Rock´n Roll (9.časť)

ROCK AND ROLL

IRENEY BALÁŽ

 

Oprava

 

(časť deviata)

 

                                                             Pink Floyd

 

Skupina Pink Floyd vznikla z malej školskej kapely, ktorú založili traja študenti architektúry: Roger Waters, Eric WrightNick Mason. Všetci pochádzali z pomerne bohatých britských rodín a začali počas štúdia na fakulte od roku 1965 rozvíjať svoje hudobné a umelecké sklony. Na polytechnickej univerzite v Regent Street vytvorili pomerne slušnú skupinu, ktorej dali matematicko-fyzikálne meno Sigma 6. Dokonca mali i manažéra, bývalého študenta architektúry Kena Chapmana. Zo začiatku hrali predovšetkým jednoduchý rythm-and-blues, ktorý v Londýne v tejto dobe tzv. „letel” a bol v strede pozornosti publika, pohybujúceho sa okolo vychyteného bluesového klubu The Marquee. Sám Roger Waters vtedy prehlásil: „Vyjadriť  svoje cítenie v tomto štýle je veľmi jednoduché. Vlastne k tomu nepotrebujete ani žiadnu prax, iba pochopenie jeho základov.” Ale na druhej strane bolo veľmi zaujímavé aj jeho porovnanie rythm-and-blues s rockom. Podľa neho rock je iba obyčajným mlátením bez výrazu.

Asi aj preto sa neskôr skupina začala viac orientovať na oblasť jazzu, aj vďaka spolupráci s gitaristom Bobom Closom, ale aj tak sa nakoniec rozpadla. Nový súbor potom opätovne vytvorilo nerozlučné trio priateľov: Waters, Wright a Mason.

Jedného dňa Roger Waters priviedol na skúšku skupiny svojho bývalého spolužiaka zo strednej školy Syda Barretta, ktorému  sa veľmi páčila bluesová hudba. Zhodou okolností si práve vtedy kúpil niekoľko gramofónových platní od čiernych bluesmanov Pinka Andersona a Floyda Councila. Neobyčajne sa mu zapáčili, a tak vlastne spojením ich krstných mien vznikol názov budúcej svetovej skupiny –  Pink Floyd.

 

Syd Barrett (gitara, spev),

vlastným menom Roger Keith Barrett, (6. január 1944, Cambridge, UK). Mal dvoch starších bratov a sestru. Jeho otec náhle zomrel, keď mal Syd iba jedenásť rokov. Bolo to krátko potom, čo v Cambridge Syd začal navštevovať strednú školu pre chlapcov. V tomto pre neho veľmi zložitom období neobyčajne silne priľnul k domovu a k svojej rodine. Tento fakt v jeho ďalšom vývoji určite zohrá významnú úlohu, ktorá zapríčiní aj to, že  sa jeho veľmi zložitá a  citlivá osobnosť bude stále viac a viac dostávať do vnútorných rozporov a konfliktov.

         Po ukončení strednej školy sa Syd Barrett presťahoval do Londýna, aby na Camberwelskej škole umenia začal študovať maliarstvo. Spoločne s Watersom si prenajali byt na Highgate. Počas svojho štúdia Syd viedol v podstate pohodlný život, charakteristický pre anglického mladíka zo strednej vrstvy – a aj keď sa po skončení strednej školy rozhodol pre štúdium maliarstva, jeho záujem o hudbu nikdy neustúpil do úzadia. Sám Syd Barrett hovorí: „V 15 rokoch som urobil rozhodujúci krok, keď som sa stal majiteľom elektrickej gitary a malého zosilňovača, ktorý som si sám vyrobil… Potom som odišiel do Londýna, kde som študoval maliarstvo. Trvalo dosť dlho, než sa mi podarilo dostať na scénu, ale nakoniec som svoje sily spojil s troma chalanmi z fakulty architektúry. Ujal som sa sólovej gitary a potom, čo sme ako kapela použili rôzne názvy, začali sme si hovoriť Pink Floyd.”

         Barrett bol už od svojho detstva veľmi citlivý, krehký a  slabý na to, aby v budúcnosti vedel uniesť a preklenúť ťarchu svojho rýchleho úspechu. To sa naplno odrazilo v jeho komplikovanej štruktúre osobnosti a  tiež aj v  jeho  vlastnej umeleckej tvorbe. Miesi sa v nej náladová lyrika, groteskné poňatie, ktoré skoro vždy nakoniec vyústi do smútku, či trpkého údelu jeho vlastnej samoty.

            V raných počiatkoch skupiny písal texty predovšetkým Syd s Rogerom, ale najviac Syd, ktorého hudobný a textový materiál skôr zapadal do celkového konceptu ich tvorby. Barret predovšetkým písal s veľkou ľahkosťou krátke songy. Vtedajší názor Syda Barretta by sa dal zhrnúť asi takto: „Výber tém kolegov v kapele mal vždy veľmi veľa spoločného s tým, ako premýšľali ešte počas svojho štúdia na technike. Obsah materiálu však ovplyvňovala skutočnosť, že Roger a ja sme písali úplne rozdielne veci. Holdovali sme v podstate každý inej muzike. Avšak spôsob, akým sme ich začali hrať, nebol úplne presvedčivý. Chcem tým povedať, že sme robili všetko dobre a pre nás vzrušujúcim spôsobom, ale nie úplne podľa našich predstáv…”

 

Rick Wright (keyboards, spev),

         celým menom Richard William Wright (28. júl 1945, Londýn, UK). Pochádzal zo zámožnej rodiny, ako stredoškolák navštevoval exkluzívnu obchodnú školu. V sedemnástich rokoch začal študovať fakultu architektúry a tam sa zoznamuje s Rogersom Watersom a Nickom Masonom.

 

Nick Mason (bicie),

         celým menom Nicholas Berkeley Mason (27. január 1945, Birmigham, UK). Vyrastal vo veľkom honosnom dome na jednej z najbohatších ulíc Londýna. V mladosti veľmi rád jazdil na koni  a jeho srdcovou záležitosťou bolo plachtenie. Študoval taktiež na veľmi prestížnej škole a už ako malý chlapec sa učil hrať na husle a piano.  Nakoniec v skupine zakotvil za bicou súpravou.

 

Roger Waters (basová gitara, spev),

         celým menom George Roger Waters  (9. september 1944, Camridge, UK). Už ako mladý študent sa údajne zúčastnil niekoľkých protestných akcií za jadrové odzbrojenie. Jeho prvým verejným vystúpením sa vraj stal akýsi prejav na jednom z nich. Watersova mimoriadna zaangažovanosť nepochybne plynula zo skutočnosti, že práve v roku jeho narodenia (1944), za druhej svetovej vojny padol na fronte jeho otec. Rogers niesol túto skutočnosť ako veľký pocit osobnej krivdy spáchanej na jeho živote – a mala samozrejme aj veľký dopad na formovanie jeho osobnosti.

Rogers si na prelomový rok  (1965), keď sa  po prvý raz oficiálne stretáva so Sydom Barettom, spomína pomerne dosť nostalgicky: „Prišli k nám dvaja chalani, jeden z nich bol Syd. Zamiešali sme karty a potom losovali, kto na aký nástroj bude hrať. Ja som bol zosadený z „funkcie” sólového gitaristu na rytmickú gitaru a nakoniec na basu…” V hudobnej formácii budúcich Pink Floyd sa veľmi skoro začínala prejavovať Barettova magická osobnosť. Vytvárala ju jeho poetická, a pritom priam rozporuplná povaha, absurdný rozmer jeho humoru, fantastické kreácie, či surrealistické obrazy, ktoré chrlil ako z rukáva. Preto sa prirodzene ihneď stáva  vodcovskou  osobnosťou, spevákom, sólovým gitaristom a hlavným textárom Pink Floyd. Sydove kvetnaté detské pesničky si ihneď vedeli dokonale podmaniť náladu ich poslucháčov. Hemžilo sa to tam v nich samými škriatkami, šantiacimi vílami a bimbajúcimi zvončekmi. Tak vznikla napr. aj  pesnička See Emily Play (Videl som tam hrajúcu sa Emily).

Vtedajšie bluesové opojenie sa u Pink Floyd prelínalo s prívalmi ich neopakovateľného, experimentujúceho zvuku. Vlastne Sydovou zásluhou hudba Pink Floyd začína smerovať do sfér dovtedy nevídaného novátorského zvuku –  do akéhosi až katedrálneho zafarbenia ich hudobnej koncepcie. Sú to predovšetkým skoro až kozmické zvuky gitary a organu, rôzne elektronické šumy, či výpovede jeho bizarného textu. Začiatkom roku 1966 začínajú už pravidelne vystupovať v populárnom klube UFO v Roundhouse alebo v klube The Marquee v Londýne. Práve až tu sa naplno prejavila Sydova individualita i jeho nekonvenčný umelecký prístup. Syd vtedy skúšal fetovať a droga  mu, podľa neho, otvárala úplne iné dimenzie myslenia. Tieto rané lyrické skladby vznikali práve z takýchto osobných zážitkov. Dalo by sa povedať, že Pink Floyd sami seba totálne transponovali do svojich prvých nahrávok a stali sa tak už ihneď od svojho počiatku celkom odlišnou skupinou. Ich rozdielnosť sa pre nich stala až principiálne zásadnou, preto vošli do dejín modernej hudby ako jedna z najlepších undergroundových, tzn. „podzemných” psychedelických skupín. Jedným z ich prvých vystúpení bol koncert, ktorý sa konal koncom roku 1965 v klube Countdown v Londýne.

 

XXX

 

Už od doby prvého medzinárodného festivalu poézie, ktorý sa konal v lete 1966, začala v Londýne vyrastať nová scéna mladých umelcov tvoriacich podľa vlastných predstáv. A boli to práve oni, čo organizovali svoje večery s predčítavaním poézie, a pritom súčasne uvádzali aj avantgardné skupiny v klube The Marquee. Pink Floyd bola vtedy jednou z nich. V tej dobe bol celý Londýn doslova zaplavený americkými avantgardnými básnikmi, veľkým množstvom cudzincov, ale tiež narkotikami – ktoré sa buď žuli, alebo fajčili v cigaretách. Pink Floyd v tom čase vystupovali v programe: Spontánny underground.

Ich prvé verejné vystúpenie sa uskutočnilo 27. marca 1966 a zahrali na ňom polhodinovú skladbu za účasti tanečníkov, farebných svetiel a obrázkov, ktoré sa premietali na stenu. V reklame na pozvánkach vtedy stálo: „… budú tu básnici, speváci, Američania, homosexuáli, 20 klaunov, džezoví muzikanti, jeden vrah, sochári, politici a nejaké dievky, ktoré pohŕdajú dobrými mravmi…” Program nebol vôbec nijako pripravený, všetko sa dialo spontánne a obecenstvo vytvorilo akúsi grandióznu kulisu z papierových škatúľ, plagátov, konfiet a krepového papiera. Bola to doba minisukní a bohémskeho výrazu. Ľudia prichádzali v nádhernom farebnom oblečení, ktoré spôsobilo úplnú senzáciu v uliciach. Bol to začiatok novej éry, ktorá bola o to lepšia – o čo bola divokejšia.

Jedného večera skupina očividne prekvapila svojich poslucháčov vo Free School, keď tam priniesla vlastný diaprojektor, ktorým premietala priamo počas svojho koncertu diapozitívy na javisko. Niečo také bolo vtedy úplnou novinkou. Práve svetelné efekty sa potom postupom času stali jedným z najvýraznejších rysov ich produkcie, samozrejme mimo hudby, a tvorili tak neoddeliteľnú súčasť každého ich predstavenia. V tej dobe vznikla aj redakcia listu International Times, ktorej po vydaní niekoľkých menších časopisov a zbierky americkej avantgardnej poézie bolo úplne jasné, že na ich novinový biznis bude potrebné zrejme väčšie množstvo peňazí. Preto bola prvá séria International Times 11. októbra 1966 rozpredaná na obrovskom večierku v Roundhouse.

Roundhouse bol veľký starý dom, postavený pôvodne ako dielňa jednej železničnej spoločnosti, ktorý  mal ešte priamo v podlahe zabudované koľaje a  do roku l966 bol už asi pätnásť rokov úplne prázdny. Bolo v ňom pomerne chladno, zlé osvetlenie a iba dve toalety. Schodište bolo také úzke, že si tých všetkých 2 500 divákov muselo pred ním vystáť asi hodinový rad, kým sa dostali dovnútra. Ľudia sa kopili vonku na uliciach, kde spôsobovali dopravnú kalamitu, a prichádzali na predstavenie ešte aj o druhej nadránom. Neboli tam žiadni uvádzači, ale pre každý prípad tam bol jeden lekár.

Atmosféra večera bola strhujúca. Ľudia si navliekli strieborné masky, čelenky, boli posypaní lesknúcim sa prachom. Mali kaftany, opičie kostýmy, rôzne rúcha i husárske kabáty, telá pomaľované farbami a dokonca niekto mal i helmu zo 16. storočia. Paul McCartney tam prišiel oblečený ako Arab, v bielom habite s čelenkou. Zapadol tak dokonale do celej maškarády, že ho vlastne ani nikto nespoznal. To však neplatilo pre slávnu hviezdu Monicu Vittiovú, ktorá práve v tej dobe natáčala v Londýne film s Michelangelom Antonionim. Všetci sa nefalšovane bavili a veselo tančili. Hlavnú cenu večera vtedy získala aj istá Marianna Faithfulová (neskôr priateľka M. Jaggera), ktorú novinári potom opísali ako blonďavú dievčinu, ktorá mala na sebe niečo, čo síce vyzeralo ako dobrá imitácia mníšky, ale rúcho jej stačilo zakryť akurát tak nohavičky. Pink Floyd vytvorili a namixovali svojou hudbou veľmi tajuplné prostredie a ich diaprojekcia vtedy hrala všetkými farbami. Nedostatok elektrického prúdu vyprodukoval iba matné osvetlenie, a tak pohybujúce sa filmové obrázky vyzerali skutočne fantasticky. Väčšina prítomných videla niečo také po prvýkrát a boli tým úplne šokovaní. Pink Floyd pri tomto  vystúpení použili veľmi mnoho nových zvukových experimentov, Barret si dokonca do krku svojej gitary namontoval niekoľko kovových guličiek – a s ich pomocou na pódiu vytváral strašidelné, mátožné zvuky.

 

XXX

 

Manažér skupiny Peter Jenner vždy všetkých okolo seba presviedčal, že sa nepovažujú za vyložene psychedelickú skupinu, ale že zároveň to ani nepopierajú. Roger Waters naproti tomu tvrdil: „Je to anarchia a nepochybne úplne naprostá realizácia cieľov psychedelickej hudby. Avšak keď beriete narkotiká, potom to, čo prežívate, závisí od toho, kým ste. Naša hudba vám môže poskytnúť krvavý horor, alebo privodiť omámenie.”

31. októbra podpisujú Pink Floyd zmluvu s Petrom Jennerom a Andrew Kingom a spoločne zakladajú podnik Blackhill Enterprises, ktorý riadi ich agendu. Zakúpili si zosilňovaciu aparatúru za 1 000 libier, ktorú sa však ale vzápätí podarilo niekomu ukradnúť. Svetelný park obsluhovali bratia Joel a Toni Brownovci, ktorí celé vybavenie odkúpili od istého Jacka Bracelina. Dotyčný pán vtedy vlastnil aj malú usadlosť vo Watforde, kde vybudoval nudistickú pláž a založil vlastné psychedelické centrum, ktoré pomenoval 5 akrov svetiel.

12. decembra vystúpili na benefičnom koncerte v Royal Albert Hall v Londýne, humorne pomenovanom: Vy žartujete? Pink Floyd sa vtedy vôbec nebáli hrať len tak, pre radosť, bez nároku na honorár, ale tiež sa nikdy nestali tzv. „aktívnymi” členmi undregroundovej sekty. Predstavenia v klube The Marquee začínali každý štvrtok po 19. hodine a pomohli skupine získať si nových priaznivcov. Mnohým totiž nevyhovovali nočné programy v UFO klube, nakoľko potom museli naháňať posledné metro či autobusy na ceste domov. Čo sa týka UFO klubu, ten sa postupom času stal hlavným ohniskom psychedelickej hudby. Bolo to miesto, kde si pokojne mohli prísť sadnúť na zem i Beatles a nerušene počúvať. A Pink Floyd sa tu zase mohli pred bystrým, ale i „skameneným” publikom nerušene zdokonaľovať vo svojej hudbe. Ľudia tu už netancovali, ale iba ticho sedeli a pozorne počúvali. Hrali sa s bublifukmi ovenčenými rôznymi príveskami a zvončekmi. Hral tu i Jimi Hendrix a skupina Soft Machine.

 

XXX

 

Rok 1967 bol pre skupinu mimoriadne úspešný. Stali sa profesionálmi a väčšinu roka strávili na cestách, prešli USA, nahrali niekoľko singlov a prvú LP platňu: The Piper At The Gates Of Dawn. Po týchto úspechoch sa priradili k dlhému zástupu voskových figurín v londýnskom múzeu Madame Tussaudovej. Ich popularita stúpala – od týždňa k týždňu nahor. Avšak nie všetci boli s ich hudbou spokojní. Mnohí poslucháči po nich hádzali plechovkami a hlasno pritom pískali. Samozrejme, že nechýbali ani typické reakcie bulváru. Niektorí novinári dokonca popierali ich evidentné novátorstvo a obviňovali Pink Floyd z nežiaduceho avanturizmu, deštruktívneho vplyvu na mládež, bláznovstva a anarchie. Rok 1967 bol tiež rokom zhoršujúceho sa psychického stavu Syda Barreta, ktorý sa  stal hlavným terčom tejto hystérie.

Vyšiel prvý singel skupiny z „hudobnej” dielne Syda  Barreta – Arnold Layne. Napriek tomu, že táto skladba bola vtedy považovaná za najlepšiu vo svojej dobe, rozpútala veľmi mnoho búrlivých diskusií a i odpor niektorých konzervatívnych kritikov. V rebríčku Record Mirror vystúpila na 20. miesto, ale potom sa náhle prepadla. Niektoré rozhlasové stanice ju dokonca odmietli odvysielať. Skladba Arnold Layne rozprávala príbeh fetišistu, ktorý kradne dámske spodné prádlo a bola založená na skutočnom príbehu, ktorý sa stal v Cambridge.

Veľmi mnoho ľudí tiež tvrdilo, že Sydove songy neboli výsledkom jeho experimentovania s hudbou, ale s drogami. Gramofónová spoločnosť EMI však akoby nechcela pripustiť, že jedna z ich skupín má problémy s drogami. Daily Expres napísal, že Pink Floyd reprodukujú zvuky, ktoré sú ekvivalentné drogovým víziám z LSD a že ich vystúpenia sú proklamované priaznivcami a fanúšikmi ako psychedelické. Predstavenia sa podľa nich dajú priradiť k akýmsi podivným simuláciám drogovej extázy, pri ktorej sa dievčatá zvíjajú, jačia a mladíci víria nahí, pomaľovaní rôznymi farbami.

Syd Barret tým všetkým očividne trpel a v čase, keď skupina mala pripravených prvých päť piesní pre nový album, nastala u neho prvá ťažká kríza. Nasledovalo nervové zrútenie, ktoré si vyžiadalo jednomesačné liečenie. Dnes je veľmi ťažké povedať, čo všetko viedlo Syda k jeho šialenstvu. Svoju rolu určite zohralo mnoho subjektívnych okolností, nevynímajúc vplyv necitlivého vonkajšieho prostredia. Štatútom svojho postavenia pop hviezdy bol stále viac a viac deprimovaný a obklopovaný stále novými vnútornými konfliktmi upadal do ťažkej apatie, ktorá sa u neho ešte znásobovala užívaním omamných látok.

6. júla natáčali Pink Floyd pre televízny program Top Of The Pops. Objavili sa v ňom celkovo trikrát, aby obhájili svoju pesničku See Emily Play. Predstavili sa v krásnych zamatových oblekoch od firmy Granny Takes A trip, nakoľko to bol vtedy akýsi „štandardný” odev rockových hviezd. Aj tu sa prejavil Sydov úpadok. Na druhé natáčanie prišiel neoholený, v pokrkvanom obleku a roztrhaných nohaviciach. Na ďalšiu schôdzku si už priniesol iba staré handry, do ktorých sa obliekol, keď išli pred kamery. Roger Waters spomína: „Pri našom poslednom spoločnom vystúpení sme všetci tŕpli hrôzou, aký bol nemožný. Keď sa jeho skladba See Emily Play stala hitom a bola úspešná v súťažiach, Syd sa od nej zrazu začal dištancovať. Prišiel v neuveriteľne zúfalom stave a povedal, že už s tým vôbec nič nechce mať.”

5. augusta vydali Pink Floyd prvú dlhohrajúcu platňu The Piper At The Gates Down (Gajdoš pred bránami svitania). Názov si Barret vypožičal z jednej kapitoly detského románu Kenetha Grahama Vietor vo vŕbach. Platňa dosiahla 6. miesto v rebríčku albumov a 7 týždňov sa udržala v súťaži Top 20. Mnoho ľudí však považovalo tento album za málo reprezentatívny, hoci všetka pozornosť verejnosti navštevujúcej undergroundové podujatia vtedy výhradne smerovala ku skupine Pink Floyd.

 

                                                  David Gilmoure

 

V starobylom univerzitnom meste Cambridge, v historickej časti Grandchester Meadows sa 6. marca 1946 narodil jeden z najlepších gitaristov všetkých čias David Gilmoure. Vyrastal v pokojnom liberálnom prostredí – jeho rodičia boli na tú dobu a z vtedajšieho hľadiska až príliš pokrokoví. Keď mal David približne sedemnásť rokov, presťahovali sa jeho rodičia do New Yorku a od tej doby bol David odkázaný iba sám na seba.

Jeho hudobné začiatky boli spojené s bluesom a rock and rollom, teda hudbou, ktorá pochádzala z druhej strany oceánu. I dnes sa stále ešte cíti byť zaviazaný Pete Siegerovi,  vďaka ktorému sa vraj naučil hrať na gitaru. Gilmoure bol dlhú dobu spolužiakom Syda Barreta, ktorého cez prestávky učil hrať na gitaru. Keď obaja skončili strednú školu, rozišli sa každý inam. Gilmoure nastúpil do skupiny Ramblers, z ktorej sa pomerne veľmi rýchlo stali Jokers Wild. Skupina mala pomerne slušný ohlas i keď väčšinou hrali iba prebrané veci. Avšak vďaka Gilmourovmu talentu, hudobnému vedeniu, schopnostiam a organizácii onedlho „šliapali” ako hodinky…

27. januára 1968 David Gilmoure vymieňa nemohúceho Barreta. Okamžite veľmi veľa kritikov naznačilo, že gitarové techniky v skutočnosti okopíroval od Barreta, ale opak bol pravdou. Sám Gilmoure bol tým veľmi rozhorčený a snažil sa to vysvetliť.

Nemocný Syd Barret ďalej kulminoval vo svojich excesoch až po hranicu ich samotnej únosnosti a jeho „príbehy” sa stávajú priam legendárne. Skupina vtedy stála  pred ľudskou i umeleckou dilemou: Strácala popularitu a spela ku krachu! A práve následky tejto situácie sa začínajú veľmi bolestivo odrážať v Barretovom citovom rozpoložení. Žije v afektívnom odstupe od ľudí, ktorých berie iba povrchne – inak sa od nich iba stále odvracia, ako keby bol nimi nepríjemne vyrušovaný zo svojej samoty. V Sydovom individuálnom postoji je predovšetkým cítiť smútok osamelého jedinca, ktorý nedokázal preklenúť odstup od reality všedného života. Ale navzdory tomu všetkému sa v jeho celom diele uplatňuje predovšetkým sila jeho veľkého talentu, schopnosti a potreby jeho bohatého zmyslového vnímania, ale i prítomnosť relatívne nadčasových problémov, ktoré sa zrodili v jeho dobe. Barretov životný príbeh je jednou z tých umeleckých tragédií, ktoré ochudobnili svetovú hudobnú scénu o celý rad jej najosobitejších predstaviteľov, Syda nevynímajúc. 

2. marca 1968 Syd Barret opúšťa skupinu.

 

XXX

 

Syd Barret odišiel, dalo by sa povedať, v strede rozrobeného albumu Saucerfull Of Secret, ale Pink Floyd napriek všetkému chceli dokázať svetu, že ich veci sa dajú robiť aj inak a vedia sa zaobísť i bez Barreta. Cieľom skupiny bolo natočiť sériu krátkych, popovo ladených piesní, ktoré by boli dosť uhladené, „učesané” a  také jednoduché, aby sa dali odvysielať i v rádiách. Výsledkom bola inštrumentálna kompozícia Saucerful Of Secret, ktorá vo svojich piatich rozsiahlych častiach vôbec nepripomína ideu, ktorú si predtým Pink Floyd vytýčili.

Album dosiahol ďalší komerčný úspech skupiny  a čiastočne tiež zaznamenal aj určitý odklon skupiny od Barretových rozprávkových tém. Základom pre ich novú prezývku „the space rockers” sa stal kozmický zvuk ich albumu, avšak súčasne sa názov stal aj ich „slučkou” okolo krku, ktorá im nedovoľovala konať inak, pretože ich priaznivci očakávali práve štýl, ktorým ich pomenovali.

 

XXX

 

Experimentálny duch tvorby Pink Floyd vyústil zeleným albumom s bizarným názvom Ummagumma, ktorý neznamená nič iné, než hovorový výraz pre súlož, ktorý do Londýna priniesli práve študenti architektúry z Cambridge. Prvý album obsahoval štyri skladby zahrané live v Mother´s Clube v Birmingheme a druhá LP bola ponechaná jednotlivým členom, aby pomocou svojho nástrojového a hudobného potenciálu zaplnili každý jednu polovicu strany svojím vlastným sólovým príspevkom. Napr. Waters použil rôzne syntetizátorom vygenerované zvuky zvierat a púšťal ich z rôznych strán a rôznou rýchlosťou. Za pozornosť taktiež stojí prvý príspevok Davida Gilmoura – trojdielna skladba The Narrow Way (Tŕnistá cesta), ktorá je veľmi vydarená.

Experimentálny a novátorský štýl Pink Floyd počiatkom sedemdesiatych rokov došiel tak ďaleko, že skupina sa podieľala na komponovaní hudby k baletnému predstaveniu. Možnože práve inšpirácia baletom či operou dala vzniknúť v tom čase viac než dvadsaťminútovej skladbe Atom Heart Mother (Matka s atómovým srdcom), podľa ktorej je pomenovaný celý album. Tento album bol pokusom Pink Floyd urobiť „niečo veľké”. Celá skladba by možno vyznela omnoho lepšie, keby ju nahral symfonický orchester, pre ktorý bola asi pôvodne i napísaná.

Ďalšou špecialitou albumu je jeho obal. Skupina chcela, aby obal nemal absolútne žiadnu súvislosť s obsahom platne. A tak dostal Storm Thorgerson a jeho umelecká skupina Hipgnosis neľahkú úlohu – zrealizovať to. Po niekoľkých úvahách sadol Thorgerson do auta a povedal si, že vyfotografuje  prvú obyčajnú vec, ktorú stretne. Náhodou šiel popri lúke, na ktorej sa pásli kravy… Tá krásavica na obrázku sa menuje Lulubella III. a jej majiteľ tvrdil, že za ten snímok dostal dokonca 3 000 libier, čo však vôbec nie je pravda.

Ucho zachycujúce zvukové vlny štylizované do kruhov – tak vyzerá obal, ktorý ukrýva jednu z najlepších platní rocku: pinkfloydovskú Meddle. Názov je údajne slovnou hračkou so slovami meddle (strkať niekde nos) a Medal (medaila). Album je vybudovaný na dvoch veľmi úspešných inštrumentálnych skladbách. Na strašidelnej One Of These Days I´m Going To Cut You Into Little  Pieces (Jedného dňa ťa rozsekám na malé kúsky), ktorá veľmi dobre pôsobila hlavne pri živých vystúpeniach. Druhý pól albumu tvorí veľmi dlhá skladba (na celú jednu stranu) s názvom Echoes. Cieľom skupiny bolo vytvoriť niekoľko hudobných motívov a z nich potom vybrať ten najlepší. Nakoniec z toho vznikla veľmi originálna kompozícia zložená z 24 častí, ktoré voľne prechádzajú jedna do druhej. Aj samotný pracovný názov pôvodne znel  Nothing, Part 1 – 24, poprípade Return Of The Son Of Nothing (Synov návrat zo zeme Nič), podľa postavy z japonského hororu.

 

 

                           Na  odvrátenej strane mesiaca (1972 – 1977)

 

Nie je žiadna odvrátená strana mesiaca, v skutočnosti je temnota všade… tak znie citát z najúspešnejšej platne Pink Floyd a jednej z najúspešnejších v rockovej histórii vôbec. Predalo sa jej na svete okolo 40 miliónov kusov. Watersove tvorivé schopnosti, ktoré začíname tušiť už pri albume Obscured by Clouds, sa markantne prejavili v kľúčových skladbách – a nemusí vždy ísť iba o hitové špičky, ako je napr. skladba Money (Peniaze), vo svojej dobe najhranejšia rocková skladba v amerických rádiách.

Nosným myšlienkovým pilierom Dark Side Of The Moon sa stalo šialenstvo a všetky tie úplne obyčajné, všedné veci, ktoré z človeka toho šialenca vedia urobiť, a práve tieto prvky urobili z platne svetový fenomén. Takže sa nakoniec zákonite v nej stretávame aj s odkazom Syda Barreta, hlavne v titulnej skladbe Brain Damage (Mozgová havária). Spočiatku nič nenasvedčovalo, že by sa album mohol stať niečím výnimočným, opak bol však pravdou. Napríklad v Anglicku túto platňu vlastnila, podľa štatistík, každá rodina – predávala sa ďalej a predáva sa až dodnes.

Dark Side už od svojej úvodnej skladby Speak To Me až do svojho úplného záveru – Ecpipse – rozpráva o problémoch a tlakoch okolitého sveta. Pink Floyd novátorsky začleňujú do svojho projektu ukážky nehudobných zvukov, hlasov, smiechu – vynikajúce ukážky tzv. music concréte, ktoré sa práve pre nich stali také typické. Album mal obal, ktorý spolu s hudbou patrí medzi absolútnu špičku vo svojom odbore. Storm Thorgerson vytvoril pre platňu obal znázorňujúci nekonečnosť. Na prednej strane je optický hranol, ktorý rozkladá lúč svetla na farebné spektrum, do ktorého bola zámerne pridaná fialová farba – ktorá sa ale v spektre nevyskytuje. Farebné prúžky potom pokračujú na zadnú stranu, aby boli opäť ďalším hranolom spojené v jeden lúč. Ale niečo také v praxi neexistuje.

             Samotné nahrávanie LP Wish You Were Here (Prial by som si, aby si tu bol) prebiehalo za veľkých horúčav v roku 1974. Celú polovicu projektu zabral watersovský opus na Syda Barreta – Shine On My Crazy Diamond (Žiara môjho bláznivého diamantu). Je veľmi významným priznaním sa skupiny Pink Floyd k odkazu Syda Barreta. Vlastne vtedy už nikto vôbec nevedel, ako Barret vyzerá – a to ešte vôbec ani netušili, ako im je sám Syd nablízku! Do štúdia sa vtedy priknísal akýsi tlstý, holohlavý muž s bielou igelitkou v ruke, ktorého všetci spočiatku považovali za nejakého poskoka z EMI. Potom však producent albumu ticho zašeptal Gilmourovi do ucha: „Božemôj, pozri sa na toho človeka – veď je to Syd!!” Gilmora to úplne zmiatlo a Waters, podľa svojho vyjadrenia, „plakal ako vôl”, keď zistil, kto to vlastne je. „…Mám doma veľkú chladničku a zjem veľmi veľa kotliet,” vysvetlil svoju podobu lakonicky Syd a ponúkol im svoju spoluprácu. Keď u nich nepochodil, „vytratil sa do tmy” a už ho nikdy nikto z Pink Floyd nevidel.

 

Za stenou (1977 – 1983)

 

V roku 1977 vydali album Animals (Zvieratá). Obal predstavuje londýnsku elektráreň Battersea so štyrmi gigantickými komínmi, medzi ktorými lieta malé ružové prasa. A práve prasatá, ovce a psy sa stali  hlavnými predstaviteľmi tohto albumu. Waters sa zrejme inšpiroval Orwellovou Farmou zvierat. Podobne ako Orwell i on rozdelil ľudí do troch skupín: Na prasatá, ktoré si pokojne žijú z práce iných a spokojne tlstnú, zatiaľ čo vydávajú iným rozkazy. Na psov, ktorí, aj keď zrejme nie sú menej inteligentní, tupo plnia ich príkazy. A nemysliace masy oviec, obyčajných ľudí. Je to pomerne tvrdý text a i metafora, takže potom, keď Waters zistil možné následky, pridal ešte jednu ďalšiu skladbu – rozdelenú do dvoch častí. Akúsi východiskovú možnosť, že môže existovať i iný svet, než je táto zvieracia farma, a zároveň čosi, čo vyznelo ako poďakovanie svojej žene Carolyne.

            Po zvieratách prišli ľudia, respektíve len jeden – a to Waters. Od roku 1978 sa všetko riadilo iba podľa neho a odvtedy už nikto nepochyboval, kto je tam šéfom. Pritom i samotná popularita Pink Floyd sa im nakoniec stala osudnou. Presťahovali sa z malých koncertných sál na štadióny a to, samozrejme, zanechalo na nich deformujúce následky. Prvotným impulzom sa stal zrejme záverečný koncert projektu Animals v Montreale. Watersovi vtedy asi povolili nervy, prilákal jedného obzvlášť drzého fanúšika až tesne pod pódium a tam mu pľuvol rovno do tváre. Ihneď to síce oľutoval, ale už aj tak sa s tým nedalo nič robiť. Waters potom znechutený svojím jednaním, a  aj samotným správaním sa publika, začal uvažovať nad tým, či by nebolo dobre postaviť medzi hudobníkmi a poslucháčmi akýsi MÚR.

Po období „rozčarovania” z ich publika vytvoril Waters dva projekty The Pros And Cons Of Hitch HickingThe Wall, z ktorých ostatní členovia vybrali práve The Wall. Samotný príbeh Steny je veľmi komplikovaným projektom. Rozpráva osud akéhosi Pinka Floyda, ktorý bol v detstve vychovávaný iba matkou, nakoľko jeho otec padol vo vojne, ďalej sa na jeho despotickej výchove podpísali i samotní učitelia a v poslednom rade i neverná manželka. Pink sa preto zo zakríknutého decka mení na akéhosi hrôzu naháňajúceho diktátora…

         Divadelná podoba bola veľmi pôsobivá. Preto sa Waters rozhodol, že počas prvej polovice predstavenia nechá medzi kapelou a jej fanúšikmi postaviť múr, aby druhú časť predstavenia skupina odohrala za umelo vytvoreným „múrom”, ktorý bol potom nakoniec pôsobivo zbúraný za davového skandovania „tear down the wall! – strhnite ten múr!” Najal si na to skupinu roadies, ktorí počas koncertu postavili z papierových škatúľ 8 metrov vysokú a 40 metrov dlhú stenu naprieč pódiom.

         Už v priebehu nahrávania albumu nastali problémy, ktorých duchovným otcom sa stal sám Waters. Jeho ľudské ego muselo byť neustále v popredí, mimo Gilmoura, pred ktorým mal Waters stále veľký rešpekt a ktorý sa ako hudobník sám tiež podieľal na hudobnom projekte The Wall. Waters však umelo a vedome neustále vyvolával spory medzi ostatnými členmi skupiny.

 

Posledné bodnutie (1983 – 1986)

 

         O štyri roky po  vydaní The Wall v roku 1983 vydávajú Pink Floyd ďalší album, ktorý sa radí ako komerčne menej úspešný. The Final Cut (Konečné bodnutie) je albumom, ktorý prakticky obsahuje piesne, ktoré zostali z projektu The Wall. Celé je protivojnovo ladené vzhľadom na práve prebiehajúci vojnový konflikt medzi Argentínou a Britániou o Fauklandské ostrovy. Zaoberá sa tiež nebezpečenstvom svetového nukleárneho konfliktu – skladba Two Suns In The Sunset (Dve slnká v súmraku) a studenou vojnou.

         Na tomto albume sa okrem Watersa tiež podieľal dvomi skladbami i David Gilmoure, čo však ale vôbec nebolo samotným Watersom uznané. Posledná skladba (Two Suns In The Sunset) bola nahraná bez účasti oboch zostávajúcich členov skupiny, nahral ju už iba sám Waters s najatými hráčmi. Definitívne rozdelenie skupiny potvrdila i zmienka na obale: „The Final Cut by Roger Waters, performed by Pink Floyd, čiže The Final Cut od Rogersa Watersa, hrané Pink Floydom”. Vo vnútri obalu sa nachádzala ďalšia krutá pravda, ktorú do tej doby väčšina fanúšikov ani nezaregistrovala: „Pink Floyd are: Rogers Waters, David Gilmoure, Nick Mason” – ani slovo však o Rickovi Wrightovi.

         Toto zákerné Watersovo chovanie ku zbytku kapely počas nahrávania The Wall a Final Cut eskalovalo vzájomnú nevraživosť až tak ďaleko, že sa Waters chystal skupinu rozpustiť a sám pokračovať pod hlavičkou Pink Floyd s najatými hudobníkmi. Proti tomu sa však ale ihneď ohradili Gilmoure spolu s Masonom – a začala tzv. veľká vojna Pink Floyd. Táto vojna sa odohrávala na všetkých frontoch – v súkromí, v médiách a i na súdoch. Nakoniec mala dozvuky i v umeleckej sfére. Napr. v Gilmourovej skladbe You Know I´m Right (Ty vieš, že mám pravdu – na jeho albume About Face z roku 1984).

         Počas tejto vojny sa dostala na verejnosť aj tzv. nepriestrelná anonymita jednotlivých členov Pink Floyd. A keď už nebolo na poslucháčov čo vytiahnuť, znížil sa Waters k tomu, že zaplatil istému karikaturistovi, aby na 100 roliek toaletného papiera namaľoval na každý jednotlivý útržok Gilmourovu tvár.

 

 

Veľké nádeje (1986 – 2001)

 

         Na Davidovom hausbote Astoria sa Gilmoure s Masonom dali do natáčania svojho nového albumu, ktorý sa mal stať dôkazom toho, že Pink Floyd stále ešte žije. Motívom ich projektu bola rieka. Samotný názov albumu A Momentary Lapse Of Reason Chvíľkový výpadok rozumu však iba nahrával Watersovým prívržencom, ktorí so svojím obľúbencom na čele prehlasovali, že celý album je kolosálny podvrh.  Nakoniec Waters svojim bývalým kolegom odkázal, že bez neho sa aj tak nikdy nedokážu znovu stať kapelou. V čase svojho, takmer „nekonečného” svetového turné dosiahli Pink Floyd pravdepodobne svoj najmarkantnejší post-watersovský vrchol. Ale aj cez všetky tie príkoria sa platňa predávala veľmi dobre – i keď kritikmi bola odsudzovaná ako narýchlo zbúchaná a iba ako dôkaz toho, že  sa obídu aj bez  Watersa.

         Lenže už začiatkom deväťdesiatych rokov prišiel Waters s monštruóznym  projektom. Nechal sa inšpirovať pádom berlínskeho múru ako výzvou, ktorá sa pritrafí iba raz za život. Kde inde mal znovu vzkriesiť svoj projekt – ako pri preslávenom múre, ktorý rozdelil svet na dva nezmieriteľné tábory? Megalomanský koncert The Wall Live In Berlin, ktorý sa okrem iného zapísal aj do Guinessovej knihy rekordov – ako najväčší koncert všetkých čias, bol skutočnou hudobnou lahôdkou. Na pódiu sa vystriedali takí umelci, ako napr. Sineád O´Connor, Cyndy Lauper či Scorpions – iba Mason, Gilmoure a Wright pozvanie nedostali. Studená vojna medzi národmi síce na svete skončila, ale medzi bývalými kolegami zo skupiny Pink Floyd zrejme práve kulminovala.

 

                                                                          XXX

 

            Po vydaní Momentary Lapse of Reason sa Pink Floyd odmlčali a venovali sa iba nekonečnému koncertovaniu. Ale keď sa na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov turné skončilo, prehlásili, že horizont siedmich rokov považujú  za optimálny na vydanie nového albumu. V roku 1994 vydávajú Division Bell (Deliaci zvon) – album svieži, živý a dobre vyvážený, ktorý je typickou ukážkou tzv. postwatersovského obdobia Pink Floyd. Ale fanúšikovia skupiny pomerne dosť ťažko niesli ich určitý príklon ku komercializácii celého hudobného projektu – napr. reklamné spojenie Pink Floyd s koncernom Volkswagen, zato ale s príjemným prekvapením prijali ich perfektnú skladbu Astronomy Domine. Následné turné bolo veľkolepé, ba až zázračné s brilantne iskrivou ligh show, ktorá doposiaľ nebola prekonaná a možno ani nikdy nebude. Turné Division Bell sa stalo jedným z najúspešnejších v rockovej histórii – zrejme akási „morálna” satisfakcia za predchádzajúce príkoria zo strany Rogera Watersa.

 

                                                                             XXX

 

         Po skončení turné sa Pink Floyd ako skupina odmlčali a po tvorivej stránke o nich nie je veľmi veľa počuť. Okrem niekoľkých reedícií významných albumov z minulosti – za zmienku snáď stojí prvé vydanie koncertného záznamu The Wall v kompletnej zostave – Pink Floyd vlastne žiadne nové albumy nevydali. Nick Mason sa podľa dostupných informácií hudbe vôbec nevenuje. Rick Wright sa okrem vydaného albumu Broken China v roku 1996 tiež v hudbe neangažuje, snáď na koncertoch Davida Gilmoura v rámci Meltdown festivalu. Azda jedine Davida Gilmoura možno medzi hudobníkmi stále ešte sem-tam vidieť. Pomerne často koncertuje na rôznych dobročinných akciách alebo pri iných charitatívnych príležitostiach.

 

 

Spracované podľa:

 

Dancing in the Street (dokument BBC)

L. Borúžka: Nevšední písničkáři všedních dní

Michal Cipra: Pink Floyd

Christopher Sandford: Rock & Roll

.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.