliť aj triviálnu životnú situáciu.
Po rôznych antológiách slovenskej prózy preložených do viacerých európskych jazykov (spomeniem aspoň anglickú Slovak Literary Review z roku 2004, alebo poľskú antológiu Miesto príbehu z roku 1998) je Výber textov zo súčasnej slovenskej prózy výnimočný práve tým, že ostal v pôvodnom znení, s titulkami v podobe slovensko-bulharského prológu Sedlákovej a Živovovej. Tento mini-export slovenskej prózy, ak prižmúrime očko aj nad nedôslednou jazykovou korektúrou, považujem za vcelku interesantný literárny artikel, schopný zaujať nielen čítania chtivých Bulharov.
Richard Kitta