TICHÁ VODA (poézie) BREHY MYJE

Rozhovor s básnikom Štefanom Moravčíkom

Ten, kto bude čítať Moravčíkove verše, nemôže byť len prostý čitateľ, istotne bude prinútený básne cítiť na koži a pod ňou, stane sa i „citateľom”, cítiacim poéziu, ktorú tento bujdoš, rozkošník a bursovník s ľahkosťou, akoby len tak - z rukáva, vyťahuje na svetlo sveta. Poézia je podľa Moravčíka  „nábo - ženstvo” , je to viera, na ktorú sa nekonvertuje, ktorú nemožno zavrhnúť, utajiť, sprzniť, či zneužiť. Sám básnik je potom už možno „iba” médiom, spracovateľom, robotníkom, ktorý stláča a hnetie dužnaté slovo z plnej reči, aby konečne pustilo šťavu, aby sa nerozplynulo v dudlavej mlčote.

Štefan Moravčík pozná slová, ktoré ukladá do venčekov hier, miluje ich, hrdí sa nimi, predkladá ich ako lakôtky na jeden hlt, ktorých chuť však ešte stále trvá. Slová z reči nevylamuje, nevylupuje a nepáči, len ich akosi jemne, človečne koloruje, vybásňuje. Básnik dobre pozná svoju reč a je na ňu pyšný, nie je však nafúkanec, lebo tuší v slovách medzierky, štrbinky a háčiky tak, ako človek pozná materské znamienka na tele milovanej osoby. Moravčík je básnik šantiaci - ohúrený rečou, ohúľaný vínom, poéziou, ale aj svojimi divokými sexperimentami. Čítať Moravčíka je veľké dobrodružstvo… Aj preto sme sa s Borisom Brendzom rozhodli ponúknuť čitateľom Dotykov nasledujúci rozhovor.

Štefan Moravčík sa narodil 22. 12. 1943 v Jakubove na Záhorí. Študoval na strednej škole (JSŠ) v Malackách, potom na FF UK v Bratislave, odbor filozofia - história. Pracoval vo vydavateľstve Tatran, v Univerzitnej knižnici, v Zväze slovenských výtvarných umelcov, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a teraz je šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Vydal viacero básnických zbierok - od Slávností baránkov (1969) po Motýle mukylásky (2001). Píše „v duchu osvietencov a buditeľov, radcov múdrych a skúsených, nezaprúc v sebe merača slovenského času, milovníka histórie a historika milovania” (Martin Gajdoš). Ocenená bola jeho próza Sedláci (Smena). Vydal aj erotomanské hračky Mlynárka má holubičku a Mlynárka nemá holubičku, Záhoriu sa venoval v knihách V Kiripolci svine kujú a Tajná kniha Záhorákov. Píše aj básne a rozprávky pre deti, záujem vzbudili najmä jeho Veselé potulky po Slovensku. Vyšiel mu výber ľúbostnej poézie Venušin paholok (2002).

Matúš Bartko

spôsoby modlitby

1.

v záhrade pred domom

jeseň označovala rastliny

zreteľnel vietor

menšie i väčšie semená

sa vykľúvali

k svojim počiatkom

tráva strácala pôvab

ľahkosť

detskosť

zmyselnosť

tajomnela

a mlčala

Katarína Petríková

NOČNÁ REZONANCIA

Ráno II.

Dnes si vstal skoro

Pozbieral črepy

z rozbitých tiel

Poumýval odtlačky

V chladničke bola inventúra

Pustil si nám jazz…

Dabléri

V šapitó pre dvoch dohrali

Klauni stratili červené nosy

rozmazali úsmevy

Len artisti si krútia telá

My na polceste za lepším cirkusom

núkame sa kockami cukru

Neverní…

Pavol Ičo

Svedomie

V ten deň som sa mal stretnúť s hlavným predajcom svojho časopisu, riaditeľom spoločnosti Artfalum.

Keď som sa osprchoval a obliekol, vložil som niekoľko časopisov spolu s edičným plánom do čiernej koženej aktovky a opustil byt.

Napriek tomu, že fúkal vietor a bolo zamračené, rozhodol som sa ísť pešo. Dúfal som, že ma prechádzka preberie a pomôže mi odbúrať príšernú bolesť hlavy, ktorú som si priniesol zo  včerajšej Aleninej narodeninovej párty. Mysľou som bol stále na párty, kde som potajomky, v malej izbe s kamarátom, barbarsky popíjal polstoročné víno z plastových pohárov. Keby som totiž zašiel do kuchyne po čaše, vzbudil by som toľko pozornosti, že by som si z vína ani nelízol.

Hoci mi hučalo v hlave, v duchu som si pripravoval pochvalnú reč pre riaditeľa, ktorou som ho chcel upútať natoľko, aby začal odoberať dvojnásobný počet časopisov. Pred dverami kníhkupectva som si skúšobne niekoľkokrát nahlas povedal: „Dobrý deň!”, a keď som bol konečne so svojím výsledkom spokojný, vstúpil som dnu so zvučným, no zrozumiteľným pozdravom.

Anna Gajdošová

Človek hľadajúci

Niekto sa pohybuje v čase a priestore sebaisto, neuvedomujúc si, že ich vníma tak, ako sa naučil, že len prebral dedičstvo svojich predkov a pokračuje v ich diele, a nielen nepochybuje o adekvátnosti dedičstva, ale vyzdvihuje ho a ďalej rozvíja, v snahe dosiahnuť maximum, realizovať sa, urobiť svoj život plným dosiahnuteľnými cieľmi a prostriedkami. To, čo chce, má vždy jasne pred očami, a hlavne - vždy vie, čo chce a čo je správne, a je vo svojom úsilí podporovaný. Nečaká, nezaháľa, v každom období života robí to, čo sa všeobecne očakáva a čo je vždy prípravou k akejsi šťastnej a úspešnej budúcnosti. Žije pre budúcnosť.

Niekto iný si s dedičstvom nevystačí. Pýta sa. Čaká. Bez odpovede radšej neurobí ani krok - nezmyselným smerom. Nevystačí si ani sám so sebou a s dopredu naplánovaným životom. Chce niečo nájsť, objaviť, vidieť.

Sám od seba nevie. Čaká na inšpiráciu. Berie ju ako dar bohov, milosť, ktorú treba chytiť, dotvoriť, stvoriť a priviesť tak na svetlo. Nemá z toho nič, len dobrý pocit. Spočiatku nachádza mnoho nových vecí - myšlienok. Mnoho objavov. Teší sa z toho, vyprázdni a čaká na ďalšiu milosť. Po čase -rokoch, je čoraz ťažšie kráčať ďalej, hlbšie. Nezostáva veľa toho, na čom stál svet „pred otázkou”. Vidí, ako sa vzďaľuje. Ako sa mu vzďaľuje svet ľudí žijúcich pre budúcnosť.

Pohoda 2009

Je 16. júla 2009 a to znamená, že oficiálne začína program trinásteho ročníka festivalu Pohoda. Od rána chystáme všetky potrebné veci na „prežitie” v opojení hudby, kultúrnych zážitkov a ranných návalov tepla. Ideme predsa na festival, preto nemôžeme očakávať žiadny luxus. Aby som ozrejmila kto, tak na tri dni nastupujem ja (Lucy) a moja redaktorská polovička Bob.

Keďže sme si chceli dopriať o trochu viac pohodlia, tak nechávame doma stan a spacáky. Namiesto toho nasadáme do kangoo-auta, kde je v kufri naložený presne vymeraný matrac, deky a vankúše.

Po diaľnici sme o chvíľu pri Trenčíne. Ďalej cesta vedie cez obec Opatovce. Tu je poctivo označená každá odbočka. Sem-tam postávajúci brigádnik, ktorého úlohou je poslať zblúdivcov správnym smerom. Ani sme sa nenazdali a pred nami sa otvára parkovisko pre tých, ktorí na festival dorazili na štyroch kolesách. Akonáhle parkujeme na „štrnástke” blízko pšeničných polí a vystupujeme na „pohodácku pôdu”, spontánne nám na tváre prikvitne úsmev a trochu ponurá „cestovná” nálada sa vylepšuje. Šťastne sme dorazili na trenčianske letisko, kde sa každé leto koná hudobný festival Pohoda a máme plno času do začiatku programu.

Jan Těsnohlídek

Jak to napsat

(blok mladej českej poézie)

ta největší báseň

ono -

jak to napsat že

se u malý mořský víly v kodani

fotily čtyři holky -

dohromady a pak každá zvlášť že

je při tom fotil vousatej pán a

p o z o r o v a l

„CHCEME PONÚKNUŤ ČITATEĽOM KVALITNÚ PÔVODNÚ TVORBU…”

 …tvrdí riaditeľka žilinského vydavateľstva Artis Omnis Andrea Harmanová, ktorú sme poprosili, aby nám odpovedala na niekoľko otázok. Vydavateľstvo Artis omnis je zamerané výhradne na pôvodnú tvorbu a v edičnej činnosti sa neopomínajú ani debuty. Nuž, vydavateľstvo ako stvorené (aj) pre čitateľov (a prispievateľov) DOTYKOV. Nech sa páči…

Vydavateľstvo Artis Omnis sa ako jedno z mála slovenských vydavateľstiev zameriava aj na pôvodnú slovenskú literatúru, i na poéziu, dokonca vydáva aj debuty! Čo predchádzalo tomuto veľkorysému ťahu, ktorý sa dnes na Slovensku môže pokojne označiť i za „antikomerčný”?

Mierne poopravím - nie „aj”, ale „výlučne” na pôvodnú slovenskú literatúru. Debuty v rámci edície Žilinská brána boli dokonca naším štartom na poli vydavateľskom, bolo to v roku 2005. Myšlienka vznikla na základe jednak osobných vzťahov, ale aj ako snaha upozorniť čitateľskú verejnosť na existenciu kvalitných autorov, predovšetkým z nášho regiónu, ktorých tvorba stála za to, aby sa pretavila aj do knižnej podoby. Reakcie literárnej aj čitateľskej verejnosti nás presvedčili o správnosti tohto kroku. Debut Pavla Urbana sa umiestnil v ankete Knižnej revue Kniha roka medzi prvými, objavili sa priaznivé recenzie aj na knihy Petra Ničíka a Miloša Ondrušeka a ich náklad - hoci nie veľký, no porovnateľný s bežnou praxou pri básnických zbierkach - je už takmer vypredaný. Ešte lepšie (komerčné) vyhliadky má najnovší titul Žilinskej brány, zbierka poviedok Miloša Zvrškovca Tieň na úteku.

Čo sa týka komerčného, či skôr „antikomerčného” ťahu - nielen debuty, ale vydávanie pôvodnej tvorby ako takej sa nedá robiť bez toho, aby neboli dotované. V našom prípade ide predovšetkým o financovanie z iných aktivít našej spoločnosti. Čo by, samozrejme, nebolo možné bez výsostne blízkeho vzťahu jej majiteľov k literatúre, dokonca si trúfnem povedať, že si tým splnili svoj chlapčenský sen.

Ivan Baláž Kráľ

Výber

3/8

dvaja starí muži

lapajú dych pod pazuchy

tancujú kankán v nočnom daždi

autá hrajú biliard bez pravidiel

na cestách nikam

prichádza jeseň

a ja nemám prácu

v snehu sa nedá tancovať

13/8

uvidíš

príde iný anjel

čo ťa pohladí

pofúka rany

láska prebolí

ako kvapka peroxidu v tvojej rane

hľadáš vo mne anjela

a predsa spíš

kým ja som na dne

tvojho hľadania

Ondrej Herec

Boje proti času

„Cesta časom je teoreticky nemožná, ale nevzdávam sa jej ako dejotvornej rekvizity.” Isaac Asimov

„Nestavil by som sa proti možnosti cestovať v čase. Môj protihráč možno videl budúcnosť a pozná odpoveď.” Stephen Hawking

„Čo je teda čas? Keby sa ma nikto nepýtal, vedel by som to. Keď to však mám niekomu vysvetliť, už to zase neviem.” Sv. Augustín

Každý vie, čo je čas, ale málokto ho vie vysvetliť. A keď to dokáže, jeho výklad sa nezhoduje s ostatnými. V rôznych dobách a kultúrach sa objavovali podivuhodne rôzne koncepcie času: príčinný cyklus karmického osudu samsara, v kresťanstve vektor neoblomne smerujúci od zrodenia k smrti a od stvorenia sveta k jeho konci, rámec všetkých udalostí vo Philosophiae Naturalis Principia Mathematica (Newton, Isaac: 1687), Leibnizov nepretržitý proces prítomnosti, minulosti a budúcnosti, fyzikálny konštrukt jednotného priestoročasu u Hermanna Minkowskiho, atď. Northrop Frye videl v „spojení západného človeka s časom” definitorický znak románu (The Four Forms of Prose Fiction, 1950). Liliputáni pokladali hodinky za Gulliverovho boha, pretože nikdy nerobil nič bez pohľadu na ne (Swift, Jonathan 1726: Gulliver’s Travels). Poe ironizoval autoritu hodiniek, ktoré spájal s meštiackym povýšenectvom a posadnutosťou poriadkom. Básnik Baudelaire sa bál chronologického času a nenávidel ho ako nepriateľa. Sociológ Gurvitch videl čas ako „totálny sociálny fenomén”, ktorého skúmanie znamená „rekonštrukciu neredukovateľného celku” človeka i spoločnosti (Gurvitch, Georges 1964:The Spectrum of Social Time. Dordrecht:Reidel). Čas nevieme jednoznačne definovať, pretože on definuje nás.

SEARCH & DESTROY…

O LIKVIDÁCII KULTÚRNEHO DEDIČSTVA - Palárikov dom v Čadci

__________________________________________________________________

4. časť

PALÁRIKOV DOM PO ROKU 1989

Osud Palárikovho domu v Čadci bol doslovne spečatený práve v období rokov 1994 - 2004. V tejto kritickej etape existencie kultúrneho stánku Čadčanov a Kysučanov sa rozhodlo, resp. konkrétni ľudia rozhodli, že v budove, ktorú postavili osvietení muži, aby zabránili malígnemu rozpínaniu obmedzenosti, zadubenosti, nekultúrnosti a ignorancie, sa v druhej polovici 20. a v prvej polovici 21. storočia udomácnili obchodníci s lacným tovarom, stávková kancelária, či bufet s rýchlym občerstvením… Mizériu Palárikovho domu akoby symbolicky ukončil požiar, ktorý v popole pochoval všetky stopy vznešenej minulosti a nádeje vari i sľubnej budúcnosti. Zarážajúcim, no opäť príznačným sa javí fakt, že ešte aj dnes niet toho, kto by si popol zo zhoreniska Palárikovho domu nasypal na svoju hlavu…

Obdobie vrátenia budovy Matici slovenskej (1989 - 1994)

V posledných mesiacoch roku 1989 sa v bývalom Československu udiali prevratné spoločenské a politické zmeny, ktoré napokon viedli k zrušeniu článku Ústavy, ktorá zaručovala vedúcu úlohu KSČ v štáte, čoskoro sa uskutočnili prvé slobodné voľby po 41 rokoch komunistického diktátu moci…

MILOŠ DRASTICH

Míľniky svetového džezu

7. časť

Bezbrehé nekonečno improvizačných možností

KEITH JARRETT

geniálne majstrovstvo jasu

Jan Garbarek, chýrny saxofónový hráč z dielne ECM, sa nedávno v rozhovore vyjadril, že najviac mu v živote dala tvorba Johna Coltrana, Milesa Davisa - a Keitha Jarretta. Ten bol jeho idolom! Mal tú česť šesť rokov s ním spolupracovať a tvrdí o ňom, že je to naozaj vo všetkých oblastiach výnimočný hudobník, asi ten najväčší, s akým kedy hral. Od nikoho iného sa toho toľko nenaučil! Dnešná americká džezová ikona, veľkolepý skladateľ, improvizátor a klavirista, rodák z Allentownu v Pennsylvánii Keith Jarrett, vyviedol aj takého majstra, akým bol Miles Davis, z konceptu, keď sa nechal počuť za klavírom v zostave Charlesa Lloyda 18. septembra 1966 na džezovom festivale v Monterey. Vyšiel z toho album Charles Lloyd - Forest Flower (na Slovensku distribuuje DIVYD), ktorý sa stal jednou z najúspešnejších džezových nahrávok konca šesťdesiatych rokov. Počúvať ho dnes je stále ohromujúci zážitok. Keith napredoval v hudbe výrazne ďalej: spolčil sa s kontrabasistom Charliem Hadenom a perkusionistom Paulom Motianom, s ktorými u firmy Atlantic vydal zopár originálnych zvukomalebných albumov. Keď si vypočujete album z roku 1971 The Mourning Of A Star, začnete mimovoľne uvažovať, v akom zvukovom nebi komponoval skladby na tento album.

CDOTYKY

The STANLEY CLARKE trio with HIROMI & LENNY WHITE

JAZZ IN THE GARDEN

Headsup/DIVYD 2009

Moderná japonská klaviristka Hiromi Uehara si za krátky čas získala najmä medzi džezuchtivou mládežou takú dobrú povesť, až možno predpokladať, že sa nebude báť siahnuť po jej nových albumoch aj naslepo. Kontrabasistu Stanleyho Clarka a bubeníka Lennyho Whitea, legendárnych džezmenov z éry Chickových Coreových Return to Forever a Milesových Davisových Bitches Brew, netreba širšie predstavovať. A teraz si dajte dokopy tieto informácie a skúste uhádnuť, akú asi hudbu urobí takto zložené trio. Zvlášť, keď nahráva v Japonsku uprostred jari, v čase, keď kvitnú sakury, japonské ozdobné čerešne, klenot rastlinnej prírody, sám vyvolávajúci množstvo pekných nálad a myšlienok. Aj ich hudba je silne podobná japonským čarokrásnym stromom vyobrazeným na obale nového albumu. Technikou aj estetickým hudobným cítením sa Hiromi hlboko zabývala v srdci moderného súčasného džezu, trochu si tu aj zakomponovala, a to buď sama (Sicilian Blue, Brain Training) alebo v duete so Stanleyom Clarkom (Global Tweak - improvised Duet). Iné skladby sú z pera velikánov, akými navždy zostanú saxofonista Joe Henderson, trubkár Miles Davis, kontrabasista Stanley Clarke a ďalší. Priestor dostala aj japonská ľudová pieseň Sakura sakura, pravdaže priestor adekvátny modernému džezovému poňatiu. Ľahkosť podania, ale zároveň náročnosť štýlu, vysoká estetická hodnota ich spoločnej hudby sú tou šľahačkou, ktorú džezoví fanúšikovia radi oblizujú.

VLADIMÍRA KOMOROVSKÁ

(Všivavé osudy, VSSS, Bratislava 2008)

Informácia o všiach, vyskytujúcich sa vo vlasoch: Voš vlasová je malý PARAZIT, ktorý nemôže lietať ani skákať. Pohybuje sa kĺzavým spôsobom po vlasoch, vlastne sa šplhá používajúc konce svojich nôh. Kŕmi sa ľudskou krvou hryzúc pokožku hlavy - dva až tri razy denne.

Samček je veľký jeden až tri milimetre, samička dva až tri milimetre. Samičky znášajú okolo pätnásť vajíčok každý deň počas obdobia dvadsiatich piatich dní. Voš žije v priemere štyridsať dní. Z vajíčok sa vyliahnu ďalšie vši po šiestich až desiatich dňoch a dospejú do desiatich dní.

Napadnutie človeka týmito PARAZITMI sa nazýva PEDIKULÓZA. Pedikulóza môže napadnúť KOHOKOĽVEK. Pedikulóza nemá s hygienou nič spoločné. Je NEVYSPYTATEĽNÁ.

Niekto, kto si umýva vlasy raz či dva razy týždenne môže byť rovnako napadnutý ako niekto, kto si ich umýva raz za mesiac.

Tak akosi je to aj so všivavými osudmi. Žiadna sláva. Taký život. Všivavý.

Debut Vladimíry Komorovskej pozostáva z dvanástich melodicky znejúcich textov - príbehov - osudov - samozrejme všivavých.

Kto by už len stál o takú pedikulózu? V lekárňach je už veľký výber prípravkov, ktoré tieto protivné parazity majú likvidovať. Nie je to však také jednoduché. Proces likvidácie treba opakovať minimálne dva razy. Veľakrát však ani to nestačí.

Kristína Benkovičová, 1985, Galanta

(ROZ)HOVORY

Nad sídliskom sa prevaľujú tmavé oblaky a cez ihrisko sa rovnako ťažkopádne vlečie Frico. Je to starý Róm, akého by ste ani stopárskym psom nenašli. Nikto ho však nevolá po mene. Prischli mu rôzne prezývky. Najnovšou je Dirty Black Bastard. Volá ho tak celé sídlisko Jas, ale najhlučnejšie naňho pokrikujú malé decká, ktorým z úst ešte poriadne ani mliečne zuby nevypadli. Inokedy usmiaty, teraz zachmúrený Frico s gambou odstávajúcou až po bradu, ťahá za sebou hrdzavý vozík. Plechy a staré železo v ňom má uložené do úhľadného vežiaka. Len stará odkvapová rúra sa ťahá po zemi a s drásajúcim škripotom z nej sem tam odletí iskra. Hotový pekelník. Čierny v tvári a s ohňom za chrbtom. Komický výzor dopĺňajú husté chumáče vlasov, ktoré mu v popolavo-čiernych trsoch trčia z uší - posledná spomienka na bujnú hrivu. Ani hnedý pletený sveter, ktorý má starostlivo zapravený v montérkach, mu nepridáva na imidži plemenného kohúta. Miestni si zvyknú šepkať, že sa v ňom už narodil. Rukávy mu na chudých rukách odstávajú ako vlajky. Na zápästiach ho má vyhrnutý a celý polepený od slín. Aj teraz dvíha ruku k pere, potiahne po celej jej dĺžke a pre istotu sa zavŕta aj do širokých nosných dierok. Slina už lemuje rukáv.

„Baskepenďo, smradi čierni!” Na čele sa mu vytvorí vejár vrások. Ráno si trochu prispal a keď sa vytešený pritackal k pletivu, ktoré obohnali okolo školy, zistil, že ho ktosi predbehol. Nadáva na kolegov z fachu. Bol to jeho revír a vedia, že ho pravidelne obchádza. Už takmer desať rokov sa živí poctivou prácou. Ako sám hovorí: berie iným to, čo ňou sami vytvorili. Nosí do zberu hrdzavé trubky, staré pokrčené plechy a vie, kde sa dá uchmatnúť aj nejaká meď. Tá je dobre platená. Je jej málo, ale cena fajnová. To môže potom aj dva dni hýriť.

Bohuš M. Rosinský

Miesto na sedenie

dlho som hľadal miesto

na sedenie

kanapa v pivnici chládok uprostred horúčavy

prútené kreslo s knihou básní

miesto kresla pred telkou

miesto doma na dvore pod stromom

alebo miesto mimo domova

miesto na lúke pri rieke nohy vo vode

miesto v lese na kameni mach pod zadkom

miesto na barovej stoličke

na lavici v čakárni u lekára

zubárske kreslo pohovka psychiatra

na lavici v čakárni železníc a autobusových staníc

na lavici v čakárni na úradoch

každého druhu

miesto na stoličke v kine v divadle

Odkazy  3/2009

Peter M. (Zvolen): Tvoje rýmovačky sú obohraté, priehľadné a vlažné. Rým ti priveľmi nesedí… Skús si prelistovať Utrpenie mladého poeta od Joža Urbana. Na začiatok. Napríklad…

Katka K. (Bratislava): Tvoja poviedka je zaujímavá. Taká zmes tajomstva, civilného výrazu, slabučké sci-fi… Nie je to márne. Pošli ešte. Čakáme…

Matúš N. (Veľké Lovce): Prečo musíš v každej svojej básni strúhať „figúry” niekoho, kto je nad vecou a musí radiť, mentorovať?! Zaplietaš sa do pavučín genitívnych metafor, komplikuješ výpoveď, strácaš sa v záplave slov a umelých póz. Uber plyn a buď viac sám sebou. Uvoľni sa, prosím…