NA ÚVOD

Dušou literárneho klubu VLAS pri Novohradskom osvetovom stredisku v Lučenci je Jarmila Siváková. Bez jej organizačného talentu by klub nefungoval. Avizuje na školách i všade, kde sa hýbe, že literárna tvorba v Lučenci má materskú základňu. Organizuje výmenné návštevy medzi klubmi, tvorivé dielne, prezentácie klubu, varí vynikajúci čaj a dokáže privábiť na klub i mimoriadne talenty.

                                                                                                                        Členovia klubu

 

Literárny klub V. L. A. S. (Vreckové letisko anjelských, popr. autorských snov) pri Novohradskom osvetovom stredisku v Lučenci

 

Prvé stretnutie – november 1991, kedy sme zistili, že v Lučenci je veľa viac či menej talentovaných autorov.

Členstvo sa mení – tí mladší odchádzajú do škôl, za zamestnaním, ale podstatné je, že sa radi  vracajú.

Členovia stáli aj nestáli – cca 20, viac básnikov ako prozaikov.

Symbióza mladých a starších.

Od roku 1996 pravidelne pomáha a radí spisovateľka Hana Košková.

Publikácie: Prečo tam máš dva fúriky? – debut talentovanej, vtedy 16-ročnej Radky Hoffmanovej.

Dve básnické zbierky Jozefa Trtola: Kroky pod Akropolou, Humno plné anjelov;

Neškrabte si to! – zborník LK ešte z roku 1999.

Mená a tvorba členov v zborníkoch z rôznych literárnych súťaží, v Dotykoch, regionálnej a inej tlači.

Ocenenia z literárnych súťaží od čestných uznaní po víťazstvá.

Obohacujú nás stretnutia s inými literárnymi klubmi, napr. Rimavská Sobota, Prievidza, literárne tvorivé dielne, každoročné prezentácie tvorby pod názvom „Letisko pre sny”.

 

                                              Jarmila Siváková, Novohradské osvetové stredisko v Lučenci

 

 

 

Rozhovor s Hanou Koškovou

Často prichádzate do styku so začínajúcimi autormi? Vieme o vás, že aktívne participujete na činnosti literárneho klubu V. L. A. S. pri Novohradskom osvetovom stredisku v Lučenci, čím podľa vás literárne kluby pomáhajú začínajúcim autorom?

Tvorivosť je ešte stále opradená mýtami o výnimočnosti. Pegas, okrídlený kôň, je predsa omnoho tajomnejší ako obyčajný valach, ktorý pracuje v lese, a tak navždy stratil aureolu kŕmenú literárnou tradíciou. Aj mladí autori, ktorí prvý raz prídu do nášho literárneho klubu VLAS, ktorý funguje pri Novohradskom osvetovom stredisku v Lučenci už viacej ako desaťročie, si myslia, že sú tak trochu výnimoční, ba niektorí nepochybujú o svojej genialite. Snažím sa ich vyviesť z tohto omylu, niektorým zraziť hrebienok, dať im ochutnať blen namiesto cukrovej vodičky, ktorou si niektorí oplachujú srdce. Navodzujem pracovnú atmosféru. Pýtate sa, či literárne kluby začínajúcim autorom pomáhajú. Pomáhajú i škodia. Pretože kritické rady v hierarchii hodnôt majú nižšiu cenu ako tvorivosť a originalita. Niekedy i dobrá rada otupí v začínajúcom autorovi ostrie. Viem to podľa seba. Čím viacej mi radili, ako mám písať, tým som bola svojhlavejšia. Podľa mňa autorom pomáha konfrontácia ich tvorby s tvorbou iných autorov v klube, zdravá ctižiadostivosť byť lepší ako oni.

Myslíte si, že začínajúci autori majú v súčasnosti lepšiu pozíciu – keď ju napríklad porovnáte s vašimi začiatkami ? Mali ste niekoho, kto vás literárne viedol? 

Začínajúci autori mali vždy zlú pozíciu. I dnes ju majú podobnú ako ja na začiatku. Nakoniec, dnes majú zlú pozíciu v slovenskej literatúre i renomovaní autori. Dobrú majú len tí, ktorí si voľkajú v pseudokultúrnom bahne.

Kto ma viedol? Začínala som v Novom slove. Pokúšali sa ma viesť. Sama som musela postupne prísť na to, a prichádzam dodnes, aký rafinovaný je rozmer „božskej iskry” a ako ňou zažíhať, aby nepohorela poézia.

Myslíte si, že mladým autorom je ponúkaný dostatočný priestor na prezentáciu ich tvorby?

Mladí autori majú viacej možností ako naša generácia za totality. Majú časopis Dotyky, internetové časopisy, z nich najnovší LET, ktorého si šéfredaktorom. Existuje mnoho literárnych súťaží, nespočetné množstvo vydavateľstiev, skoro v každom väčšom meste je literárny klub. Všetko sa však odvíja od financií a tých štát poskytuje na kultúru ničotne málo.

Aký máte pocit z vlastnej tvorby? Viete ňou vypovedať presne to, čo chcete, prípadne čo by ste chceli svojou ďalšou tvorbou ešte povedať?

Povedz mi, ktorý básnik vie básňou vypovedať presne to, čo chce. Poézia je pre mňa každodennosť uvedomujúca si hranicu toho, čo je prikryté tajomstvom. Je ako odraz kytice na skle, ktorú sa snažím odtrhnúť a porozhadzovať jednotlivé rastliny medzi ľudí. Medzi rozumným prevláda nerozumnosť, medzi vážnosťou vtip, rozšafnosť, hravosť a hlavne nedopovedanosť. Možno v mojom prípade i trochu sebairónie a zahmlievania. Wislawa Szymborska, ktorej sa pýtali, čo by chcela svojou tvorbou povedať a ako definuje poéziu, povedala: „Čo je poézia, neviem, len sa toho pridŕžam ako oporného zábradlia.”

Kam sa podľa vás uberá súčasná slovenská literatúra?

Keby som bola vizionárka, určite by som vedela, kam sa uberá slovenská poézia. Ak by ju básnici cítili ako umeleckú industriu, prestali by cez ňu vidieť na dôležité veci života i smrti a poézii by obhoreli jej imaginárne pierka. Ľakala by pregnantnosťou. Viem len jedno: Ani slovenská poézia sa nezriekne svojho kyslíka. Ten, kto jej v súčasnosti túto aktívnu látku nedopraje, zbavuje ju životne dôležitého prvku. Z iskrenia zostane len popol a tma. A to vari nechceme?

Zúžme trochu predchádzajúcu otázku: Aký je váš názor na pôvodnú tvorbu členov V. L. A. S.-u? Podobá sa tej vašej vo vašich začiatkoch, alebo je úplne iná? Vnímate určite tendencie v písaní, ku ktorým sa začínajúci autori prikláňajú?

Ľudia, ktorí chodia popri záhrade, hovoria: „Aká je krásna svojou rozmanitosťou.” I poézia členov nášho klubu je taká. Rozmanitá. Rôznorodé kvety, svieža tráva, bodliaky, burina. Začiatky sa podobajú. Niektoré ani nezačnú a skončia. Mnohí z nášho klubu, v ktorých bola tvorivá iskra, prestali písať. Tí, ktorí sa ňou nadchli, zrástli s jej prekážkami, ústupkami, si ju dodnes obchádzajú, chránia ju v záhrení a neboja sa jej nástrah, dokazujú, že prehry sú pre nich nepodstatné. Máme členku klubu, ktorej vyšla knižka, talentovanú Radku Hoffmanovú. Mnohí, ktorí obosielajú súťaže, dosiahli popredné miesta. Stimulom pre autorov sú výmenné akcie medzi literárnymi klubmi, tvorivé dielne, besedy so spisovateľmi, zborník prác mladých autorov, publikovanie v regionálnej tlači. 

Čo by ste poradili začínajúcim autorom?

Nové tendencie v písaní? I poézia sa mení, rozvíja, nabaľuje sa na ňu nové, neopakovateľné. Vstrebáva do seba rytmus života, odráža nové pocity. Všetko sa mení. Haiku, sonet, staré formy v nových šatách. Ktovie, či nie hovorová reč.

Opakom chyby je chyba. Ak niekto improvizuje v živote, nech improvizuje i v poézii. Treba udržiavať žiaru vo vnútri žánru.

 

                                         Rozhovor zaznamenávali: Martin Dzúr a Hana Košková

 

 

 

 

ANETA BEŇKOVÁ

dochádza do klubu až z Veľkého Krtíša, vo voľnom čase sa okrem písania venuje aj maľovaniu obrazov

 

VČERAJŠÍ DEŇ

 

Prepustila som ťa,

celkom nedávno, osamelého,

nemého a s veľkými očami.

Uprene hľadel si mi do tváre.

 

Prišiel si opäť krajší,

tichší a s náznakmi úsmevu,

aby si znovu odišiel,

keď sa vraciam späť,

aby som ťa navždy stratila.

 

A stále si tu, usmievaš sa

a čosi mi šepneš.

Nádherný rozprávkar

zabudnutých čias.

Už neodchádzaš, bežíš,

vždy, keď si líham a

myslím na zajtra.

 

 

34

 

Bývam na čísle 34,

no nepovedzte to nikomu.

Môj priateľ žije v dome

s 34 na dverách,

najlepšia priateľka

dostáva poštu do schránky

s číslom 34 a snáď máš

práve 34, keď ja

sa cítim na sedemnásť.

 

Ako ryba vo vode

snívam o budúcnosti,

verím všetkým nezmyslom,

zmyslom, budúcim dňom,

zajtrajším ľuďom a

včerajším priateľom.

 

Dávno neoslavujem narodeniny,

len sa smejem vlastným dňom,

pomaly z vlastných slov,

aby som sa nezakrútila,

dolu na zemi, sama, no s ľuďmi

s bezčíselnými menami.

 

 

 

 

VLADIMÍRA ĎURÁKOVÁ

žije v Lučenci, do klubu chodí spolu s dcérou Viktorkou,

možno budúcou kritičkou

 

VZŤAHY MEDZI NAMI

 

Vnímam ťa očami,

ako potravu

prijímam do seba

a prežúvam.

Dostávaš sa

do mňa,

prežívam ťa

bunkami tela.

 

Žijem z teba

a po všetkom

ťa vylúčim

zo seba.

Ako otravu.

 

 

DIEŤA VO MNE

 

Deravé pančuchy,

holé kolená,

rozbehnutá cesta

vo vysokej tráve.

 

Vytrhnutý list

z mojej hlavy,

kde som sa

skryla

s bábikou

v náručí

a chcela

byť veľká.

 

 

SESTRA

 

Pošepky

v tme

bosá.

Hľadám

ťa pod perinou,

pod vankúšom.

Izba je prázdna,

úzky otvor

v diaľke,

špinavými prstami

počítame

rozsypaný

piesok

vo vlasoch.

 

A čo ty?

Máš ešte piesok

pod

nechtami

zadretý?

 

 

OBRAZ

 

Maľovali sme obraz

Spojené ruky

vo vyzlečenom

ateliéri.

 

Loď tiel

sa preťažila.

Narazila hlavu.

Skutočnosť

ju pohltila.

Dolámal

ju ľadovec. 

 

 

 

 

MARTIN DZÚR

býva v Lučenci, študuje v Bratislave a 

t. č. šéfuje internetovému literárnemu časopisu LET

 

 

MODLITBA PRE MADONU

 

Kľaknem si pred kríž tvojho tela

a dotknem sa ho vyzývavou modlitbou.

Pred chvíľou ešte snehobiela

červenou krvou tečieš z mojich snov.

 

Zosmutnieš ako Madona,

donaha z tela hriechy odkrojíš.

Hlavu ti zložím do lona

a zaspím.

 

Odpočívaj v pokoji.

 

 

SYMFÓNIA NA NOČNÝ DÁŽĎ

 

Keď večer prší, privieraš oči pod ťarchou tohto sveta.

Na viny mnohých sadá božia opereta,

na tvoje viečka klopú slzy neznámeho.

 

Keď večer husto daždí z ľudských brehov,

v rieke sa topia milióny hriešnych duší.

 

Keď večer prší,

ráno kvitnú odpustené hmly.

 

 

TO, ČO NÁM CHÝBA…

 

Si ty.

 

Je láska,

deň s tebou prežitý.

 

Som ja –

drevo, čo v ohni praská,

vykoľajený vlak

z ľudského depa.

 

Som. Prepáč.

 

Je čas a plynie naopak.

 

 

ŤAŽKO SA LÁMU…

 

Moje krídla zaves na zabudnuté kríky,

okolo nich rozvešaj šum briez na osiky –

niekto už uverí tvojmu sebaklamu.

 

Ihneď sa vzdiaľ za svoje vlastné otázniky,

komusi tvrď: „Ľúbená nie som… nie som nikým.”

Ale v skutočnosti: krídla sa ťažko lámu.

 

 

 

MARTINA MAGICOVÁ
študentka – vysokoškoláčka, t. č. v Bratislave, cez svoje bydlisko Vidinú dovidí až  na VLAS v Lučenci

 

RAŇAJKY

 

Tvoju šálku

nechcem

rozbiť.

Mám rada jej

bodkované šaty.

Ušetrím ju

aj teba svojimi

snami v

pásikavom pyžame.

 

 

X X X

 

Tma je netopier

a harlekýn sa

jej dotýka nosom.

Všetko je naoko naopak.

Tma je, keď svetlo

spí

dolu hlavou.

 

 

 

 

KATARÍNA MIŠÍKOVÁ

Domicil: Vidiná, pripravuje sa na svoje budúce povolanie

na Akadémii umení v Banskej Bystrici

 

Nikdy som si neuvedomila, že ego má nadzemskú silu. Človek verí, že má nejaké to „ego”, a chvíľami sa zamýšľa, akej veľkosti môže byť. Najlepšie na tom všetkom je to, že daná osoba si ho testuje na iných ľuďoch. Veľké ego je nepríjemná záležitosť, vlastne človek, ktorý ho vlastní a nevie použiť, je až nadrozmerne nepríjemný. Myslím si, že takých borcov každý z nás stretáva dennodenne. Niekto by povedal, že bez blbých ľudí by bola nuda žiť. V podstate mal aj pravdu. Drzá obludnosť, ktorá prechádza cez prechod pre chodcov za účasti hlasného trúbenia fiatok a škodoviek, do vás námatkovo strčí, pretože sa veľmi ponáhľa a je v strese. Za prečin sa vám ani neospravedlní, však načo, to už dnes nie je v móde, iba by človek mrhal slovami. Slušnosť sa v dnešnej dobe nenosí, má menšie číslo a niektorí z nás príliš pribrali. Poďakujem sa, prepáčim… Prečo? Čo z toho budem mať.

„Prepáčte, máte tu voľné?”

Zdvihla som hlavu od milióna papierov a otočila ju k dverám kupé, v železničnom vagóne. Prekvapilo ma magické slovko, ktoré táto osoba použila.

„Samozrejme, nech sa vám páči.”

Po mojom pozvaní sa asi 45-ročný muž usadil na sedadlo z koženky. Jeho príručnou batožinou bola iba igelitová taška, v ktorej sa niečo hýbalo. Určite tam má mačiatko alebo psíka, pre ktorého nekúpil cestovný lístok.

Muž otvoril igelitku a z celej sily do jej vnútra zakričal: „Drž papuľu a neser ma!” Spozornela som, ale hlavu od načatých papierov som teraz pre istotu nezdvihla. Nepotrebujem byť vyvolenou osobou pre neukojené slovné potreby nejakého „Igelitoša”.

„Prepáčte, slečna, neovládol som sa.” Čo asi na to poviete, aby ste sa nestali obeťou jeho životného príbehu?

„To je v poriadku.”

„Myslím, že som vás vyľakal.”

„Trochu, tým vreskom.”

„Mám silný hlas, že?”

„Ehm… áno.”

„Narodil som sa s takým.”

„To sa ľuďom občas stáva.”

„Čo prosím?”

„Och, chcela som tým len povedať, že ľudia sa už rodia s hlasom. Viete, čo tým myslím… Malí novorodenci škriekajú, keď sa narodia. Hysterické ženy jačia, keď im zlodej ukradne kabelku…”

„Viem, o čo vám ide. Chceli ste mi naznačiť, že môj hlas je príliš… oný, piskľavý.”

 „Nie, vôbec som to nemala v úvahe. To je jedno, nechajte to tak. Máte pekný, silný hlas. Ste spokojný?”

Muž opäť otvoril igelitovú tašku, vsunul si do nej celú hlavu a opäť zakričal: „Je mi jedno, že si smädná, teraz mám dôležitú debatu, nevyrušuj.” Hlavu vytiahol späť s akýmsi netypickým gestom. Akoby chcel povedať – ja som tu pán. Porozhliadla som sa po okolí pre prípad rýchleho úniku. Nemala som so sebou veľa vecí, všetko by sa dalo odniesť v jednej ruke, druhou otvorím kupé a pridám do kroku, najlepšie k miestnosti, kde sa nachádza vlakvedúci a tam…

„Nachádza sa v tomto vlaku aj fajčiarsky vozeň?” prerušil ma.

„Som si istá, že sa tu niekde smie fajčiť, teda chcem povedať, že niekde v strede som videla vozeň pre fajčiarov.”

„Môžete mi postrážiť tašku. Bafnem si len jednu cigaretku a hneď prídem.”

Nedokážem povedať nie: „Samozrejme, bez obáv.” A opäť sa zodpovedám niečomu. Z vyšúchaných džínsov vytiahol cigarety spolu so zapaľovačom. Opäť otvoril igelitku, ale teraz už nekričal, ale hovoril pokojným, prirodzeným hlasom: „Nebudem dlho preč. Slečna ťa postráži, kým prídem. Buď dobrá!”

Kývnutím hlavy mi poďakoval, zavrel kupé a odišiel. Môj pohľad spočinul na igelitovej taške. Škoda, že nie je priesvitná. Nemohla som od nej odtrhnúť zrak. Čo by v nej asi tak mohlo byť? Jediná informácia, ktorú mi nepriamo povedal, je, že je to ženského rodu. Už som si nebola istá malým, nevinným zvieratkom, ktoré sa v nej môže nachádzať. Prečo na začiatku ten agresívny tón? V duchu som sa nevedela rozhodnúť. Pozriem sa rýchlo, nezbadá to. Budú to len tri sekundy. Avšak čo keď je tam niečo, čo mi môže ublížiť? Otvorím prekliatu igelitku a vyskočí to na mňa. Nie, nie, to nejdem riskovať. Dokelu, prečo sa len človek musel narodiť s niečím takým, ako je „zvedavosť.” Zakázala by som to, zbytočné zožieranie sa. Začali sa  mi potiť dlane. Už to nevydržím. Jednoducho sa musím dozvedieť, čo tam má. Vstala som, otvorila dvere na kupé a rozhliadla sa doprava i doľava. Nikto. Zavrela som dvere a z výšky som sa pozrela na igelitku zelenej farby. Dofrasa, nevidím nič. Zohla som sa nad ňou a už-už, keď som ju chcela pootvoriť, prekvapil ma vlak, ktorý sa popri našom prehnal v plnej rýchlosti. Ruky som si schovala za chrbát, presne tak, ako to robia malí škôlkari. Hlava sa mi otáčala a monitorovala všetky svetové strany. Nikto a nič. S úľavou som si vydýchla. Teraz alebo nikdy, šepkalo mi do ucha moje druhé ja. Otvorila som ju a hľadela som do nej ako do nekonečného prázdna. Očakávala som všetko iné, len nie toto. Pravou rukou som vybrala čiernobielu fotografiu formátu A4, na ktorej bola žena s polosklopeným zrakom. Mala nádherné čierne kučery a výraz prekvapenia, hlavne v jej veľkých hnedých očiach. Pod spodnou perou jej svietilo materinské znamienko a čo bolo na fotografii najzaujímavejšie, bola neznáma ruka na jej pravom ramene. V jej očiach sa dal vyčítať kopec očakávaní a strach zo sklamania. Avšak jej pohľad nesmeroval na neznámu ruku

na jej pleci, ale na opačnú stranu. Teda neznáma ruka bola vlastne známou, očakávanou, neobávanou.

„V stanici Vígľaš budeme prestupovať na autobus. Máme tam výluku,” začula som sprievodcov hlas asi v treťom kupé napravo. Rýchlo som schovala fotografiu späť do igelitky a posadila som sa na svoje miesto. V hlave sa mi uložila podobizeň neznámej ženy a zvedavosť sa len zvyšovala. Do kelu, prečo som to urobila? Dúfam, že som nezanechala stopy a dotyčný nezistí, že som sa hrabala v jeho vlastných veciach.

„Počuli ste o tej výluke? Určite nám poskytnú taký malý autobus, viete, aký myslím. Budeme sa tam cítiť ako zajace. Nie som, do riti, zajac! Som človek. Ach, ďakujem za postráženie tašky.”

„Prosím,” odvetila som s malou dušičkou.

Muž sa pozrel do igelitovej tašky. Na chvíľu zostal zadumaný a obrátil svoj pohľad na mňa. Očakávala som len to najhoršie.

„Viete, ako sa volá?”

„Kto, prosím?”

„Predsa stanica, na ktorej máme prestúpiť na tie debilné autobusy.”

„Ach, stanica.. Prestupujeme na Vígľaši.”

„Neviete, kedy bude Vígľaš?”

„O pätnásť minút.”

Posadil sa blízko dverí kupé a zahľadel sa na okolitú prírodu. Mala som to na jazyku – opýtať sa ho na neznámu ženu a ešte viac ma zaujímalo, prečo fotografiu nosí len tak, v igelitke.

„Volá sa Hana… teda, volala sa Hana.”

Prekvapene som sa na neho pozrela: „Prosím?”

„Moja žena, volala sa Hana. Umrela pred dvanástimi rokmi.”

„Je mi to ľúto.”

Otvoril igelitovú tašku a prehovoril do nej.

„Nebudem o tebe hovoriť zle, moja. Však vieš, že o mŕtvych len dobre.” Vybral fotografiu a podal mi ju. Cítila som sa ako totálny idiot. Snažila som sa predstierať prekvapenie tak veľmi, ako to len šlo. Vzala som fotografiu do rúk a žena na nej ma opäť upútala.

„Krásna,” bolo prvé, čo zo mňa vypadlo.

„To isté hovoril každý. V skutočnosti bola ešte krajšia. Anjel s čiernou hrivou, to sa len tak ľahko nevidí.”

„Prečo ju nemáte v nejakom obale?”

„Hana nemala rada pretvárku, nikdy sa neobaľovala do pocitov, ktoré od nej niekto vyžadoval. Dokonca nenosila ani make-up. Bola tak… tak prirodzene krásna, nádherná.”

„Ako..?”

„Nejaký sviniar ju okradol a… Do riti! Dobodal ju štrnásťkrát nožom. Všade, kde sa len dalo. Stalo sa to v tomto kupé. Zobral si so sebou aj náušnice, ktoré dostala od železnice v roku 1987. Pracovala ako sprievodčíčka, a keďže bola svedomitá a pracovitá, odmenili sa jej. Chápete to? Ako môže človek človeku zobrať svedomitosť? Ako? Každý utorok a stredu cestujem týmto vlakom, v tomto kupé už dvanásť rokov. Predstavujem si ju, ako sedí na vašom mieste a má pootvorené oči. Nikdy ich nevedela otvoriť celé. Vždy iba tak napolo, a preto neustále vyzerala zasnívane. Každý, kto sa na ňu pozrel, akoby sníval, akoby sa ocitol niekde inde ako v tejto zasratej zemi plnej vrahov a darmožráčov.”

„Komu patrí ruka na jej ramene?”

„Mne.”

„Prečo..?”

„Aby som mal aj ja pocit, že som stále s ňou. Niekedy ma vedela veľmi nahnevať. Neznášala cigaretový dym a ja som jej ho vydychoval priamo do tváre. Vtedy odo mňa rýchlo odišla. Nechcel som, aby po každej debilnej cigarete zmizla. Doteraz neviem, prečo k tomu mala taký odpor.”

„Mohli ste sa jej na to opýtať.”

„Pokladal som to za banalitu. Viete, bol som iný, ako som teraz. Človek sa mení. Stačí jedna hlúpa vražda a človek začína uvažovať nad tým, nad čím predtým iba kývol hlavou.”

„Našiel sa ten…”

„Ten hajzel? Nie! Našla sa tam iba táto hlúpa taška. Keď ľudia umrú, majú svoje hroby, miesto, kde ležia a odpočívajú, navždy. Moja žena odpočíva v posranej igelitke. To je jej truhla a hrob. Je stále so mnou, iba keď fajčím, nie je. Teraz ju opúšťam ja. Nechcem, aby jej to vadilo tam hore, viete, v nebi, ona je určite v nebi, do pekla by ju nikdy nepustili. Chápete?”

Vlak prudko zabrzdil. Otvorila som okno a zistila som, že sa nachádzame vo Vígľaši. Ľudia húfne vystupovali, jeden druhého doslova vytláčali z dvier vozňa. Mladej študentke vypadla z kabelky peňaženka. Nevšimla si to. O pár sekúnd jej na rameno niekto položil ruku a podal jej ju. Otočila som sa dovnútra kupé so slovami: „Mali by sme ísť, aby nám neobsadili…” Zmizol. Opäť som sa vyklonila z okna a hľadala ho v dave. Nemohla som ho nájsť. Zobrala som si so sebou veci a vystúpila z vlaku. Ľudia bežali k autobusu, akoby tam niečo dávali zadarmo. Rozhliadala som sa po okolí stanice. Odrazu sa mi na neho všetci podobali. Otáčala som sa na zvuky, na hlasy. Pri tom točení sa na všetky svetové strany sa mi roztrhlo pútko na cestovnej taške. Rýchlo som sa to snažila nejako opraviť a zároveň sledovala autobus, aby mi neodišiel. Na ramene som zacítila niečiu ruku. Obrátila som sa a videla som pred sebou mladého chlapca, ktorý sa ma opýtal: „Potrebuješ pomoc?”

„O, ehm… áno, áno, ďakujem ti. Roztrhlo sa mi pútko,” snažila som sa byť stručná.

„Pomôžem ti s tým.”

Pomaly sme kráčali k autobusu. Ešte raz som sa obzrela na stojaci vlak, ale nevidela som ho. Iba nejakého muža, ktorý kráčal po koľajniciach pred vlakom.

V ruke držal igelitovú tašku, ale odlišnej farby a rozmerov. Zastal, pozrel sa do nej na pár sekúnd a pokračoval ďalej v ceste. Nastúpila som do autobusu a snažila sa identifikovať cestou neznámeho na koľajniciach. Vo výhľade mi však zavadzali ľudia, ktorí v autobuse stáli, pretože sa im neušlo miesta. Stala sa mi z neho len malá čierna bodka, taká, akou sme všetci. Zvrchu.

 

Každý z nás je baterkou… Niekto nás vybíja, a niekto nabíja…

 

 

 

 

Eva Nôtová – Kadlubeková

žije a pracuje v Lučenci,

romantička, ktorá už v Dotykoch publikovala

 

MARIANNA

 

Do mračien si drzo kreslí

mapy lesov,

v myšlienkach zažiari

a jeseň ju po celý rok

hladká po vlasoch.

Kam vstúpi, sčervenie,

a tam, kde ešte nebola,

sa chvíľu zdrží.

Sotva ju nájdeš,

ak čakáš,

že ti vráti popísaný štvorlístok,

z ktorého ostali

len bodky za vetami,

cez ktoré ťa môže čítať

iba slepec.

I ja čítam, po hmate

– nevidomá – oranžová.

 

 

POPISNÁ

 

Povedali mi, že nikotínu

je najlepšie za dverami,

od ktorých nemám kľúče.

Na dne pohárika

však ostala ešte kvapka…

… a mňa hladká iba teplo v papučiach

s brmbolcom od starej mamy.

Konečne sa aj susedia prestali hádať.

Ešteže hymna spasila dnešný deň.

Stále hľadám

Mikuláša a soby na nebesiach,

ktorý mi prinesie cigaretky,

lebo som bola dobrá,

aj keď je iba november

a ja som si poliala nočnú košeľu

horúcim voskom. Dušičky.

Voňajú vianočnou kapustnicou…

Pouličná lampa

ma prerezala na 58 dielikov

– čítala medzi riadkami –

zabudla, že máme žalúzie.

Keby som ostala v celku,

bola by som iba pre teba!

Ale po troch rokoch

po prvýkrát cítim absťák.

Bolí ma všetkých päťdesiatosem dielikov

a každý jeden potrebuje fajčiť.

Viem, že odpoveď nájdem

v sedemdesiatej siedmej komnate,

ktorá je síce otvorená,

no nemôžem do nej nazrieť.

Predpokladám, že sobom

dnes ktosi vypustí dušu

priamo pod naším oknom,

alebo aspoň Mikuláš

bude potrebovať

tankovať trochu becherovky

(veď do decembra je ešte ďaleko).

Aspoň mi v „slabej” chvíli prezradí,

čo dostanem pod stromček.

Keby deti vedeli,

aké mám známosti,

zohnali by mi…

Ja viem, som sebec, som slaboch,

som strašiak v cigaretovom poli

a plaším pevnú vôľu!

 

 

POSLEDNÁ

 

Až teraz vidím

v tvojich vlasoch

                           pučať ruže.

Za tebou pôjdem, v máji,

lebo vždy sme sa milovali.

Ale najviac dnes!

Trochu prikrčení,

trochu zhrbení

tesne vedľa seba…

Je nás veľa, odrazu…

Už iba vietor to čosi

do hustých šedín

                            šepká…

Tajomstvo v bielych

                             prameňoch

si odnášaš

a nám nemým

odpovieš kvetmi…

 

 

 

 

 

MONIKA RAČKOVÁ

píšem, maľujem aj na sklo, učím a snívam

 

 

LC

 

S radosťou sa brázdim a táram

ulicami mesta.

Chodím do servisu pracujúcich zaľúbencov,

vlečiem so sebou 100-kilovú brúsku.

Namýšľam si, že som terminátor

so svalmi tehotného vrabca.

A potom, už len tak, ukladám na chodník

bosky bozky…

Zachytávam bielymi chĺpkami

uličnícky prach… zo zlata…

telenovelu o hudobníkoch.

Stretla som igelitových ľudí

– bez vedomia –

zazvoním o chodník.

Aj tak viem, že ho prepijú…

 

 

                                                                                             

EKOLOGIKA

 

Žraloky

sa starajú o duševné zdravie,

oduševnene hlásajú slobodu.

Do ozónovej diery,

ktorú sme stvorili,

otlačili sme dlane.

Určili, pokiaľ bude

siahať nebo.

Stačí trinásť poschodí.

Vyššie sa pešo nechodí…

… a tak sme stvorili

rakety.

 

                                                                                             

… W W W …

 

Zbieram do zbierky

zopár golierov,

mám ich v diári.

Chce sa mi zomrieť v mojej posteli.

Už sa mi nechce vstrebávať slovíčka.

Cinkanie skla spod Boba Marleyho…

Teraz to vnímam, som iná, čudná,

nespôsobná k životu medzi svorkami… držím

otvorenú ranu… rozďavených papúľ sa nájde dosť…

 

 

O TEBE (MP a EM)

 

Vonku je

najmenej mínus tristo…

…kým nepopustí, neobjímeš ma,

viem to, isto.

A možno ani potom

nebude teplo…

možno už nikdy.

Vločky sa spúšťajú

… s hocikým

… sú bledonahé na posteli.

Chcem sa toho zbaviť.

Spomienka na mikrotén ma ťaží.

Aké by bolo keby ?

Keby…

 

 

 

JAROSLAV SZABÓ

Vlastný životopis

Narodil som sa 10. 9. 1983 z dôvodu, aby som vo voľnom čase žil!

Teraz teda žijem a študujem herectvo v Bystrici, lebo som sa narodil – to je dôvod.

Keď doštudujem, plánujem ďalej žiť, aby som časom umrel,

pretože nemám možnosť narodiť sa druhý raz, kým neumriem.

A teraz už nejdem ďalej písať, lebo musím ísť žiť!

 

 

TAJOMNÉ ZNAMENIA

 

            Vonku sa už nedá svietiť, normálne sa že nedá, no. Veď je zima. Bunda, čiapka, rhukavice – palčháky, šála, gate a sakra tenisky, čo sa v nich šmýka a po chvíli aj mokro je do na dnuka v nich. V kostoloch je nuda, tak povedzte mi kam, ak nie do krčmy ?

Ľudia v krčmách voľne pohodení pijú poldecáky tvrdého chľastu. Na tomto sa pravdepodobne nikdy nič nezmení, mení sa len, čím to zapíjajú: kofolou, sódou, vodou či čím. Zúbožená herecká partia ochká v kúte pohostinstva nad bolesťou hláv. Niet divu a niet ani niva – syru, chlebíka kúska, salámky troška, hocičoho jedlého niet – je štvrtok.

„Aj keď bez peňazí, máme krásnych sedem dní v týždni.”

„Keby sme tak mali na dva litre vínka, to by ma napravilo – istotne. Hmmm, Orešanské červené!” Podotkne Haši, pričom sa mu obracajú oči a chuťové poháriky. Ako to už býva v slušnej spoločnosti zvykom, niekto reaguje na poznámku poznámkou. Tentoraz je to priaznivec športu a víťaz všetkých recitačných pretekov základných škôl na Slovensku, jeho excelencia sám nesolventný pán pátos El Jakabisko:

„No ja by som aj zjedol dačo. Pokojne, že hej! Naozaj by nevadilo ujovi, keby spapal niečo dobré. Ďobe mi ďateľ do hlavy, ááááá, už to nevydržím. Klobásku by som si dal…”

Po trápnej chvíli ticha El Jakabisko rozpráva nemenej trápny príbeh:

 

„Musím vám porozprávať, normálne, že skoro by som bol aj zabudol, dobre, že som si na klobásku spomenul. Poviem vám, čo sa mi snívalo v Anglicku. Som tam bol s Mosáčom na jahody teraz v lete. Táááákáááá farma, táááákéééé jahody a táááákíííí debili z Ruska a kadejaká iná háveď z východu, včetne nás samozrejme. Všetci tam pokope uťapkaní, aby sa šetril priestor. Mali sme také karavany tam riadne k dispozícii, to ako na bývanie, a poschodové postele tam boli vo vnútri a všeličo iné zlé ešte tam bolo okrem toho. Ale nejde o toto, lebo o toto ide. Normálne ti v noci spím. Viete, že ja mám problémy so spaním, že neviem spať, ale taký som bol zrobený, že som spal. No, tak ako spím, sníva sa mi, že mám taký posledný maličký kúsok klobásky. Riadne, ale že taký malilinký kúštiček. Teším sa na klobásku, hladkám ju, šanujem si a tu zrazu príde buldog. Chápeš? Riadne to ako ten pes buldog príde a kuká na mňa, ja naňho kukám, on kuká na mňa, ja naňho kukám, on kuká na mňa, reku, čo kukáš, pýtam sa. Chcem tú klobásku, vraví buldog. Skoro som umrel tam, riadne kolaps nielen srdca, ale aj organizmu, že buldog na mňa rozpráva v Anglicku a ešte k tomu po slovensky. Bolo mi ho ľúto, psíky mám rád, ale no nedalo sa pomôcť. Vravím mu, keď už som sa trochu spamätal: Počúvaj! Buldog! Nemôžem ti dať klobásku, lebo to je posledná. Chápeš? Nemôžem, veď som v Anglicku, tu nemajú takú, nedám ti. A ten buldog na mňa vypleštil také divné okále, že vraj ak mu nedám tú klobásku, tak mi zahryzne do „ksochtu”. Skúšam teda ešte raz vysvetliť mu, myslím si: NEPOCHOPIL. Počúvaj ma sem. Nedá sa mi zriecť klobásky, veď uznaj a pozhovej s hryzením. Hocikedy by som ti klobásku dal, taký som ja človek, ale teraz to fakt nejde, musíš pochopiť. Nedá sa nič robiť, nejde s tým pohnúť. Vtedy ma trošku zamrazilo a už som vedel, že je zle. Vedel som to preto, lebo buldog spravil ešte divnejšie okále na mňa a tak sa trošku prikrčil pri zemi. Kukám, pripravujem sa, že chytím švih, keď zaútočí na mňa – UHNEM SA! Ale nestihol som. Drapol mi po „ksochte” a ja som tak prudko trhol hlavou, že som sa strepal, medzi postele. Úplne zdesený som bol z toho. Hrozný zážitok. Naozaj nikomu na svete neprajem takéto stretnutie s buldogom. Z očí do očí buldogovi hovoriacemu už nikdy viac sa nechcem ocitnúť.”

 

Automaticky sa do debaty zapája Mosáč, bezprostredne potom, ako Jakabisko ukončí svoje rozprávanie:

„On tú posteľ úplne rozmlátil a potom posledné dva týždne spával na zemi, debil Jakabisko! A si ho mal vidieť, ako čumel z tej medzery. Doteraz to mám pred očami. Sa smejem na tom stále, keď to vidím. Tie očiská jeho mimozemské.”

„No, musím uznať, kritický sen to bol, ale ja vám poviem, čo mne sa snívalo.”

Nie je možné rozpútať rozhovor, do ktorého by sa nedokázal zapojiť Jerži. Je to tak z dôvodu toho, že Jerži prežil všetko a prirodzene aj vie o úplne všetkom – minimálne svoje.

 

„Tak mne sa snívalo, že sme boli skoro celá škola na takom ostrove, bol to divný, taký malý ostrov. A na tom ostrove každý niekde s niekým býval. Niektorí mali také tííípííí, iní chatrče alebo zruby. Ja neviem, kde som býval, ja som asi skvošoval ako obyčajne, ale viem, že Jakabisko býval s Hašim. Bývali v kamennej chalupe, trochu, teda sčasti zakopanej v zemi. Bola zakopaná do takého kopca, tak trčal von vlastne len kus a predné okná. Neboli to zasklené okná. Len diery. No! A na tom ostrove bola odparkovaná veľká loď, ona tam totiž stále kotvila, neviem prečo. A na tej lodi sa každý deň odohrávali súboje na život a na smrť, bili sa tam všetci zásadne so všetkými a bili sa až dovtedy, kým sa tá loď nepotopila úplne do mora. Najzaujímavejšie na tom bolo, že tá loď tam bola každý deň aj napriek tomu, že ju deň predtým potopili a boli tam aj tí, čo umreli v predchádzajúci deň, takže sa to stále takto opakovalo. No a ja som niečo potreboval od Hašiho, a tak som ho hľadal po tom našom tábore. Nenašiel som ho nikde, ani v chatrči. Nikto tam nebol, len na Hašiho vankúši bola položená veľká stokorunáčka. Bola veľká, zelená, ako tie, čo bývali kedysi. Napadlo mi potom, že zašiel do krčmy, tak som zbehol, či nie je tam. Nebol! Bol tam len Jakabisko, spitý jako doga, tak sa ho pýtam nasledovne:

„Hej, Jakabisko, nevieš, kde je Haši?”

„Neviem, už pár dní sa neukázal.”

„Neuniesli ho? Nevieš, či niekomu našiel prachy?”

„Neviem, ale ja som mu nechal prachy na vankúši, pretože som na jeho telefóne potreboval aktivovať klipko, aby som ti mohol zavolať.”

 

„A potom som sa zobudil, takže neviem vôbec, čo je s Hašim. Ma to mrzí, lebo sa bojím oňho. A teraz mi povedz, chápeš takýto sen? Mi povedz, či chápeš takýto sen, more? Lebo ja som sa už len prehadzoval celú noc, čo som sa bál, čo je s Hašim. Som sa bál, tak som sa bál, od strachu som sa bál.”

„Díky, kamoš, ale nemaj strach, ja som určite v poriadku, len som sa niekde zašil s domorodcami.”

El Jakabisko, aby opäť upútal pozornosť a ostal v centre diania ako človek s najšialenejším snom, musí reagovať:

„Hmmm, masaker, Jerži, masaker, ale toto počúvaj!”

„Ocitol som sa na kopci. Strašne strmý kopec to bol. Nie normálny. Strmý! Chápeš? A mal som cez plece prehodenú obrovskú reťaz. Strašne ťažkú, také veľké oká mala. Obzerám sa, lebo som sa chcel zorientovať v priestore, že kde som a prečo mám tú reťaz na chrbte. Sa obzerám a napravo odo mňa Jozef Adamovič, tiež s takou reťazou a ťahá ju hore tým kopcom. Vravím si, tak asi ťaháme. Tak som sa zaprel, ťahám, ťahám. Strašne ťažká bola a vôbec som nevedel, prečo ju musím ťahať. Tak som trpel, ale asi tak o hodinu už som naozaj nemohol. Kukám naňho, on stále ťahá, ani unavený nebol, alebo čo. Hovorím si, vydržím, potiahnem, vydržím. Ťahám, ťahám, potom sa mi začali nohy podlamovať, celé telo mi vypovedalo, ostal som zronený, celkom prikovaný k zemi.

Pozriem mu do očí a vravím:

„Pán Adamovič. A prečo my ťaháme tie reťaze do toho kopca?”

„Musíme!”

„Aha.”

No, keď musíme, tak musíme. Ťahám teda ďalej a takto celú noc. Ráno som sa zobudil taký zrobený, že som ani nevládal ísť do školy. Normálne som ostal doma.

 

Samozrejme, Jerži sa len tak ľahko nevzdáva, tiež chce získať titul M. N. S. (Majiteľ Najšialenejšieho Sna).

„Týýý vole, morda riadna, to ťa ľutujem. Ja tiež mávam také sny, že celú noc niečo robím. Najhoršie sú tie, keď celú noc behám, to som potom ráno taký vysilený, že ani nevstanem. Alebo keď padám. Ja mám totiž neskutočný strach z výšok, normálnu fóbiu. Ja vyššie od štvrtého poschodia nedokážem prísť ani len k zábradliu na balkóne. A keď sa mi sníva, že padám niekde z nejakej výšky, to je normálne nočná mora. Riadne ma strhne zo spánku ešte skôr, ako dopadnem a chvála bohu, že ma strhne, lebo keby som dopadol, tak istotne umriem, alebo čo. No nie o tom som chcel. O toto ide:

 

„Mne sa snívalo, že som videl nejaké mesto z vtáčej perspektívy. Vravím si, fasa, zalietam si, zobudím sa, dobre bude. Len stále som mal ten blbý pocit, čo keď odrazu zabudnem lietať a padnem dole na zem. Panika ma chytila, začal som sa metať, a tak som sa ocitol v obrovskej vile. Fatálne veľká bola. Celá mramorová. A do na dnuka v nej taký vysoký chlap v dlhom čiernom plášti. Celý plášť kožený a chlapík mal na hlave aj taký veľký čierny kožený klobúk, že mu ani nebolo vidieť do tváre. Celý bol v čiernom, aj také čižmy čierne mal kožené a niečo zvláštne signalizoval hlavou. Vtedy som si všimol, že on je vlastne nemecky hovoriaci a že tou hlavou riadi obrovského hada. Mohol byť hrubý asi meter a dlhý aj dvadsaťpäť. Možno viac. Ja neviem, nemám odhad, keď spím. Ten had sa na mňa zameral a začal okolo mňa krúžiť. Úplne ma obkľúčil a hlavou tesne prechádzal popri mne a hrýzol, stále hrýzol a tesne ma míňal každým hryzom. Ten nemecky hovoriaci ho riadil a zjavne sa vyžíval v tom, že sa bojím jak sviňa toho hada. Toto robil ešte dlho so mnou, až potom ho to prestalo baviť a nechal toho hada, nech ma kúsne do nohy. Si predstav, že som ani nohu nemal. Kuknem dole a celá noha v hadej papuli. Našťastie presne tak ma kúsol, ako mi chňapol nohu do papule, trafila sa mi presne medzi tie dva jedovaté zuby, takže som nebol otrávený. Horšie však bolo, že som schytil stihy, že ma začne zaživa tráviť a to keby som si teda mohol vybrať, nechám sa tráviť za mŕtva. Je to schodnejšia cesta. Keď už to vyzeralo celkom so mnou beznádejne, spomenul som si, že mám nožík. Som ho vybral a švac mu do oka. Hneď ma pustil a riadne začal kňučať, poviem vám, počuť hada kňučať, to je zážitok. V tej chvíli sa na mňa zameral ten v tom čiernom plášti. Odhalil oči. Ja som oči neskrýval. Kukali sme si do nich a ja som sa cítil ako hrdina, že mám navrch. Že som mu hada porazil. Vtom on niečo zašomral nemecky a ja som sa opäť ocitol v tej vtáčej perspektíve, aby som videl, ako sa kopa ráznych oblúd a príšer strašnou rýchlosťou rúti k vile, kde som akože mal byť ja. Také boli tie príšery odporné, až mi naskočila husia koža z nich. Vedel som, že toto nezvládnem. Nemal som šancu, to mi nikto nemôže vytýkať. Tak som sa zobudil radšej. Nie som veď debil s takým tým všetkým tam bojovať a sám, celkom sám, pritom sám.”

 

Znenazdajky sa nasral kolega, veľavážený pán Krawa, viceprezident pre depresiu a jej priľahlé oblasti, aby prehlásil:

„Viete čo, chlapci, už mi s tým leziete na nervy. Kto to tu má počúvať tieto vaše príbehy? Prestaňte chľastať a nebudú sa vám snívať kokotiny, čo vám mám povedať?”

„Si jebnutý, sa s tebou nedá už ani sedieť normálne. Ako keby ty si nepil,” reaguje Jerži primeranou podráždenosťou jemu vlastnou.

„Pijem a nesťažujem sa.”

„Tak pi!”

„Nemám, čo!”

„Tiež to tak vidím, že dnes sa asi nebudú snívať kokotiny nikomu z nás, páni.”

„Ale tie dva litre toho orešanského by ma napravili,” opäť poznamenal Haši.

Po ďalšej trápnej chvíli ticha sa rozletia dvere krčmy, aby vstúpil ON, Himen, Lumen a ešte aj iný hrdina Mihula.

„Čauko, chalani.” Dorazil z ničoho nič, ako blesk z jasného neba. Majster Mihula, priateľ školy a absolvent korešpondenčného seminára o modelovaní lietadiel a kontroly závitov v šróbach a skrutkách. Takýto náhly šok nikto neočakával, bolo to ako sen, kto by to bol povedal, že práve teraz, práve dnes príde Mihula?

„No čo kukáte na mňa ako teľce? V poslednej dobe mávam také divné sny, tak poďme chytro na víno, nech sa nám lepšie zaspáva.”

ZAZNELO ZBOROVÉ ÁNO A TO JE DEFINITÍVNY KONIEC!

                                                                      

 

 

 

JOZEF TRTOL

Býva v Kalinove,

učí na Gymnáziu B. Slančíkovej – Timravy v Lučenci

 

NESPEVAVEC

 

Čo si to chcel

hrdelným hlasom

preklenúť

krídlom zatieniť

čo v sebe vyloviť a nájsť

čo nadobro stopiť

po všetkom iba šelest

žiadne stopy

nádejou v tomto mrení

páperne – jemné

chytateľné telo ženy

 

 

BEZ NÁZVU

 

Všetci sme svorne

umaštaľnení

za rebrinami natlačené

sená seba

a válov vylízaný

bez ostňov ovsa

mostiny podostlané

slamou snáh

prestupujúcou do hnoja hojnosti

všetko to hrabeme kopytom

z nohy na nohu

raz vľavo raz vpravo

vo vlastnom boxe

a konský vlas

vrezaný v hranole, v doske

v nás….

 

                                                                                                        

X X X

 

Tlkoty sŕdc

utopené v dupote kopýt

srsť a koža v zášklboch

už sa nedá slovom opiť

keď hlúpo zozadu od tyla

pristupuješ k hlave koňa

do oka tupo tieňom

mu vhupneš

až vyhodí zadkom

švacne chvostom

zhrozene mykne šijou

aby striasol nepokoj

z tela

do okna teraz už tvojej

vystrašenej tváre…

 

 

DOSPIEVANÉ

 

V záhradnom kúte

slnečným lúčom pricviknuté

mŕtve

absolútne ľahulinké

telo spevavca

pierko nadvihované vetrom

ako jeho posledná pieseň

z poodchýleného zobáka

rozliata v tráve

navštevovaná už len mravcami

a muchami

ich nôžkami rozmrvená

nadobro dospievaná….

 

 

 

 

 

ĽUBOSLAVA ZDECHOVANOVÁ

žije v Lučenci, citlivá mladá žena, píše, spieva, maľuje

 

VEČER

 

Je ticho.

Spieva drozd.

Blíži sa Jána

a svet ľalií

nám hrá

Ódu na radosť.

Noci padajú viečka,

v akých snoch

tmu prečkáš?

 

Či skrotíš hriech,

či iba bolesť?

 

Máš veľa,

ak máš ruky holé.

Zopni ich.

 

 

JEDNOOKÁ BIELA LABUŤ

 

Som jednooká biela labuť.

A ty si moje

druhé oko.

Padla som

prehlboko,

až na dno

vypusteného rybníka.

Až k hlasu kuvika.

Ale ty si moje

druhé oko.

A s tebou

vzlietnem

prevysoko,

raz k nohám anjela.

Tam budem

navždy

oblečená

dobiela.