Debut Jula Balca

Vážení čitatelia, rozhodli sme sa oprášiť rubriku, kde sa renomovaní spisovatelia rozpamätávajú na svoj časopisecký a knižný debut. V čísle, ktoré práve držíte v rukách, sa vám predstaví prozaik Július Balco, ktorý okrem prózy pre dospelých píše aj pre deti a mládež. Z jeho najnovšej tvorby prinášame skvelú poviedku o tajomnom jasnovidcovi a čarodejnici zo žltých ruží…

 

 

1 otázka pre… spisovateľa Júliusa Balcu:

Ako si spomínaš na svoj na svoj časopisecký a knižný debut?

 

Za svoj knižný debut považujem románovú novelu Husle s labutím krkom (Slovenský spisovateľ 1979), a nie Voskovožlté jablko, ktoré vyšlo v Smene o dva roky skôr. Ale napísané bolo neskôr ako Husle, na môj štýl práce veľmi rýchlo, za dva mesiace, do smenárskej literárnej súťaže k výročiu SNP. Je to komorne ladený príbeh otca a syna v ohrození života, všetko ostatné je len biedna kulisa. Nie je tam nikde napísané, kto proti komu bojuje. Ten príbeh by sa mohol odohrať kdekoľvek na svete, kde sú ovce a zúri nešťastná bratovražedná vojna. Získal som zaň druhú cenu, s priepastným rozdielom zvíťazil Milan Šútovec s románom Muži a zbrane. Ja som svoju prozaickú príležitosť, ktorú som neskôr využil, videl v knihe Husle s labutím krkom. Nechcel som ju vydať, kým som jej nedal naozaj všetko, čoho som bol v tom čase schopný. Dodnes je to tuším moja najlepšia kniha a zároveň môj ozajstný knižný debut.

Do spomínanej súťaže som prispel len preto, lebo v tom čase som bol čerstvým redakčným elévom v Romboide a nemal som vonku knihu. Bál som sa, že ma odtiaľ vyrazia, čo ostatne mali urobiť. Dnes by som bol bohatý, som vyštudovaný právnik. Motivácia teda bola jasná: čo najrýchlejšie vyplniť medzeru v „kvalifikácii”, rekordne rýchlo vydať knižnú novelu, hoci som predtým publikoval poviedky v Mladej tvorbe, Slovenských pohľadoch a Romboide.

Prvú poviedku mi uverejnili v januárovom čísle Mladej tvorby r. 1968. Tento január sa neskôr často spomínal, samozrejme, v inej súvislosti. Bol to začiatok konca sľubných 60-tych rokov, ktoré by sme trochu nadnesene mohli nazvať aj „zlatým vekom” modernej slovenskej literatúry. Moja generácia narodená po „víťaznom februári” 1948, tie inšpiratívne roky zväčša ešte presedela v školských laviciach a marxistických študovniach.

Moja prvá poviedka bola napísaná na stroji, ale nie obriadok.

Tamojší veľmi zaneprázdnený pilný redaktor nad prehusteným textom nezdvorilého hosťa, ktorý mu voňal iba tabakom a vínom a navyše neodbytne trval na tom, aby si poviedku prečítal okamžite, len urazene, povýšenecky a najmä nesúhlasne krútil múdrou hlavou. Našťastie pre slovenskú literatúru práve vošiel do redakcie šéfredaktor Ján Buzássy a zachránil nielen sčítaného básnika, ale aj mňa prozaika. Poviedka sa mu páčila, hoci sa volala Starena na smetie a na smiech. Tento môj časopisecký debut pod iným, gramaticky správnym názvom čestne obstál aj v zbierke poviedok Ležoviská, ktorú mi r. 1986 vydala Smena v reprezentačnej edícii Erb. Ozajstnému, skvelému básnikovi Jánovi Buzássymu to najpodstatnejšie neuniklo ani pri čítaní prvej časopiseckej verzie…

Za honorár som pozval priateľku a neskôr manželku Kamilku na Zochovu chatu do koliby Karpatského vlka na pstruhy. Už vtedy tam pre solventnejších plávali vo veľkom akváriu a mohli ste si vybrať, ktorého si dáte usmažiť.

Naspäť sme cestovali autobusom s dvoma zrobenými mojimi dobrými učiteľmi zo základnej školy. Boli si na „Zoške” spestriť víkend dobre platenou stavebnou brigádou, vláčili cement a podávali tehly. Chválili sa, že za deň obaja zarobili po päťsto korún, čo bol vtedy ozaj slušný peniaz, keď čapované pivo stálo v šenku dve koruny. Ja som sa tiež pochválil, že som za jeden a ten istý deň práve toľko minul. Môj prvý honorár.

Učiteľa slovenčiny, myslím, že v tom čase už profesora Petra Vaňka môj skromný vstup do literatúry potešil, bol som predsa jeho najlepší žiak. Mal literatúru nielen rád, ale jej aj rozumel, rozhodujúcou mierou prehĺbil aj môj záujem o ňu.

Učiteľ matematiky nemal šancu naučiť ma tento ľahký predmet – neviem si zrátať ani svoje nízke honoráre. Preto len krútil hlavou ako ten bohorovný redaktor Mladej tvorby. Ironicky poznamenal, že svoj prvý honorár som nemal dať hneď zožrať Karpatskému vlkovi, lebo druhý už nedostanem.

Milí mladí géniovia!

Nikdy sa nenechajte na prvý raz odradiť. Ale keď vám minimálne dvaja zodpovední redaktori literárnych časopisov nezávisle od seba potvrdia, že to, čo ste vytvorili, je nielen geniálne, ale aj nepublikovateľné, venujte sa radšej inej geniálnej činnosti.

 

                                                                                                        Úprimne Váš  Július Balco

 

 

 

 

 

                                JÚLIUS BALCO – ŽLTÉ RUŽE

 

Videl veci, ktoré iní nevidia,

a v tom bola jeho výsada i kliatba

 

Začiatkom mája, keď v jasnovidcovej záhrade začali pučať divé šípy, prišla  za ním nevšedná dáma s ostro rezaným profilom, úzkymi spánkami a vysokým čelom. Jemnú aristokratickú tvár, ktorej kraľovali modré oči a nádherné ústa, lemoval bohatý účes farby vychádzajúceho slnka. Zvlnené pramene svetlohrdzavých hustých vlasov osviežovali citlivú pleť, ideál niekdajšej noblesnej šľachty. Jej atraktívny vonkajší vzhľad presvetľoval vnútorný výraz, vzácny duchovný rozmer vznešenej bytosti.

Na sebe mala elegantný kostým, a keď vystrela v kresle dlhé štíhle nohy, jasnovidec pocítil dôverne známy radostný impulz, božskú iskru s nezvyčajnou intenzitou. Podvedomý silný záblesk, veštiaci priam fatálny úspech, mu ožiaril tvár a aj dáma sa usmiala.

Chvíľu si súhlasne pozerali do očí.

Jasnovidec bol presvedčený, že to hlavné si už povedali.

Otvoril fľašu šampanského a počúval ju s triumfálnym pocitom nezvratnej istoty, že jej príbeh už nie je pre ňu dôležitý, lebo sa práve začal nový, šťastnejší.

Hľadala strateného manžela.

Zosobášili sa pred dvoma rokmi a na svadobnej ceste po Nemecku sa zastavili v zámku, ktorý slúžil ako hotel. Prenajali si komnatu s pôvodným nábytkom z polovice osemnásteho storočia, masívnym krištáľovým lustrom, vzácnym benátskym zrkadlom a obrazmi starých majstrov. Vládlo tam úžasné, priam hmatateľné ticho dávnych čias vleklých, pomalých storočí, nerušené ani spevom vtákov v zámockom parku. Pri obhliadke nikoho nestretli, mala slávnostný pocit, že sú tam jediní hostia. Sami aj večerali v priestrannej jedálni, čo ešte umocnilo príjemnú predstavu, že im patrí celý kaštieľ. Prešla noc a ráno sa previezli po priľahlej veľkej obci s viacerými súbežnými ulicami s modernými rodinnými vilami. V jednej predzáhradke kvitli také nádherné ruže, že kázala zastaviť, vystúpila z auta a kochala sa pohľadom na ne.

Pritom vzdychla, jemne sa na jasnovidca usmiala.

– Viete, ja ruže zbožňujem a najradšej mám žlté. Tamtie neboli priam žlté. Neviem opísať ich farbu, ale prevládala žltá a boli také obrovské a svieže, že mi priam vyrazili dych, nemohla som sa od nich odpútať. Mám rada kvety… chodievam aj na výstavy, ale niečo také som ešte nevidela. Stáli sme tam v akomsi očakávaní, až vyšla z domu vysoká žena s plavými rozpustenými vlasmi a pozvala nás ďalej.

Neviem, či tam žila aj s nejakým mužom. Nijakého nespomenula, bol tam s ňou len asi desaťročný chlapec. Tá vila vyzerala perfektne zvonku, dnu však nebola ešte zariadená. Boli v nej len najnevyhnutnejšie kusy nábytku, chýbali aj vnútorné dvere a ten chlapec ustavične chodil po izbách, ako keby niečo hľadal.

My sme sa v hale zhovárali o ružiach nezvyčajnej farby. Veľmi som túžila mať také v mojej záhradke a ona sa ponúkla, že mi vypestuje sadenice, o rok si vraj môžem po ne prísť.

Vďačne som sa usmiala.

– Určite sa sem vrátim, ste veľmi láskavá. Máte fantastickú vilu, ale ak dovolíte, rada by som počula niečo o zámku.

– O zámku nič neviem! – odbila ma nečakane príkro v porovnaní s tým, ako milo sa so mnou zhovárala o ružiach. Prekvapene som sa na ňu pozrela. Jej podráždená reakcia na moju samozrejmú otázku cudzinky spôsobila trápne mlčanie. Netrúfala som sa jej opýtať, či je v obci prvý raz, keď nič nevie o dominantnom zámku. Nástojčivo sa na mňa zahľadela ako keby odo mňa niečo chcela, dlhšia odmlka jej zrejme prišla vhod.

– Nezažili ste včera nič zvláštne? – opýtala sa významne, hľadiac mi stále tak uprene do očí.

Pozreli sme sa s manželom na seba. Zveriť sa jej za bieleho dňa s naším nočným zážitkom nám pripadalo smiešne.

– Včera nie, – odpovedal namiesto mňa vyhýbavo.

– Ani v noci?

Mala pozorný, skúmavý pohľad, ktorý odvtedy patril už iba jemu, a všimla som si, že jej oči náhle zmenili farbu. Pri ružiach ich mala tuším sivé, v hale modré a odrazu ma prekvapilo, že tá suverénna žena má oči žlté ako tigrica. Možno to zavinil len uhol pohľadu, keď sa obrátila k nemu, ale mala ich žlté.

On sa usmial, ona tiež.

– Včera večer som bola vonku pri ružiach a videla som na oblohe jasné svetlo. Veľký, nízko letiaci, zreteľný disk.

– Aj ja! – zvolal odvedľa chlapec, vošiel do haly. – Tiež som ho videl ako teraz vás. Letel rovno a potom sa kolmo vzniesol medzi hviezdy. V okamihu bol ako letiaca hviezda, hviezda padajúca nahor… – zvrtol sa a snoril po poloprázdnej hale, ako keby uvažoval nad rozmiestnením nábytku, skôr však pôsobil dojmom, že niečo vytrvalo hľadá.

Zmocnil sa ma čudný pocit, zvláštny ako farba ruží v rannom chlade studeného júna.

Prezradila som tej žene, čo sa prihodilo nám. Dlho do noci sme sa milovali. V zámockom parku hniezdi veľa slávikov, ležali sme vedľa seba pri svetle nočnej lampičky, držali sme sa za ruky a počúvali ich čarovný spev. Vtom skočilo doprostred izby niečo veľké a ťažké. Počuli a cítili sme to, ale nič sme nevideli, ani len tieň. Manžel vytrhol ruku z mojej, posadil sa na peľasti. Nevládala som sa ani pohnúť, ale hrozne som sa bála, že vstane a pôjde tam, kde skočilo čosi neviditeľné, lebo určite to tam bolo, niečo tam predsa muselo byť!

Tuho som ho objala okolo pása a obaja sme ohromene pozerali na prázdny perzský koberec v strede izby pod masívnym krištáľovým lustrom.

– Zľakol som sa, že spadol luster, – pošepol mi, nežne si ma privinul. – Neboj sa, láska moja. Nech to bolo čokoľvek, nie je to z tohto sveta. Nemôže nám to ublížiť, – utešoval ma, ale ja som sotva dýchala. Zaspali sme až na úsvite, keď zmĺkli sláviky a začali spievať drozdy i všetko ostatné vtáctvo. Ja som fakticky nespala, boli to len driemoty, vedela som o sebe… Našťastie sme si tú predraženú izbu kúpili iba na jednu noc s úmyslom ráno pokračovať v ceste, už sme sa vracali domov. Spýtala som sa, či sa v obci nepovráva, že tam straší.

Jej odpoveď ma celkom zmiatla.

– Nepatrím sem. Nestarám sa o úbohý zámok, vôbec ma nezaujíma, čo sa robí v obci. Ale to, čo vás vyľakalo, určite súviselo s lietajúcim tanierom. Môžete si tým byť istá. Dúfam, že neveríte na zámocké strašidlá, – povedala s úsmevom. Mala podlhovastú, súmernú tvár a jasnobiely chrup, taký dokonalý, až pôsobil umelo, a chlapec akoby jej z oka vypadol, tak neuveriteľne sa na ňu ponášal.

Niečo sa mi tam nepozdávalo. Vyčítala som si, že som tak dlho obdivovala ruže, že sme sa nechali zlákať dnu, do poloprázdneho domu bez dverí, po ktorom blúdil ten čudný chlapec neprirodzene vzpriamený, ako keby mal na hlave porcelánový tanier. Najradšej by som odtiaľ ušla, ale ešte sme nedopili kávu, a ani potom sme neodišli. Naša hostiteľka odrazu chcela o nás všetko vedieť, o nás a o krajine, v ktorej žijeme. Bolo by nezdvorilé odmietnuť takýto rozhovor, keď sa tak nezištne ponúkla, že mi vypestuje priesady svojich neskutočne krásnych ruží. Ale poznáte ten stiesňujúci pocit, keď niekto nad vami stojí alebo ustavične chodí po miestnosti, nechápala som, prečo si to chlapčisko aspoň na chvíľu neprisadne k nám. Spýtala som sa ho, ako sa volá, ale nebral ma na vedomie.

– Ty nemáš meno? – uškrnul sa môj manžel.

– Príde čas, keď budem mať všetko, – prehodil chlapec ponad plece a pokračoval v nezmyselnej chôdzi.

Vošla do mňa zlosť.

Zhovárala sa s mojím manželom, ako keby sa roky poznali. Vyrozprával jej všetko možné a tomu jej sopliakovi som nestála ani za to, aby mi prezradil meno? Mala zasiahnuť, mala chlapca napomenúť. Na moje otázky odpovedala len s veľkým sebazaprením, očividne mi dávala najavo svoju prevahu, tá však spočívala iba v reči, ktorú môj manžel dokonale ovládal. Mrzelo ma, že si to vôbec nevšimol a ďalej sa s ňou výborne zabával. Mala som jej už plné zuby. Bola som nevyspatá, ich zanietený rozhovor, ktorému som rozumela iba čiastočne, ma otravoval, túžila som odtiaľ vypadnúť. Náhle mi oťaželi viečka. Po včerajšej dlhej ceste autom a prebdenej noci som po šálke kávy pocítila neprekonateľnú únavu. Hlava mi padla na prsia, strhla som sa.

Wollen Sie schlafen? počula som akoby z diaľky jej zvonivý smiech. Potom sa mi zdalo, že už nehovoria po nemecky, lebo odrazu rozumiem všetkému, úplne všetko je mi jasné a bol to pocit veľkej úľavy, ľahkosti, jednoduchosti – pravdy.

Ale aká to bola pravda?
Zobudila som sa na pohovke, ktorá predtým v hale nebola. Určite tam ráno stáli iba kreslá a hranatý stolík, za ktorým pohodlne sedeli aj s chlapcom a pozorovali ma. Stolík bol prestretý krémovým obrusom, v mise a na tácni zvyšky studenej kuchyne. Blížilo sa poludnie. Istotne som tuho spala, lebo sa mi prisnilo čosi jasnozrivé a jednoznačné, čo však po prebudení nedávalo zmysel.

Čo robili, kým som spala?
Zaháňala som tú vtieravú myšlienku, ako sa len dalo.

Nuž toto by mi mesiac po svadbe, ešte k tomu na svadobnej ceste, hádam len nevyviedol. Zahľadela som sa mu do očí, ale nič som z nich nevyčítala.

Ešteže tam bol ten chlapec.

Mohli ho však poslať popolievať ruže alebo zatvoriť do pivnice, videl sa mi vystrašený, bledý. Možno sa mi to len zdalo, veď od začiatku pôsobil dojmom, že nemá všetkých doma, nevie, čí je, ani kde je. Lozil po izbách a vykrúcal krk na prázdne steny, ako keby spadol z Mesiaca.

Ona bola odrazu veľmi milá. Prívetivo sa usmievala, vynukovala ma kaviárom, plátkami lososa, sama mi natrela chlieb maslom. Ale rozhovor viazol. Osviežená spánkom som si intenzívnejšie uvedomila, že v tom dome je čosi zlovestné. Prekliate ruže! Nebyť jej ruží, boli by sme už za hranicami.

– Onedlho budem mať všetko, – trucovito povedal chlapec.

Spýtala som sa, či mu niečo chýba.

Horlivo prikývol, bol neznesiteľne netrpezlivý. Potriasal nohou, oči mu lietali z kúta do kúta, zjavne som mu tam prekážala. Náhle vyskočil ako zajac, utiekol.

Tá žena s mojím manželom sa na seba zhovievavo usmiali. Vyhodilo ma to z kresla, začala som sa napochytro lúčiť. Ona máličko osmutnela, ale už nás viac nezdržiavala. Chcela ma pobozkať, aby mohla pobozkať aj môjho manžela, ale ja som pred ňou inštinktívne cúvla. Ani ruky sme si nepodali a môj manžel akoby si zase nič nevšimol. Nikdy sa ani len slovkom nezmienil o našej zastávke v tej obci a ja tiež nie, ani o žltých ružiach, akoby sme si obaja želali, aby sme sa ta už nikdy nemuseli vrátiť.

Manžel krátko nato odišiel z môjho života. Neviem, či zahynul alebo iba zmizol, či je v Afrike, v Austrálii alebo na Marse, vôbec sa mi neozval. Neviem, čo som mu urobila, keď takto odišiel. Bez vysvetlenia, bez rozlúčky. Nikdy to nepochopím. Niečo sa muselo stať, niečo strašné, veď ma miloval. Viem, že ma miloval.

To desivé prázdno, ktoré po ňom zostalo, bolo na nevydržanie. Dlho som dúfala, že sa vráti, vojde, usmeje sa a povie, že všetko bude ako predtým, že ja som jeho žena a on je môj muž. Často sa mi o ňom snívalo a vždy som sa zobudila v záblesku šťastia, aby som vzápätí ešte viac trpela. Nezmyselné dni sa mi jeden za druhým kamsi prepadávali, a keď som večer zaťahovala žalúzie, bola som rada, že ide noc a po tabletke nebudem musieť naňho myslieť.

Nemohla som spávať. Fajčila som cigaretu za cigaretou, a keď som raz omámená nikotínom otvorila balkónové dvere, vonku husto snežilo, padali také veľké chumáče, ba aj na zemi sa držal sneh, hoci bola druhá polovica marca. A z hlbokej tmy zaznieval víťazný spev čiernych vtákov s bielymi bodkami na hrudi, čo sa k nám vracajú medzi prvými a vyspevujú opreteky. Mne tá ich srdnatá jarná pieseň z nočných temnôt prinášala nevýslovnú bolesť. Dala by som všetko za to, aby navždy zmĺkli, aby neprestalo snežiť, aby sa vrátila zima, lebo v zime sme boli ešte spolu.

Desila som sa jari, ktorú budem môcť vnímať už iba ako rozkvitnutý hrob, a presiaknutá zúfalstvom som sa v máji so slzami v očiach odvrátila do rozkvitnutej jablone, pod ktorou ma vlani pobozkal.

Na niektoré významné udalosti časom zabudneme. Iné, zdanlivo nepodstatné, si zapamätáme do najmenších podrobností, ako som si ja zapamätala ten deň koncom nezvyčajne chladného júna, možno aj preto, že som sa k nemu tak často vracala v spomienkach.

Prenasledovala ma utkvelá predstava, že môj manžel sa vrátil do Nemecka, k žene a k synovi, ktorých predtým kvôli mne opustil.

Musela som sa o tom presvedčiť. Ak nie, aspoň si domov priveziem neobyčajné ruže, tá žena na mňa určite nezabudla. Chcela som navštíviť aj zámok, kde sme predsa len prežili jednu z nádherných svadobných nocí, hoci nám do toho vpadlo čosi neviditeľné, ale spať tam sa mi už nežiadalo. Zaistila som si nocľah v neďalekom mestečku, cez ktoré som prechádzala, a viezla som sa po ruže, s nutkavou predstavou, že ho konečne uvidím, že si ho nájdem a on zas odíde so mnou a už sa k nej nikdy nevráti.

Zaparkovala som v tej ulici, ale jej dom tam nebol.

Prešla som všetky paralelné ulice v obci, no dom s ružami som nenašla, ba v radovej zástavbe som nevidela ani len voľnú parcelu, kde mohol vlani stáť. Vypytovala som sa ľudí, no o dome s predzáhradkou, v ktorej by mali kvitnúť obrovské žlté ruže, mi nikto nič nevedel povedať. Všetci len krútili hlavami, že taký dom v obci nikdy nestál. Mala som pocit, že mi šibe. Všetci si to zrejme o mne mysleli, bola som veľmi rozrušená. Presviedčala som domácich, že vila s balustrádami, s predzáhradkou s ružami, tam predsa musí byť! Ulicu som si dobre zapamätala, bola to ona, dva razy som sa vrátila po pomalej a bezvýslednej jazde obcou, ale ten dom tam skutočne nebol a nikto o ňom nikdy nepočul.

Rezignovane som sa odviezla do zámku. Strašidelná izba, v ktorej sa všetko začalo výstražným znamením, bola voľná, nič sa v nej nezmenilo. Starožitné benátske zrkadlo mi ukázalo pravú tvár. Bola strhaná, ale bola moja. Bola som tam, hoci som mala pocit, že veci z mojej cestovnej tašky vybaľuje nejaká iná žena, potom že sa sprchuje, utiera, oblieka si nočnú košeľu a líha do postele.

Lampičku som nechala svietiť a čakala som na prízrak, na vysvetlenie hoci aj z druhého sveta, ochotná radšej zomrieť, ako prísť o rozum. Na smrť unavená po celodennej jazde a nervovom vypätí som napokon tvrdo zaspala, nezobudilo by ma ani hlučné zámocké strašidlo.

Ráno som tú ulicu prešla ešte raz, ale dom s ružami akoby sa prepadol. Vtedy ma znovu zasiahla absurdná predstava, že môj manžel je niekde s tou cudzou ženou s dlhými plavými vlasmi. Že mi ho musela zobrať, lebo patrili k sebe.

Znie to neuveriteľne, však? – usmiala sa výnimočne krásna dáma. – Ale nik ma nepresvedčí, že som zaspala v aute hneď po odchode zo zámku a ružový dom sa mi prisnil. Že to bol prelud, telepatický prenos alebo niečo podobné. Čo si o tom myslíte? Vidíte tú vilu? Bola skutočná?

– Vidím iba vás, – priznal sa jasnovidec, lebo sa zahľadel do jej nevšednej ušľachtilej tváre, na jej nádherné ústa, do jej čarodejných, inteligentných očí, ktoré menili farbu. Raz boli sivé, hneď zas belasé ako čisté nebo, ale vedeli byť aj žlté ako oči tigrice, akoby ona bola tou záhadnou ženou z neskutočného domu.

– Len mňa? – spýtala sa pobavene. – Nič iné?

– Ale áno… Vidím vás a s vami skvelú budúcnosť.

Krátko sa usmiala, zodvihla pohár so šampanským.

– Tak dobre, nechajme načas ten zamotaný príbeh. Pripime si, ja som Adela!
Objal ju a pobozkal v naprostom súlade s vyšším, nesmierne žičlivým zámerom, o ktorom zjavne vedeli už vopred, len čo si pozreli do očí. Od prvej chvíle bola jeho, ozajstná, iba neskutočne krásna a jasnovidec ju vnímal ako dôverne známu, veľmi príjemnú svetelnú bytosť v ostrom kontraste s jej temným príbehom.

Bol tichý, pokojný májový podvečer, len na nehybnej lipe za odchýleným oknom si pohvizdoval drozd. Odviedol ju vedľa, kde sa pri jeho dráždivom speve vyzliekli ako pradávni milenci alebo manželia. Cez riedke záclony prenikali do spálne posledné lúče zapadajúceho slnka, v ktorých ho oslepovala jej žiarivá krása. Oči farby čistého ranného neba v záplave svetlohrdzavých ohnivých jazykov, oblé ramená pozlátené drobulinkými, sotva viditeľnými pehami, nežné prsia s bledoružovými púpätkami túžobne očakávanej jari, jej zlatá lampička pretekajúca drahocenným olejom, vznietená, slziaca, a také fantastické nohy, až z nej koncom mája na nočnej lúke plnej spiacich margarét takmer zošalel. Mal závratný vyšinutý pocit, že vysokými priehlavkami ráňa z oblohy hviezdy, ktoré mu padajú na chrbát ako prskavky.

Zas ona kľačala nad ním a hoci sa celkom prestala ovládať a vášnivo sa rozbehla, naplno ju vychutnával. Strácajúc dych sa vedľa neho zvalila a hltala ho očami. S nevýslovnou rozkošou do nej znovu vnikol a ona výrečne zavrtela jazykom v otvorených ústach s drobnými zúbkami malej mačkovitej šelmičky, no nepadlo ani slovo o láske. Neblúznil o nej, len si ju bral, už celkom rozpálenú očistným ohňom. Potom sa už len užasnuto na seba pozerali, ako keby neverili, že sa našli. Položil dlaň na jej zlatú lampičku a na nič sa jej nepýtal. Nezáležalo na tom, kde predtým žila a s kým, koľko ráz bola vydatá, či sa rozviedla alebo ovdovela, než si zobrala toho cudzinca, ktorý sa potom stratil.

Bol to vraj neobyčajný muž, zarábal obrovské peniaze. Stretla ho po vianočnom koncerte na slávnostnej recepcii spoločnosti Siemens. Vracali sa k bohatej tabuli po pravého údeného lososa, ktorý bol ich obľúbenou lahôdkou. Usmiali sa na seba. Vedel už trochu po slovensky. Učil sa rýchlo, aktívne ovládal viacero rečí. Zariadil bezproblémový rozvod a vzápätí kráľovskú svadbu. Len polievok bolo päť druhov, aj pávia a korytnačia. Jej prvé manželstvo vraj bolo nočnou morou. Vydala sa veľmi mladá, nechcené dieťa bolo nevyliečiteľne choré, zomrelo ako dvojročné. Prvému manželovi nechala vilu a všetko, čo v nej bolo, aj svoje obrazy. Predtým maľovala, ale už to nerobí. Nie, už nemaľuje obrazy. Keď od toho ušla, akoby sa znova narodila. On jej vyliečil dušu. Vymazal všetko zlé, čo musela prežiť, kým ho stretla na tej slávnostnej recepcii spoločnosti Siemens. Žiaľ, boli spolu iba osem mesiacov.

Ukázala jasnovidcovi nekvalitnú fotografiu bradatého muža v klobúku, ktorý mu na tvár vrhal tieň. Všetko nasvedčovalo tomu, že ju opustil dobrovoľne a premyslene. Spolu s ním zmizli všetky ostatné fotografie aj videonahrávky, ktoré by jasnovidcovi hádam mohli pomôcť.

Nevedel si predstaviť muža, ktorý bez vysvetlenia, bez rozlúčky opustí ženu ako Adela. V prívale šťastia si namýšľal, že by sa jej nevzdal kvôli nijakej inej z tohto ani onoho sveta, ani z minulosti, ani z budúcnosti a vrúcne ju pobozkal na horúce pery, na tie jej nádherné ústa.

Vôbec ho nezaujímalo, či jej manžel zahynul alebo iba zmizol, či je v Afrike, v Austrálii alebo na Marse. Nikdy neprežil nič také opravdivé, také jasné, také ružové. Všetko im vychádzalo, dokonca aj počasie a čašníci s taxikármi sa pri vydávaní mýlili v ich prospech.

Bolo to obdobie vyslovených zázrakov.

Trvalo už niekoľko týždňov a dalo sa predpokladať, že sa karta obráti. Ale pokračovalo spolu s horúcim letom a z jasnovidca sa postupne stával celkom iný človek. Čomu dovtedy prikladal význam, bolo zrazu bezcenné a naopak, akoby všetko, čo bolo predtým, bola len ilúzia, vrátane ilúzie zmysluplnej skutočnosti, ktorú prežíval v posteli s inými ženami. Ešte aj budúcnosť, z ktorej vďaka svojej výnimočnej schopnosti bez námahy žil, mu bola ľahostajná. Netrápila ho vidina, že sa to raz bude musieť skončiť, nemohol tomu jednoducho uveriť. Mal s ňou predsa neslýchané šťastie, nepochopiteľné ako jej záhadný príbeh.

Mihli sa ním aj lietajúce taniere. Žena s predčasne vyspelým chlapcom videli na súmraku veľký, nízko letiaci, zreteľný disk, ktorý nepochybne bol súčasťou ich klamlivej hry.

A zámocké strašidlo?
Čo mohlo inteligentnú Adelu v tej izbe tak vydesiť? Bola tam predsa s manželom. Ležali vedľa seba pri svetle nočnej lampičky, držali sa za ruky a počúvali spev slávikov, keď vtom skočilo doprostred izby niečo veľké a ťažké.

Čo to mohlo byť?
To už bolo priveľa aj na zamilovaného jasnovidca.

No ten príbeh, či už pravdivý, alebo vymyslený, ju k nemu priviedol. Mohol len ďakovať Prozreteľnosti, že sa tak stalo. Bola to priazeň osudu, lebo zrazu videl, že bez nej, s inými ženami bol vlastne sám, a ani o tom nevedel. Možno len tušil, že mu chýba, a ona, ako dar nebies, prišla za ním sama, aby jej objasnil záhadu, kam zmizla láska, kde sa ukrýva.

Ako sa pokúšal vniknúť do domu s balustrádami, ktorý strážil tajomstvo, stále videl len Adelu obdivovať v predzáhradke obrovské žlté ruže, diablovu kulisu, ktorá ju ako motýľa vlákala do toho prekliateho domu bez dverí.

Márne sa pokúšal do tajuplného príbehu vniknúť, bol ako z nepriestrelného skla.

Ak vila s balustrádami a ružovou predzáhradkou v tej obci niekedy stála, stojí tam podnes a Adela sa musela stať obeťou hypnózy. Ak sa ten chlap rozhodol po ôsmich mesiacoch vrátiť k prvej žene a k synovi, ak je to naozaj taký výnimočný muž, môže všeličo vedieť, všeličo ovládať. Nevdojak mu k tomu dopomohla aj Adela, lebo podvedome nechcela vilu nájsť, nechcela ho tam nájsť s inou ženou.

Jasnovidec si nevedel pomôcť. Chlapa nevidel, ani cudziu ženu s dlhými plavými vlasmi a očami, ktoré menili farbu, ani čudného, na svoj vek neprimerane vyspelého chlapca. Rovnako ako „strateného” dalmatínca, ktorého v zime zožrali Rómovia. Vtedy však videl bezstarostných Rómov prepíjať v šenku štátne peniaze.

Nebolo krajšie a oveľa príjemnejšie Adele bezvýhradne veriť, keď ju tak veľmi miloval? Očividne ju to povznášalo a utvrdzovalo v presvedčení, že sú na správnej ceste. Podľa nej nebol jej príbeh až taký výnimočný, jasnovidec sa v praxi určite stretol s podobnými záhadami. Predpovedal významné udalosti, pomohol vypátrať nezvestných ľudí, prečo by teda nevniesol svetlo aj do tohto príbehu?

Dobre známy spoľahlivý hlas ho po vášnivej májovej noci už zbytočne vystríhal, aby ju poslal preč. Bol to ošiaľ, dokonalý  plán, ktorý sa bravúrne uskutočňoval – márne by sa bránil.

Predpovede mu nevychádzali, všetko bolo zrazu inak. Tak, ako sa on odvrátil od budúcnosti, aj budúcnosť sa odvrátila od neho. Celkom ho pohlcovala, všetko ovládala a nad všetkým víťazila prítomnosť, každý jej okamih.

Ako jasnovidec zrejme skončil, ale vôbec sa tým netrápil. Nahováral si, že to, čo v tých letných mesiacoch prežíval s Adelou, mu už nijaká, ani najvyššia moc nevezme.

Predsa nič netrvá večne.

Dôležité je, aby mal človek istotu, že sa oplatilo žiť.

Hoci len krátko, ale šťastne.

Mal stálu klientelu, skalopevne presvedčenú o jeho zázračných schopnostiach, zatiaľ mu nič nehrozilo. Aj jasnovidec sa môže sem-tam zmýliť. Aj Prozreteľnosť môže v budúcnosti isté veci skorigovať a urobiť ich ešte lepšie. Alebo nie?

V období letných dovoleniek drvivú väčšinu ľudí budúcnosť prestala zaujímať. Návštevy u jasnovidca boli zriedkavejšie, no aj tak im to obom dosť prekážalo. Adela sa pred nevítanými hosťami ležérne predvádzala v plavkách, slnila sa na priedomí, s predstieranou vľúdnosťou sa zoznamovala s prekvapenými klientkami. Zamilovaný jasnovidec ju všetkým predstavoval ako svoju manželku. Bola dozlatista opálená, krásna, svieža, vyžarovalo z nej ich spoločné šťastie. Také sladké, vitálne leto si nepamätal ani zo študentských čias v Nemecku, keď cez prázdniny zbalili stany a vyrážali za svojimi talianskymi láskami.

Adela objednala obrovskú posteľ. Firma ju zmontovala priamo v spálni, nevošla by do dverí. Zaberala celú miestnosť a oni na nej aj jedli a pili a jasnovidec tam občas pracoval s horoskopmi. Vedel, že časom ten ošiaľ poľaví a schopnosť vidieť sa mu vráti.

Nezrozumiteľná „vrava duchov”, slovný balast, mätež hlasov rozličnej intenzity, ktorá súvisela s jeho vidinami, sa stratila, len čo sa sústredil na Adelin nevysvetliteľný príbeh. Bol dobrý preto, lebo nebol skutočný. Skutočná bola len Adela so svojím strhujúcim príbehom. Cítil, že je jeho, patrí len jemu. Tak bytostne sa mu oddala, že bolo vylúčené, aby ešte myslela na manžela. Podvedome ho však nútila, aby sa ním zaoberal a hľadal ho dovtedy, kým ho nenájde živého alebo mŕtveho. Taký úspešný muž nemohol predsa len tak bez stopy zmiznúť!

Koncom leta sa jasnovidec pristihol, že začal žiarliť na Adelinu minulosť. On, ktorý sa minulosťou takmer nezapodieval, si odrazu začal klásť nezmyselné otázky. Prečo mu tak prezieravo klamala? A zároveň s vedomím, že jej príbehu sa vlastne nedá uveriť?
Bola to pasca?
Prišla za ním, aby ho zmiatla?
Aby oslepila jasnovidca?
Videl toho priveľa?

Dlho ho vôbec nezaujímalo, či jej manžel zahynul, alebo iba zmizol, a odrazu ho nástojčivo potreboval nájsť. Vôbec sa neobával, že by sa Adela k nemu vrátila, práve naopak. Túžil po tom, aby sa s ním stretla a poslala ho do pekla definitívneho odmietnutia.

 

Keď sa pomaly končil september, no slnko ešte hrialo, vyniesol na priedomie pod slnečník fľašu šampanského.

Prekvapene sa naňho pozrela.

Otvoril a ponalieval.

– Na čo pijeme? – spýtala sa zvedavo.

– Na cestu do Nemecka!
– Zbláznil si sa…?

Vážne prikývol.

Prosit! – s úsmevom si s ňou po nemecky pripil. – Priamo tam, kde si zapochybovala o svojom zdravom rozume. Do obce v podzámčí, na Blúmenštráse!

Vyrazilo jej to dych.

Popíjajúc šampanské triumfálne na ňu hľadel.

– To je najväčšia hlúposť, akú som kedy počula, – povedala napokon.

– Prečo hlúposť? Potrebujem sa zorientovať priamo na mieste.

– Zorientovať v čom? – opýtala sa provokatívne.

– V tvojom zamotanom príbehu, drahá…

– Čo ťa máta? Ja som na ten príbeh dávno zabudla. Aj na manžela.

Jasnovidec pil zo svojho kráľovského pohára s portrétom cisára Rudolfa. Odbehol po ďalšiu fľašu.

– Čo tvoje klientky? – spýtala sa, keď ju pred ňou otvoril.

– Dám na poštu správu do miestnych novín, že záhadne zmizol jasnovidec. Naposledy ho videli s nápadne krásnou mladou ženou s hrdzavými vlasmi, ktorú všetkým predstavoval ako svoju manželku. Jeho náhly odchod si nik nevie vysvetliť. Nikoho o svojich zámeroch neinformoval, nezanechal nijaký odkaz. Znepokojení priaznivci známeho jasnovidca vyzývajú úrady, aby bolo po ňom vyhlásené celoštátne pátranie!

Adela sa pobavene usmiala.

– Ak chceš niekam ísť, môžeme trebárs letieť na juh za lastovičkami. Do Egypta. Do Španielska. Predĺžiť si ešte leto. Alebo k Jadranu. More je teplé, aj počasie sa hádam ešte udrží…

– Môžeme ísť cez Nemecko! – zvolal. Hneď sa na to aj zhlboka napil. – V obci sa zastavíme iba na skok a otočíme to k moru. Nerád lietam, mám predsa skvelé auto. Spravíme si parádny výlet! Predĺžime si leto do polovice októbra alebo aj dlhšie, podľa počasia.

Trochu si šampanským ovlažila pery, ale nepozrela mu pritom do očí. Pohrávala sa s pohárom, znovu si uchlipla, akoby na čosi uvzato myslela. Naraz vypila do dna, gestom mu naznačila, aby jej ešte nalial.

– Tak ty chceš ísť silou-mocou do Nemecka… Zaujímavé, že doteraz si na to ani nepomyslel.

– Ten príbeh treba uzavrieť, inak to nejde! Ty to veľmi dobre vieš! Vrhá na mňa tieň!!! – vykrikoval na priedomí, šampanské mu už udieralo do hlavy. – Som najlepší jasnovidec na Slovensku! Pred ničím necúvnem. Nájdem tú vilu a našklbem  ti plnú náruč žltých ruží. Nájdem aj tvojho manžela a prilepím ho na stenu! Tam v tej neskutočnej vile s balustrádami, vo vile bez dverí bude večne prilepený na stene, to ti hovorím! Nebude sa môcť nikam pohnúť. Bude prosiť, nariekať, sľubovať mi hory-doly, aj váš rozvod, aby som sa s tebou mohol už konečne oženiť!
Bolo jej jasné, že sa od šťastia zbláznil, neuniesol sladkoťažkú vôňu zožatého obilia, plných klasov prebohatej úrody.

– Môj manžel teda žije? – opýtala sa s ľahkým úsmevom.

– Nemyslím. Vidím ho len ako čierny fľak. Tú vilu treba dôkladnejšie premaľovať. Všade sú po ňom fľaky.

Adela sa nahlas zasmiala.

– Ty žiarliš! Je to vôbec možné? O čo ti ide? Prestaň už piť, prosím ťa. Ešte ťa porazí. Nepili sme celé leto, zrazu to chceš dobehnúť? Na môj dušu ťa porazí!
– Neporazí! Ja porazím jeho. Som najlepší, nikto sa mi nevyrovná!
Vyskočil z prúteného kresla, prísažne k nej pod slnečníkom napriamil ruku. – Ja, nemecky hovoriaci aj zmýšľajúci jasnovidec, študujúci na nemeckej univerzite, som sa v živote nezľakol celej armády hlupákov. Ten, kto by mi chcel ublížiť, veľmi zle skončí. Nebojím sa nijakého černokňažníka, ani tvojho manžela, ani samotného Lucifera, nikoho! Mne sa nič nemôže stať! Už sa teším s tebou do Nemecka. Nemecko bude naše!
Hodil sa do prúteného kresla, zhlboka si vydýchol.

– Tak, – dodal. – Nie inak.

Adela významne prikývla.

– Už si celkom opitučký, miláčik, vidím ti na hlave štopeľ. Ale pokračuj, keď ti chutí, veď sme celé leto nepili. A ty si predtým pil ako dúha, však? Prinesiem ti ešte šampanské? Alebo si dáš ako šláftrunk koskenkurvu vodku? Už dlho sme nerobili

nič, čo škodí zdraviu!

Jasnovidec sa uvoľnene rozosmial. Adela je skvelá, napadlo mu miliónty raz.

– Vyspíme sa, – povedal bodro. – Zajtra sa pobalíme a pozajtra vyrazíme do Nemecka!
– Nechceš ešte dopiť moje šampanské? Musím sa ti s niečím priznať. Chcela som ti to povedať už dávno, ale čím dlhšie som to odkladala, tým horšie to mohlo vyznieť, prepáč. Nehovorila som ti pravdu. Môj manžel je už vyše roka mŕtvy. Zhorel do tla v bavoráku na ceste do Holandska. Nebola som schopná ísť mu na pohreb. Zrútila som sa. Potom som si začala nahovárať, že to nemôže byť pravda. Potrebovala som niekoho, kto by o tom pochyboval so mnou… Keď som sa však už sťahovala k tebe, zničila som všetko, čo tu po ňom zostalo, aj spoločné fotografie. Boli sme spolu iba osem mesiacov. Ten čas som musela celkom vymazať z pamäti, aby som mohla ďalej žiť. To je všetko. Veľmi som ho milovala.

Jasnovidec v okamihu vytriezvel. Bez slova sa na ňu neveriaco pozeral. Do jej čistých a jasných belasých očí, na jej nádherné ústa… Aké bolo odrazu všetko prosté, až banálne! Akoby čaro jej príbehu odvial jesenný vietor…

– Nechoďme do Nemecka! – dôrazne zopakovala Adela. – Čo by sme tam ešte hľadali? – vstala z kresla a nežne ho pohladila po tvári.

– Ten dom! – vybuchol. – Komu tá vila vlastne patrila?

– Čo ja viem… vtedy som nebola celkom pri zmysloch. Najskôr jemu, potom jej… Stretla som sa s ňou, s tou jeho prvou ženou… Nechcela mi povedať, kde uložila urnu. Vôbec netušila, že sa znova oženil, surovo ma vyhodila.

– Bola to tá žena s dlhými plavými vlasmi, čo ti ponúkala sadenice ruží?

– Bola to ona. Tá Holanďanka.

– A chlapec?

– Opustil ju aj s chlapcom kvôli mne, ale chcel sa k nim vrátiť. Hnal sa za nimi až do Holandska. Medzi nami sa niečo stalo. No neviem… Naozaj neviem. Veď ma miloval. Viem, že ma miloval… aj nenávidel. Škoda, že tu v Európe má mať muž len jednu manželku.

Jasnovidec bez slova vstal. Znova vošiel do kúrie po šampanské. Po tom, čo mu povedala, dostal šialenú chuť. Nalial aj Adele, ktorá iba bezradne pokrčila plecami a napila sa s ním.

– Prešla som celý cintorín, ale tabuľu s jeho menom som nenašla.

– Veď ja ani neviem, ako sa volal, ani som sa ťa na to nikdy nepýtal.

– Na tom už nezáleží. Je mŕtvy. Ešte chceš ísť so mnou do Nemecka?
– Pravdaže, – prikývol po chvíli.

– A načo?
– Neviem. Možno sa chcem s tebou vyspať v tom zámku, v tej strašidelnej izbe, – povedal a pokúsil sa o úsmev.

– Vidíš! To sa naozaj stalo. Bolo to výstražné znamenie. Vtedy som nič netušila. Teraz to už vieš. Ale ja tam s tebou nepôjdem, radšej sa za teba vydám. Ešte vždy sa chceš so mnou oženiť? Napriek všetkým mojim klamstvám? – usmiala sa naňho tým svojím nádherným úsmevom. – Bola by som ti dobrou ženou…

Jasnovidec pri tretej fľaši uvidel svetlo vína a v ňom nekonečnú moc aj vlastnú večnosť. Mal nesmierne povznášajúci pocit, že rozumie nielen Adelinmu príbehu, ale zmyslu všetkých vecí vrátane celého Vesmíru.

– V Nemecku si kúpime prstene a hneď po návrate bude svadba! – vyhlásil a chcel ísť po ďalšiu fľašu. Od osady sa úzkou cestou blížila k jeho chalupe široká limuzína.

– Šialene bohatý klient, – poznamenala Adela. – Už by si nemal tak často vypínať telefón, lebo ti to zrátajú. Alebo odrátajú? – šibalsky sa usmiala na kráľovsky plateného jasnovidca.

Pri pohľade na čiernu limuzínu si pomyslel, že sa k nim blíži Adelin nebohý manžel, či skôr to, čo z neho zostalo.

Dávaj pozor, povedal si v duchu. Začínaš to preháňať.

Ale hlas, ktorý ho tak nástojčivo volal do Nemecka, musel byť vypočutý.

Horko-ťažko sa mu ju nakoniec predsa len podarilo presvedčiť.

Na miesta opradené príbehom dorazili na tretí deň podvečer.

V upravenom zámku, ktorý slúžil ako luxusný hotel, bola voľná jediná, najdrahšia izba.

S pôvodným nábytkom z osemnásteho storočia, masívnym krištáľovým lustrom, benátskym zrkadlom a obrazmi starých majstrov.

– To je neuveriteľné! Ako rezervovaná len pre nás, veď zámok je tentoraz plný hostí! – jasala Adela.

– Ááách, – hodila sa v letných šatách na posteľ, – som ozaj zvedavá, či tu ešte straší!

Jej náhla zmena jasnovidca prekvapila. Celou cestou bola mrzutá, pod rozličnými zámienkami sa usilovala oddialiť príchod do zámku. A v tej komnate to bola opäť ona, akoby z nej zrazu všetka nechuť spadla.

– Nikdy by som tomu neverila, – pokračovala nadšene, – že tu, v tejto izbe, ešte budem s mužom, ktorého budem ľúbiť. Nie je to úžasné? Poď ku mne, poď! Teraz hneď… potom sa navečeriame. Ach, ty môj najmilší! Som veľmi, veľmi šťastná!

Chcela to tam, v tej izbe a hneď. Nevdojak si pomyslel, že si ju tajne rezervovala. Vraj ešte včera bola obsadená. Preto sa museli zastaviť v Durínskom lese aj po druhý raz? Prečo mu  nepovedala, že si telefonicky objednala tú istú izbu? Tvárila sa prekvapene, a pritom dobre vedela, že v nej budú nocovať.

– Prečo si myslíš, že ťa v niečom klamem? – opýtala sa, keď sa obliekala na večeru.

– Klameš?

– Klamem!

– Dobre. Práve som ťa podozrieval, že si túto izbu tajne rezervovala. Mám pocit, že predo mnou ešte niečo skrývaš.

Prekvapene mu pozrela priamo do očí a nahlas sa rozosmiala.

– Často máš ten pocit?

– Nesmej sa, myslím to vážne. Na vine je len tvoj príbeh. Absurdný príbeh, ktorý ma doviedol až sem. Keby som tu s tebou nebol, neveril by som ani tomu, že existuje tento zámok!

Vzdorovito mykla nahým plecom s drobnými pehami, ktoré na slnku ich spoločného leta stmavli dobronzova.

– Je to zvláštny pocit, keď mi neveríš. Je to, ako keby si ma prestal ľúbiť. Nechcela som sem ísť. Chcela som len vedieť, čo sa naozaj stalo, a najmä, prečo sa to stalo. Ty si mi už vlastne odpovedal. Chápeš? Možno som si niečo vymyslela, ale záleží na tom, čo si žena vymyslí?
Pozeral na nádhernú barokovú skriňu s orechovým dyhovaním, doplneným intarziou s figuratívnymi motívmi, na šperkovnicu vo forme miniaturizovanej fasádovej skrine z moreného duba, na tmavý obraz bradatého šľachtica s čipkovaným golierom, ktorý mu z čelnej steny vracal pohľad.

– Poďme sa navečerať. Cestou sa zastavím na recepcii, či je to ozaj len náhoda, že bola voľná práve táto izba.

– Môžeš sa spýtať hneď! – hodila rukou smerom ku komodovému písaciemu stolu so štvrťkruhovým cylindrickým uzáverom, na ktorom bol telefón.

Jej príkry tón ho znechutil, neochotne zdvihol slúchadlo.

– Nie, vaša izba rezervovaná nebola, mali ste šťastie. Príjemný večer a dobrú noc! – vypočul si strohú odpoveď nemeckej recepčnej.

– Keby si mi hneď na začiatku povedala pravdu, nemuseli sme sa ocitnúť až tu, – povedal Adele namiesto ospravedlnenia.

– Ty si chcel sem ísť! Čo sa to s tebou robí?

– Sám neviem… všetko tu na mňa padá. Tento zámok je tuším naozaj prekliaty. Nemali sme sem chodiť… – vzal ju za ruku a viedol k dverám, potom dolu širokým schodišťom do jedálne.

Vybrali si bifteky a biele víno, jasnovidec ešte objednal na izbu šampanské, olivy a plátky údeného lososa. Opýtal sa servírky, či zámok vlastní aj nejaké strašidlo. Usmiala sa.

Natürlich, mein Herr, ale nikto ho nikdy nevidel. Náš duch tu iba občas lomozí. Možno to ani nie je duch, ale len zlý hosť.

– Povedala niečo vtipné, – tlmočil Adele. – Namiesto duchov tu lomozia ožratí hostia.

– Nevidí sa mi to byť vtipné, – odvrkla, napila sa rýnskeho. – Veď ty na duchov veríš! Od detstva si sa ich bál a toho strachu si sa nikdy celkom nezbavil. Nikdy si nešiel ani medzi špiritistov, aby sa na teba niečo nenalepilo.

Takmer vykríkol.

– Ako si na to prišla?!!!

– Náhle mi to zišlo na um, ako tebe, keď vyslovuješ svoje veštby. Uhádla som. Bojíš sa duchov! Najviac sa bojíš, že sa raz staneš jedným z nich a stratíš nielen telo, ale aj svoje výsadné postavenie. Lebo duch ako duch. Komédia finita!

Jasnovidec zaryto mlčal. Celkom mu pokazila náladu. Bol si istý, že nikdy s ňou o duchoch nehovoril. Nikdy sa jej nezmienil ani o hlasoch, ktoré počul, ktoré zrejme súviseli s jeho vidinami a zabránili mu dokončiť štúdium v Lipsku. Bola to zjavná psychická porucha – nemal najmenší dôvod sa jej s tým chváliť.

– Tak čo, uhádla som? No vidíš… To ty nie si ku mne úprimný. Pochopila som to u nás na priedomí, keď si začal blúzniť o zámku. Čo si tu chcel dokázať? Komu? Čo?

– Študoval som psychológiu na nemeckej univerzite. Nebojím sa nijakého ducha, ani veľducha! – povedal pevne. – Ale necítim sa tu dobre. Vypadneme odtiaľto čo najskôr a Nemecko bez tejto zasranej obce nám vráti radosť zo života.

Rýchlo, ako keby chcel už nasadnúť do auta, dojedol biftek a zapil ho veľkým pohárom rýnskeho.

– Nechcem to! – hodila príbor na veľký nemecký tanier. – Poďme sa radšej prejsť. Vieš, ja som už toho v živote stratila priveľa. Musím mať istotu… – nervózne si hrabla do vlasov, prudko vstala od stola, na ktorom zostal jej nedojedený biftek a nedopitý džbán vína.

Prešli nádvorím do zámockého parku s jazerom uprostred. Obloha bola obsypaná hviezdami a mesiac v splne svietil skoro tak jasne ako slnko. Sadli si na lavičku. Pokúsil sa ju objať, ale odtiahla sa. So zaklonenou hlavou pozerala na trblietavé hviezdy.

– Čo by si na to povedal, že môj manžel videl lietajúce taniere? – ticho sa spýtala jasnovidca.

– Nič! – odsekol. – To nemyslel vážne.

– Smrteľne vážne… Keď bol pilotom Lufthansy, zopár minút sprevádzali jeho lietadlo. Videl ich aj druhý pilot, letuška, aj niekoľko pasažierov. Okamžite informoval riadiacu vežu a stihol ešte urobiť aj zopár fotografií. Hneď po pristátí však fotoaparát musel odovzdať vyšetrovateľom. Druhý pilot pred komisiou všetko poprel. Môjho manžela aj s letuškou, správnou babou, ktorá ustavične vykrikovala, že nie je slepá ani šialená, po opakovaných psychotestoch prepustili.

Aj v mesačnom svetle si všimla, že sa uškrnul, a podráždene sa ho opýtala, či si naozaj myslí, že sme v celom vesmíre sami.

– Prečo nie? Život je priveľký zázrak na to, aby sa zopakoval čo len raz, kdekoľvek.

– Vieš ty, čo je vesmír?!!! Len preto neveríš, že sú mimozemšťania, lebo si ich nikdy, ani ako jasnovidec, nevidel? Môj manžel, letuška, druhý pilot, hoci to neskôr poprel, ich videli na vlastné oči ako normálni ľudia!

Poznamenal, že kto z kokpitu vidí lietajúce taniere, nemôže byť pilotom Lufthansy, ale Adela na to nereagovala.

– Som presvedčená, – pokračovala zanietene, – že tam niekde v diaľke medzi hviezdami je dokonca supercivilizácia, ktorá nám vníma a z času na čas priletí skontrolovať dianie na Zemi, lebo sme pre nich veľmi zaujímaví. Oni nepoznajú lásku, lebo láska je porucha a oni sú dokonalí.

Jasnovidec sa schuti zasmial, no hneď zvážnel. Zvláštne cudzie prostredie zrejme opakovane pôsobilo rušivo na Adelinu myseľ.

Bola vlahá mesačná noc ako v lete, v úplnom bezvetrí prenikavo zaškriekal nejaký nočný vták.

Strhla sa, možno sa trochu zľakla.

– To je úžasné, ako dnes všetko vidno, akú má mesiac silu. Mám rada ten jeho strieborný prísvit, v ňom zvláštne farby noci, ktorá je taká malebná pri splne mesiaca. Ale dnes sa jej bojím. Hovoríme si veci, ktoré sme si nikdy nepovedali.

Znova sa ju pokúsil objať.

Jemne mu odtisla ruku.

– Pozri, ako sa leskne hladina! Nedá sa to namaľovať. Nik to nenamaľuje, ani Cézanne, ani Claude Manet. Ty nie si veľkým obdivovateľom prírodných krás, však? Okrem ženských tvarov ťa príroda nefascinuje, nemáš rád ani zvieratá, kým nie sú na jedálnom lístku. Je to tak? – opýtala sa zamyslene s pohľadom upretým na hladinu jazera.

Niečo sa dialo, ale nevedel, čo. Ako sa pokúšal ozrejmiť si okamihy novej skutočnosti, mal pocit, že sama skutočnosť mu uniká.

– Tvoj manžel bol pilotom Lufthansy? Myslel som si, že pracoval pre Siemens.

– Nie, nikdy. Bol len na tej slávnostnej recepcii, viac-menej náhodne, ako ja. Robila som vtedy výtvarnú redaktorku jedného bulvárneho časopisu…

– Pre koho pracoval on? Čo robil na Slovensku?
– Vlastní obchodnú sieť s prírodnými liečivami a zdravotníckymi pomôckami, venuje sa alternatívnej medicíne, prednáša na sympóziách… je ukrutne bohatý.

Jasnovidec stŕpol.

Hovorila o ňom v prítomnom čase.

Prečo ho automaticky pokladal za technokrata spoločnosti Siemens a nechcel o ňom nič počuť? Bol to predsa jej manžel. Vždy, keď o ňom rozprávala, myslel na niečo iné, a v skutočnosti ho nechcel vidieť. Čo ho viedlo k tomu, že sa odrazu rozhodol inak? Adela sa po vlaňajšom návrate do obce mohla stať obeťou hypnózy, lebo nenašla dom s ružami. Ale ona ho našla a stretla sa tam s jeho prvou ženou. Bol to len omyl, keď o ňom hovorila v prítomnom čase?

Znovu zaklonila hlavu a pozrela na žiarivé hviezdy.

– Tam niekde, – šepkala, – v nekonečných hĺbkach vesmíru, sú možno dvaja rovnakí ako my. Rozprávajú sa o tom istom. Teraz sa hádajú a ona hovorí o nás… – pritisla sa k nemu a pobozkala ho na ústa. Bol to neopísateľne vrúcny, sladký bozk, aký hádam ešte nikdy nedostal. Siahla mu do rozkroku, začala ho jemne stískať. – Zas sa budeme milovať… v tej nádhernej komnate pod obrovským krištáľovým lustrom, pred benátskym zrkadlom. Ešte som ti neukázala salóny. Na prízemí je honosný, prepychový salón s pianom. Zahrám ti, ak chceš…

Nevedel, že Adela hrá na klavíri. Uvedomil si, ako málo ju pozná, aký krátky čas spolu žili. Tých zopár mesiacov sa prevalilo ako horská riava. Nad hladinu jazera sa vyhodila veľká loviaca ryba, ozvalo sa výrazné plesknutie. Z koruny stromu nad nimi vyletel vyplašený vták s hlasným trepotom krídel. Vstal z lavičky, vzal ju za ruku.

– Poď, predsa len sa ochladilo.

– Ozaj, – prikývla. – Dnes je už posledný septembrový deň, a ešte stále trvá babie leto. Musím sa ti poďakovať za všetko, čo si pre mňa urobil. Nikdy na to nezabudnem.

Pevne jej stisol ruku a vášnivo ju pobozkal. Vypadli jej slzy, cítil ich na perách.

– Čo to rozprávaš? – zvolal zúfalo. – Prestaň, prosím ťa! O čom to hovoríš?

– Ach… nie! – vzdychla a zahanbene sa odvrátila.

Kráčali ruka v ruke parkom, kontúry stromov vrhali na chodník a na úzke plochy s pokosenou trávou fialkasté tiene. Hrozivo pôsobil aj vysvietený zámok. Niečo sa tam chystalo, ale nevedel, čo. Len cítil, že Adela sa mu vzďaľuje, hoci sa držali za ruky.

– Adela! Je tvoj manžel naozaj mŕtvy?

Vytrhla si ruku z jeho a rozbehla sa k zámockému nádvoriu. Utekal za ňou, zadýchaná zvrtla k nemu uplakanú tvár.

– Nehovor o ňom! Prosím ťa, viac už o ňom nehovor! – hodila sa mu do náručia, vzlykala s hlavou na jeho pleci a on sa užasnuto pozeral na majestátny vysvietený zámok, na ten chladný, neprístupný prepych dávnych krutých čias.

– Adelka,… – zašepkal, – čo sa to s nami robí?
Náhle sa spamätala. – Poďme dnu! Je neskoro…

Vo vstupnom salóne  tleli v obrovskom kozube zvyšky žeravej pahreby. Sadla si za klavír. Jasnovidec sa zosunul na secesnú pohovku obtiahnutú hodvábnym brokátom. Boli tam vskutku nádherné, vzácne kusy nábytku, ktoré by ho inokedy vedeli zaujať, ale sotva vnímal, čo Adela hrá.

Nemal potuchy, kedy to začalo; či hneď po príchode do starobylej komnaty z osemnásteho storočia, alebo až na prechádzke v parku, no nepríjemný pocit sa v salóne neznesiteľne vystupňoval. Vôbec ničomu nerozumel a nemohol sa na nič sústrediť, len sa chcel čo najskôr vymaniť zo zhubného vplyvu zámku. Adela hrala ďalej… a znova… a ďalej, možno tú istú skladbu. Nemohol jej brániť, keď chcela hrať! Napokon sa predsa len naliehavo ozval:

– Prosím ťa, odíďme odtiaľto. Ešte dnes. Musíme odtiaľto preč!

Prekvapene sa naňho pozrela.

– Si dobrý… – povedala. – Veď sme pili.

– Na tom nezáleží. Viem, čo robím. Nemôžeme tu zostať.

– Ani do rána?

– Prosím ťa, poslúchni ma. Idem hore po veci. Ty poď so mnou! Poď so mnou, Adela…

– Psst! Počuješ? V bočnom salóne niekto je. Pozrieme sa tam?

– Nie! Nie som tu už na nič zvedavý! – objal ju za krk a ťahal ku dverám.

– Nekrič, prosím ťa… no dobre, ideme spolu hore.

– Všetko v poriadku? – znepokojene sa opýtala recepčná, vysoká štíhla blondínka s vlasmi do uzla.

Adela sa na ňu letmo usmiala, mávla rukou, rozbehla sa k schodišťu.

– Tak poď, ideme!

V komnate rozsvietila veľký krištáľový luster.

Na stole bolo šampanské, olivy a plátky lososa.

Ešte si nevybalila cestovnú tašku. Ležala v predsieni medzi vonkajšími a vnútornými dverami, kam ju navečer položil nosič. Vytiahla z nej iba nočnú košieľku, prehodila ju cez gondolovú pohovku a začala sa vyzliekať.

Čosi mu hovorila – sčasti upokojujúco, sčasti s otázkou v hlase. Chvíľu sa na ňu mlčky pozeral nevidomými očami a potom pomaly zavrtel hlavou.

Otvárala šampanské nahá, ako to robieval on. Zvodne sa naňho usmiala, naliala do pohárov. Pomaly mu porozopínala na košeli gombíky, pričom mu uprene pozerala do očí. Bol by to nezmysel odísť uprostred noci. Musí sa spamätať.

Vypil pohár šampanského a odišiel do kúpeľne pustiť si studenú sprchu, aby sa zbavil mrákotného stavu, ktorý si nijako nevedel vysvetliť. Určite to nebolo len mesačným splnom, cítil to ako nepočuteľný, no o to hrozivejší pohyb krýh pred zemetrasením. Ale aj ona, ba najmä ona bola nesvoja. Celou cestou do Nemecka bola mrzutá, krátko sa milovali už po príchode do zámku. Po počiatočnej, možno predstieranej eufórii z prepychovej komnaty nebola s ňou už žiadna reč. Predhadzovala mu tie nezmysly o lietajúcich tanieroch a mimozemšťanoch, celkom ho vyviedla z miery, ako hovorila o manželovi. Prestal jej rozumieť a nemohol to uniesť. Cítil sa, ako keby poriadne prebral, a pritom vypil pri večeri len dva poháre rýnskeho. Biftek bol síce veľký ako ten mesiac na nebi a hltavo ho zjedol celý, ale určite to nebolo od žalúdka ani mesačným splnom, hoci taký silný mesiac ako tam dolu v parku dávno nevidel. Čím to je…? Čím to je…? opakoval si v duchu, čo je to, dofrasa, čo, dopekla?

Sprcha z neho niečo zmyla, cítil sa trochu lepšie.

Adela ležala na starobylej posteli s roztiahnutými nohami a s rukami za hlavou v záplave rozpustených vlasov. Paplón aj poduška boli prehodené cez gondolovú pohovku. Len sladké prsia s ružovými bradavkami sa jej slabulinko dvíhali ako dýchala, chvíľu sa na ňu mlčky pozeral a popíjal šampanské.

Šampanské ako liek.

V parku, no najmä dolu v salóne sa cítil ako hypnotizovaný. Nie, nemali tam chodiť, mal Adelu poslúchnuť.

– Ten bradatý Ježiš nás vidí, – zvolal oživene, šampanské už začínalo blahodarne pôsobiť. – Keby nebol na stene, tak ho na ňu prilepím.

– Tamten? – pozrela naňho cez úzke štrbiny máličko otvorených očí a pohla rukou smerom k obrazu starca s čipkovaným golierom.

Jeho oči vás ustavične sledovali, či ste boli pri obloku s výhľadom do parku, pri posteli alebo pri dverách, mali ste dojem, že sa uprene pozerá na vás.

– Je veľa takých obrazov, – zašepkala a privrela viečka. – Kedysi maľovali portréty šľachticov tak dômyselne… vieš? – hrala cudziu, spiacu ženu, ktorá sa opäť stane Adelou.

Sklonil sa k nej, pobozkal jej zlatú lampičku. Len mierne pokrčila nohy v kolenách a sotva dýchala v záplave zvlnených prameňov rozpustených vlasov. Až keď do nej vnikol, tuho ho objala a prisala sa mu na ústa. Bol to zase on, ťažoba z neho spadla. Cítil už len jej príjemnú ťarchu, keď zmenili polohu, videl ju aj odzadu v okrúhlom benátskom zrkadle nad posteľou. Bozkával jej prsia, tuho hladil boky a stehná, kým hlboko v nej necítil jej zurčanie.

Vášnivo si ju obrátil.

Mala krásny zadok, dlhý chrbát a šiju, keď jej jemne vyhrnul hrdzavé vlasy. Už všetko robil pomaly. Nevedel sa vynadívať na voňavý ryšavý vejár, na drobné bronzové pehy na oblých ramenách a videl aj seba v benátskom zrkadle, ako to s tou nádhernou ženou robí.

Tabuľa veľkého salónneho obloka začala postupne blednúť.

Zvrtla sa pod ním na chrbát, strhla ho na seba a znova sa mu prisala na ústa. Tuho ju objal a miloval, až ho zovrela, stiahla sa ako panna, aj sa tak chvela a blčala ako vlčí mak. V prenikavom svetle obrovského krištáľového lustra jasne videl jemné zášklby svalstva jej milovaného tela a vybičovaný na najvyššiu možnú mieru ju všade bozkával a hladkal.

Zabudol, kto je, kde je, videl len Adelu a celé jej nádherné telo, ktorým sa nevedel nasýtiť, kým mu nezaspala v náručí.

Na úsvite naplno zaznel vtáčí koncert v zámockom parku.

Už nespievalo len vtáctvo, ale celá nesmierne bohatá a štedrá príroda, lebo mu vrátila Adelu, aby odkryla svoju dušu, svoj absolútny zmysel, ktorý mohol pochopiť len s ňou.

Závratne šťastný upadol do hlbokého spánku ako v okamihu smrti.

Ráno sa zobudil sám. Kľúč bol v zámke, vnútorné aj vonkajšie dvere boli odomknuté. Cestovná taška v predsieni nebola, ani nič, čo jej patrilo, len nedopitý pohár šampanského s ružovou stopou jej úst. V zmätku jej zavolal. Znelka jej mobilného telefónu sa mu ozvala za chrbtom – nechala ho na barokovom príborníku s hodinami. Rýchlo sa obliekol a zbehol na recepciu oznámiť, že dáma, čo je tam s ním, zmizla.

Vysoká blondína s vlasmi do uzla sa naňho prekvapene pozrela.

– Zmizla? Odišla predsa s manželom.

– S kým?!!!

– Neviete, že s ním odišla?

Nechápavo zavrtel hlavou.

– Prišiel si po ňu manžel.

– Kto?!!!

– Vy nepoznáte pána Dávida?
– Čože…? Dávida…? – jachtal zmätený.

– Jej manžela! Nepoznáte ho? Vy ste sa s ním nestretli?

Siahol do vrecka po bankovku. – Prosím vás, dajte mi jeho adresu!
Nein, mein Herr, my sa tu s hosťami ako pán Dávid usilujeme vychádzať dobre.

– Neserte ma! – vykríkol po slovensky. – Aj ja som váš hosť!

– Vy nie ste Nemec? – blondína sa mu prekvapene zahľadela do očí.

– Pravdaže som Nemec! Prisahám na živého Boha, že som Nemec, ale od detstva žijem inde. Musíte mi niečo vysvetliť. Mám pocit, že vy mi rozumiete.

– My sa tu usilujeme rozumieť našim hosťom, – riekla s povzbudzujúcim úsmevom.

– Viem. Ale vy mi rozumiete ešte navyše. Dobre som to povedal? Viete, roky som nebol v Nemecku.

– Dobre ste to povedali. Hovoríte veľmi dobre po nemecky. Čo sa týka Dávida, tak toho tu všetci dávno poznáme, je to stály hosť. Ale pamätám sa aj na vašu dámu. Hneď mi bola povedomá. Raz tu už s ním bola, mala som vtedy službu. Zrazu sa uprostred noci ozval zhora hrozný rachot. Pribehla na recepciu len v nočnej košeli celá vydesená. Dávid kartárskym stolíkom zdemoloval zrkadlo.

– Benátske…?
– Ani v tomto skvostnom zámku už nie sú pravé benátske zrkadlá… – usmiala sa blondínka. – O chvíľu končím, nemôžem sa vám dlhšie venovať. Dávid má vilu dolu v obci na Rubinsteinovej ulici. Obec sa síce rozrástla, ale stále je to len malá obec. Nemusíte mať nijaké obavy. Ľahko ju nájdete.

– S predzáhradkou so žltými ružami?

– Takže viete, kde ju hľadať!

– Rozprávala mi o tej vile čudné veci.

Recepčná súhlasne žmurkla. – Uvidíte, že s ním dlho nevydrží. Je to veľmi milá, sympatická dáma. Zas mu ujde, ako vtedy.

– Vtedy od neho ušla?

– Hneď ráno. Chcel po nej, aby s ním žila pod jednou strechou s jeho prvou manželkou a so synom. Chápete? Podviedol ju. Ale to asi viete. Mne v rozrušení všetko vyrozprávala tu na recepcii tej búrlivej noci. Nechcela sa vrátiť hore, kým nemala istotu, že tvrdo spí. Veď bol aj riadne opitý, hoci on alkohol nepije. Dáva si len citronádu a hrá v salóne na klavíri tú istú skladbu, už tým lezie všetkým na nervy. Aj včera tam bol. Čudujem sa, že ste sa s ním nestretli. Aj tomu, že ju nechal s vami na izbe až do rána. Ja tu pracujem už desať rokov a videla som všeličo, ale v ňom sa človek nevyzná.

– Čo myslíte, vedela Adela, že je v zámku?

– Ach, áno, Adela! Nemohla som si spomenúť… Veď sú to bezmála dva roky. Viete, musela ho tu vidieť. Vedela, že ju bude dolu čakať. Svoju prvú ženu zrejme poslal aj so synom do Holandska. Vyše mesiaca sem chodil len sám, pravidelne tu aj večeral… Vo vile už určite nemá svoju rodinu. Inak by s ním neodišla.

Blondínka zjavne znervóznela, nechcel ju dlhšie zdržiavať.

– Za všetko vám ďakujem, – pokúsil sa o úsmev. – Dúfam, že sa ešte stretneme.

– Zajtra mám voľno, asi sa už neuvidíme. Dávajte si na seba pozor. Nehnevajte sa, ale dnes nevyzeráte dobre. Tú vilu nehľadajte. Uznajte, bolo by to zbytočné. Vaša dáma sa k vám určite vráti. Viem to. Videla som vás spolu.

– Veľmi ste mi pomohli! – vyhŕkol jasnovidec.

– Ach, bola to len náhoda, že som mala vtedy službu, ba aj dnes. Rada som vás spoznala.

Keď mu ponad pult podala ruku, vďačne jej ju pobozkal.

– Popritom všetkom som mal obrovské šťastie, že ste tu boli práve vy, milostivá pani!

Zamyslene sa pozerala za ním, ako s ovisnutou hlavou kráča hore schodmi a opiera sa o zábradlie. Taký pekný muž! pomyslela si. Nuž čo, takto raz dopadnú všetci, čo si začnú s paničkami bohatých a mocných štamgastov ako Dávid.

Dovliekol sa na izbu, prevalil sa oblečený na posteľ a chvíľu meravo hľadel do prázdna. Potom si dal sprchu, oholil sa, obliekol a zapálil si ešte pred odchodom cigaretu. Všetko robil mechanicky, zasiahnutý tupou bolesťou. Plátkov údeného lososa sa ani nedotkol, ani olív. V predsieni v rohu, kde bola ešte v noci Adelina cestovná taška, stála chladnička, ktorú včera prehliadol ako veľa iných, dôležitejších vecí.

Bola plná chľastu rozmanitých značiek. Namiesto šampanského si otvoril dobré nemecké pivo a také ľadové ho vypil. Tupá bolesť nepoľavila. Pokúsil sa uvažovať, ale márne. Adela bola preč. Nech by robil čokoľvek, vráti sa na Slovensko bez nej.

Otvoril si ešte jedno dobré nemecké pivo, potom si dal dolu v jedálni kávu a zapálil si ďalšiu cigaretu. Bolo už desať hodín. Až keď vyšiel zo zámku, zistil, že leje ako z krhly. Bol na tom zle, veľmi zle, keď hore v komnate nepočul ani dážď, ani vietor. Uvedomil si iba nepríjemnú skutočnosť, že na recepcii je nová recepčná. Úkosom pozrel na plnoštíhlu brunetu s výrazným poprsím, kľúč jej však neodovzdal. Nechal si ho vo vrecku a rozbehol sa k autu. Aj na tom kúsku k parkovisku zmokol, bolo to hlúpe. Včera úplne jasná obloha. Nasadol do auta a v premočenej košeli sa viezol dolu do obce pohľadať dom s ružami, hoci dobre vedel, že ak by ho aj našiel, nik by mu neotvoril. Mohol však urobiť niečo iné?
V prívale dažďa sa previezol po ľudoprázdnej obci a vrátil sa do zámku. Prezliekol sa do suchého, zobral si so sebou tenkú nepremokavú vetrovku, v jedálni si dal eintopf a ešte jedno pivo.

Neprestávalo pršať, ale už nevládal dlhšie čakať.

Ešte sa zastavil na recepcii, aby si predĺžil pobyt.

– Zajtra by som mal odísť, – oznámil recepčnej ovešanej zlatom, pričom si pomyslel, že týmto pozláteným ženám obvykle niečo chýba. – Musím tu však zostať za každú cenu.

Recepčná záporne zavrtela veľkými okrúhlymi náušnicami, rozhodila rukami s ťažkými náramkami.

– Komnata bola voľná len dva dni. Zajtra do poludnia musíte odovzdať kľúč.

– A iná izba?
– S komnatou ste mali výnimočné šťastie. V tomto hoteli sa len veľmi zriedka nájde voľná izba. Mohli by ste tu zostať len v tom prípade, ak by niekto z hostí dnes, alebo zajtra zavčas rána predčasne odišiel. Ale to sa tu stáva tiež len málokedy. Ľutujem. Pokúste sa nájsť si nocľah dolu v obci alebo v susednom meste.

Pokrčil plecami, obliekol si vetrovku a vyšiel do dažďa. Vietor bol čoraz prudší, šklbal zo stromov v parku prvé žlté listy.

Po chvíli sa znova ocitol v obci, znova sa ako zmyslov zbavený vozil po jej paralelných uliciach a v hustom daždi nevidel z auta takmer nič – ako cez priezor tanku.

Bolo načase s tým seknúť, nikam to neviedlo. Zbytočne by si tam hľadal nocľah. Adela bola preňho navždy stratená.

Treba to už len spláchnuť.

V prudkom lejaku vyrazil do zámku.

Zaliezol dolu a objednal si rýnske.

Ponad fľašu tupo civel na servírky v jedálni. Na ich bordové lodičky pripnuté sponkami o vlasy, blúzy s tmavozelenými vestičkami, šedé vypasované nohavice, opásané vzadu akýmisi dlhými polofertuškami či nebodaj uterákmi, tiež bordovými. Lákalo to za ne potiahnuť, keď sa im pri chôdzi hompáľali pod štíhlymi hruškovitými zadkami ako široké chvosty čertíc.

Nemal predstavu, koľko tam toho vypil. Lial rýnske do seba ako vodu a vôbec nič necítil. Nijakú úľavu, len príšernú bezradnosť a beznádej.

Z jedálne sa postupne vytrácali už poslední hostia. Nechápavými, prekvapenými pohľadmi sa lúčili s otrasne vyzerajúcim človekom, ktorý bol nepochybne strašne opitý, ale celkom inak ako ostatní. Vôbec sa nepotácal, nehrbil sa, nebľabotal, iba tvár mal ako vygumovanú, rozmazanú vínom. Pôsobil tak, ako keby si neprepil nič iné okrem peňazí a tváre, ktorú celkom stratil. Len vypúlené sivé oči vytrvalo upieral na hostí a na personál, akoby prosil o pomoc, ktorej sa mu už dlho nedostáva. Ale nikoho priamo neoslovil. K nikomu sa nepridal, pil sám. Zrejme cudzinec. Rus? Dán? Maďar?
Veľkodušní Nemci ho spočiatku pozývali priateľskými úsmevmi. Ešte včera ho tam videli s noblesnou dámou s bohatými ryšavými vlasmi a dnes sa ten muž zrejme potreboval upiť. Keď chcel byť sám, nebolo mu pomoci.

Raz vytriezvie a nájde si inú.

Na voľačo si spomenul. Dočerta, že mu to skôr nezišlo na um! Nájde tu prekliatu vilu ešte dnes. Samozrejme – taxíkom! Doparoma, mohol na to prísť skôr. Nie je nič jednoduchšie, ako objednať si miestny taxík, ktorý ho dovezie až k nej.

Hovorí to recepčnej, ale nová recepčná mu nerozumie, lebo hovorí po slovensky.

– Taxi?

– Áno, taxík, ty ceckatá hlupaňa! Samé zlato, ohohóóó! Jedna reťaz, druhá reťaz, tu náramok, tam náramok, koľko máš tých prsteňov? Aby si mi rozumela: Doteraz som tu čakal na štamgasta, ale štamgast neprišiel. Či vieš, zlato, prečo ten náš štamgast neprišiel? Budem si ho musieť pohľadať. Ale nájdem si ho, štamgasta, aj v pekle. Mne neujde. Ja viem byť hrozná sviňa, lebo vidím veci, o akých sa nikomu ani nesníva.

Prečo nehovorí po nemecky? Vari zabudol? Kdeže, iba sa zmýlil. Zabudol, že je v Nemecku. Krucifix!

Kam chce ísť v takomto stave?
Keine Angst, mne sa nič nestane. Nikdy a nikde a nič sa mi nemôže stať, lebo ja som pod ochranou Najvyššieho. Kto by mi chcel ublížiť, veľmi zle skončí!
– Kam to vlastne chcete ísť?!!! – stratila trpezlivosť recepčná. Navôkol už nebolo nikoho a ten na mol spitý Rus tuším celkom ohluchol.

– Kam? Hovorím, že iba do obce. Na Ru-bin-stei-no-vu!

– Ste si istý? Nemýlite sa, mein Herr?

– Prečo by som sa ja mal mýliť? No prečo…?
– Lebo taká ulica v obci nie je.

– Počúvajte. Prečo mi lužete? Prečo mi aj vy lužete?!
– Určite nie. Zajtra sa môžete spýtať. Kohokoľvek.

– Tak si teda idem dolu po fľašu, lebo pijem rýnske a neviem, či ho mám hore. Nepijem smradľavé francúzske koňaky ani smradľavú angloamerickú whisky, ani smradľavú ruskú vodku, čo mi tu nasilu predkladáte, chcem piť len skvelé rýnske!

Teda tak spitého Nemca som v živote nevidela, zašomrala si do výstrihu recepčná.

– Čo ste to povedali?

– Že som ešte nevidela tak spitého Nemca!
– V poriadku, zlato. S rýnskym už pôjdem rovno hore. Možno sa aj vyspím a ráno už budem dobrý. Zas budem dobrý… ak sa vôbec vyspím. Čo myslíte?

– Pravdaže sa z toho vyspíte.

– Z čoho zlato? Z čoho všetkého sa vyspím…? – zúfalo, nešťastne na ňu hľadel, oči mu padali do hlbokého dekoltu s trojitou trblietavou retiazkou na jej plných, morským slnkom opálených oblinách. Premkla ho spomienka na plánovanú cestu s Adelou k moru, takmer mu vyhŕkli slzy.

– Neviem… – recepčná pokrčila plecami, vľúdne sa usmievala, spokojná, že ten úbožiak už netrvá na taxíku a pôjde rovno na izbu. Bol posledný, čo ešte otravoval, všetci už dávno odpočívali.

– Zo všetkého sa vyspíte a ráno bude zas dobre.

– A rááno, zasráno, zas bude biely deň… – poznáte tú pesničku?

– Hovorím len nemecky, francúzsky a španielsky, – nasilu sa usmievala recepčná. – Netuším, čo mi to tu džavocete. Je to milé, ale je čas ísť do postieľky, áno?

– Samo… zrejme, – už sa mu plietol jazyk. – Prepáč… te, že som vás otravoval. Dobrú… noc!
– Aj vám… Vy si nedáte povedať? Kam to zas idete?

– Po tú fľašu rýnskeho predsa!
– Ach… tak…!
Dolu schodmi do jedálne sa príliš rozbehol. Vari na predposlednom sa predsa len zosypal, ale hneď a zaraz sa pozviechal. Otriasol sa, vošiel do jedálne, ktorú sa už práve chystali zavrieť, a s otvorenou fľašou rýnskeho sa vyšplhal na izbu s benátskym zrkadlom.

Vonkajšie dvere nechal odomknuté a vnútorné za sebou poriadne nezavrel. Položil fľašu na stôl, ale nevládal už ani piť. Podišiel k širokému obloku a otvoril ho dokorán.

Pozrel dolu.

V svetle lampy nad bočným vchodom do zámku sa leskla vlhká kamenná dlažba, ešte vždy pršalo.

Komnata mohla byť vo výške druhého, nanajvýš tretieho poschodia, čo by nemuselo celkom stačiť.

Skoč! nabádal ho Adelin hlas. Skoč si! No tak, vyskoč už z toho prekliateho zámku…

– Ty kurva!!! – zreval do tmy. – Chcela si sa mi poďakovať?! Aj si sa mi poďakovala! Poďakovala si sa mi vlastným telom? Ty kurva?!!!

Bolesť a jama v duši.

Pribuchol okenice, ale nepodarilo sa mu masívny oblok celkom zavrieť. Vietor okenice znovu vyvalil, vmietol mu do tváre spŕšku dažďových kvapiek.

Zodvihol kartársky stolík, aby ho šmaril do benátskeho zrkadla, pod ktorým sa milovali, ale neudržal ho. S hlasným buchnutím nôh stolíka o perzský koberec sa skydol na jeho dosku obtiahnutú zeleným súknom. Vietor sa so všetkými oženenými čertami s hlasným kvílením ako šarkan trepal dnu, myksľujúc okenicami. Vonku sa ozaj všetci čerti ženili, vietor sa zmenil na prudkú víchricu. Musel oblok buď zavrieť, alebo z neho vyskočiť. Keďže bol po Adelinom odchode už aj tak viacej mŕtvy ako živý, druhá možnosť sa mu videla jednoduchšia a lepšia. Nie, bez nej sa domov nevráti. Nemalo by to zmysel. Bez nej.

Dotackal sa k obloku a zachytávajúc sa búchajúcich okeníc sa vyštveral na parapetu, aby vyrovnal v truhle príšerný zmätok, zahrabal pod zem ukrutné poníženie. Tak strašne prehrať! Tak hlúpo. Zbytočne. Mohol by to prežiť? Nie, to sa nepatrí. To prosto nejde. Veď ako ďalej? Načo?

 

Po prudkom náraze ozaj nevedel, či je už mŕtvy, alebo ešte živý.

Vyskočil predsa z okna!
Mohla to spôsobiť nedostatočná výška nanajvýš tretieho poschodia. Toho sa najviac obával, že sa len dokaličí, alebo bude zomierať veľmi pomaly, v hrozných bolestiach. Našťastie telo si vôbec necítil. Len do hlavy sa mu zavŕtala neznesiteľná bolesť, akoby mu išla odskočiť vrchná časť lebky ako pokrievka tlakového hrnca. Utešoval sa tým, že práve zomiera, dlho to nepotrvá.

Praskla mu lebka po páde na kamennú dlažbu… Necítil prudký dážď ani ľadový vietor. Nehybne leží na dlažbe pod bočným vchodom do zámku a už ju vidí prichádzať.

Má Adelkinu aristokratickú tvár. Ošklivá noc sa náhle mení na jasný slnečný deň, všetko je zaliate zlatistým slnkom ich spoločného leta. Prichádza v kvetovaných letných šatách, ktoré mala na sebe naposledy. Narýchlo si upravuje zvlnené vlasy farby zapadajúceho slnka, usmieva sa naňho tým svojím nádherným úsmevom a nedočkavo si vyzlieka tie ľahké priesvitné šaty. Jasnovidec banuje, že je mŕtvy. Hrozne  ľutuje, že vyskočil z komnaty, v ktorej s ňou mohol prežiť ešte jednu takú sladkú noc, na akú sa nedá do smrti zabudnúť. Mal zostať trčať  v zámku, a nie sa bezhlavo zrútiť hneď na druhý svet. Och, keby sa to len dalo vrátiť späť…

Zabil by Dávida! Dávida, nie seba! Bezmocne zaťal päste. Nadvihol sa na lakťoch a prekvapene sa rozhliadol po komnate, z ktorej chcel vyskočiť. Na zátylku si nahmatal veľkú lepkavú hrču. Taký bol opitý, že sa mu nepodarilo ani zmárniť. Namiesto von ho víchor prevalil dnu. Pravdepodobne narazil temenom na oblú nohu kartárskeho stolíka. Mohol sa zabiť.

Chvíľu nehybne sedel s hlavou v dlaniach. Dofrasa, veď sa mohol zabiť! Zachránila ho matka príroda, ktorá raz s každým zatočí. Aj s Dávidom. Zachránil ho prírody živel, ktorý bol zásahom Prozreteľnosti v tom okamihu na jeho strane. Okrem hlavy ho nič nebolelo, dokopy nič sa mu nestalo. Ale ľahko sa mohol aj zabiť… Dávid by sa potešil. Tentoraz sa nepoteší, tentoraz mu to nevyšlo. Mal smolu. A jasnovidec z pekla šťastie, unikol smrti iba o vlások.

Náhle sa v bázni Božej uvedomil, že mu bolo súdené prežiť Adelin rozprávkový príbeh žltých ruží.

Naplno si ho vychutnať.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.