Raz to muselo prísť
Premiešať si predstavy
a opojený zanechať
okno, výpadok pamäti.
Spadnem na kolená
a vstanem z najživších.
Raz to muselo prísť.
Duša v tranze mimo tela.
Kvílivý soprán ženie zbor
do dunivého pochodu hlasov:
Skaza na kráse je dokonaná. Ó, dokonaná je.
Skaza na kráse je dokonaná. Ó, dokonaná je.
Zlatý lem bielej podušky,
rám obrazu pätnásťročnej v truhle.
Náznakom sa anjelsky usmieva,
vtáci kropia jej čelo semenom.
Zavrite vekom to studené teplo
pri srdci. Nie, nie, nie. Niééé!
Takto sa nemôže všetko končiť!
Nevládzem. Len usnúť a usnúť.
V polohe spiacich na bruchu
ma zaznamenáte pod oknom.
Odpútať sa od seba samého
znamená počúvať svoj chór vo vesmíre.
Hoci zmiznem z vlastnej pamäti,
nech sa aspoň boľavo vryjem
do iných podôb cudzieho vedomia.
Na pamiatku samovrahov.
Obraz striebrovlasej rozvírený motýľmi,
keď ho príklop zamyká s kvetmi
na nekonečno zámkov, nedostupnú večnosť,
je môj odtlačok v mäkkej zemi.
Spomeňte si na mňa.
Na rozpaženú polohu, ktorú nájdete
ako svoj kríž, vaše telo,
a nikdy na ňu nezabudnete.
Rozpráš sa, budem ťa veštiť z otvoru
Nechaj ma umrieť o malú chvíľu.
Dovtedy zamračená budem pršať
v nádeji na vonný kúpeľ,
do nervovej siete ulovím jatky
vytešujúce mužské plemeno,
pod narkózou ich utopím
šumením v sebe ako v mušli.
Medzitým budem vtáčo spievať
uspávanku, ktorá nám tak chýba.
Som tá, čo ti plavým lonom
nahrádza teplé bezpečie domova.
Namiesto toho, kto nie je.
Pamätaj – čo má zhorieť, zhorí.
Som tvoja matka, pochybná
opora. Vďaka mne tušíš, kde patríš
a kam dôjdeš. Akoby sa malo splniť
to, čo si skutočne chcel. Som viera,
ktorej absurdnosť nepripustíš,
kým si prichýlený v náručí.
Ja o tom viem a ty sa nedozvieš nič.
To je na tom najhoršie,
že ma necháš umrieť
a nevycítiš vinu – to ma trápi,
keď počúvam volanie!
Preto si ťa jednostaj pripomínam, nikto,
osamelo chodiaca po slepom čreve.
Veď netreba kropiť bielou krvou mokré
telá so záhadným hieroglyfom dažďa,
cez muky sa privoláva
ničota vykričaná trením tiel.
Ľahneš si na ňu, aby si ma v znaku ochránil.
No napichneš ma na stoporený kôl,
akoby do mňa mali vstúpiť tisíce mužov,
tam, kde na hákoch visia mŕtvoly,
kde mám istotu, že sa najsmutnejší
nezabijú v sebaľútosti.
Čo má zhorieť, zhorí. Cez moje telo
sa ako popol presypeš. Otvorom po kole
do prázdna, odkiaľ ťa budem predpovedať
vo všetkom, prečo je to, čo je.
Šialená z odratúvania času
jedovato zahryznutého do chvosta
vraciam tvoje krídla do snov,
žlč s perím do pohodených vnútorností,
tu, kde vychodené črevo
nikam nevedie, zradne stúpajúce
smetiskom, ako keď po sláve,
ováciách davu, nadíde samota,
ktorou zhnijeme na hojdacom kresle.
A ty, znudený v tvári,
keď sa v tebe usadí zúfalstvo
celého sveta, trýzeň zbedačeného ľudstva,
prenáramne, ba nepríčetne žiališ,
zatiaľ čo ja iba občas smútim.
Občas, keď som v haďom kruhu,
kde sa priam stráca prítomnosť
v bytí bez bytia a nenachádza svoj zmysel
ani márnosť. Keď neviem,
aké je moje miesto a poslanie
v tom neopísateľnom, atramentovo neurčitom.
Ó, slastná kratučká smrť v rozkoši.
Mám po krk nebožtíkov,
ktorých rozbuška mi tiká v mozgu.
Poznačená sa budem mať vyše hlavy.
Kým ma ty, veriaci
akoby na hmatateľné, chceš zachrániť,
ja sa pripravujem na koniec.
Na koniec toho, čo nezostalo.
A to je na tom najhoršie,
keď sama nepočujem uspávanku,
to je to, čo ma trápi.
Na rozdiel od toho, kto je najsmutnejším,
lebo ten, kto sa stále pohráva
so samovraždou, bojí sa jej najviac,
a ten, kto je proti všetkému,
nie je proti ničomu.
Aj keď si premrhal čas
táraním o vlastnom nezmysle,
hudba a červotoč majú k sebe blízko.
Ale inak. Akoby hudba ukradla význam
svetu a červotoč mu ho vrátila
po rozpadnutí bútľavých nástrojov.
Som znásilnená, filozof zvráteného
plemena, zdrvený za mňa.
Našla som sa vyše hlavy,
hladkám ti červeň v kartách.
Povedľa kosti z horkých krídel.
A hoci prikyvujem,
keď sa dôverne spovedáš,
opatrujem ťa namiesto manželky,
plním najtajnejšie želania.
Nenarodenú ma to netrápilo.
Tak prečo teraz?! Pre vedomie,
že ma to nebude trápiť mŕtvu?
Čo má zhorieť, zhorí. Cez moje telo
syp sa ako púštny popol.
Nechaj ma umrieť o malú chvíľu.
Dovtedy sa vysušená pokúsim prevrátiť
v nádeji na návrat.
Napriek tomu, že sa v hodinách
zadusím pieskom z môjho balvanu.
Z premeny popola,
keď prejde tvojím otvorom.
A vy v hľadisku ste on!
Znútra sa zlúčili hudba a červotoč.
Áno, musím byť predajná,
kým splývam s bezmedznou púšťou
a zbiera sa cudzí piesok.
Sypte sa ako púštny popol!
Som kurva, ktorá vás miluje.
Tá chvíľa nadišla. Sedím v kresle
a nechávate ma umierať za oponou.
Znásilňovanú vaším pohľadom,
akoby sa mu to žiadalo.
Lenže po mne nenastane koniec
ani toho, čo nezostalo.
Tentoraz zatlieskate tej, ktorá nie je,
ale šumenie v mušli nenaplní morom
ani temnotu, aby zaplakala.
Viem, budete sa tešiť
ako retardované deti s pokrivenými tvárami,
aké dojemné bolo predstavenie.
Ukloním sa… Bezducho zatlieskate
sebe na javisku.
Vzdialená blízka milenka
Na kalvárii čítam mená
z tablíc na hrobkách.
Dýchajú minulosťou,
vláčia ma po možných osudoch.
Najkrajšie meno sa rozsvietilo
vzlykaním mladulinkého dievčaťa
z predminulého storočia:
„Na teba som čakala.”
A ja som podľahol volaniu.
Odbehnem kúpiť sviečku,
zapálim knôt pri nohách kaplnky.
Ako rád by som ju kedysi pohladil,
utrel z čela kropaje potu.
Ako rád by som ju objal,
utíšil zákernú bolesť
a vyliečil chorý pôvab
na smrteľnej posteli.
Sedí na schodoch kaplnky.
Túli sa s plynúcimi oblakmi,
íska rozihraným vánkom vo vlasoch
a mazná sa s rozšantenými hviezdami.
A ja sa uprostred konečného poriadku
zlievam s tým, čoho sa dotýka:
„Teba som hľadal.”
Uložený, zabudnutý v nej vravím:
„Prečo to trvalo tak dlho?”
„Dokážete niečo neskonale milovať,
až keď to ukrižujete,”
zhasne odpoveďou sviecu.
Priestor okolo nej stemnie,
povetrie náhle skamenie.
Rozplýva sa s vírom úkazov,
strácam sa s ňou.
Keď zmizla v temravách,
zhrmotal som na rozkonárenú tvár
a vypustil žily z bordovej miazgy.