Preklad: Vaťo Rakovski

Popredný súčasný bulharský básnik Vaťo Rakovski (nar. 9. 11. 1925)  je známy nielen svojou rozsiahlou vlastnou tvorbou, zahŕňajúcou asi tridsať básnických zbierok, ale aj prekladmi slovenskej a  českej poézie, prózy, drámy a rozprávok. Bulharskému čitateľovi priblížil najlepších slovenských (J. Kollára, J. Kráľa, L. Novomeského, P. Horova, M. Válka, V. Mihálika, P. Janíka) a českých (V. Nezvala, J. Seiferta, K. Biebla, V. Holana, J. Skácela, K. Kryla) básnikov. Výber z básnického diela Vaťa Rakovského vydala v roku 2005 v Brne Spoločnosť priateľov južných Slovanov v preklade prof. Ivana Dorovského. Knižka bola aj darčekom k autorovým osemdesiatinám.

 

 

 

VAŤO RAKOVSKI

MINISTERSTVO SAMOTY

 

 

NEVER TOMU, ČO VIDÍŠ

 

Nepokúšaj sa ma

pochopiť –

dokonca aj dotykom

odhaľuješ priveľmi málo

z toho, kto som.

 

Vyzliekol som sa zo seba

a hneď je zo mňa niekto iný.

 

Určite som si požičal

svoju tvár zo spôsobu života

a odev zo sveta,

aby som získal túto podobu.

Ó, nie, nie som to, čo vidíš –

nie, nie, vôbec nie,

som to neviditeľné

na odvrátenej strane.

 

 

KEBY

 

Keby nastal koniec sveta,

keby ľudstvo zmizlo hneď,

Boh by zasa stvoril ženu

– cez ňu znova celý svet.

 

 

PREŽÍVAM ŤA AKO ALKOHOLIK

 

Od rána do večera

pijem z tvojho kalicha,

život,

 

som nevyliečiteľný alkoholik

v krčme sveta.

Vytriezviem azda

aspoň po smrti,

alebo budem smädno ďalej piť

z tvojich krehkých kvetných kalichov,

ktoré porastú zo mňa

na zemi?

 

 

NIET

 

Ikony plačú. Svätí sú už dávno tam.

Pop je preč. Chýba sviatosť. Nemý

je zvon a zvonica tiež. Opustený chrám.

 

A oltár mlčí. Všade ticho. Prázdny svet.

Pomaly skláňame sa k zemi,

v klobúku ani jednej mince viery niet.

 

 

VYVOLANÝ NEGATÍV

 

Slnko prudko vyskočilo z mrakov

a od smiechu sa chytalo za brucho, keď videlo,

že oblak spí s mesiacom v jazere ako Boh.

 

 

NEČAKANÝ SNEH

 

Mesto sa prebudilo do snehu a ľadu.

Všetko zmrzlo.

Domy.

Stromy.

Obloha.

Vzduch.

Dokonca aj vietor.

Z áut sú veľké biele medvede,

ktoré tu zostali

ako najhrozivejšie exponáty

z doby ľadovej.

 

Neocitli sme sa azda,

kým sme spali, v Antarktíde?

 

 

NECH VŠETKO PRICHÁDZA SAMO

 

Hľadal som slobodu,

ktorej ma zbavili.

     Nenašiel dom ju.

 

Hľadal som svoju lásku,

ktorú som stratil.

     Nenašiel som ju.

 

Štvorlístok z ďateliny som hľadal

pod stromom aj pod kameňom.

     Nenašiel som ho.

 

Nenašiel som nič

z toho, čo som hľadal,

     a zúfal som si.

 

Teraz očakávam, že veci,

ktoré by som chcel mať,

budú prichádza samé.

 

 

Ó, HRôZA!

 

Na hranici

medzi nenávisťou a láskou

už dávno nie sú colníci.

 

 

x x x

 

Moja duša –

list poste restante.

Príď si ho vyzdvihnúť.

 

 

CESTA K TEBE

 

Chodím ako námesačný

pre hrebeni strechy.

Bojím sa prebudiť.

 

 

HANBLIVOSŤ

 

Kým sa s ňou miloval, otáčal sa bokom.

Mal pocit, že miliardy hviezd na oblohe nad nimi

cvakalo malými novinárskymi fotoaparátmi

a fotografovalo ich.

 

 

MLIEČNA DRÁHA

 

Boh azda tak múdro vymyslel Mliečnu dráhu

a natiahol ju z jedného na druhý koniec oblohy,

aby po nebeskom asfalte mohli kráčať anjeli?

 

 

MODLITBA K ČERTU

 

Vezmi si moje telo, diabol.

Neber mi však dušu.

 

Ak mi vezmeš dušu,

načo by mi bolo, do čerta, telo?

 

 

PRVÁ OTÁZKA K BOHU

 

Pane Bože, pane Bože,

prečo si pri stvorení nenašiel lepší materiál?

Veď predsa ty, pane Bože, môžeš všetko.

Tak prečo si nás stvoril z blata?

 

 

NOČNÉ MORE

 

Ak niekto

v rodine sveta

a jeho prírody

najviac trpí nočnou nespavosťou,

potom je to určite more,

veľké nočné more.

Nemôže spať.

Nemôže spať.

Neustále sa búrlivo zmieta

na pichľavom piesku,

na ubíjajúcom lôžku

podvodných skál.

Jeho duch je nepokojný.

Akokoľvek ho tma zahaľuje

do svojej prešívanej pokrývky,

nemôže usnúť.

Hviezdy ho štípu ako blchy.

Luna ho šteklí

svojimi dlhými chladnými prstami.

Bozkáva ho

všade po celom tele,

kým zamilovaní a čajky

sa prechádzajú po brehu

a dráždia ho

svojím milostným vreskotom.

Ryby ho hryzú ako svedomie.

Kraby zabodávajú svoje klepetá do jeho tela.

     Kým medúzy…

 

Ako má usnúť úbohé more,

nepokojné nočné more –

     svedomie noci,

          svedomie sveta,

              ako má usnúť?

 

 

ÓDA NA ŠEPOT

 

Nekrič nahlas,

nekrič nahlas,

pretože ťa nepočujem.

 

Šepkaj mi.

 

 

PLAČ BOHA

 

Svet sa zrútil ako domček z karát,

ktorý si Boh postavil ešte ako dieťa.

A plakal Boh, lenže svet ho počul, že plače.

A plakal Boh aj preto, že ho svet nepočul.

 

 

DRUHÁ OTÁZKA BOHU

 

Tam hore v duši, v hĺbke nášho vnútra

anjeli snívajú si z nebies sny.

Tak prečo, Bože, každý z nás má futrál

škaredý, hriešny, strašne telesný?

 

 

UHOL POHĽADU

 

1.

Zbadal som vrchol

až vtedy,

keď som z neho zostúpil.

 

2.

Najlepšie vidím veci,

keď stojím

vedľa nich.

 

 

x x x

 

Noc znova objala zem ako dieťa.

Ľudstvo spí. Ľahlo si na obrovské lôžko ticha,

pretože je unavené vášňami,

zničené vzájomnými spormi a nenávisťou.

 

Teraz sa zem utíšila ako dieťa.

Kráčajú duchovia. Noc je posvätná.

Svojou žehnajúcou, upokojujúcou rukou

skláňa sa Boh nad svojím nervóznym

ľudstvom a sfúkava lampičky poplachu

na jeho hlave. Buďte ticho!

Ľudstvo spí. Nad ním tancujú duchovia.

 

 

LUPA

 

Všetko je tak zveličené,

tak zveličené, že to jednoducho

nemôže byť skutočné.

 

 

SMUTNÝ DUCH

 

Duch mojich mŕtvych sa vznáša

nad každým mojím dňom, nad každou

mojou nocou, nad každým mojím veršom.

Duch môjho otca, mojej matky,

mojej v mladosti zosnulej sestry.

Najsmutnejší z nich je duch

nenarodených vnúčat

a nenapísaných básní…

Tých je toľko, tak veľa,

tak veľa – aspoň toľko, koľko je

bolestí ľudí na svete

a koľko je padajúcich hniezd na nebi.

 

 

LÚČENIE

 

Odišlo teplo leta

a drieň zaplakal červenými slzami.

 

 

DVE STRANY MINCE DONA QUIJOTA

 

              Ja,

Don Quijot de la Mancha,

som sluhom a rytierom

v ministerstve samoty.

Môj telefón sa tam rozpráva s odvráteným svetom.

     Tam zostupujem do podzemia duše.

          Pohybujem sa po povraze svojich nervov

              ako akrobat.

 

Tam sú mi podriadené všetky sny

     v bdelom stave,

     letiace lastovičky

fantázie a myšlienky,

miery ďalekých vzdialeností,

     bolesti,

     nádeje

a túžby po kráse.

 

Papierové draky detstva,

mydlové bublinky, bicykle.

Som tam všetkého toho jediným svedkom.

     Strát aj objavov,

     porážok aj víťazstiev,

     som sám sebe ministrom

     a úradníkom práve tak.

 

          Tam

znižujem na minimum slov

     štátnych úradníkov.

Dvíham nad všetkým v duši svet.

Usporadúvam tam veci na šachovnici.

     Šach hrám s vlastnou samotou.

     Nechajte ma tam,

     televízory a rádioprijímače,

     Edisonovia, Galileovia, Newtonovia,

     nechajte ma samého v mojej samote.

Som zajatcom ich neznámych sfér,

     neobjavených nijakými vedcami.

          Zamuroval som sa do nej.

Tam je všetok vonkajší svet na druhej strane ich stien,

              kým ja som – na tejto strane.

Celý deň sa hrabem v tajných spisoch vecí.

Hádam sa s anjelmi a diablami v nich.

     Do ich stanu vstupujem s hromami a bleskami.

Utieram na sklách ich palácov usadený prach.

 

V tejto džungli ilúzií

som rytierom bez brnenia,

lovcom hyen a vlkov,

ktorý leží za svojím krom,

záchranca citov,

hľadač zlatých pokladov,

     ktorý osedlal koňa

svojej neskrotnej, šialenej vášne.

 

V hlbinách ich tajomných morí

     som lovcom perál,

     som lovcom

     koralov a diamantov.

Nedobytné hlbiny, pokorte sa mi,

som váš neznámy vládca

     a pohanský kňaz potápač.

 

Samota je môj najväčší vesmír.

Jej som bohom a jej vládcom som.

Vesmír je planétou s najhustejším obyvateľstvom,

     ktoré mi je úplne podriadené.

 

Keď však vychádzam

z podzemných kráľovstiev samoty

     a vraciam sa do neľubozvučnosti

tohoto bláznivého a zmäteného pozemského života,

keď sa vrhám šialený do boja

     s jeho veternými mlynmi,

strácam už pri prvej bitke

     poklady slobody

     a zostávam zasa

     obetným žrecom ilúzií,

     olúpeným o všetko

     a zúfalo chudobným

     Donom Quijotom

     de la Mancha

na upätí Tetevenských hôr.

 

 

                                                           Preložili IVAN DOROVSKÝ a PAVOL JANÍK

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.