Rozhovor s Jozefom Marcom

VRCHÁRSKE PANOPTIKUM PODĽA JOZEFA MARCA

 

Predstavujeme prozaika, neúnavného tuláka po kysuckých lazoch, zberateľa magických príbehov a rozprávača Jozefa Marca z Čadce…

 

Jozef Marec sa narodil 19. apríla 1958 v Turzovke. Po skončení turzovského gymnázia študoval na Lekár­skej fakulte Univerzity Komen­ského v Martine, promoval s udelením Ceny rektora UK. Od svojich absolventských čias pracoval na detskom oddelení nemocnice v Čadci. Je autorom 16-ich odborných prác, prednášal na regionálnej i celoštátnej úrovni, niektoré jeho odborné materiály boli publikované v odbornej tlači. Venoval sa aj proble­matike klinickej farmakológie a antibiotickej liečbe. Angažuje sa v komunálnej politike. Je vášnivým turistom, ochran­com prírody a amatérskym fotografom. Doposiaľ mu vyšli 4 beletristické knihy próz.

 


O knihe Bimak:

 

„Jozef Marec je mimoriadne plodný autor. Od vydania jeho prvotiny uplynul akoby len bimaček času, a už máme – takmer prorocky: do roka a do dňa – opäť možnosť ponoriť sa do príbehov, ktoré sú úzko zviazané a prepojené so životom kysuckých vrchárov, sedliakov a ich súženiami, boliestkami, ale i úštipkami malých radostí a nepatrného šťastia. Príbehy autor zaradil pod súhrnný názov Bimak, čo by do istej miery mohlo určovať, či aspoň napovedať, že teraz sa azda tvorca sústredí na väčšiu plochu a zaberie širší diapazón kysuckej krajiny, než tomu bolo v jeho debute.

Marec však ostal verný svojmu prostrediu a svojmu vlastnému jazyku, čo ja osobne vnímam ako pozitívny moment v procese budovania a kryštalizovania si vlastnej poetiky a výpovede.

Pôvodné „bimačkovské” panoptikum sa opäť rozšírilo a zhutnelo. Pribudli nové postavy, nové osudy a ešte sugestívnejšie a mámivejšie príbehy, ktoré k čitateľovi prenikajú ani čoby spoza opony čias… Rozprávač je uchvátený a úprimne vnorený do starovekých príbehov z kysuckých lazov a tak sa snaží vplývať i na čitateľa. Autenticita a priamosť, s akou sa púšťa do literárneho spracovania rozprávaní, povier a povestí, vyrozprávaných a tradovaných konkrétnymi, ale aj bezmennými ľuďmi – obyvateľmi láskavo-drsných kysuckých kopaníc, je niekedy až obdivuhodná.

V poviedke Hora, noc a samota rozprávač zreteľne odhaľuje mnoho, keď tvrdí: „Čo sa človek napočúva pri zbieraní starodávnych príbehov o všelijakých prapodivných bytostiach, čo prebývali kde-kade po horách. Ožívali padnutím súmraku a kohútí spev ich na brieždení zaháňal naspäť do brlohov. Ľudia na noc pevne zahašpili dvere, mocné dubové, s mohutnými zoporami a gabali sebe pekne doma. Kto by sa plahočil v noci horami len tak nič po nič?”

Je evidentné, že z prózy vanie istý odor magických kúziel a bosoráckych fígľov, ktoré autor upravuje po svojom, a nestráca pritom zmysel pre mieru a moment prekvapenia. Kto by si bol pomyslel, že na – prvý pohľad – biednych, chladných a nevľúdnych Kysuciach bujnejú osudy a príbehy, ktoré až zanášajú dych? Jozef Marec mieša kúzla s realitou v pomere, aký patrí k danému príbehu, ľuďom, miestam. Ponášal by sa hádam viac na alchymistu, keby nebolo však zrejmé, že mu ide v prvom rade o človeka: „Ale najväčším bohatstvom je náš človek, vrchár, jeho životné cesty a jeho duchovné dedičstvo. Veď uznajte, že v takom nevšednom kraji museli byť aj ľudské osudy nevšedné na mnoho spôsobov. A všeličo do nich zabŕdlo, všeličo, čo nebolo v biblii a panko to nevedel vysvetliť.”…

Prvoradý je teda človek. Marec mu raz s láskavým spôsobom zvýrazňuje kontúry dobroty, lásky a ľudskosti a neraz priam až glorifikuje, inokedy drsným, naturalistickým jazykom bezmála až zmetá pod samú zem… Autor sa akoby sám videl v predobraze svojho ľudu a dáva tušiť istú atavistickú špirálu času, večnú metafyziku, ktorá ho usvedčuje, že i v ňom, v nás, ostáva po našich predkoch nejeden bimaček, či poriadny bimak zdedených tušení… Staré príbehy sa zdajú byť neraz mŕtve a zabudnuté, no Jozef Marec nás presviedča, že si ich stále – často nevedomky – nosíme v sebe, vrčia a tuľkajú sa nám pod kožou, mrvia sa v krvi.

V paradoxe je ukrytý zmysel mnohých hľadaní a neistoty. Život je na kontrapunktoch asi vystavaný. Pôsobivý kontrast vanie i z poviedky Človek človeku:

„Snehu bolo už dávno vyše pása statnému chlapovi a stále ho pribúdalo. K večeru by sa už musel brodiť po pazuchy a nezdalo sa, že by chcel prestať. Človeka pri pohľade na zlovestné húľavy kacírsky napadlo, prečo z takej temnej oblohy padá biely sneh? Kde nastáva tá metamorfóza farieb, ktorá z prepestrého sveta vytvorí monotónnu bielu záľahu?”

Nuž, domnievam sa, že tak, ako sa rojí bieloba snehu z húľavných mračien, takisto je možné, že niekedy stačí len bimak z poznania na to, aby sme v sebe objavili snahu a silu chápať… Napokon, nie všetko dôležité musí zákonite vyzerať vznešene.”    

                                                                                                Marián Grupač

 

 

 

Debutoval si pomerne neskoro. Dnes už máš na rováši štyri prozaické knihy a dotlač svojho debutu, po ktorom sa na Kysuciach len tak zaprášilo. Bol si svojím úspechom zaskočený, alebo ako to vlastne bolo?

 

     Debutoval som v beletrii ako 44-ročný a asi to tak muselo byť. Potom to však bolo ako sopka. Prežil som v živote ťažkú krízu a potreboval som sa zorientovať. Začal som chodiť intenzívne po horách, rozprával som s ľuďmi, čo tam žijú, a pozorne ich počúval, pospomínal na zážitky z detstva a zrazu to akosi tak prišlo. Zdalo sa mi, že by bola škoda, keby ten starý vrchársky svet upadol do zabudnutia. Napísal som prvú poviedku, veď vieš, Baladu o hadej žene. Spracúval som tie staré temné príbehy, pospájal viacero dejových osnov, využil znalosti dobových reálií, folklóru, etnografie, nárečia, histórie a, pravdaže, aj lokálne prírodne pomery a osídlenie. Samozrejme, sú príbehy, ktoré sa nikdy naozaj nestali, vymyslel som si ich. Mnohé z toho, o čom píšem, som ešte zažil ako dieťa. Myslím, že ten debut, o ktorom hovoríš, bol taký úspešný preto, lebo v ňom bolo veľa autobiografie. Mnohí moji vrstovníci, aj starší čitatelia sa tam jednoducho našli. Aj oni mali podobné skúsenosti ako ja. Pásli sme kravy, zažili sme driapačky peria, kde sme sa o tých strašidlách napočúvali až-až. Pamätám si na mnohé malebné postavičky, také vďačné „típky”, akých dnes už nevidno. Veľmi ma teší záujem čitateľov, mám už svoj stály čitateľský okruh. Čosi ako fa(j)n klub. Je to príjemné. Vydal som štyri knihy poviedok, jednu malú knižku úvah, esejí, článkov so zdravotno-spoločenskou problematikou. V publikácii o obci Klokočov, ktorá sa stala Knihou Kysúc 2004, som uverejnil vyše 100 strán etnografického a literárneho materiálu, ktorý som osobne zozbieral po vrchoch, mám spoluúčasť na pripravovanej veľkolepej publikácii História turzovskej farnosti, ktorá vyjde onedlho.

 

Tvoje knihy sú tematicky, časovo i priestorovo príbuzné. Píšeš o miestach, ľuďoch, ktorých dôverne poznáš. Podľa mňa si ale k svojim literárnym hrdinom veľmi láskavý, niekedy až príliš zhovievavý. Ako to vnímaš ty?

 

Láskavý a zhovievavý? Tak to si jeden z mála, ktorý mi to povedal. Milo si ma tým prekvapil. Možno podvedome áno a mám radosť, že si to medzi riadkami našiel. Lebo opak je skôr pravdou – kritizujú ma, že píšem o samých zlých ľuďoch, že používam veľmi drsný, až nevhodný jazyk. Snažím sa byť k svojim hrdinom spravodlivý a objektívny, snažím sa chápať ich v kontexte toho ťažkého, až krutého života, ktorý žili a ktorý im nedal zadarmo ani jeden zemiačik. Mám tých vrchárov veľmi rád. Mnohí z nich sú predobrazom mojich postáv. Myslím, že ich náturu dobre poznám, prototypom mi bol môj skvelý otec. Mám veľa vrchárskej krvi.

 

Si spisovateľ, no v občianskom, civilnom živote ešte vykonávaš svoju lekársku prax, pracuješ ako zástupca primátora, si poslanec regionálneho parlamentu VÚC… Ako to všetko stihneš? A prečo píšeš?

 

Kedy sa človek stáva spisovateľom? Ani si to ešte stále neuvedomujem. Nie som ani členom SSS.  Áno, mám veľa iných aktivít. Zabudol si ešte na strážcu prírody, vášnivého turistu, píšem aj do miestnych novín. Mám rodinu, deti a manželku, tí tiež potrebujú svoje… Ale vážne. Zistil som, že veľa času človek stráca pred televíziou a rôznymi jalovými debatami. Mám to šťastie, že všetko, čo robím, ma baví a napĺňa. Dokonca aj to, čo ma živí. Nič nerobím nasilu, do ničoho sa nenútim. Jednoducho robím veci tak, ako to cítim a ako sa mi chce. A prečo píšem? Písaním relaxujem. Milujem tie chvíle, keď som len sám so sebou a svojimi myšlienkami. Pustím si k tomu dobrú muziku a nechávam sa nimi unášať. Potom ich kladiem do „mašiny”. Je to taký môj súkromný svet, do ktorého niekedy potrebujem utiecť.

 

Píšeš o duchoch, strašidlách, bosorkách, ktorí žijú vedno s „reálnymi” ľuďmi z Kysúc. Z tvojich Kysúc. Nemyslíš si, že po takýchto sústach z tvojich kníh si čitateľ z Blavy alebo napríklad z Košíc urobí o dnešných ľuďoch z tohto kraja skreslený obraz?

 

Bosorky, strašidlá, svetlonosi, čierna a biela mágia, to všetko tu donedávna  veľmi úspešne fungovalo a v podvedomí ľudí z vidieka funguje dodnes. Akási kolektívna pamäť. Bola to pevná súčasť života, oveľa pevnejšia ako kdekoľvek na Slovensku. Ľudia tu mali „svojho boha”. Jeden bol síce na  Nebesiach, ale veľmi vysoko a ďaleko. Toto bolo oveľa praktickejšie. Nedá sa o tom nepísať, bez toho by bol obraz mojich hrdinov neúplný. Sterilný. V niektorých poviedkach možno čitateľ stráca tú pomyslenú deliacu čiaru medzi realitou a magickou fikciou. Bol to zámer, lebo život ľudí naozaj taký bol. Oni neriešili problém, či sú magické praktiky účinné, či nie. Bolo to ich duchovné dedičstvo, nazhromaždené počas storočí, a oni ho využívali. Nebolo to žiadne tmárstvo, ako sa to snažila dehonestovať cirkev. Bola to (a je) súčasť nášho kultúrneho odkazu. V dnešnej dobe sa to vytráca ako jarný sneh. Snažím sa zachytiť posledné zvyšky. A skresľovania obrazu sa nebojím, myslím si, že som malá ryba na to, aby som bol akýmsi „imidžmejkrom” Kysučanov. Napadá mi jeden príklad. Nech mi Záhoráci odpustia, ale koluje o nich po Slovensku dosť vtipov. Myslíš, že to má na svedomí Zuzka Zguriška?

 

Na Kysuciach rašia „spisovatelia” ako huby po výbuchu v Černobyli. Neobávaš sa devalvácie?

 

Devalvácie čoho sa mám báť? Toto naozaj neriešim. Nech si každý píše, čo chce, koľko chce a nech si to vydáva, ak má peniaze. Celkom príznačne dal si slovo spisovatelia do úvodzoviek. Myslím, že „spisovateľstvom” sa na Kysuciach nikto neživí. (Dá sa to na Slovensku vôbec?) Áno, máme tu takých, čo napísali jednu-  dve knižky a hrdo sa vyhlasujú za „spisovateľov”, ale to nie je môj problém. Mladá, tzv. spisovateľská obec na Kysuciach ma za spisovateľa ani nepovažuje. Hovoria o mne ako o regionálnom autorovi, tak nech ostane pri tom, netrápi ma to. Moje knižky ľudia kupujú a čítajú, to je pre mňa podstatné. Všetky štyri moje zbierky vrchárskych próz ilustroval akademický maliar Ondrej Zimka, kysucký rodák a veľký znalec tunajšieho života, ale aj literatúry vôbec. Ak by ho neboli oslovili, sotva by im bol prepožičal svoje neopakovateľné umenie. Nakoniec, nie je to len problém Kysúc. Dnes píše knižky kdekto, často za verejné prostriedky. Potom ležia na pultoch a nikto ich nekupuje. Politici, či všelijaké tzv. celebrity, veď vieš.

 

Čo čítaš? Ktorí sú tvoji obľúbení autori?

 

Na Kysuciach je však dosť aj kvalitných spisovateľov. Mám rád poviedky Dušana Mikolaja, prečítal som všetky tvoje knižky, rád čítam o prírode, ekologickú, historickú a spirituálnu (nie náboženskú) literatúru. Oslovujú má kratšie útvary, na rozsiahle romány nemám dosť trpezlivosti. Ani písať ich zatiaľ nemienim. Aj keď musím sa priznať, že už rok sa chystám prečítať Gogoľa, Dostojevského, Solženicyna. V poslednom čase čítam rozprávky z európskeho priestoru. Dobšinského, Němcovú, Grimmovcov, keltské a severské rozprávky. Nachádzam v nich úžasné veci! Predstavujú  oveľa viac, než len čítanie pre detičky na dobrú noc. Koncentrovanú múdrosť, tušenie súvislostí. Chcel by som o tom niekedy napísať.

 

Čo máš teraz „rozťukané” v počítači?

 

Momentálne sa nevenujem beletrii, ale publicistike. V počítači mám rozpracovanú esej o vode, nejaké reportáže z mojich potuliek v Beskydách, v hlave však nosím príbeh o turzovskej travičke – žene, čo otrávila sedem ľudí. Hotová Lucretia Borgia! Chcel by som vydať knižne vydať seriál o stromoch, ktorý minulý rok vychádzal na pokračovanie v regionálnom týždenníku.

Rozprávačské sloje Jozefa Marca

 

„Nazdávam sa, že viaceré nedorozumenia pri hodnotení literárneho textu povstávajú už z odmietania istých žánrov. Vzdelaný kritik vehementne prenáša na potenciálneho čitateľa svoje jednoznačné presvedčenie, že ten a ten štýl písania je už prežitý a všetko, čo ním autor vyjadruje, je hodné akurát tak na smetisko tzv. veľkej literatúry. Slovenská spisba medzi najväčšie nepatrí, a na najvyšší piedestál ju nedostanú ani najmocnejší kritickí predátori. Sympatickejšie mi je nechať existovať vedľa seba všetky žánre a žičlivo sledovať, čo zaujímavé, autentické nimi autori vyjadria.

Potešilo ma, keď sa redakcia Dotykov na mňa obrátila, aby som napísal pár riadkov o kysuckom prozaikovi Jozefovi Marcovi (1958). Mám k nemu blízko cez spoločný beskydský a javornícky kraj v susedstve severnej Moravy a južného Poľska. Od jeho prvej poviedky ma priťahuje tým, čo zaručuje próze dlhý život aj v elektronických časoch: záujmom o bohaté žriedla jazyka, o jeho rôznorodé nárečové hĺbky a parády ľudového jazyka. Tieto tvorivé východiská totiž akoby samočinne so sebou nesú aj ďalšiu dlhodobú záruku: prozaik si nepredchádza kritikov, ale od svojich literárnych začiatkov je priam geneticky odkázaný na to, aby rozprával príbehy ľudí. 

Príbeh nie je nič starosvetské ani v modernej literatúre. Stáva sa podobne vzácnym ako uchovanie genofondu pôvodných rastlín a stromov alebo bárs jeleňa žijúceho v lesoch karpatského oblúku. Jozef Marec vydal štyri knihy: Bimaček, Bimak, Urvisko a Vrstevnice. Všetky vyšli v tomto desaťročí v čadčianskom vydavateľstve Magma, v každej autor vytrvalo rozpráva príbehy zo svojho kraja. Ako hovorí o nich sám: Často sa ani nenazdáme, ako vzniknú z maličkej, nenápadnej trhlinky bolestivé zosuvy svedomia. Hlušinou a marasom zasypú ľudskosť a šľachetnosť, lásku a porozumenie. Ba čo horšie. Mnohokrát sa dožadujú ďalších obetí…

Cez toto médium sa, myslím, Marcova próza vydáva na svoju prvú cestu za čitateľmi mimo svoje Kysuce. Doma nachádza medzi nimi vďačnú odozvu. Sám som zvedavý, ako na ňu budú reagovať „mimo jeho regiónu” mladí čitatelia.”

                                                                                                                 Dušan Mikolaj

 

                                       

                                                     Jozef Marec – Gaštan 

(poviedka)

       Venujem Dušanovi Mikolajovi

 

Víchor lomcoval konármi bez lístia, čo sa holé a smutné vytŕčali proti nebu. Kývali sa z boka na bok, bičované nápormi teplého hučiaceho živlu. Obloha na západe zaťahovala biele fírhanky, ošklbané a vyťahané vzdušnými prúdmi, ledabolo ovisnuté nad obzorom. Holý hrebeň, či skôr plochý chrbát Kamenistého bol temný a ostro kontrastoval s modrobielymi, bujaro nariasenými vláknami oblakov, cez ktoré sa namáhavo predierali posledné slnečné lúče. Ako krásna nevesta ukrytá za závojom…

Línia obzoru bola ostrá a čistá, hoci unavené slnko už priťahovalo knôt vo svojom nebeskom lampáši a tiene boli dlhé ako súdny deň. A nebeský kotúč, čím viac sa blížil k tej ostrej čiare, tým viac rástol a bachratel a do zlatej tváre mu pribúdalo rumenca.

Panenstvo rozhrania neba a zeme sa zrazu narušilo. Štefan sa usmial. Po hrebeni cválal kôň, priamo k unavenému krvavejúcemu slnku. Cválal ladne, dlhými skokmi, akoby sa ani nedotýkal kopytami zeme. Hlavu mal hrdo vztýčenú a hriva mala farbu slnečných lúčov. Zdalo sa, že je celkom na dosah, hoci obzor bol ďaleko nad dedinou. Štefan sa započúval a priam mu v ušiach zuneli strieborné údery kopýt o tvrdú zem. Nemohol rozoznať tátošovu farbu, lebo aj obzor krvavel od umierajúceho slnka a v tej bronejúcej záplave všetko splývalo do rovnakého odtieňa. Len hriva bola svetlejšia, aj chvost, čo vial za ním ako za kométou.

Kôň sa priblížil k žeravému kotúču a Štefan mal chuť skríknuť na neho, zastaviť ho opratami, aby neoslepol, aby sa nespálil od slnečných lúčov ako bájny Ikaros. Ale ten sa jedným mohutným skokom ocitol odrazu v strede žiarivej gule, zaryl prednými nohami do zeme a zastal. Vetril, pohadzoval hlavou a hriva zrazu blčala ako plameň. Kôň tancoval na slnečnom pozadí svoj víťazný tanec, opojený krásou okamihu, posledné lúče sa odrážali na ligotavých podkovách a ako blesky týrali Štefanove oči. Bol uchvátený a očarený. S otvorenými ústami hľadel, ako sa kôň zrazu vzopäl na zadné.

„Slncový kôň, slncový kôň!”

Štefan si pripomenul prastarú rozprávku, v ktorej kôň so slnkom na čele svietil ľuďom v smutnej nočnej krajine. So zbožnou bázňou hľadel na fantastické divadlo. Keď sa paripa dosýta naposmievala slabnúcemu nebeskému hrdinovi, keď ju omrzela víťazná kavalkáda, vykopla zadnými nohami slnku rovno do tváre. Padlo zranené za temravejúce hory, do nekonečných šírav vesmíru a jeho krv vystrekla po oblohe. Kôň pokračoval ľahkým galopom vo svojej ceste po obzore, akoby sa nič nebolo stalo, a človek ho  sledoval so zatajeným dychom. Už  mu žiara slnečných lúčov neprikrášľovala  farby. Mal tmavogaštanovú srsť, svetlú hrivu aj chvost, aj gamaše nad kopytami. Odrazu sa obzor skončil, no nádherný žrebec nezaváhal. Odrazil sa k poslednému skoku, ale na pevnú zem už nedoskočil. Zdalo sa, akoby plával vo vzduchoprázdne. Ladne hrabal kopytami, hriva a chvost mu viali vo vesmírnom vetre. Štefana zrazu premkol strašný strach, že sa stratí v tých nekonečných hĺbkach…

Prebudil sa spotený ako myš, nahlas dychčiac od hrôzy a chvíľu mu trvalo, kým začal vnímať skutočnosť. Sedliacku izbu, ranný chlad a starého vypelichaného kohúta na hnojisku, ktorý zachrípnutým hlasom zvestoval ráno. Posadil sa prudko na posteli a udrel si bedro o peľasť, čo trčala nad vyležaný slamník. Celkom prebratý nahlas zahrešil a prehrabol si prstami dlhé mastné vlasy.

Gaštanový kôň sa mu tej noci nezjavil vo sne prvý raz. Vídal ho už niekoľko rokov. Vynáral sa z najtajnejších hlbočín spánku, z nepreniknuteľných húšťav jeho prostej duše, kde bolo miesto len pre kone. Akoby bol spojivom medzi konským a ľudským svetom, akoby prinášal Štefanovi neznáme posolstvo. Odrazu len pricválal a bol tu. Zaryl kopytami do zeme a pohodil párkrát nádhernou hlavou, aby sa mu cvalom rozviata hriva uložila spôsobne na mohutnej šiji. Lesklá, skoro medená srsť bola jemná a nestačila ukryť mohutné svaly, čo sa vlnili na širokej hrudi a pevných nohách. Pokračoval ľahkým poklusom, vychutnával pohyb, cvalom sa pustil cez rieku, roztrieštil ju na dúhové fontány, čo vystrekovali spod kopýt, hrajúc všetkými farbami svetla. S hrdo vztýčenou hlavou a chvostom cválal vznešene ako konský boh – Vládca, potom stiahol uši dozadu, natiahol krk a pod jeho tryskom dunela zem. Rútil sa ako blesk naskrz Štefanovým snom, aby vzápätí prešiel do parádneho kroku, hrdo dvíhajúc nohy. Nozdry rozšírené vzrušením sa chveli a boky sa mu prudko nadúvali, mohutne nasávajúc povetrie. Zlostne pohadzoval hlavou, lebo dlhá hriva, zlepená potom a zmáčaná vodou, mu padala do očí. Bol taký úctyhodný, že sa človek v spánku nevdojak prikrčil, aby ho nezasiahli obrovské kopytá. Potom zmizol, tak ako prišiel. Až donedávna, vlastne až do tejto noci sa prehliadka konskej krásy opakovala navlas rovnako. Ale teraz sa vybral kdesi za obzor a padal do nekonečných diaľav vesmíru. Keď si to snívajúci muž uvedomil, znepokojilo ho to.

„Ach, čo tam! Také chujoviny! Babské drísty!” zaháňal obavy a radšej sa vybral do maštale oriadiť koňa z mäsa a kostí, čo hladný netrpezlivo búšil do mostín a nespokojne fŕkal. Taký tmavý pejo s čiernym chvostom a hrivou, veľký a ťažký, spoľahlivý a robotný, keď, pravda, dostal načas svoje futro do sajdoka a dve vedrá čistej odstátej vody. Mal chudák ďaleko od nočného návštevníka, ale Štefan ho mal po každom takom sne ešte radšej. Akoby  sa mu trochu hanbil pozrieť do očí, akoby mal výčitky svedomia, že čo len vo sne obdivoval iného koňa, hoci tento tu drie a drie, aby uživil furmanovu veľkú rodinu. Lebo zo snov človek nevyžije, nech sú akokoľvek krásne.

„Nóóó, môj si, môj!” chlácholil pejka polohlasom, potom ho objal okolo lesklej šije a neobratne potľapkal zrobenou rukou neprivyknutou láske. Kôň ho prekvapene štuchol pyskom do chrbta, akoby mu chcel povedať – no, no, len sa mi tu, gazda, nerozplač!

Nechal ho, nech sa nažerie a len tak naoko ho prečesal žrebeľcom. Až zajtra ho obriadi. Dnes musí priblížiť ešte pár kubíkov dreva, čo ostalo nad Zrázom, v takých peklách, kde aby sa človek štveral pomaly štvornožky. Ale takú zdedil horu, v takej musel rúbať a voziť. Tak ako väčšina vrchárov, ani Štefan nemal vo zvyku lamentovať a sťažovať sa. Jednoducho, drevo bolo treba priviezť a hotovo. Vedel, pravdaže, čo ho čaká, ale len vzdychol a dal sa šírovať sýteho koníka. On sám si zaje až v hore. Ráno mu akosi nebralo. Odkedy sa mu zjavil vo sne gaštanový kôň, cítil vždy na zrode dňa v útrobách akési napätie a až bolestivý nepokoj, čo pri robote pomaly vyprchával.

Pejo zapriahnutý vo voze bez drabín stál smutne, so zvesenou hlavou. Akoby sa na neho preniesla gazdova tieseň. Pohol sa až na druhé trhnutie opratami, pomaly a neochotne. Gazdiná stála pred dverami a zažehnávala ťažko sa rušajúci  záprah. Päť, sedemkrát urobila znamenie kríža. A mohla aj viac. Kus hory, nazvaný Nad Zrázom, bol postrachom…

Fero Drbiš bol, ako sa vravelo, kurva chlap. Na Goliáša veru nedorástol, drobný bol, ale šľachovitý, suchý, bez kúska sadla na rebrách. Ľudia vraveli, že to od jedu a zlosti, čo ním sústavne lomcovala. Žlčovitý neznosný chlapík s líščou zbrázdenou tvárou, porastenou riedkym strniskom a pichľavými nepokojnými očami. Najvyšší mu ubral nielen na chlapskom vzraste, ale aj srdce mu stvoril z kameňa. Z takého, na akom bolo vytesané Desatoro, o ktorom Drbiš nevedel nič. Gazdoval tvrdou rukou a od všetkých vyžadoval len slepú poslušnosť a ubíjajúcu drinu. Aký bol malý, taký bol krutý a bolo mu jedno, či je to jeho, či cudzia krv, či je to človek, či hovädo. Nemal zľutovania s nikým a s ničím. A ničoho sa nebál. Prilepšoval si z cudzieho, keď sa dalo, a keď mu aj na to prišli, nič si z toho nerobil. Schytil vidly a nech sa mu každý prace zo dvora!

Ako na potvoru, alebo aj naschvál, kobyla Olina, čo ju vyhandľoval na Ostravici, bola kus koňa.

„Taká fajta!” povedal si, len čo ju zbadal. Musela mať aspoň desať metrákov a ulakomil sa na ňu, lebo sa mu uzdalo, že bude mocná do záprahu. Furmanovi, čo ju predával, ju najprv pohanil a nenechal na nej suchej nitky, potom ju lacno kúpil, diabol, a smial sa svojou štrbavou dušou. Vyzeral pri nej ako trpaslík a keď ju šíroval, musel sa poriadne postaviť na špičky, aby jej natiahol chomút. Ale keď už ju mal zazubadlenú a pevne v moci, potom jej nedaroval! Naozaj bola mocná a vládala drieť za dva kone. A keď sa na nej niekedy niesol ako páv (ktovie, či na ňu neliezol po rebríku), všetci sa čudovali, prečo ho, ancikrista, nezhodí z chrbta a nedodlávi kopytami veľkými ako žarnovový kameň. Koľkým živým tvorom by odľahlo?!

Div divúci, nikdy to neurobila a trpezlivo znášala všetky gazdove vrtochy. Aj krvavé klobásy od biča, či čohokoľvek, čo prišlo pod ruku. Aj to, že nemal miery a mordoval ju v horách čoraz viac, len  aby zarobil, aj to, že keď bol rozzúrený, nedal jej žrať. Kobyla Olina všetko trpela svojou konskou trpezlivosťou.

„Taká fajta!” sadol mu raz zriedkavý úškľabok na krivú papuľu, keď sa pohľadom popásal na jej širočiznej riti. Dlho mu trvalo, kým našiel vhodného žrebca a nechal Olinu pripustiť. Ale to bolo párenie! Štyria poriadni chlapi sa namordovali, kým pomohli žrebcovi na Olinu a potom ešte trafiť ako treba! A ten malý zmrd Fero Drbiš len pobehoval a klial na náhončích, čo mu to stvárajú s jeho majetkom. Nakoniec večný kolobeh života zvíťazil a Olina ostala žrebná. Niežeby ju bol furman nejako extra šanoval ako živého tvora, to nie, ale predsa vedel, že ešte len teraz má ako majetok väčšiu cenu. To ho trochu hatilo, aby ju pri robotách nestrhal. Lenže ako to už býva u tých, čo im kroky riadi Lucifer, zloba im sem-tam zaslepí zrak. Kobyle prichádzal čas, kedy by sa mala ožrebiť.

Hora, čo ju volali Nad Zrazom, alebo len Zraz, bola stará a krásna. Statné zdravé smreky a jedle stáli rovné ako sviece a Štefan ľúbil počúvať ich nekonečné šumenie, keď sa kedy-tedy prišiel potešiť a pokochať majetkom, čo zveľaďovali ešte jeho pradedovia. Kdekto mu ho závidel, lebo takej hory naokolo nikde nebolo. A tak si aspoň ľudia povrávali, že tam straší, že dolu v rokline číha svetlonos, že… Aj sám fešter, keď mu z času na čas prišiel s ťažkým srdcom vyznačiť stromy určené na výrub, nešetril obdivom. Stromom sa na tom kuse lesa výnimočne darilo. Boli hrubo zakmenené, nebičovali ich víchrice ako hore vyššie na čupli a mali dosť slnka.

Len jedinú chybičku mala Štefanova milovaná hora. Spočiatku mierny breh sa zrazu prudko zvažoval do strmého zrázu, z ktorého trčali balvany ako pol chalupy. Na dne rokliny tiekol bystrý potok, čo si malými vodopádmi skracoval cestu nadol pomedzi skaly. Čarovné miesto, potešenie pre oko živých a duše tých, čo sa po smrti radovali z vydareného diela Najvyššieho. Lenže vrchári nemali horu len pre potešenie. Hora bola istota, záruka, že v zime ich bude v chalupách hriať, že keď príde najhoršie, zrúbe sa a židovi predá nejaký ten kubík a on vyplatí na drevo peniaze za drevo. Štefan v nej nerúbal každý rok. Chvalabohu, nebolo treba. Ale teraz mal zoťatých zopár hrubých smrekov rovno nad roklinou a bolo ich treba dostať do pľacu. To bola tá nebezpečná drina pre koňa a pre furmana, lebo stačil jeden chybný krok a dodrúzgali by sa v rokli pod Zrazom. Drevorubač musí mať fortieľ, musí vedieť grífy, ako zoťať strom tak, aby padol, kam treba. Lebo kysucké lesy nestoja na rovinách. Stoja na strmých brehoch, kde dodola ženie ako diabol a dohora sa treba mordovať o dušu spasenú. Štefan vždy pociťoval zvláštny smútok, keď padol storočný krásavec a ostal po ňom biely peň, obrovský ako stôl v jeho chalupe. Ako jazva, ktorú vždy úctivo zasypal prsťou a poďakoval, ale  ako by ho tým prosil o odpustenie. Opatrne, starostlivo zvažujúc každý krok, okliesniť, porezať dlhočizný kmeň na kusy, aby ich kôň vládal vytiahnuť. Nedalo sa inak.

Aj Fero Drbiš závidel Štefanovi horu Nad Zrazom. Býval v inom pľaci, hodný kus ďalej, ale duté údery sekier sa v lese ozývajú ďaleko. Zatínali mu do duše, ktorá nikdy nemala pokoja, hlavne ak sa malo blížnemu čosi podariť, zveľadiť, nadobudnúť. Zakrádal sa voňavou vlhkou horou ako malý smradľavý tchor a chvíľu špehoval, ako Štefan pilne pracuje. Závisť mocnela, zahryzla do srdca z kameňa a už nepustila. Chodil tak zo dva dni a videl, ako drevo a čečina miznú zo strmého brehu. Nenávidel šťastného Štefana, lebo jemu, Ferovi Drbišovi, dedovia takej hory nezanechali. Len samé patyky a holé rubiská  a to ho žralo už strašne dávno. A keď ostal ležať nad Zrazom posledný kmeň, vyzlečený z čečiny a zmierený so svojím osudom, prišli dažde. Niekoľko dní skrápali premočenú zem, aj nahý kmeň mokol, opustený a zabudnutý. Vtedy sa podliak Drbiš rozhodol. Vedel, že opatrný Štefan nepôjde s koňom na šmykľavý Zraz. Že počká najmenej deň, aby hora obschla. Zaškľabil sa popod riedke fúzy a vošiel do maštale, kde stála kobyla Olina, ešte väčšia a mohutnejšia vo svojom materstve. Vyviedol ju von, bimaček láskavejšie ako inokedy, a keď ju šíroval, prvý raz sklonila hlavu, aby jej mohol nastoknúť chomút. Pripäl postranky, okolo pása si uviazal najhrubšiu reťaz, akú mal, schytil do ruky brco a cmukol. Div divúci, kobyla vykročila tým smerom sama od seba.

Štefan mal v hlave všelijaké myšlienky. Že mohol ešte deň počkať, nech lepšie obschne, ale ktovie, či neprídu ešte horšie pľuty, potom skoré snehy a posledný klát mu ostane v hore. Doteraz sa v Zraze nestalo nešťastie, lebo všetci boli múdri a opatrní. Pejo vykračoval a šibal čiernym chvostom, akoby chcel rozohnať furmanovu tieseň. Z hory sa parilo. To zubaté októbrové slnko vyháňalo z nej prebytočnú vlahu. Bolo jej veľa. Čvachtala pod konskými kopytami, špliechala spod kolies a sem-tam  vetrík striasol z vetiev spŕšku aj na trmácajúci sa záprah. Na konci cesty bola točňa a tam Štefan vypriahol peja. Z voza vzal sekeru, dvojchlapovú pílu – syn príde za ním, až sa vráti z mesta z nočnej šichty vo fabrike, hrubiznú reťaz a pobral sa dolu brehom. Znesie vercajk a vráti sa pre koníka, čo sa popásal na žltnúcej, odumierajúcej tráve. Spočiatku šiel ako nič, potom začal opatrne našľapovať a skúšať nohou šmykľavú zem. Už mal byť na mieste, znepokojene sa obzeral, ale kmeň, čo mal ležať krížom cez breh, nikde nevidel. Len hlboký čerstvý rigol v mäkkej hlbokej prsti, čo sa ťahal kdesi ponad priepasť, a zem podlávená a zmiesená, akoby tam ryli divé svine. Zrazu sa všetko stratilo. Štefan ho sledoval ako v tranze. Potom sa započúval. Poznal naspamäť všetky zvuky lesa a presne vedel, že tento zvuk sem nepatrí. Ako dobrý dirigent rozozná v orchestri každý falošný tón, aj Štefan to hlboké hrdelné chrčanie odlíšil od hukotu rozvodneného potoka. Dolu nebolo vidno nič a nahýbať sa nechcel. Preto zbehol hodný kus poniže, na jediné miesto, kde sa dalo zísť po skalách a starých koreňoch až do rokliny. Rútil sa popri potoku hore prúdom naspäť, kde počul hlas Smrti. Naskytol sa mu obraz taký príšerný, že takmer padol do ľadovej vody.

Drbiš došiel s kobylou k tenšiemu koncu dlhého kmeňa a priviazal naň hrubú reťaz. Poriadne ju omotal, viackrát, aby sa nezošmykla, a koncový hák prevliekol očkom na brcu. Nádejal sa, hovädo, že obrovská kobyla vytiahne celé brvno naraz hore na cestu a tam si s ním už dá rady. Kus šikmo, krížom pomedzi stromy na malú čistinku a tam sa vytočí rovno dohora. Cmukol a švihol bičom. Zviera napälo mohutné stehná a šmýkajúc sa na mokrej zemi, pomaličky sa dalo s kusiskom dreva do pohybu. Drbiš sa radostne zaškľabil.

„To je fajta, kurva, to je fajta!” mrmlal si s napätým výrazom v tvári a neprestával šibať kobylu po vlhkom chrbte. Aj z nej sa parilo. S vypätím síl vytiahla náklad na miesto, kde nebolo stromov a teraz bolo treba stočiť sa doprava a dohora. Ťahala hodný kus, možno päťdesiat metrov, vyorúc za sebou hlbokú brázdu. Cerila zuby a stenala ako človek. Potom zastala. Dolu, pár metrov pod nimi začínal Zraz.

„Hata, vijó, háááta!” Drbiš plieskal opratami a ťahal kobylu doprava. Lenže ona stála, hlavu sklonenú medzi predné nohy a brucho jej zrazu hlboko ovislo, akoby sa prepadlo až na zem. Keby nebol furman zaslepený chamtivosťou a závisťou, bol by ju rýchlo vypriahol a nechal drevo drevom. Lenže on len klial a mlátil nešťastné zviera rúčkou biča, podskakoval a zúril, malý diabolský uzlík zloby. Ani vtedy sa nespamätal, keď kobyla klesla na predné nohy a hrubý koniec dreva sa dal do pohybu. Začal sa kotúľať dolu brehom, kde mu nič nestálo v ceste. Zviera už nemalo síl vzdorovať strašnej ťarche. Reťaz sa napäla, zacvendžala a darmo chcel teraz furman vypriahnuť! Drevo sa skrútilo a ťahalo úbohé bezbranné zviera do hĺbky. V zúfalej smiešnej snahe zabrániť nešťastiu zamotal sa Drbiš do oprát a už len okamih trvalo, než sa zrútili dolu strminou.

Štefan stál ako soľný stĺp, len nárazy bujných vĺn na holene čižiem kymácali jeho vysokou postavou. Pod stržou bolo jeho dlhé drevo, zapichnuté hrubšou časťou do naplaveného piesku. Vedľa na skalách ležal obrovský kôň s prednými nohami neprirodzene skrútenými pod mohutným telom. Hlavu mal vyvrátenú dohora a z nozdier mu vytekala krvavá pena. Cez vycerené zuby chrčal ovisnutými pyskami a v očiach mu vyhasínal život. Skaly a piesok naokolo boli pokryté černejúcou krvou a pod bruchom sa zvieraťu čosi mrvilo. Štefan urobil ako v mrákotách niekoľko krokov a srdce v ňom zamrelo. To čosi, čo sa mrvilo, bolo gaštanové žriebä, mokré a krvavé, zúfalo tislo papuľku kobyle pod brucho a mľaskavo pilo, keď sa mu podarilo dočiahnuť na vemeno, chvejúc sa od zimy. Napriek nevídanému krvavému divadlo sa Štefanovi vrátil jasný rozum. Veď kto na okolí by nepoznal obrovskú trpezlivú kobylu s malým furmanom, ktorému sa všetci poza chrbát nenávistne smiali? Drevo v rokline dávalo jasnú odpoveď na to, čo sa stalo na Zraze. Potom mu už myšlienky leteli tryskom. Kobyla  dodýchavala, nechal ju teda svojmu osudu, hoci ju najprv chcel dobiť, nech sa netrápi. Chcel zobrať skalu a ovaliť ju po hlave na to jedno citlivé miesto, kde by bol úder smrteľný. Namiesto toho zhodil zo seba hrubý prešívaný kabát a zakryl ním cicajúce mokré žriebä. Ešte nikdy nevybehol hore tým strmým brehom tak rýchlo ako teraz. Znovu zapriahol Peja a cvalom ho hnal nazad do dediny. Keď sa vrátil s tromi chlapmi, povrazmi a zrebnými plachtami, kobyla už bola v konskom nebi. Jej synček stál na neistých nôžkach s chlapským kabátom cez chrbát, bezradný a bezbranný. Tvrdí chlapi sa ani nesnažili ukrývať slzy, čo sa znenazdajky kotúľali po zarastených tvárach.

„Hovädo! Prašivé hovädo!!! Bodaj už konečne zdochol ten diablov posluhovač!” tak častovali Drbiša a keby sa im tam kdesi dostal do rúk, dopadol by akiste horšie ako jeho paripa. Bol to prekrásny žrebček. Veľký, dobre stavaný a kto rozumel koňom, mohol na ňom nechať oči. Nemohli ho oddeliť od matere. Bránil sa, padal a udieral sa na skaly, olizoval z nich zaschnutú krv, vláčiac za sebou dlhý pahýľ pupkovej šnúry, čo sa našťastie sama pretrhla. Nemohli uveriť, že dokaličená kobyla Olina sa ožrebila a mláďa to, zdá sa, bez ujmy prežilo. Museli mu poviazať nôžky a uložiť na pevné trávové plachty, aby ho s nadľudským úsilím vyniesli až hore k vozu. Dvaja sa ešte vrátili. Prehľadali všetko naokolo, ale človeka nenašli. Prepadol sa kdesi do samého pekla, čo stálo pri ňom, keď skántril pri zlodejine svojho koňa. Rozhodli, že mršinu nechajú tam. Nech sa aspoň medvede nažerú, bude sa im v zime lepšie spať. Aj vlkom a líškam sa ujde. A možno mu dajú rady cigáni. Niekoľko sto kíl konského mäsa… Žriebä nechali  u Štefana  v maštali. Keď  ho obriadili  a usušili, len teraz bolo vidno, aké je veľké a mocné. Všetci  to brali ako úplnú samozrejmosť, ale on sám z toho veľa radosti nemal. Veď videl, ako prišlo na svet. Ani mu to hneď nezaplo v hlave, až keď koníka nejaký čas plekali. Raz sa tak na neho zahľadel, keď sa cez mušincami pokryté okienko predrali kosé lúče januárového slnka a krásna hustá srsť sa zaleskla medeným odtieňom. Štefan hľadel a hľadel ako duchom neprítomný a šúchal si čelo, akoby sa zúfalo usiloval na  čosi spomenúť.

„Gaštan! Gaštan je to! Slncový kôň! Prisnil sa mi a teraz je môj! Zuzááá! To je on, Gaštan!”

A odvtedy bol koňom ako posadnutý. Venoval mu každú voľnú chvíľu, piplal sa s ním, a keď už bol súci do záprahu, začal ho priúčať. Bol to mimoriadny kôň. Veľký ako jeho mater, prekrásnej gaštanovej farby a hriva s chvostom boli skoro biele. A zanovitý bol, nepoddajný, priam z neho sršala živočíšna sila a energia. Štefan vedel, že dva kone v maštali sú veľa. Pejo mal najlepšie roky za sebou, a tak nebolo ťažké uhádnuť, ktorý z nich pôjde. Gazdovi za ním ani nebolo ľúto. Jeho vášňou a láskou bol Gaštan, ten, čo sa mu prisnil. Štefan ho naučil všetko, čo má kôň vedieť, skrotil jeho neskutočnú silu a ostatní chlapi si mohli vyočiť oči, keď videli, že aj pár koňov je proti Gaštanovi šuviks. Prešiel ďalší rok či dva a stala sa taká čudná vec. Gaštan býval ešte nepokojnejší a divokejší, a furman ho musel dlho chlácholiť a upokojovať, keď sa niekedy začal z ničoho nič jančiť. Raz večer, keď mu odoberal prázdne vedro od nápoja, pritisol ho kôň mohutným bokom k stene maštale. Celkom zľahka, ale gazda cítil, že keby len o bimaček viac…

„Gaštan, nóóó, môj si, môj!” chlácholil obrovského koňa a snažil sa ho zľahka odtlačiť, naozaj preľaknutý. Vtedy  kôň otočil k nemu svoju veľkú hlavu a jedným okom mu pozrel priamo do jeho očí. Ako keď človek hodí pohľadom len tak, sponad pleca. Štefan zmeravel. V tom oku sa lesklo šialenstvo, posadnutie, divá túžba a nenávisť! Strašná nenávisť!

Na malý okamih sa im stretli zraky a kôň víťazne pohodil hlavou, lebo strach v ľudských očiach ho uspokojil. Odstúpil od steny, aby človek mohol do bezpečia. Vrátil sa do chalupy  ako bez duše a bez večere si ľahol spať. Ale diabla mal pomyslenia na spánok! Ten konský pohľad ho prenasledoval, sotva zažmúril viečka, stále cítil konské telo, v ktorom vrela sila a klokotala akási neznáma túžba, cítil ako ho pritláča o vlhkú spotenú kamennú stenu maštale, pučí v ňom útroby, až mu vyliezajú oči z jamiek, dusí sa  a nevládze vydať ani zúfalého hláska, aby zavolal o pomoc. Potom sa vždy zobudil, spotený a vydesený, chvejúc sa na celom tele. On, starý furman, ktorému prešlo rukami toľko koní! Ledva sa dočkal rána a s tlčúcim srdcom  vošiel do maštale. Kôň pokojne stál ako keby nič a šklbkal pyskami seno, čo mu ostalo od včera za jasľami. Všetko bolo ako inokedy. Gazda  mu priniesol vodu a opatrne sa šinul okolo vlhkej steny. Ale nestalo sa nič. Ba. Keď sa Štefan osmelil a potľapkal ho po šiji, kôň sa mu líškavo otrel hlavou o plece. Ty potvora posadnutá, zamrmlal si a vyšiel von. Keď sa potom Štefan vrátil podvečer domov z kosenia, privítala ho žena s novinkou. „Počul si, čo je nové? Drbiš sa vrátil! A vraj je akýsi nie celkom pri rozume, tak vraveli ženy z dediny. Hlavu má celkom holú a suchý je ako ostrv. Ktovie, kade ho za tie roky parom nosil? Vždy bol z neho čudák.”

Posledné slová vravela len sama pre seba, lebo Štefan ju už nevnímal. Tak Drbiš sa vrátil! Po nešťastí v Zraze zmizol, akoby sa po ňom zľahla zem. Všetci si vydýchli, že sa prepadol do pekiel. Ako robil, tak sa mal, čertu slúžil, čert ho vzal, tak si mudrovali ľudia. No zrazu sa len objaví, pekelník, akýsi! A ten prekliaty kôň, jeho milovaný Gaštan… On to vie! Razom sa mu stratil ťažko nadobudnutý pokoj a posadla ho stará známa tieseň. Čosi viselo v dusnom júlovom podvečere ako obrovský križiak v pavučine, keď číha na tučnú muchu. Dva dni sa nestalo nič. Potom išli zvážať seno a keď už mali dovysoka naloženú fúru, kôň prudko trhol vozom  a Štefan padol z trojmetrovej výšky. Zlomil si  rebrá a nebyť mäkkej močaristej zeme, dopadol by aj oveľa horšie.

„Aby to šľak trafil!” vybúšilo z neho nahromadené napätie posledných dní. V bolestiach doviezol fúru, potom vytiahol fľašu poľského kvitu a pil. Ráno po veľkej biede vstal a šiel dolu, do dediny. Po toľkých rokoch pešo, drbkajúc ubolenými údmi…

V ten deň sa už od rána ozýval z maštale zlostný dupot. Mostiny sa otriasali pod kopytami mohutného zvieraťa a dutý zvuk znepokojoval všetkých naokolo. Gaštanovi sa v konskom mozgu odnedávna čosi pokazilo. Pohadzoval veľkou hlavou a hustá plavá hriva mu povievala okolo nej, padala mu do očí ako vlasy rozvášnenej ženskej. Okolo papule sa mu hromadila väzká pena a keď odfrkol, ostala ľpieť na  jasliach so zvyškami sena. Išiel z neho strach. Aj gazda Štefan si znepokojený uvedomoval jeho neovládateľnú silu, keby sa splašil kdesi medzi ľuďmi, alebo keby chcel ublížiť. Veď dobre vedel, čo dokážu aj menšie kone, keď zdivejú. Preto išiel dnes do dediny a kôň akoby to vedel. Odrazu sa len zjavil v dubových vrátach maštale a nikto nevedel, ako sa to mohlo stať, keď boli zavreté na hrubú záporu! Keby bol čierny, mohol by predstavovať diabla. Krvou podliate oči sa šialene leskli. Čo leskli, horeli ako samo peklo. Stál tam ako boh pomsty a plavá hriva metala z veľkej hlavy zlatisté blesky. Kopytá veľké ako žarnovový kameň  boli pod ťarchou konského mäsa zahryznuté podkovami do práchnivého prachu. Víťazoslávny diabolský úškrn odhalil zubiská. Zaerdžal, ani čo by sa hora rúcala na dedinu. To všetko v niekoľkých okamihoch. Povyše Štefanovej gazdovky sa ledabolo povaľovali veľké betónové skruže. Boli tam celé roky od doby, čo cez podobné pustili dedinský potok, aby ho prekryli a urobili miesto pre autobusovú zastávku. Tieto zvýšili, nikto ich nechcel a stali sa súčasťou horného konca. Skoro vždy sa tam potĺkali nejaké detiská, veď neďaleko bola škola. Keď na dvore gazdu Štefana začal kôň predvádzať diabolský tanec, niektoré sa už bojazlivo priplichtili k skružiam a odtiaľ pozorovali nevídané divadlo. Kôň bol posadnutý a opojený vlastnou silou. Vzpínal sa a vyskakoval do výšky, dopadal na všetky štyri a znovu sa vymršťoval ako vystrelený na pružinách, krútiac sa na všetky strany. Občas vystrúhol stojku na zadných, či majstrovskú roznožku kapriolu, ani čo by to robil odjakživa. Potom sa rozbehol proti plotu. Zavadiac zadnými nohami o drevené šteky zrútil tri polia a bol na slobode. To už boli všetky detiská schované v rúrach. Vlastne… všetky nie! Pre rany božie! Uprostred cesty svietila pobelavá kučeravá hlavička a chlapča si patýčkom kreslilo do prachu. Zabrané do hry si nevšimlo, že sa otriasa zem. Miškóóó, Miškóóó!!! Ježišmárja, Miškóóó, utekáááj! Sestrička stála za rúrou a kvílila od hrôzy. Miško sa prekvapene obzrel, prečo ho vyrušujú, keď si  kreslí koníka. Práve v tej chvíli sa kôň – diabol odrazil k skoku. Niekoľko ľudských sŕdc v tej chvíli zamrelo a niekoľko rúk zakrylo niekoľko párov očí. V jednom okamihu večnosti všetkých napadla modlitba, aby anjel strážny viedol konské kopytá, veľké ako žarnovový kameň, čo i len malý bimaček od pobelavej hlávky, stratenej v záplave plavej srsti…

„Koniťek, aha, koniťek!” chlapča zatľapkalo ručičkami, len čo podkovy vykresali z kamennej cesty roj iskier, keď Gaštan doskočil. Rútil sa hore farským brehom, hore poľnou cestou, vodami vymytou skotňou. Rútil sa proti nebu, ale akoby do samých pekiel, akoby tam ani kopca nebolo, tak zaberali mocné svaly pod medenou srsťou a všetci si vydýchli. Už v dedine sa to Štefan dozvedel. Celý horný koniec bol na nohách. Vybral sa aj on o paličke, ubolený a znepokojený hľadať koňa, ale zbytočne. Gaštan akoby sa prepadol pod zem.  Štefan si požičal peniaze a kúpil koňa pašovaného z Poľska. Na ňom zvážal úrodu z polí, aj tú poslednú, keď studený severák – poľok očesával z bučín medené lístie a role, podopreté medzami, osirievali. Vtedy ho videl naposledy. Jedného dňa, keď skladal z voza vrecia so zemiakmi, začul na kamennej skotni známe zvonenie podkov. Taký chod nemohol mať iný kôň! Dlhý krok a mocné údery okovaných kopýt!

„Sám prišiel,” povedal chlap, čo mu sedel na chrbte. Malý, zošúverený, nohy mu siahali sotva do pol konských bokov a hlas škrípavý ako zahamované koleso na kamennej skrižali.

„Nerozumieš koňom, Štefan. Takýto kôň ti ujde, boha tvojho! Taká fajta! A mňa, aha, ako poslúcha, na slovo! Hahaha!”

Štefan bol, aj nebol prekvapený. Mal veľmi mocný pocit, že takýto obraz už videl mnohokrát, a zároveň bol sklamaný, že Gaštan ušiel práve k Drbišovi. Pozrel koňovi do očí a hneď sa mu všetko vyjavilo. Už nepočúval pyšné drísty nedorobeného Drbiša. Hľadel ako omámený do vypúlených očí plných nenávisti a temnej túžby. Kôň nevydržal upretý pohľad a vzdorovito pohodil hlavou. Zafŕkal.

„Ani cítiť ťa nemôže, taký si ty furman, Štefan!” A škrípavý hnusný smiech pomiešaný s klapotom podkov sa strácal vo vrchoch.

„Boh ťa poteš, Drbiš.” Štefan opretý o plný voz zosmutnel. Prvý raz po dlhých rokoch sa mu videlo, že by si poplakal…

 

Víchor lomcoval holými konármi bez lístia, čo sa smutno vytŕčali proti nebu. Obloha na západe mala ohnivý nádych a veľké studené slnko sa skláňalo k obzoru, predierajúc sa poslednými lúčmi cez fírhanku jemných oblakov.

Ponad hlboký skalný Zraz cválal veľký medený kôň. Skoro biely chvost a hriva mu viali v studenom vetre. Cválal ladne a ľahko, akoby na chrbte ani neniesol človeka. Piadimužíka, čo sa zúfalo držal ohlávky a ešte zúfalejšie sa snažil tátoša zastaviť. Ale ten sa niesol ako pierko, vyblýskaný posledným záchvevmi slnka, ani čo by horel. Cválal a cválal, kým nedošiel na koniec svojej cesty. Vzniesol sa do vzduchu a zahrabal kopytami v prázdnote. Chvost a hriva mu viali ako vo vesmírnom vetre…

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.