Radovan Brenkus: Ničota vykričaná trením tiel

Raz to muselo prísť

 

Premiešať si predstavy

a opojený zanechať

okno, výpadok pamäti.

Spadnem na kolená

a vstanem z najživších.

Raz to muselo prísť.

 

Duša v tranze mimo tela.

 

Kvílivý soprán ženie zbor

do dunivého pochodu hlasov:

Skaza na kráse je dokonaná. Ó, dokonaná je.

Skaza na kráse je dokonaná. Ó, dokonaná je.

 

Zlatý lem bielej podušky,

rám obrazu pätnásťročnej v truhle.

Náznakom sa anjelsky usmieva,

vtáci kropia jej čelo semenom.

 

Zavrite vekom to studené teplo

pri srdci. Nie, nie, nie. Niééé!

Takto sa nemôže všetko končiť!

 

Nevládzem. Len usnúť a usnúť.

V polohe spiacich na bruchu

ma zaznamenáte pod oknom.

 

Odpútať sa od seba samého

znamená počúvať svoj chór vo vesmíre.

Hoci zmiznem z vlastnej pamäti,

nech sa aspoň boľavo vryjem

do iných podôb cudzieho vedomia.

Na pamiatku samovrahov.

 

Obraz striebrovlasej rozvírený motýľmi,

keď ho príklop zamyká s kvetmi

na nekonečno zámkov, nedostupnú večnosť,

je môj odtlačok v mäkkej zemi.

 

Spomeňte si na mňa.

Na rozpaženú polohu, ktorú nájdete

ako svoj kríž, vaše telo,

a nikdy na ňu nezabudnete.

 

 

Rozpráš sa, budem ťa veštiť z otvoru

 

Nechaj ma umrieť o malú chvíľu.

Dovtedy zamračená budem pršať

v nádeji na vonný kúpeľ,

do nervovej siete ulovím jatky

vytešujúce mužské plemeno,

pod narkózou ich utopím

šumením v sebe ako v mušli.

 

Medzitým budem vtáčo spievať

uspávanku, ktorá nám tak chýba.

Som tá, čo ti plavým lonom

nahrádza teplé bezpečie domova.

Namiesto toho, kto nie je.

Pamätaj – čo má zhorieť, zhorí.

Som tvoja matka, pochybná

opora. Vďaka mne tušíš, kde patríš

a kam dôjdeš. Akoby sa malo splniť

to, čo si skutočne chcel. Som viera,

ktorej absurdnosť nepripustíš,

kým si prichýlený v náručí.

 

Ja o tom viem a ty sa nedozvieš nič.

To je na tom najhoršie,

že ma necháš umrieť

a nevycítiš vinu – to ma trápi,

keď počúvam volanie!

Preto si ťa jednostaj pripomínam, nikto,

osamelo chodiaca po slepom čreve.

 

Veď netreba kropiť bielou krvou mokré

telá so záhadným hieroglyfom dažďa,

cez muky sa privoláva

ničota vykričaná trením tiel.

Ľahneš si na ňu, aby si ma v znaku ochránil.

 

No napichneš ma na stoporený kôl,

akoby do mňa mali vstúpiť tisíce mužov,

tam, kde na hákoch visia mŕtvoly,

kde mám istotu, že sa najsmutnejší

nezabijú v sebaľútosti.

Čo má zhorieť, zhorí. Cez moje telo

sa ako popol presypeš. Otvorom po kole

do prázdna, odkiaľ ťa budem predpovedať

vo všetkom, prečo je to, čo je.

Šialená z odratúvania času

jedovato zahryznutého do chvosta

vraciam tvoje krídla do snov,

žlč s perím do pohodených vnútorností,

tu, kde vychodené črevo

nikam nevedie, zradne stúpajúce

smetiskom, ako keď po sláve,

ováciách davu, nadíde samota,

ktorou zhnijeme na hojdacom kresle.

 

A ty, znudený v tvári,

keď sa v tebe usadí zúfalstvo

celého sveta, trýzeň zbedačeného ľudstva,

prenáramne, ba nepríčetne žiališ,

zatiaľ čo ja iba občas smútim.

 

Občas, keď som v haďom kruhu,

kde sa priam stráca prítomnosť

v bytí bez bytia a nenachádza svoj zmysel

ani márnosť. Keď neviem,

aké je moje miesto a poslanie

v tom neopísateľnom, atramentovo neurčitom.

 

Ó, slastná kratučká smrť v rozkoši.

Mám po krk nebožtíkov,

ktorých rozbuška mi tiká v mozgu.

Poznačená sa budem mať vyše hlavy.

Kým ma ty, veriaci

akoby na hmatateľné, chceš zachrániť,

ja sa pripravujem na koniec.

Na koniec toho, čo nezostalo.

A to je na tom najhoršie,

keď sama nepočujem uspávanku,

to je to, čo ma trápi.

Na rozdiel od toho, kto je najsmutnejším,

lebo ten, kto sa stále pohráva

so samovraždou, bojí sa jej najviac,

a ten, kto je proti všetkému,

nie je proti ničomu.

 

Aj keď si premrhal čas

táraním o vlastnom nezmysle,

hudba a červotoč majú k sebe blízko.

Ale inak. Akoby hudba ukradla význam

svetu a červotoč mu ho vrátila

po rozpadnutí bútľavých nástrojov.

 

Som znásilnená, filozof zvráteného

plemena, zdrvený za mňa.

Našla som sa vyše hlavy,

hladkám ti červeň v kartách.

Povedľa kosti z horkých krídel.

A hoci prikyvujem,

keď sa dôverne spovedáš,

opatrujem ťa namiesto manželky,

plním najtajnejšie želania.

 

Nenarodenú ma to netrápilo.

Tak prečo teraz?! Pre vedomie,

že ma to nebude trápiť mŕtvu?

Čo má zhorieť, zhorí. Cez moje telo

syp sa ako púštny popol.

Nechaj ma umrieť o malú chvíľu.

Dovtedy sa vysušená pokúsim prevrátiť

v nádeji na návrat.

Napriek tomu, že sa v hodinách

zadusím pieskom z môjho balvanu.

Z premeny popola,

keď prejde tvojím otvorom.

 

A vy v hľadisku ste on!

Znútra sa zlúčili hudba a červotoč.

Áno, musím byť predajná,

kým splývam s bezmedznou púšťou

a zbiera sa cudzí piesok.

Sypte sa ako púštny popol!

Som kurva, ktorá vás miluje.

 

Tá chvíľa nadišla. Sedím v kresle

a nechávate ma umierať za oponou.

Znásilňovanú vaším pohľadom,

akoby sa mu to žiadalo.

Lenže po mne nenastane koniec

ani toho, čo nezostalo.

Tentoraz zatlieskate tej, ktorá nie je,

ale šumenie v mušli nenaplní morom

ani temnotu, aby zaplakala.

 

Viem, budete sa tešiť

ako retardované deti s pokrivenými tvárami,

aké dojemné bolo predstavenie.

Ukloním sa… Bezducho zatlieskate

sebe na javisku.

 

Vzdialená blízka milenka

 

Na kalvárii čítam mená

z tablíc na hrobkách.

Dýchajú minulosťou,

vláčia ma po možných osudoch.

 

Najkrajšie meno sa rozsvietilo

vzlykaním mladulinkého dievčaťa

z predminulého storočia:

„Na teba som čakala.”

 

A ja som podľahol volaniu.

Odbehnem kúpiť sviečku,

zapálim knôt pri nohách kaplnky.

 

Ako rád by som ju kedysi pohladil,

utrel z čela kropaje potu.

Ako rád by som ju objal,

utíšil zákernú bolesť

a vyliečil chorý pôvab

na smrteľnej posteli.

 

Sedí na schodoch kaplnky.

Túli sa s plynúcimi oblakmi,

íska rozihraným vánkom vo vlasoch

a mazná sa s rozšantenými hviezdami.

 

A ja sa uprostred konečného poriadku

zlievam s tým, čoho sa dotýka:

„Teba som hľadal.”

Uložený, zabudnutý v nej vravím:

„Prečo to trvalo tak dlho?”

 

„Dokážete niečo neskonale milovať,

až keď to ukrižujete,”

zhasne odpoveďou sviecu.

 

Priestor okolo nej stemnie,

povetrie náhle skamenie.

Rozplýva sa s vírom úkazov,

strácam sa s ňou.

 

Keď zmizla v temravách,

zhrmotal som na rozkonárenú tvár

a vypustil žily z bordovej miazgy.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.