„Nesmieme všetkému, čo počujeme – vidíme – čítame, veriť. Musíme byť ostražití.“

„Nesmieme všetkému, čo počujeme – vidíme – čítame, veriť.  Musíme byť ostražití.”

 

… tvrdí mladá autorka literatúry faktu Pavlína Kudláčková z Čadce, ktorá viac prezradí v rozhovore…

 

Rodné mesto Čadca si vybrala mladá, talentovaná autorka Pavlína Kudláčková pre krst svojej knihy Slovenské média vo Švajčiarsku (VZLET, Čadca 2005). Slávnostnej prezentácie sa zúčastnili mnohí známi spisovatelia, politici a pracovníci kultúry zo Slovenska, ale i zo zahraničia. Pozdraviť autorku a popriať knihe veľa čitateľov prišli koncom roka 2005 do obradnej siene budovy Mestského úradu v Čadci prof. PhDr. Jozef M. Rydlo, Ing. Jozef Grapa, Dr. Anna Belousovová, PhDr. Pavol Holeštiak, PhDr. Ján Podmanický, MUDr. Jozef Kanaba, riaditeľ Vydavateľstva Spolku Slovenských Spisovateľov v Bratislave Mgr. Roman Michelko a mnohí ďalší. Podujatie moderoval riaditeľ Domu kultúry v Čadci Miroslav Ďurica. Pavlína Kudláčková, i napriek svojmu mladému veku (1980), dosiahla doposiaľ mnoho významných profesionálnych úspechov. Vyštudovala Filozofickú fakultu UK v Bratislave (žurnalistika, francúzsky jazyka a literatúra), za svoju diplomovú prácu „Krajanská periodická tlač vo Švajčiarsku”, ktorú vypracovala počas ročného študijného pobytu v Ženeve (200/2003), získala Cenu rektora UK. Od októbra pôsobí P. Kudláčková v redakcii spravodajstva Českej televízie v Prahe a v koncom roka 2005 ju v Ženeve čaká obhajoba odbornej práce „Komparatívna a kvantitatívna analýza vizuálneho pokrytia vojny v Iraku v európskych a amerických denníkoch” – posledný rok k získaniu titulu DEA. I napriek svojmu pracovnému vyťaženiu bola Pavlína Kudláčková ochotná pre DOTYKY odpovedať na niekoľko otázok.

 

                                                                                                                        – Mag

 

Médiá sú, resp. mali by byť prostredníkom v komunikácii, spojení. Môžu byť aj prekážkou?

 

Áno, samozrejme – médiá nás nielen spájajú, ale i rozdeľujú. Stačí sa pozrieť do obývacích izieb našich domovov: dominantou sa stal televízor. Slávny francúzsky sociológ Daniel Dayan, ktorého prednášky som mala možnosť navštevovať počas štúdia v Ženeve, ho dokonca prirovnáva k akémusi rodinnému „oltáru”. Ľudia ho umiestňujú doprostred miestnosti, podaktorí na ňom vystavujú fotografie blízkych… Miesto toho, aby viac komunikovali medzi sebou o svojich zážitkoch a pocitoch z práve prežitého dňa, hľadia po práci na televízor, a čo je horšie – s napätím sledujú ničím neosožné relácie. Mám samozrejme na mysli reality show. Teoretici ešte pred pár rokmi hovorili o potrebe pritiahnuť k televízorom masy, pretože verili, že „dopyt zvyšuje kvalitu”. Sir Karl Popper, veľký filozof liberalizmu, ale upozornil na základe programov komerčných televízií, že v ich prípade je to presne naopak – konkurencia nezvyšuje kvalitu, ale kazí náš vkus a otravuje naše domovy stupiditou vysielanou v priamom prenose. Som šťastná, že pracujem v Českej televízii, ktorá nemá potrebu znížiť sa k takým praktikám.

 

 

Informácia, ktorá prejde od pôvodcu ku prijímateľovi, urazí vždy istú cestu. Médiá sú na tejto „púti” veľmi dôležité. Môže sa však prihodiť, že pôvodná informácia sa pri prenose nevedomky, alebo zištne obmení, prispôsobí, zneužije. Čo je podľa vás rozhodujúce zabezpečiť, aby informácia ostala pravdivá?

 

Nezávislosť média. V dnešnej dobe takmer nesplniteľná požiadavka. Všetko sa dnes počíta na peniaze. Čím ďalej platí to staré známe „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj”. Dôležité je ale aj to, aby žurnalistiku robili zodpovední a skúsení ľudia. Informácia je veľmi cenným, ale i nebezpečným materiálom. Mali by si to uvedomiť aj tí, pre ktorých je informácia určená – publikum. Široká verejnosť by sa mala naučiť overovať si informácie u viacerých zdrojov – médií. O pár dní obhajujem v Ženeve moju štúdiu o vojnovej fotografii. Porovnávala som, aké fotografie boli uverejnené počas vojny v Iraku v arabskom, americkom a vo švajčiarskom periodiku. Asi mi neuveríte, keď vám poviem, že 70 percent udalostí, ktoré som analyzovala, bolo prezentovaných viac či menej rôznym spôsobom (jednalo sa o sedem kľúčových dní konfliktu). Najviac ma zaujala fotografia padajúcej sochy Saddáma (oslobodenie Bagdádu, 9. 4. 2003) – americký denník The Washington Post uverejnil detailný záber na amerického vojaka, ktorý priväzuje americkú zástavu na hlavu sochy. Pod fotkou bol nápis – „Jubilujúci dav Iračanov prišiel osláviť príchod amerických vojsk do Bagdadu”. Arabský denník Al Ahram dal ale prednosť panoramatickej fotografii námestia (celkový pohľad), na ktorej bolo vidieť, že oslavujúcich Iračanov bolo maximálne tridsať. Čo viac dodať? Jednoducho nesmieme všetkému, čo počujeme – vidíme – čítame, veriť. Musíme byť ostražití. 

 

Je dôležitejšia pravda, alebo sloboda?

 

Obe. Navyše sú na sebe závislé. Veď aj slovné spojenie „Pravda víťazí” si viacerí z nás evokujú s obdobím, keď sme konečne okúsili, čo je to sloboda. Pravda a sloboda teda kráčajú po svete ruka v ruke. Niekedy sa ale zdá, že pravda je o krok napred – Slováci vo Švajčiarsku, o ktorých píšem vo svojej novej knihe Médiá Slovákov vo Švajčiarsku, už dávno pred rokom  1989 vedeli, aká je pravda. A dávali to najavo. Dnes už vieme, že aj vďaka tomu nakoniec pravda zvíťazila – stali sme sa slobodným národom.    

 

Ako dlho ste pracovali na knihe Slovenské média vo Švajčiarsku?

 

Prvého krajana, ktorý z vlasti odišiel krátko po auguste 1968, som poprosila o spoluprácu na jar v roku 2002. V júni 2003 som obhájila na katedre žurnalistiky FIF UK v Bratislave diplomovú prácu na tému Krajanská periodická tlač vo Švajčiarsku. Tú som neskôr obohatila o dve nové kapitoly („Elektronické médiá Slovákov vo Švajčiarsku” a „Rozhovory s krajanmi nielen o médiách”). Začiatkom leta 2005 sme napokon rukopis zadali do tlače. Milým prekvapením bolo, že práve krajan, ktorý mi pomohol ako prvý (prof. Jozef M. Rydlo z Lausanne) bol ochotný zúčastniť sa aj oficiálnej prezentácie mojej knihy, ktorá sa konala 4. 11. 2005 v Čadci.

 

Čo má Slovensko spoločné so Švajčiarskom?

 

Samozrejme prekrásnu prírodu, hory. V talianskom kantóne Ticino som ale objavila i množstvo rodín, ktoré sa nám podobali vďaka ich náklonnosti k rodinnému životu (to sa vo frankofónnej či nemeckej časti vidí pomenej). Rodné Kysuce mi južné oblasti Švajčiarska pripomínali aj vďaka silnej viere k Bohu.  

 

Prečo ste sa rozhodli vydať svoj rukopis práve v čadčianskom vydavateľstve VZLET?

 

Vydavateľstvo Vzlet prišlo s ponukou publikovať moju knihu v rámci edície Slovač, ktorá je venovaná životu Slovákov za hranicami. Ich ponuka ma zaujala, tak som súhlasila.

 

Čo plánujete do budúcnosti? Na čom práve pracujete?

 

Ako som už spomínala, čaká ma obhajoba mojej odbornej práce na tému Vojnová fotografia – semiotická a lingvistická analýza vizuálneho pokrytia vojny v Iraku. Niekoľko ľudí ma  oslovilo, aby som ju preložila aj do slovenčiny. Zároveň by som chcela zmapovať slovenské médiá v Českej republike, kde momentálne žijem. V prvom rade sa chcem ale zdokonaľovať vo svojej náročnej, ale prekrásnej profesii televízneho reportéra.

 

                                                                                    pripravil:  Marián Grupač

                                                                                           foto: autor

One thought on “„Nesmieme všetkému, čo počujeme – vidíme – čítame, veriť. Musíme byť ostražití.“”

  1. Vazeny pan Marian Grupac,
    Som 40 r. vo Svajciarsku.Prisli sme s 2 malymi detmi, matkou a jednym kufrom.Bolo by podstatne spomenut, ze vala krajanov tu malo penieze dokonca este pred augustom 1968 aj pracovne miesto.Niektori krajania si zmenili mena aby boli zaujimavejsi. Nastal proces “who is who?”.
    A tak môj manzel mnichovskymi slovakmi zo starej emigracie bol do detailu “prepraty”, lebo pracoval v bratislavskom rozhlase.
    S pani Kudlackovou som sa i osobne stretla. Zial, ze sa dostala pod “kolesa” clovela Jozefa M.Rydlu, ktory nie je ani profesorom ani doktorom.Pomocou miektorych tu zijucich slov. lekarov, sa dostal do invalidity a roky poberal ako poslanec SNS invalidnu podporu, ktoru musi svajciarsku samozrejme vratit. Bol uverejneny i v bernskych novinach ako “Slovensky Hochstapler” a kedze on ma vzdy pravdu, sudne zazaloval spisovatelku Irenu Breznu z Bazileja i redaktora svajc. novin.I to je kus slovenskej emigracie vo Svajciarsku.L.Frauchiger

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.