Preklad: Elena Alekovová

Elena Alekovová sa narodila 3. 4. l963 v rodopskej dedine Mugla (južné Bulharsko). Je absolventkou Moskovského literárneho inštitútu Maxima Gorkého. Pracovala ako novinárka. Toho času je vydavateľskou zamestnankyňou. Doposiaľ jej vyšli básnické zbierky: A nik nepovedal prečo (l995), Detstvo (l996), Nepotrebné verše (l997), Predtým ako zvony odzvonia (2OOO), 4O básní (2OOl), Preniknutia (2OO2), Dieťa Boha (2OO4), Niečo navyše (2OO5). Vydala aj  román vo veršoch Milena, časť prvá vyšla roku l998, časť druhá roku l999. Napísala i monodrámu Na rozhraní (2OO3). Uverejňujeme úryvok (ukážku) z jej najnovšej beletristickej knižky Slovami nepostihnuteľné (2OO6), o ktorej autorka v predslove píše:

     „Tieto texty sú čosi ako  beletristické miniatúry. Možno ich nazvať skice. Možno – impresie… Neviem… Sú to  spomienky, sny, stretnutia, stavy, zážitky, v ktorých duša nadobúdala osobitú skúsenosť a ktoré by mohli dakomu udať smer. Sú to svedectvá, že som bola na tomto svete. To ostatné… To ostatné bol život, ktorý sotva má dajaký význam… Biografia…”

 

                                                                  SLOVAMI  NEPOSTIHNUTEĽNÉ

 

       Zem…

       Raz som videla film o Mayoch. Presnejšie – o guatemalskej džungli, ktorá pohltila ich prekvitajúce mestá, ich poznatky a múdrosť. Vtedy som si uvedomila, že zem nie je iba večným domovom pre telo, ale je aj uchovávateľkou tajomstiev o svetoch a civilizáciách, ktoré boli pred nami.

       A spomenula  som si…

       Pred časom s mojou sesternicou Asiou sme sa rozhodli, ak budeme mať možnosť, každý rok vystúpiť na vrch Karlak, kde kedysi aj kresťania, aj mohamedáni prinášali obete. Brali sme to ako vzdanie úcty. Čosi ako… pokračovanie v tradícii, aj keď len symbolicky.

       Svižne a so vzrušením sme vykročili do kopca. Chodníčkom. Ale naraz ho nebolo! Stratil sa. No nevzdali sme sa. Kráčali sme nahor po stopách, ktoré zostali po zvieratách, aj keď sme si neboli isté, pokiaľ išlo o smer.

      Nečakane sme sa ocitli na strmej čistinke uprostred hory. A pred nami – obrovský kameň.

Nie obyčajná skala, ale kameň akoby otesaný. „Aký blázon ho sem dovliekol!” – pomyslela som si, pretože zjavne „nekorešpondoval” s okolitým terénom. (Asia si pomyslela to isté.) Ale neskôr som dospela k záveru, že to nie je možné, že kameň bol vždy na tomto mieste.

       Pri kameni akýsi osobitý pocit bázne a nadšenia naplňoval moju dušu. A pomodlila som sa: „Bože, vybrali sme sa, aby sme sa ti poklonili na vrchu vrchov. V srdci horstva. Medzi zemou a nebom. Ale stratili sme cestu. Je to skúška? Alebo je Ti to jedno? Prosím Ťa, Bože, vyveď nás.”

        Už o niekoľko chvíľ sme stretli hubára. Opýtali sme sa ho na cestu.

        – Veď ste vedľa nej! – povedal.

        Cesta skutočne bola na skok od nás.    

 

        – – –

        Koľko tajomstiev o našich predkoch ukrýva rodopská zem! Ale… Vec sa má tak, že ak chceš ísť na polianku náročky, nevyjde ti to… Raz som sa o to pokúsila…

 

 

        Dohady okolo dionýzovskej svätyne a ešte o starších svätyniach pri našej dedine… Našli sa základy niekoľkých starobylých kostolov… Mešita s obnoveným minaretom – pre starcov, ktorí, človek ani nevie, akými modlitbami vzývajú Boha…

        Cesty sú rôzne. Ale Pánboh je jeden.

 

        – – –

        K tomu.

        Pomenovanie aj inej lokality v našom chotári vzbudzovalo vo mne rozpaky, ba až ohromenie – Aijgaralo. Dokiaľ Neli Mačokovová v svojej knihe Sila koreňa s podtitulom Z civilizácie Trákov v Rodopách po najnovšie  časy (Smolian 2OO3) názov Aijgaralo nedala do súvislosti s menom Eagar – bohom rovnomennej rieky v starovekej Trákii a tráckym  kráľom, otcom Orfea, matkou ktorého bola Múza Kalliopa.

 

 

       V knihe Neli Mačokovovej som sa ešte dočítala, že v našom rode sa z človeka na človeka ako najprísnejšie tajomstvo odovzdával  mýtus o stvorení sveta:

        „Strom života, stvorený Bohyňou – Matka-Zem, je s Koreňmi (Dolu – Zem – Ľudia, Príroda), a narodený z nej Syn-Slnko je Koruna (listy a konáre) Hore – Kozmos, Vesmír.

       Takto obyvateľstvo dediny Mugla prenieslo cez tisícročia najstaršiu  kozmogonickú dogmu z civilizácie Trákov o sile Koreňa a jeho spojenia s Kozmickým priestorom.”

       – Nuž, ja sa vôbec nečudujem, odkiaľ pochádza tvoje nadanie, – povedala mi po vyjdení jej knihy Neli Mačokovová. – Je ti jasné, o čom je reč? Žrec-kráľ… Kráľ-žrec… Akým je aj Orfeus…

       Neli je kráľovnou hypotéz. Je z Asenovgradu. Pamätám sa, keď prišla do našej dediny, bola som dieťa. Vydala sa za suseda. Určitý čas bola aj našou učiteľkou. Zapálila nás pre astronómiu, z ktorej v mojej hlave už nič nezostalo okrem túžby po hviezdnatej oblohe a bôľu. Rozprávala nám o starých civilizáciách a vodila nás po skalistých miestach a jaskyniach, aby sme hľadali ostatky a „svedectvá”.

       A ináč…  Môj dedo z otcovej strany odovzdal „tajomstvo” jednej zo svojich neviest. Strynka. Záhadná, surová, občas nepotrebne škriepna, divná žena. Nevedela, že ju mám rada, stále do mňa zapárala. Ale vedela „uliať guľku” proti strachu, „zariekať”, liečiť zelinkami. Vedela aj modlitby za zneškodnenie hadov, za skrotenie zlého psa a kadečo ešte iné vedela. Vykonávala poslednú rozlúčku so zosnulými ženami v našej dedine.

        Vždy som si kládla otázku, čo tak asi cíti a čo si myslí, čo tak asi v duši skrýva človek, ktorý vyprevádza telá k ich večnému domovu – zemi.

 

        Zaujímavá drobnosť. „Zariekanie” stryná začala pozdravom „Chazrete, Orfeus a Bajanu maga…” Neli Mačokovová ho zaznamenala v svojej knihe. No aj ja som tieto slová neraz počula…

        Kto chápe, pochopí. Keď som básnikovi Ľubomírovi Levčevovi povedala, že som z Mugly, zvolal: „Ó, dedina čarodejníc!”

 

         – – –

        A najistejšia zbraň proti mágii je – byť slobodný.

 

         Môcť tak dnes na voze DNK preletieť stáročiami naspäť, dostať sa ku každému môjmu predkovi, dotknúť sa svojho prvopočiatku – človeka po človeku, osudu po osude – a vrátiť sa znova k sebe.

        Môcť tak… A akiste, možné to je… Ibaže ešte – alebo už – nevieme ako…

 

        Áno, áno… Ani môj vlastný život sa nezačína odo mňa a ani mnou sa nekončí – nezávisle od toho, či viem dačo, alebo neviem o tom, čo mu predchádza, alebo čo neskôr nasleduje…

        Až keď som bola takmer dospelá, som sa čo-to dozvedela o blízkej storočnej minulosti svojho rodu – z náznakov a z rozprávania matky a otca, strýkov a tiet, ujčekov a ujčín. Tohto leta „sa mi podarilo dostať” k príbuznému  mojej prastarej matere. Držala som v rukách jeho preukaz vydaný v päťdesiatych rokoch 2O. storočia. Kým som sa uprene dívala na črty jeho tváre, pred mojím pohľadom sa mihol rok 53. Postupne som si uvedomila, že na tom mieste sa píše dátum narodenia a on sa nemohol narodiť… Ale mohol! Pretože sa ukázalo, že ide o rok l853! Až mi husia koža naskočila.

        Marí sa mi, že žil aj v mojom čase. No nie som si istá.

        Keď začal polihovať, prišiel lekár ho prezrieť. Vyšetruje jeho srdce – nebije! Ale starec leží a rozpráva. Žije! Lekár opäť  overuje – srdce sa zastavilo! Vysvitlo, že príbuzný prastarej  matere mal dve srdcia.

 

         – – –

          Hovorili, že to bol brat prastarej matere. Ale logika rokov je iná. Možno, to bol brat jej matky, mojej praprastarej matere…

 

        Raz Kalnivica, staršia susedka, nám rozprávala o rebríku, ktorý Pánboh spúšťa z neba. A po tomto rebríku ľudia nepretržite zostupujú a vystupujú.

        – A kde ho spúšťa? – spýtali sme sa.

        – To sa nevie… – odpovedala.

        – Ehm…

        Boli sme takí rozčarovaní, že Kalnivica, nevediac ako z toho vybŕdnuť, povedala:

        – Len keď prší, niekedy vidieť… Vtedy sa nebo otvára…

        Koľko  dažďov spadlo pred mojimi očami. A vždy, keď pršalo, som si spomenula na Kalnivicin zlatý rebrík, čosi zelektrizovávalo celú moju bytosť. Stále som očakávala, že sa nebo roztvorí a že z otvoru sa spustí zlatý rebrík.

        A dodnes na to čakám.

 

         Koľko utajeného sveta je v mojom srdci! Svet ľudí predo mnou, ktorý sužuje moje nočné sny. A sny s otvorenými očami…

         A tie záhadné posolstvá zo snov aj iným ľuďom i posolstvá z hlbín horstva.

         Mám pocit, že práve tento svet, utajený a predurčený, ma núti premáhať samu seba… On ma čaká tam. Pripravuje mi miesto… Musím ho byť hodná…

         A viem, nech by sa stalo čokoľvek, nič ma nezastaví, kým to nevyslovím. Aby to zostalo. Nie iba pre mňa. Ale aj pre ľudí. Pre život.

 

         Čoraz častejšie sa mi duša vracia do sveta detstva. Nie, nie, nie je to celkom tak. Viac sa mi vracia do sveta predo mnou. Do sveta huní z kozej srsti, ľanových gatí, strieborných čeleniek, náhrdelníkov zo  zlatákov, ktoré cvendžia láskavo, mámivo, do sveta ostýchavých vzdychov, ukradnutých kytiek, do sveta bodrých, otvorených tvárí, do sveta surových mravov, do sveta lásky bez začiatku a konca, lásky navždy… Stále častejšie a častejšie moja duša prahne. Prahne po svete bez sexuálnych, „nežných” a iných revolúcií, bez amerických záujmov, bez futbalu a internetu, bez žuvačky, kokakoly a McDonaldu…

         Ale čo môže človek urobiť, čo môže zmeniť!… Svet môjho detstva sa pominul pred mojimi očami. Čo zostalo zo sveta, čo bol predo mnou, ktorý dokonca ani len nepoznám, ktorý iba sem-tam, z  času na čas vidím cez snímky a úryvkovité spomienky ľudí, čo  prišli z tohto sveta a ktorí k nemu putujú!

         Mojou jedinou útechou je tajomný verš z Koránu: „Pre každého z vás Sme utvorili chodník a cestu”. Takže…

         Takže moja cesta prechádza cez sexuálne, „nežné” a iné revolúcie, cez americké záujmy, cez futbal a internet, cez žuvačku, kokakolu a McDonalds… Aj  keď srdce ich

neprijíma… Aj keď srdce je pre ne zatvorené…

 

         Domy, ktoré zostali bez ľudí. Ruiny. Sčerneté časom a vysiľujúcou robotou tváre. Srdcia bez snov, bez nádeje.

         – Dobrý deň! Ako sa máte? Čo robíte? – pýtam sa troch – štyroch žien z Kasaka, „časti” našej dediny v kotline pod Karlakom, ktoré v prvej chvíli si ma nevedia zaradiť.

         – Nič, milá. Čakáme na tú…- hovorí jedna.

         – S kosou,  – dodáva druhá.

         A usmievajú sa. Tešia sa mi.

         – A ty si sa kam vybrala?- ohlasuje sa tretia.

         – Neviem… Kam ma nohy ponesú…

 

         A kdesi na svete obhajcovia globalizácie, bratia Američania, istí si, že práve oni sú soľou zeme, „zadeľujú” ľudí budúcnosti do nových kategórií:

         l. Nevyhnutná, zahrnujúca tzv. zlatú miliardu najbohatších a časť bohatých ľudí, krajín a štátov sveta.

         2. Trpená, formujúca sa z druhej miliardy ľudí, ktorých úlohou bude zabezpečovať služby všetkého druhu zlatej miliarde.

        3. Zbytočná, do ktorej sa dostanú ostatné štyri miliardy z terajšieho obyvateľstva sveta, nemajúce miesto v ekonomike a budúcnosti globálneho sveta.

 

         Prečítala som to v knihe Nikolaja Mizova Islamsko-americká zrážka.

 

         – – –

        Moji milí rodáci… Oni už dávno predtým ako kadejakí samozvanci pochopili, že skôr alebo neskôr každý na tomto svete sa stáva zbytočným a pominie sa a pritom nijakú úlohu nehrá to, do ktorej z ich kategórií sa dostal…

         Vietor, piesky a tráva dokončia to ostatné…

 

         Nohy ma nesú po miestach, kde sa kedysi rozliehali ľudské hlasy, hlasy dobytka, kde to kypelo životom. Spolieham sa na pamäť, ktorú ktosi odovzdal môjmu srdcu.

         Horstvo sa zatvára. Niet ľudí, ktorí ho mali radi do svojho skonania. Niet sveta, ktorý sa mu obetoval. Tí poslední, čo tu ešte sú, ktorých ešte nezgniavila vysiľujúca robota a sverepé zimy, čakajú,  kým  si príde po nich tá s kosou. Čakajú odovzdane. V bezvýchodiskovej situácii. Nové časy prinavrátili biedu, od ktorej celý život utekali a ktorá ich pred smrťou dostihla.

        Zajtra, keď aj oni odídu z nového sveta, ktorý nastupuje – bezcitný, bezohľadný, bez hodnôt, bez morálky, bez lásky – starý svet, ten ich bude žiť jedine v mojom srdci.

        A keď aj moje srdce zhasne, navždy  odíde aj on, ako keby ani nejestvoval. Možno, že

bude prebleskovať iba  cez tieto riadky. Ako svet. Ale aj ako bôľ.

 

         Kráčam po  cestách, ktoré sa nečakane končia uprostred polian, plných kvetov a cvrčkov. Cesty ľudí, ktorí sa pominuli. Cesty národa, ktorý odišiel cez trávy, zrútené múry a pustnúci chotár.

         Ale ja idem naďalej  napred. Cestami, ktoré už nejestvujú. No sú živé v mojom srdci. A kráčam po nich. S túžbami detstva a dnešnými túžbami.

         Z času na čas sa prebúdzam. Vôkol – hora, ticho. A v tom tichu, niekde v diaľave – zvonec. Slnko pečie.

         Horstvo je to isté. Ale ľudí niet. A zachvacuje ma strach.

         Je dobre prekonať strach a znova vykročiť. Horstvo nájde spôsob ako sa ti odvďačiť. Nečakane sa ocitneš  pred priepasťou a pred tebou sa otvorí priestor, o akom sa ti ani nesnívalo.

         A niekedy sa stane, že hlbina je sprava a hlbina je aj zľava. Kráčaš po  ostrí hrebeňa.

A zdá sa ti, že kráčaš po nebi.

 

          Tohto roku boli pre mňa skutočným prekvapením sokoly. Znenazdajky zapískali raz – dva razy, možno aj viac ráz, kým ich môj pohľad zachytil.

          A potom som dlho pozorovala ich prerušované vznášanie sa, ich veľké kruhy vo výšine,

ich bleskurýchly návrat na zem. Celé hodiny moje srdce plesalo.

 

          Toľko cesty k tebe som prešla, kým sme sa stretli. Vidím cestu, ktorou kráčaš ku mne.

          Poď!

          Odhalím ti svet, o ktorý sa okrem teba  s nikým iným  nepodelím. Svet môjho detstva

a mojej budúcnosti. Môj svet. Jednoduchý. Jasný. Krutý. Nepredstaviteľne krásny. Neuveriteľný. Svet, ktorý odchádza. Svet, ktorý žije jedine v mojom srdci. Svet zatajený. Svet, ktorý musím vyrozprávať, aby zostal. 

          Predsa sa len niekedy stretneme.  

          Po zarastených cestách času budeme kráčať opití láskou. Po poľanách plných kvetov a cvrčkov sa budeme naháňať. Budeme slobodní a šťastní. Budeme zaľúbení. Hory budú našou posteľou. A nebo strechou. Jedle sestrami. A smreky bratmi.

          Kým ťa nosím v svojom srdci, nič nás nerozdelí. Nech by si bol kdekoľvek, nech by si bol s kýmkoľvek, kým ťa nosím v svojom srdci, vedz, že si môj, a budeš svietiť v láske, ktorá sa nekončí.

          Keď moje srdce pre teba zhasne, tvoje srdce by to pochopilo, aj keby sme sa nikdy neboli stretli. Prázdnota by sa dotkla tvojho srdca, ktorú by ani všetky rozprávkové bohatstvá tohto sveta nevyplnili.

          Ale teba stále ešte lákajú falošné zázraky, stále máš ešte strach… Dokonca ani nepredpokladáš, čo stratíš, keď moje srdce zhasne pre teba…

          Kým žije moja láska k tebe, budeš žiť aj ty vo svete snov, ktoré moje srdce sníva.

 

          Cesty, ktoré vyrastajú v srdci, sa nekončia. Menia sa na zlatý rebrík. Rebrík medzi nebom a zemou. A ľudia zostupujú a vystupujú, zostupujú a vystupujú  nepretržite po ňom.

          A keď prestanú pozemské a iné dažde sa spustia, tento rebrík sa odhaľuje pre tvoje oči. A vystupuješ hore, hore. K samým nebesiam. Prsť k prsti… Nebo k nebu…

           A predtým ako prekročíš prah, predtým ako tvoje srdce praskne, sa otočíš, aby si s potešením povedal zbohom svetu, ktorý toľkými snami a trpkosťou naplňoval tvoje dni.

 

 

 

                                                                                                     Z bulharčiny preložil Emil Kudlička

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.