Ľudo Bešeňovský: Najkrajšia slza

Martin, Matica slovenská 2005, Edícia Slovenský svet

 

Básnik, prozaik a dramatik Ľudo Bešeňovský sa do širšieho čitateľského povedomia zapísal knihami Dedinôčka milá… (1940) a Biele dni (1942). Meno Ľudo Bešeňovský je pseudonymom autora. Skrýva sa za ním učiteľ Ľudovít Baran, rodák z Liptovského Michala, ktorý vyrastal v dedinke Bešeňová a ktorej meno si neskôr privlastnil ako priezvisko.

Pôvodne mali byť tieto jeho diela súčasťou tetralógie, po jesenných dňoch v Dedinôčke milej… a zimných dňoch v Bielych dňoch mali nasledovať zelené pučiace a rozkvitnuté jarné dni a veselé teplé letné dni v dedinôčke milej. Prišiel však rok 1945 a ten nemilosrdne zasiahol do osudu Ľuda Bešeňovského. Namiesto písania zvyšných dvoch kníh bojoval o holý život, o základnú ľudskú dôstojnosť a „skyvu denného chleba pre rodinu”. Ako sám napísal vo svojich zápiskoch, „ťažký život nás obral o tvorivú prácu a čo sme napísali, to bolo s vypätím najvyšších síl.”

Kniha Najkrajšia slza je výberom z tvorby autora, ktorého ťažisko tvorí práve spomínané dielko Dedinôčka milá…. Do výberu je zaradených aj niekoľko básní autora a autobiografický text Tak sme začínali, ktorý rozpráva o trpkom osude autora v kanadskej emigrácii.

Dedinôčka milá… ako aj pokračovanie Biele dni sú napísané v duchu Rázusovho Maroška či Jerguša zo Zbojníckej mladosti Ľuda Ondrejova. Sú to autobiografické diela písané formou denníkových záznamov, ktoré zábavne a poeticky zobrazujú detstvo  dedinského chlapca.

Ľudo Bešeňovský sa nám predstavuje ako výborný znalec detskej duše, vnímavý pozorovateľ ľudového prostredia a prírodných krás. Lyrické opisy liptovskej prírody  a autorovej rodnej dediny nás jemne vtiahnu do tohto krásneho kúska slovenského sveta.

Dedinôčka milá… rozpráva o jesenných dňoch na dedine. Na jednej strane je jeseň plná ťažkej práce, kopú sa zemiaky, tlačí kapusta, orie sa, oberá sa ovocie, chystajú sa prístrešky na prezimovanie zvierat a robia sa mnohé iné prípravné práce na zimu. Na druhej strane sa však nájdu aj mnohé príjemné činnosti, napríklad pečenie čerstvo vykopaných zemiakov, ochutnávanie čerstvých jabĺk pri oberaní, užívanie si posledných teplých dní rôznymi huncútstvami alebo len príjemným posedením na lavičke pod lipou.

Tvrdá práca, ťažko zarobený každodenný chlieb, taký je život na dedine, no nikto sa na takýto život nesťažuje, každý odhodlane nesie svoj údel. Tvrdý gazdovský chlebík utužuje medziľudské vzťahy, ľudia si pomáhajú v dobrom aj zlom - susedská pomoc neodmysliteľne patrí k životu na dedine. Ľudia sú tu pobožní, Boh je pre nich úzko spätý s prírodou a úrodou a naopak.

Zaujímavou postavičkou knihy je svák Haško. Ten už má svoje roky a len sa pomaličky ciepka o palici po dedine. Vie krásne rozprávať príbehy, hrať na harmonike, pliesť vŕbové košíky a vždy má poruke nejaké jabĺčko na podarovanie. Náš rozprávač si sváka, ktorý sa stal neodmysliteľnou súčasťou dňa na dedine, veľmi obľúbil.

Dôležitým prvkom Bešeňovského rozprávania je humor. Ten je výchovným  prostriedkom, nadľahčuje mnohé situácie, prostredníctvom neho si aktéri uvedomujú svoje chyby, pomáha v tvrdých životných podmienkach a rozdáva radosť a potešenie.

Jazyk, ktorým Bešeňovský píše, je autentický, živý, bohatý na frazeologizmy, lexikalizmy a slovné spojenia z prostredia Liptova. Dielko je pretkané národopisnými motívmi a názvoslovím a ľudovou tradíciou. Malebná írečitá slovenčina poteší oko a ucho každého milovníka nášho rodného jazyka a obohatí našu slovnú zásobu. Autor často používa aj lyrické prvky a veršované vsuvky, ktoré si ľudia spievajú či recitujú pri práci alebo pri  muzike, alebo im vyvierajú zo srdca pri pohľade na prírodné krásy ich milovaného kraja.

V knihe nájdeme aj slovníček zriedkavých výrazov, ktoré autor v Dedinôčke milej… používa. Zaujímavé sú napríklad babona (povera), bíreš (sluha na veľkostatku), ciepkať (drobne kráčať), degvaniť (jesť), drgúňať (vrážať), polakovať (uchmatnúť jedlo), pomytoriť (pohádzať), redigať (namáhavo sa vliecť),  rumádzgať (hlasno jesť), štabarc (hrmot), švábka (zemiaky), vantloch (brucho) a mnohé ďalšie, ktoré určite neprejdeme bez povšimnutia.  

Silný kontrast dvoch rozdielnych svetov tvorí poetická Dedinôčka milá… a druhá časť knihy Tak sme začínali o tvrdých exilových časoch autora. Ťažko ale povedať, či dobrý silný kontrast. Dedinôčka milá… je detským čistým pohľadom na malebnú jeseň v rodnej dedine, ktorý si nás úplne podmaní. Šokujúce vytriezvenie po obrátení stránky a drasticky tvrdá realita však nepríjemne narušia predchádzajúce, priam detské vcítenie sa do jesenného sveta dediny a dostaneme poriadne zaucho. Keď čítame o biede, utrpení, zúfalstve a beznádeji, ktoré napĺňajú život autora a všetkých jeho blízkych v kanadskom exile, ale aj                          v jemu predchádzajúcom exile v Rakúsku, neľudské pracovné podmienky, večné otročenie a boj o kúsok chleba a strechu nad hlavou, akoby dedinôčka ani nikdy neexistovala. Asi tak ako už nejestvoval chlapec, ktorý niekedy v tejto dedinôčke žil. Pretože autorovo exilové dielo predstavuje už diametrálne inú kapitolu spisovateľovej tvorivej biografie.

                                                                                                Michaela Geisbacherová

 

Spletité cesty intelektu

(Miro Bielik: Skutočnosť/benátsky diptych, kniha prvá, Neistý čas, isté miesto, Vydavateľstvo Matice Slovenskej 2007)

 

Intelektuál v modernej dobe. Zložitý život, zložité myslenie.  Realita vrstvená cez fikciu. Obrazy, texty, úvahy, mená, narážky. Schôdze, cesty, porady, spomienky, lásky, mestá. Prelínanie žitého s mysleným. Čitateľné na mnohospôsob. Príbeh o hľadaní starnúceho seba v zápase o chlieb Každodenný v úsilí vyrvať kus nekaždodenna. Prichádza dialóg o schopnosti tvoriť. Keď sa prelína, nuž poriadne, skutočnosť či neskutočnosť epického sveta môže, smie a bude závažnejšou otázkou, než výsledky volieb. Pohyb medzi zaznamenávaním skutočnosti verným realistom Píšom, ktorý otrocky verne zaznamenáva všetko vôkol seba v snahe vzbudiť hodnovernú ilúziu reality a narátorom Eliášom, ktorý zneisťuje, spochybňuje a zahmlieva cez kontexty zásahov iných narácií (milenky meniace sa na Zuny či Maríny) tvorí napätie textu, ktorý väčšmi než románom je bludiskom odkazov a reflexií v zrkadlení často neodzrkadliteľného:  v pokušení rozdvojenia… len… je nanajvýš nejasné, ktorí sú dobrí a ktorí sú zlí, Jekyll prebýva v Hydovi a Hyde v Jekyllovi, znamienka sa prepólovali, splynuli, zmazali… osoba mizne, ostáva realita, ktorá je vlastne ale fikciou, takže…

“Naznačuješ mi,  že sa ťa nemám pýtať, kto hovorí, ale  čo. A odkiaľ?”

“Začni od seba.  Pýtaj sa sám seba!”

“Nahováraš ma na vnútorný dialóg, či zápas s niekým v mojom Ja?”

“Len sa pýtaj!”

“Aj keď viem, že vo mne odpoveď neprebýva?”

“Ako to môžeš vedieť, keď sa sám seba nepýtaš?”

“Lebo sa poznám!”

“Ha-ha-ha!  Ešte nie si ani na začiatku otázok a už chceš byť  múdry.

Nevieš ani, kto si, nieto, že poznáš…Polož si napríklad otázku, či si

ty skutočne Píš, riaditeľ Grafomédie, alebo si len píšeš, že si…”

Spochybnenie identity kráča ruka v ruke s horúčkovitým záujmom o dvojsvet reality i fikcie. Zhromažďujú sa informácie i dezinformácie v internetovom bludne ľahkopriechodnom megametatexte wwwcomcomcom, kto musí ísť z kola von, ak nie autor, ja či on, aj tak tu visia texty všade napísané, často nepodpísané, nedržia samozrejme pokope bez svorníka, dnes hádam iba ak  Svoreň z Cesty životom (tak trocha mi tu v knižke pochybela narážka), podchvíľou podliehajúci pokušeniam, upadajúci do narušenia “dôvernej zmluvy” medzi mníchom realistom  a diablom postmodernistom (ale aj naopak by sa dalo obrátiť), nastavená dôvera autora a rozprávača sa nepokojne vrtí. Ja som ty a on je nikto, rozprávač je možno len postavou, zaplatenou na zmluvu na dobu určitú/určenú  rozsahom knižky. Historky navzájom splývajú a plynú nazad do histórie. Hmatáme spolu s autorom. Cez príbeh do obrazu, cez obraz do úvahy.

Smrť Stanislawa Lema, zážitky slovenských inžinierov v Iraku osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, druhá svetová vojna, problémy dnešných ekonomických súkolí a predovšetkým obrazy a knihy, jemné nazretia, dotyky, pohladenia, načrtnutie svetov, z ktorých vidno len priezory.

Vietor roznáša listy, chcel by som trochu hrozna, určite už dozrelo, náhodne míňané tajomstvá stovák potenciálnych Danov Brownov hádžu háčiky takmerdetektívnych zápletiek do plátna obrazov. City zhmotnené do predmetu, ukrývané do závoja štylizovaných prehovorov o umení sa manifestujú iba telom. O tom, čo je najvzácnejšie, Píš s Paulou nehovoria. Nechcú žiť z cudzích slov a ak vlastných nieto, sebou samými môžu byť iba za hranicami jazyka. Pred  vyprázdnenosťou slovnoinformačnej prietrže  sa na krátke okamihy ukrývajú do svätyňky mlčania. Naokolo sa mihajú útržky prečítaného, odpočutého, vygoogleného. Bolo všetko aj čo už nebolo, nebude nič…

Napriek tomu to však nedá nemudrovať vo svete plnom ale, predsa, hoci, zakopáva sa o strapce podraďovacích súvetí, adícia, prosté priradenie už takmer vymreli, Mechúrik Koščúrik už dávno praskol, Vajce na vandrovke je záprdkom, pampúšik červený od  hanby sa odkotúľal do kúta pred hamburgerom a ten sa nekotúľa, lebo je príliš ploský,  hľa, dvojrozmerný  hrdina dneška, priehľadný zľava i sprava a predsa  zložitý, veď možno ani nejestvuje,  zrútil sa do vlastného vnútra, pochoval ilúzie riaditeľa Píša a jeho dobrácky archaickej slovenčiny vo svete reklám, vraj jazyk nehodný diskurzu, hoj a prečo, vo svete, kde bača koncom fujary vyťuká google však nemá miesto reštaurátorka Paula, lebo načo reštaurovať, keď hodnota trvá vraj asi tridsať sekúnd po nové www com, com, com, nevzdávaj sa, nechoď von, ak nemôžeš reštaurovať, aspoň reštartuj svet a oddýchni si od ilúzie realitou. Na chvíľu a potom - zasa odmyká sa text textom, len aby sa nezamkol, diskutuj, v odpovedi nehľadaj otázky, Hermes je sudcom, a tak konečný verdikt zostane prísne utajený… cez otvorený záver  v budúcnosti vhupneme do druhej časti knižky a tam možno…

Neodolávajme vábivým prísľubom.  

                       Miloš Ferko

 

 

Pavol Garan: Smrť zahroteným prstom, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2007

 

            Svoj knižný debut Smrť zahroteným prstom (VSSS, 2007) si básnik Pavol Garan odložil na začiatok roka 2008, a teda na rok, keď sa stáva tridsiatnikom. Dal tak poézii vo svojej prvej zbierke šancu dokázať, akým šťastným východiskom pre zretie talentu, ale aj predzásobenie sa nažitým poetickým materiálom môže byť čakanie.

            Pavol Garan rozdelil svoj debut na štyri časti, ktoré by sa po formálnej stránke dali nazvať aj ako sonetovsko uvoľnenejšia, prevažne veršovo neviazaná, rytmická sidžovská a napokon časť sylabickejších sonetov. Už pri zbežnom čítaní vidno, že autor zvláda kráľovskú poetickú disciplínu - tvorbu viazaného verša, ako aj lásku k dnes až príliš často zatracovanému rýmovaniu na takej vysokej úrovni, že to aj s troškou zlomyseľnosti vyzerá, že kým kdesi v teplučku pri káve časť teoretikov polemizuje o tom, či ešte existuje nevypoužívaná rýmová dvojica, tesárovi Garanovi, stĺkajúcemu kdesi v Dobšinej drevené palety, sa originálne rýmy sypú z rukáva ako piliny.

            Obíďme ale lákavé paralely, ktoré nám na zázračnosti vcelku osvedčená stolárska profesia ponúka, a prejdime rovno k tomu, aké vplyvy si do básní vpúšťa a čo všetko mení na verše Pavol Garan. Vypozorovanie a pomenovanie jeho vzorov nie je vôbec zložité. Obdivom k známym a v Garanovi permanentne prítomným básnikom sa autor vo svojom debute vôbec netají. Je to predovšetkým válkovský smútok a odstup (vo veršoch sa dokonca ako pozdrav zablysnú zápalky, či luna), buzássyovské synonymum poézie - túžba byť milovaný, verše venované obom Vojtechom (Kondrótovi aj Mihálikovi), ale aj Jozefovi Mihalkovičovi. A keď sme už pri poslednom menovanom, aj názov zbierky je akoby naviazaný na Mihalkovičovu báseň Priložím, v ktorej v dávnej laterne magike pulzujú verše Teraz už kachle hrejú a na stene sa pohol strašný tieň.

            Preto sa ani hororovým názvom Garanovej zbierky netreba nechať oklamať. Zahrotený prst je jeho vlastný a ukazuje ním v hre tieňov na seba a na občas stranovo (alebo na hlavu) obrátene fungujúci svet. A na smrť sa básnik Garan tiež vôbec nehotuje. Jeho debut je totiž determinovaný výrazným príklonom k životu. Niet sa teda čo diviť, že aj keď rieši hamletovskú otázku v petrarcovskom sonete pri rannom stúpaní do schodov v predklone a zráža sa pri tom s poštárom, vyberá si obe možnosti. Tú prvú napĺňa tak, že zo dňa do dňa prechádza síce užší o uši, ale aj ťažší o poznanie, prípadne o hlavu po vypitej fľaši. A ako napĺňa možnosť druhú? Tak, že si smrť veselo necháva až na poslednú chvíľu.

            Garanov literárny subjekt (a nepochybne aj sám autor) si do vôle vychutnáva dar slobody. Jej súčasťou je sympatická zraniteľnosť hlavného hrdinu (som panák, uľaví si, kto mi jednu vrazí) a dar transformovať smútok na zmetabolizované nápoje. Napriek zjavnej snahe vsugerovať čitateľovi pocit, že mnohé básne sú písané v zariadení reštauračného typu výkonnostným konzumentom chmelového nápoja rukou bez piva, a teda len jeho bezkríglym kýpťom, je zrejmé, že Garanova obraznosť a metaforika sú príliš presné na to, aby bol ich autorom opilec. A tak aj súvisiaca kvantifikácia pôsobí skôr pôvabne ako silácky, keď mu dobré (akoby orlojové) strašidlá radia, aby si na nich vypil 12 pív a trinástym sa zoťal, keď sa mu z pív a pív odgrgne to zliate, či keď sa Zem vinou autorovho zlého vzťahu k nealkám bezprízorne vrtí. Kvantifikácia nestráca svoj pôvab ani v treťom bare pri štvrtej káve, keď sa autor drží cnostných predsavzatí iba silou dvojitého turka.

            Najväčší rozdiel, ktorý možno medzi Pavlom Garanom a jeho básnickými vzormi vypozorovať, je vari rozdiel v pohľade na vlastný smútok. Súčasťou toho garanovského (nech by bola biela akokoľvek iba svetločierna), je totiž spravidla aj viac alebo menej utajené žmurknutie na čitateľa a fakt, že jeho smútok nikdy nepôsobí sebazničujúco.

            Tá istá bezpátosovosť Garana neopúšťa ani v pasážach, ktoré nie sú plné nadhľadu nad sebou samým, a keď mu v dojímavej situácii vkus nedovoľuje do obrazu pridať nič vlastné, iba smutnoveselo konštatovať, že slepnúca stará mama s mastnou handrou zabíja muchy a jablčné jadierka.

            Garanova literárna osamelosť a kontinuálne hľadanie správnej hmotnej, ale predsa poetickej partnerky je fenomén, ktorý sa vinie celou zbierkou a zaslúži si preto osobitnú pozornosť. Literárnym partnerkám Garan darmo ponúka hladkú poéziu kaviarní a drsnú prózu mňa. Darmo verí, že ženy mi z očí vytrú peľ, za všetko krásne čo som vytrpel. Darmo sa medzi tequilou a ginom, medzi pistáciami a brandy rád otáča za ženami, ibačo si vždy musí nanovo roztriediť ruky: ľavá, pravá… To však neznamená, že by si nechal ublížiť viac ako je pre romantiku adekvátne. Aj keď spozná slečnu hlúpu, zlú a šťastne predpojatú, stále môže reagovať intímne. (Myslí si: skoč mi na hrb. Myslím: i ty mne). A ak by nemal úspech v prípade, ktorý by stál naozaj za to, môže prípadu zapriať: tak zlom väz a aj zlá buď zlatá ako zatiaľ. A tak sa mu láska akosi vždy smeje z teplej strany svetra a Garan literárne ostáva na tej chladnejšej, ktorej súčasťou je aj motív okázalý a opijášsky a dôveryhodná výhovorka, že je to všetko z lásky. A nepochybne ona má na svedomí Garanovu záľubu v aliteráciách, v ktorých je básnik nemožný, nežný, nemý, nesvoj, nerád…trápi sa, týra, trpí, tŕpne, tára… či iba pije, plače a platí.

            No aj pre také prípady má poet naporúdzi ozdravnú tesársku lopotu, keď na staručkom aute značky Praga sa kníše nad kabínou na hrabových metroch, hlbokým nádychom zaberie miesto pre troch a na sloňom chrbte cúva do Kartága.

            Ak by na smútok nezabralo zázračné remeslo, ešte vždy môže ako Rimbaud vo svojej Večernej modlitbe slobodne močiť do diaľky a výšky do tmy neba. Ibaže na to garanovské netreba nočný súhlas slnečníc, lebo jeho svedkom je slnko míňajúce školské orgovány, prípadne október, ktorý mu v uľavovaní si tiež vypomáha.

            Keby sme teda mali zhrnúť úspešný Garanov oneskorený debut do jeho vlastného najvýstižnejšieho štvorveršia, bolo by to asi práve toto. To som sa podal na básnickú špičku!/Ja som ten, ktorý má krv na krajíčku/kože, keď myslím na smrť, na verš, s ktorým/sa celkom stotožním. A oneskorím.

            A tak nám neostáva už nič iné iba autorovi, ktorý je v očakávaní prvej rannej esemesky… na jeho výzvu Odpíšte!… Hocičo!… Bude vám odpustené!… zareagovať. Hodila by sa najskôr gratulácia k nezačiatočnícky kvalitnej poézii a v Garanovom prípade aj prianie rezistentnosti voči agresívnemu a zradnému komplexu javov všeobecne označovaných ako hľadanie cesty zodpovedajúcej modernosti doby.

Erik Ondrejička

 

 

 

Výlet v papučiach

(ALOJZ MEDŇANSKÝ - MALEBNÁ CESTA DOLU VÁHOM

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007)

 

            Je veľmi ťažké cestopisu baróna Medňanského Malebná cesta dolu Váhom čosi vytknúť. Nie je na tom nič zvláštne, pretože tento text bol v slovenčine vydaný už po štvrtý raz. Prvému vydaniu v slovenskom jazyku predchádzali dve vydania v nemčine.

            Autor svoj cestopis písal v druhej polovici devätnásteho storočia, čiže prešlo približne stopäťdesiat rokov od zrodu tohto diela, ktoré nič nestratilo zo svojho čara. Práve naopak. V súčasnej hektickej dobe čítanie Malebnej cesty dolu Váhom pôsobí ako wellness, ktorý si v pravom slova zmysle môže dovoliť len nadpriemerne zarábajúci človek, keď potrebuje nabrať silu, predýchať sa a opäť pokračovať v zarábaní peňazí.

            Malebná cesta dolu Váhom však kupujúceho výjde podstatne lacnejšie než exotická dovolenka, thajská masáž, perličkový kúpeľ či iné komerčne úspešné  wellness-výmysly uponáhľaného západného sveta, ktorý si je už nejaký čas vedomý toho, že relax nie je ekonomicky stratový, práve naopak.

Knižku, ktorá je veľmi slušne spracovaná po stránke grafickej (pozoruhodné sú medirytiny Jozefa Fischera) i textovej si môžu dovoliť kúpiť aj ľudia patriaci do nižších príjmových skupín a s troškou predstavivosti si dopriať malebnú cestu dolu Váhom v papučiach. Autor ich naloží na plť, pretože, ako píše „po Váhu sa možno plaviť len na pltiach” a ak sa čitateľovi podarí odtrhnúť sa od tvrdej reality ešte viac, môže sa dostať do iného času, do času, kedy bol tento cestopis napísaný a zároveň autorom prežitý. Teraz sa mi vynára postava nebohého Alberta Einsteina a jeho teórie relativity o cestovaní v čase.  Spolu s barónom Medňanským,ktorý nás naloží na plť vo východnej časti Liptovskej stolice v mestečku Hrádok ožívajú v nás veci z čias, keď boli živí a mladí ešte naši prapradedovia.

            „Plavba po Váhu je jednou z najzaujímavejších v krajine, lebo nás vedie krajami bohatými aj na malebné prírodné krásy, aj na historické pamiatky.”, začína rozprávať náš sprievodca barón Medňanský.

            Medňanského dielo by sme mohli nazvať podrobne mapujúcim, historicky cenným detailným miestopisom. Plavíme sa s ním zhora na dol, začíname v horách na Liptove a končíme na nížine južného Slovenska. V súvislosti s Liptovom autor spomína „syr, tento známy najmä pod menom bryndza, dodáva vo veľkom množstve a výbornej akosti hlavne Liptov a Turiec.”

            Čitanie je to, ako som už napísala veľmi upokojujúce, je to akýsi psychobalzam z 19. storočia.

            Autor opisuje napríklad rybárčenie na Váhu. „Hlavné rybárske náčinie je vlečná sieť a čereň. Udica sa používa málo, zato je veľmi bežné napichovanie väčších rýb na vidlicu za tmy pri lúčoch smolníc.”

            Pltníctvo popisuje ako adrenalínový šport (samozrejme výraz „adrenalínový” sa v texte nevyskytuje). Zároveň cítime, ako pokojne a pomaly sa vtedy žilo.

            Medňanský je zanieteným pozorovateľom nielen slovenskej prírody, ale aj Slovákov. „Otužilí Slováci sú navyknutí na všetky možné ťažkosti.”, „Je naskrze nepochopiteľné, ako títo ľudia, i keď celá stavba ich tela svedčí o mocnosti a neochabujúcej sile svalov, vydržia namáhavo veslovať po celý dlhý deň. Iba keď si ich dôkladnejšie všímame, zdá sa naozaj, že to zmôžu jedine pálenkou, ktorá teda pri miernom požívaní je skutočnou potrebou pltníkov na Váhu. Veď pálenka je ich modla, a čo nezmôžu peniaze, odmena, prosby, ba ani sľuby či hrozby, to dokáže dúšok ostrého.”

            Jeho zaujímavé postrehy sú písané melodickou, ľúbozvučnou slovenčinou, takže text vyznieva ako jedna príjemná melódia, čo sa u súčasných mladých takzvaných moderných autorov vyskytuje zriedkovo. Na tomto mieste musím spomenúť meno prekladateľky textu - Viktória Horňáková.

            Iste sa opakujem, ak píšem, že čítanie tejto knihy je zázračným cestovateľským zážitkom za smiešnu cenu.

            Plavba začína v mestečku Hrádok. Vnímame vzácny faktografický záznam, pozoruhodný dokument, ktorého popisnosť vôbec nenudí. Pokračujeme zastávkami v Svätom Jáne, Okoličnom, Demänovej. Je zrejmá autorova úcta až bázeň k prírode, ktorou je unesený a dáva nám ochutnať jeho duchovné vzrušenie z videného stvorenstva.

            Ďalej sa plavíme k mestu Ružomberok, ideme pekne zhora dole, smerom do Likavy. Medňanský pri jednotlivých zastávkach spomína staré šľachtické rody, z ktorých mnohé už vymreli.

            Prechádzame cez Ľubochňu. Musím pripomenúť, že v čase, keď toto dielo bolo písané, sa ľudia prepravovali ešte na vozoch a kočoch. Ak sa poriadne ponoríme do čítania sugestívne napísaného textu baróna Medňanského, stávame sa aj my pltníkmi, ktorí nevedia, čo je to auto, počítač, či domáce kino.

            Nemala by som tiež zabudnúť spomenúť, že v čase života baróna Medňanského bolo ešte Slovensko súčasťou Rakúsko-Uhorskej monarchie.

            Spolu s autorom sa teda pri jednotlivých zastávkach vnárame ešte hlbšie do minulosti až kamsi do stredoveku, pretože Medňanský pozná dejiny takmer všetkých spomínaných miest, hradov a zámkov, dejiny rodov, ktoré na spomínaných hradoch a zámkoch žili. Nikde sa však nezdrží dlhšie ako treba, aby sa mu miesto nestalo nudným, a tak nenudí ani čitateľa či spolucestovateľa.

            „Hrozné Božie dopustenie roku 1813, keď sa rozliali všetky karpatské toky, znivočilo túto obec úplne, zapadla späť do ničoty, z ktorej ju kedysi dávno boli usilovné ruky postavili.”, uvádzam autorovu poznámku v súvislosti so zastávkou v Krpeľanoch.

            Pokračujeme v plavbe a zdržíme sa chvíľu v Sučanoch, potom v Sklabinnej, o ktorej sa dozvedáme, že je dedičným sídlom starého rodu Révaiovcov.

            Medňanský je v svojom cestopise tak detailný, že nezabúda spomenúť aj pritekajúce rieky, no Váh stále ostáva hlavným hrdinom.

            Hororový nádych má opis Margity. „Tmavšia farba vody a dravší prúd čoraz hlbšieho a veľmi sa zužujúceho koryta nám prezrádza, že sa blíži nebezpečné miesto. Badať to aj na pltníkoch chystajúcich sa prežehnávaním a krátkou modlitbou na nastávajúce chvíle a oboznamujúcich nás so situáciou, do ktorej sa dostávame. Ocitli sme sa totiž pri Margite, najnebezpečnejšom mieste Váhu, kde každý rok stroskotávajú plte, ba podľa povesti - a o jej pravdivosti ani jediný pltník nepochybuje - vyžiada si každoročne aspoň jednu obeť, a ktovie či si za tú obeť nevybrala práve nás.”

            Uvádzam ďalší zaujímavý citát, keď sa malebne plavíme popri záhadnej Margite:”Je čosi romantické pri pomyslení, že sa vrháme do nebezpečenstva. Zmocní sa nás napätie, ktoré nás zo všednosti každodenného života pozdvihne do vyšších sfér, kde sme schopní najušľachtilejších predsavzatí.” Alebo „Príroda nakopila mnoho prekážok, akoby skutočne chcela trestať pltníka za opovážlivosť, že sa odvážil podmaniť si mocný vodný  živel ako ešte mocnejší.”

            Pri zastávke Margita sa nás naozaj zmocňuje vzrušujúce napätie, keď dobre počúvame hlas rozprávača, ktorý nás ponára do hororovej povesti O Margite a Besnej.

            Autor nás ustavične a sugestívne utvrdzuje v pocite, že nie je treba cestovať na Srí Lanku, pretože viac než úžas môžeme zažiť aj doma, ak si poriadne otvoríme oči.

            Medňanský nás sprevádza cez Strečno, kde spomenie povesť o Žofii Bosniakovej, romantickú aj hrôzostrašnú.

            Ako bonus nám ponúka kus histórie starých šľachtickým rodov, dejiny slávnych bitiek a vojen, ktoré sa spájajú s Varínom, Gbeľanmi, Nededzom, Tepličkou, Žilinou (dozvedáme sa, že v 17. storočí bola jednou z hlavných opôr protestantizmu), Lietavou, Budatínom(tu počúvame ďalší romantický príbeh o Zuzane a Forgáčovi), Hričovom, Bytčou, Predmierom, Súľovom, Považskobystrickým hradom (zaujímavý príbeh s Hedvigou), Orlovým…

            Medňanský je výborný rozprávač klasického typu, milovník prírody, stvorenstva, ktorý dokonale pozná opisovanú krajinu, rôzne zákutia, pamiatky, drobnosti, ktoré sú a my o nich ani netušíme. Pozornosť venuje aj potokom, potôčikom, vidí svet okom umelca, vidí veci, ktoré sú pre istých nešťastníkov neviditeľné.     

            Ak sa čitateľ priveľmi nebráni, barón Medňanský mu nasadí zázračné okuliare a sprevádza ho ako turistu malebnou cestou dolu Váhom. Turista, ktorý pristúpi na túto hru, si môže ponechať na nohách papuče a za cenu knihy uvidieť krásy nevídané.

Barbara Pribylincová

 

 

Štefan Balák:

HRANATÝ KRUH (sonetový veniec)

Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 2008

 

Skúška básnickej zrelosti

 

Publikovanie sonetového venca Štefana Baláka Hranatý kruh (Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2008) je niekoľkonásobným príjemným prekvapením. Prvým je brilantné zvládnutie technicky náročnej básnickej formy. Druhým je odvážne a správne rozhodnutie samostatne knižne uverejniť cyklus 15 sonetov, ktoré pôvodne boli súčasťou autorovej zbierky básní Muškátové okná (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2006). Tretím sú pôsobivé ilustrácie Záboja Bohuslava Kuľhavého. Štvrtým je kvalitná polygrafická realizácia útlej knižky. A piatym povzbudzujúcim zistením je fakt, že Veda, vydavateľstvo SAV, okrem odbornej literatúry venuje pozornosť aj umeleckej spisbe.

Pre (slovenskú) literárnu vedu je často nepríjemne charakteristická nielen neznalosť konkrétnych umeleckých diel jednotlivých autorov, ale najmä neovládanie kľúčových ustálených lyrických útvarov. Evidentne k nim patrí aj sonetový veniec, o ktorom niet ani zmienky v dvojdielnom Slovníku literárnej teórie Petra Valčeka (Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2003), kde je len veľmi stručná definícia sonetu. Svetlou výnimkou a jedným z posledných (slovenských) verzologických mohykánov je František Štraus, ktorý zasvätene popularizuje vedomosti o sonetovom venci vo svojom Príručnom slovníku literárnovedných termínov (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2005).

Vzhľadom na uvedené súvislosti len pripomeňme, že názov básnickej formy sonet je odvodený z provensalského slova sonet a talianskeho slova sonetto, pričom oba pôvodné pojmy označujú malú pieseň. Od 12., resp. 13. storočia sa sonet stal štrnásťveršovým lyrickým útvarom so striktnou rytmickou schémou a špecifickou štruktúrou, členenou do dvoch štvorveršových a dvoch trojveršových strof. V románskych jazykoch sa v sonetoch používa najmä alexandrín, v iných európskych jazykoch spravidla päťstopový jambický verš. Štefan Balák uplatňuje osemslabičný trochejský verš.

Sonetový cyklus (v slovenčine označovaný ako sonetový veniec) je súbor 15 sonetov, v ktorom posledný verš sonetu je prvým veršom ďalšieho a záverečný verš štrnásteho sonetu je úvodným veršom prvého sonetu, napokon nasleduje pätnásty majstrovský sonet, vytvorený z prvých veršov ostatných sonetov.

Balákov eroticky významovo zacielený sonetový veniec napriek rešpektovaniu tradičných postupov je výsostne moderným básnickým posolstvom využívajúcim prirodzené inštrumentárium súčasného jazyka. Básnik sa pri invenčných zvukomalebných riešeniach vyhýba vyumelkovaným, krkolomným, ťažkopádnym, nemotorným, nešikovným či násilným konštrukciám. Evidentnou výnimkou je inverzia v siedmom verši jedenásteho sonetu: „Do ovocných vzlieta slovies”. Diskutabilná môže byť rytmická interpretácia jedenásteho verša dvanásteho sonetu: „Je od Fullu a či Benku?” Citát z Hviezdoslava zdôvodňuje či „ospravedlňuje” archaický neologizmus (zastaraný novotvar) - substantívum „skryva” v trinástom sonete, v ktorého štvrtom verši sa tiež zjavuje inverzia: „Pod ktorou je lásky skryva”.

Náročná lyrická kompozícia sa právom pokladá za skúšku autorovej básnickej zrelosti, ktorú Štefan Balák zložil na výbornú.

PAVOL JANÍK

Ak sa vám článok páčil, pošlite ho do