TICHÁ VODA (poézie) BREHY MYJE
Rozhovor s básnikom Štefanom Moravčíkom
Ten, kto bude čítať Moravčíkove verše, nemôže byť len prostý čitateľ, istotne bude prinútený básne cítiť na koži a pod ňou, stane sa i „citateľom”, cítiacim poéziu, ktorú tento bujdoš, rozkošník a bursovník s ľahkosťou, akoby len tak – z rukáva, vyťahuje na svetlo sveta. Poézia je podľa Moravčíka „nábo – ženstvo” , je to viera, na ktorú sa nekonvertuje, ktorú nemožno zavrhnúť, utajiť, sprzniť, či zneužiť. Sám básnik je potom už možno „iba” médiom, spracovateľom, robotníkom, ktorý stláča a hnetie dužnaté slovo z plnej reči, aby konečne pustilo šťavu, aby sa nerozplynulo v dudlavej mlčote.
Štefan Moravčík pozná slová, ktoré ukladá do venčekov hier, miluje ich, hrdí sa nimi, predkladá ich ako lakôtky na jeden hlt, ktorých chuť však ešte stále trvá. Slová z reči nevylamuje, nevylupuje a nepáči, len ich akosi jemne, človečne koloruje, vybásňuje. Básnik dobre pozná svoju reč a je na ňu pyšný, nie je však nafúkanec, lebo tuší v slovách medzierky, štrbinky a háčiky tak, ako človek pozná materské znamienka na tele milovanej osoby. Moravčík je básnik šantiaci – ohúrený rečou, ohúľaný vínom, poéziou, ale aj svojimi divokými sexperimentami. Čítať Moravčíka je veľké dobrodružstvo… Aj preto sme sa s Borisom Brendzom rozhodli ponúknuť čitateľom Dotykov nasledujúci rozhovor.
Štefan Moravčík sa narodil 22. 12. 1943 v Jakubove na Záhorí. Študoval na strednej škole (JSŠ) v Malackách, potom na FF UK v Bratislave, odbor filozofia – história. Pracoval vo vydavateľstve Tatran, v Univerzitnej knižnici, v Zväze slovenských výtvarných umelcov, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a teraz je šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Vydal viacero básnických zbierok – od Slávností baránkov (1969) po Motýle mukylásky (2001). Píše „v duchu osvietencov a buditeľov, radcov múdrych a skúsených, nezaprúc v sebe merača slovenského času, milovníka histórie a historika milovania” (Martin Gajdoš). Ocenená bola jeho próza Sedláci (Smena). Vydal aj erotomanské hračky Mlynárka má holubičku a Mlynárka nemá holubičku, Záhoriu sa venoval v knihách V Kiripolci svine kujú a Tajná kniha Záhorákov. Píše aj básne a rozprávky pre deti, záujem vzbudili najmä jeho Veselé potulky po Slovensku. Vyšiel mu výber ľúbostnej poézie Venušin paholok (2002).