Rozhovor s Petrom Jarošom

„Zaujatie vlastným spôsobom tvorby je len pokračovaním vedomia súvislostí…”

tvrdí popredný slovenský prozaik Peter Jaroš.

Nemecký filozof Friedrich Nietzsche je autorom  nasledujúcich slov: „Umelci, pokiaľ za niečo stoja, sú (aj telesne) mohutne založení, prekypujúci, ťahúni, sú to ľudia zmysloví…” Nietzsche akoby hovoril o spisovateľovi Petrovi Jarošovi… Texty Petra Jaroša sú také, ako je on sám,­ mohutné, dúže, no zároveň krehké, zmyselné, a tiež poctivé a ľudské. Niečo z toho, o čom tento jedinečný prozaik premýšľa, prinášame i v nasledujúcom rozhovore.

­

Ste autorom mnohých prozaických kníh, kritika o vás tvrdí, že ste vniesli do slovenského románu moderné prvky. V čom vy sám vidíte „modernosť” svojej tvorby? Čo bolo pre vás v písaní najdôležitejšie, dominantné v časoch, keď ste začínali publikovať a dnes?

Aj moja generácia mala to šťastie, že sme svoje texty – poviedky, novely, poéziu – začali publikovať v uvoľnenejších a žičlivejších šesťdesiatych rokoch. V tom čase sme sa už v prekladoch zoznamovali s dielami autorov tzv. nového románu (Marguerite Durasová, Michel Butor, Alain Robbe-Grillet). V šesťdesiatych rokoch súčasne s novým románom prenikal k nám razantnejšie existencionalizmus. My mladí autori sme dychtivo čítali nielen autorov nového románu, ale aj texty existencialistov Alberta Camusa, Jeana Paula Sartra či filozofov Heideggera a Jaspersa. No a čo bolo pre nás hlavné a motivujúce – chceli sme sa odlíšiť od schematickej poézie a prózy, dominujúcej hlavne začiatkom päťdesiatych rokov, keď začal zúriť tzv. socialistický realizmus. Boli sme mladí a žiadalo sa nám všetko poznať a objať. Na jednej strane sme sa snažili o originalitu, na druhej vyskúšať všetky avantgardné smery a hnutia, čo sa nám darilo raz lepšie, raz horšie. Bol to však mnohovrstevný rozbeh, vynikajúci tréning… Po istom čase si však aj mladý autor hľadá vlastnú cestu, ale zároveň si musí uvedomovať, že stojí na pleciach predchodcov… Zaujatie vlastným spôsobom tvorby je len pokračovaním vedomia súvislostí…

Continue reading Rozhovor s Petrom Jarošom

Chtiví sveta

CHTIVÍ SVETLA

Pod týmto názvom vyšiel koncom minulého roka zborník víťazných prác z dvanástich literárnych súťaží na Slovensku v roku 2007. S podporou MK SR ho vydalo Národné osvetové centrum v Bratislave. Súbor zaznamenáva a zároveň v elektronickej podobe archivuje výsledky literárnych úsilí prevažne najmladších autorov – vďaka tomuto zborníku sa aj po rokoch budú môcť vrátiť nielen k svojim začiatkom, ale aj k raným prácam kamarátov od pera, s ktorými sa stretli v jednotlivých súťažiach. Hoci poslaním literatúry nie je súťažiť, tieto vzájomné konfrontácie a hodnotenia odborných porôt neprestali mať ani v súčasnosti zmysel a vnímavým mladým autorom ponúkajú množstvo inšpiratívnych podnetov.

Zostavovatelia zborníka PhDr. Ján Tazberík, CSc., Peter Jaroš a Július Balco nezasahovali do jednotlivých textov a ponechali ich v autorskej úprave. Všetky už prešli niekde hustejšími, niekde redšími sitami porôt a úlohou zostavovateľov nebolo hodnotiť a vyberať, ale zaznamenať. Popri začiatočníckych pokusoch, ktoré tiež nevynechali, aby ukázali čo najhodnovernejší obraz myslenia, cítenia a literárnych predstáv najmladšej generácie, najlepšie práce zažiarili magickou silou umeleckého slova a ich vekom mladí autori by zrejme obstáli aj v konkurencii renomovaných spisovateľov. Continue reading Chtiví sveta

Katarína Petríková: Všetko je na hovno!

Katarína PETRÍKOVÁ

VŠETKO JE NA HOVNO!

Pred spaním

Mesto už zaspáva

adorácie bláznov a prostitútok

štekajú nocou

Mne sa nedá

Ovečky zbesneli

…majú vlčie úmysly

 

V moči

Štíš prázdne slová

horúcim prúdom cez uši

Amok v poloprázdnom kupé dozrel

Nohy si močím

v žltkastom moči

prostatový akvarel

Drž už konečne hubu!

 

Continue reading Katarína Petríková: Všetko je na hovno!

Katarína Sedláková: Čítať zakázané

Katarína Sedláková

Čítať zakázané

Bol koniec školského roka a na stole ležala diplomová práca, čakajúca na posudok. O dva týždne mali byť obhajoby. V budove univerzity, kde aj uprostred vykurovacej sezóny vládne treskúca zima, bolo tento raz neznesiteľné dusno. Spoločne sme sa potili pod bufetovým dáždnikom a s pochopením sme si navzájom kupovali ďalšie tekutiny. Rozprávať sme vtedy už nevládali. Dorozumievali sme sa zjednodušenými posunkami, ktoré si veľmi rýchlo osvojila aj dvojica sympatických mladíkov, obsluhujúcich v bufete. Z pochopiteľných príčin jeden z dvojice mal  interné pomenovanie introvert a druhý extrovert. V ten deň ma extrovert pochválil, že „napredujem v jazyku”, keď som si jedným suchým gestom vybavila dve minerálky a v ten istý deň prehovoril introvert, keď o dve minúty prišiel odpratať prázdne fľaše. V ten dusný deň sme tiež inštinktívne, pretože rozmýšľať sa už dávno nedalo, pochopili, že treba niekam zmiznúť, kým nie je neskoro.

Skoro ráno sme na malom zelenom aute nemenovanej, ale podľa ďalšieho opisu čitateľovi isto známemu autu, ktorým sme z Velikého Trnova, z centra Bulharska, vyrazili do hôr na severozápade krajiny. Odtiaľ už bolo vidno, alebo sa aspoň dal tušiť, Dunaj a pri väčšej predstavivosti aj Srbsko. Naše auto bolo len pre dvoch, presnejšie pre dve. Tretí človek s batožinou by sa už k našej výprave nemohol pripojiť. Jednoducho nemal by si kam sadnúť a aj ventilácia v aute bola schopná spolupracovať pri odrosení okien len pri počte jeden, maximálne dvaja cestujúci na palube.

Continue reading Katarína Sedláková: Čítať zakázané

Jozef Melichár: Parník. Prístav. Šialenstvo.

Jozef Melichár

Parník. Prístav. Šialenstvo.

 

“Dobrý deň, firma… zástupca firmy… Moje meno je Martin Hess. Predávame internet a digitálnu televíziu s vianočnou zľavou.”

“Dobrý deň. Nemám záujem ani čas.”

“Ste si istý?” položil nohu do dverí. „Ponúkame vynikajúce zľavy, mobil zdarma, tri plné dobytia v dobe do pol roka, ak si k tomu objednáte aj pevnú linku a digitálnu televíziu, dostanete bonus 2 000 Sk strhnutých z paušálu mobilného telefónu.” Zdvihol pohľad. “Čo na to hovoríte?”

“Naozaj nemám záujem.” Utrel si pot z čela a upravil  mastné vlasy. “Viete práve niečo robím a musím sa sústrediť,” dodal ospravedlňujúco. “Poznám tie vaše reklamné triky. Sám som to istý čas robil. Ešte dvakrát sa spýtate, prečo nemám záujem a potom sa rozlúčite.”

Predavač sa ho pokúsil prerušiť, ale nevyužil príležitosť.

“Ale napriek tomu,” zastavil sa. Oči mu svietili, akoby nebol úplne pri zmysloch. “Vlastne práve preto vás prosím. Doslova prosím. Zazvoňte na dvere susedom. To su takí sprostí kokoti, že si niečo aj kúpia.”

“Pane,” pravá stále položená medzi prahom a dverami tak, aby sa nedalo zavrieť, “nechcem byť vtieravý alebo niečo také. Všetko čo chcem povedať je, že ak to nekúpite za túto cenu, urobíte obrovskú chybu. Máte internet? Koľko platíte? Ja vám sľubujem, zaručujem, že nebudete ľutovať. Museli by ste byť blázon, keby ste…” Continue reading Jozef Melichár: Parník. Prístav. Šialenstvo.

Daniel Tocimák: Keď to išlo dolu vodou

Daniel Tocimák

Keď to išlo dolu vodou

ROZUM DO VRECKA

obúvajú si cudzie topánky

a kradnú batohy ktoré

sami neunesú

miesto toho aby bosí

vytiahli z vrecka

seba samého

 

POZDRAV ZO ZEME

sedíme ako muchy

na kuse roztápajúceho sa hovna

je nás viac

a VIAC

všetko už bolo objavené

teraz

len vynájsť lieky

na choroby

ktoré by tu bez nás

neboli

 

Continue reading Daniel Tocimák: Keď to išlo dolu vodou

Pavol Ičo: Z tmavých hôr

Pavol Ičo

Z tmavých hôr

(poviedka inšpirovaná ľudovými rozprávkami)

Kráčame planinou. Obklopuje nás rovinatá krajina posiata pásmi lesov.

Ideál o dobrodružnom putovaní po severoruských lesoch zrejme nebol až taký dokonalý… Začalo sa to kaziť, keď sme sa tu ocitli bez vody, v chlade pustatiny. Navyše pod mračnami zatemneným nebom. Občas sa však na oblohe objavil mesiac v splne.

Po čase sme vystúpili na kopec.

Rozprestrelo sa pred nami zalesnené údolie. Nemali sme čo stratiť a tak sme pozbierali posledný zvyšok síl a rozbehli sa do tmy. No čím hlbšie sme vstupovali do vnútra lesa, tým bol redší. No stromy tu boli mohutnejšie, takmer bezlisté a ich kôra pripomínala uhoľ. Rozdelili sme sa a dohodli, že ak niekto niečo nájde, má zvriesknuť.

Mne obzvlášť chýbala voda, ktorú som neochutnal už takmer dva dni. Po chvíli Juro oznamoval svoj objav. Ukázal nám podlhovastú chalúpku, mierne zdevastovanú časom a vetrom, s kamennou cestičkou a studničkou pripomínajúcou miniatúrny domček. Rozradostnene sme sa k nej rozbehli a napájali sa plnými dúškami. Keď sme sa napili, rozhodli sme sa prezrieť dom. Continue reading Pavol Ičo: Z tmavých hôr

3 pohľady na…

3 pohľady na…

Roman Michelko: Eseje o globalizácii

(Matica Slovenská, Martin 2009)

 

Pokusy o pravdu

Názov knižky vypovedá o obsahu. Oba neklamú; prinajmenšom tvrdošijne, miestami až donquijotsky klopú na dvere zakliateho zámku s názvom Pravda. Výsledok pravdaže nemôže byť jednoznačný, pretože zámok je zakliaty naveky a Ona je v ňom prítomná v nanajvýš mätúco nejasnej podobe. Cynickejší z nás dokonca odmietajú veriť v jej existenciu.

Tak či onak, v esejach tejto knižky nájdete zrkadlenie jednej  z tvárí pravdy. Či a nakoľko ste schopní stotožniť zrkadlový odraz s realitou, je vecou vašej vlastnej voľby, ja vám v tom nepomôžem, nemám ani štipku autorovej odvahy k transparentnosti, s ktorou nás vedie k logicky koncipovaným záverom.

Michelkove eseje okrem odvahy, napriek nie príliš ružovým vyhliadkam a perspektívam, ktoré ponúkajú, prekypujú optimizmom prinajmenšom  na rovine noetickej. Sú plné viery v spoznateľnosť sveta a v overiteľnosť i uveriteľnosť informácií – ktoré ja osobne vnímam ako množstvom informácií skreslené útržky veľkého príbehu písaného celým ľudstvom naraz. Na každom chýre čosi je – alebo ktosi, povedzme žurnalista, akademik alebo iná autorita a tiež možno i trocha prachu zo zaručene autentických snímok či iných corpus delicti… Continue reading 3 pohľady na…

Hrozno sa premenilo na víno

Za Milanom Rúfusom

HROZNO SA PREMENILO NA VÍNO

R. I. P.

Žiadne slová.

Len mlčanie – plné nevyslovených slov:

V mrazivom ráne stepujú pod vysokým nebom,

čakajúc na milosť, že niektoré z nich platí.

 

„Pozdravujte mi môjho stopára” – napísali ste do listu, pán Rúfus.

Ten stopár teraz kvíli v tajomnom spriaznení

a so stiahnutým chvostom robí stopy v snehu

odnikiaľ nikam, nepokojný, nevediaci, a predsa možno účastný

na pokoji, v ktorom už viete: Toto je Božia neha.

Continue reading Hrozno sa premenilo na víno

Erik Šimšík: Dosnívať ťa spredu

Erik Šimšík

Dosnívať ťa spredu

Stratení v prekladisku

stoja v šedých výklenkoch
za sklom

stratení v prekladisku
plnom ľudí

ešte im nepridelili odtlačky
nahí sterilní bez myšlienok polotovar

obrovské žeriavy
letia s telíčkami v zobákoch

ich prvá podvedomá spomienka
keď sa v noci strhnú

a premýšľajú
či každé zrkadlo klame

 

Continue reading Erik Šimšík: Dosnívať ťa spredu

„Zoznamka”

„Zoznamka”

Čo myslíte, akú otázku si dáva mladý človek žijúci v tomto storočí plnom úžasných technológií? Dá sa povedať, že determinovať termín mladý je irelevantné, pokiaľ sa človek cíti aj napriek „pokročilému” veku mlado, preto nebudem rokmi vymedzovať, komu je tento text určený. Myslím tým a zároveň narážam na jedinca, ktorý má ešte aspoň aké také pozostatky duchovna a nevznáša sa v opare vidiny „pätnásť minútovej” slávy, ale má potrebu hľadania hlbších princípov v tejto spoločnosti. Človek, túžiaci po plnohodnotnom spôsobe života, ale aj zábave a ktorý potrebuje od života viac, ako len povrchné plávanie v „plytkých” vodách.

Lenže všetko z toho, čo chceme, je veľmi relatívne, s čím súvisí vyznávanie iných hodnôt,  vychovávanie v diametrálne odlišných podmienkach, odlišnosť výzoru aj myslenia a pod. Napriek týmto početným odlišnostiam sme všetci rovnakí v jednom. Sme ľudia. Myslím si, že je to dosť podstatný „detail”.

Je množstvo tém čakajúcich na rozobratie a veľa variabilných pohľadov na problematické otázky, preto som sa rozhodla tento článok venovať internetovým zoznamkám a pošpekulovať nad tým, prečo sú pre niekoho také atraktívne, čo spôsobilo tento ošiaľ a kam vedú cesty internetovej formy zoznamovania sa. Continue reading „Zoznamka”

Socialistická utópia Star Treku (3. časť)

Ondrej Herec

Socialistická utópia Star Treku (3. časť)

Dokonale usporiadaná utópia zabezpečuje blahobyt a spravodlivosť anjelsky morálnym obyvateľom. Príbeh nemusí rozprávať len o politike, ale chceme v ňom vidieť lepšie svety, než je ten náš. Politika je osobná ako viera či láska a ovplyvňuje celý život. V socialistickej utópii majú výrobcovia politickú a ekonomickú moc, vlastnia výrobné sily a rozhodujú o distribúcii. Utopickí socialisti Owen a Fourier verili, že sociálna organizácia má byť založená na malých kolektívoch. Saint-Simon uprednostnil veľký centralizovaný štát a podľa Marxa len ústredné plánovanie môže koordinovať zložitú ekonomiku, v ktorej neexistujú peniaze (Marx, Karl – Engels, Friedrich 1848: Manifest der kommunistischen Partei). V socialistickej fantastike zriedka nájdeme hodnoverne opísané politické inštitúcie, ekonomické mechanizmy, legislatívu a súdnictvo. Star Trek názorne sľubuje vesmírnu utópiu, v ktorej funguje spravodlivá moc.

Človek vo vesmírnej utópii

Väčšina autorov socialistickej fantastiky vychádzala z predpokladu, že vývoj rozumných bytostí vo vesmíre je okrem malých odchýlok rovnaký. V Jefremovovovej poviedke Srdce Hada sa pozemskí kozmonauti stretnú s kozmickou loďou humanoidov, ktorí dýchajú fluorovodík, no podobajú sa ľuďom takmer na nerozoznanie. Kozmonauti komunistickej budúcnosti zväčša nachádzali vo vesmíre ľudí, preoblečených za mimozemšťanov – až po triedny boj, historické víťazstvo robotníckej triedy a sochy hrdinov socialistickej práce. Continue reading Socialistická utópia Star Treku (3. časť)

Search and Destroy

SEARCH & DESTROY…

__________________________________________________________________

O LIKVIDÁCII KULTÚRNEHO DEDIČSTVA – Palárikov dom v Čadci

2. časť

Palárikova dvorana

Pôvodná myšlienka vybudovať v Čadci národný dom a pomník Jánovi Palárikovi sa objavil v roku 1922. Rudolf Gerát v publikácii Dedičstvo dedov prvotný zámer stavby Palárikovho domu konkretizuje a tvrdí, že myšlienka na výstavbu kultúrneho stánku, matičného domu, ­sa prvý raz spomína na zasadnutí výboru z 15. mája 1922. (Gerát 1997, s. 10)

Podľa zápisníc Miestneho odboru Matice slovenskej v Čadci to bol tretí bod programu a v zápisnici sa uvádza takto: „Matica nemá priestor, že by sa členovia mohli schádzať, niet miestnosti na prednášky, na divadelné predstavenia.” (Kubík 1980, s. 92)

Prvotný zámer vybudovania matičného domu

Podľa Geráta členov výboru ku kroku vybudovať v Čadci kultúrny dom nesúci Palárikovo meno inšpirovala skutočnosť, že 27. apríla 1922 uplynulo sto rokov od narodenia Janka Palárika. (Gerát 1997, s. 10) Iniciátorom návrhu a potom po celé roky aj jeho aktívnym vykonávateľom bol známy pravotár Dr. Jozef Hranec. Záujem o spoluúčasť pri výstavbe prejavili aj telovýchovné jednoty Sokol (združujúca najmä českých vojakov), Orol (slovenská) a Robotnícka Telovýchovná Jednota s podmienkou, že v budove budú môcť vykoná­vať telovýchovné cvičenia. V tom čase totiž nebola v meste žiadna telocvičňa. Medzitým došlo k zmene vo vedení miestneho odboru Matice slovenskej (MO MS). Predsedom sa stal okresný náčelník Dr. Vojtech Kállay, podpred­sedom ostal starosta Viliam Janota a tajomníkom riaditeľ meš­tianky Róbert Kľačanský. Continue reading Search and Destroy

CDotyky

CDotyky

Uri Caine Ensemble

THE OTHELLO SYNDROME

Winter & Winter/HEVHETIA 2008

Virtuózny klavirista, hráč na klávesové nástroje, skladateľ, tak trochu aj dirigent URI CAINE sňal masku z opery a natiahol jej novú, džezovú. „V tej maske sa dobre chodí!” zhíkli členovia Uri Caine Ensemblu, keď v septembri roku 2003 predviedli v talianskych Benátkach svetovú premiéru Otelovho syndrómu na Benátskom bienále. THE OTHELLO SYNDROME, Otelov syndróm, Uri Caine skomponoval a adaptoval podľa Giuseppa Verdiho a teraz, v roku 2008, ho uviedol na džezový trh progresívny producent W & W/HEVHETIA (Hevhetia takpovediac zachraňuje situáciu v stave džezu na Slovensku, keď umožňuje prísun najhodnotnejších albumov, ktoré unikajú pozornosti prakticky celej tlače nielen doma, ale aj vo svete). Popri Urim Cainovi si v Uri Caine Ensembli zaúčinkovali medzi inými aj také hviezdy džezového operného neba, akými sú bubeník Jim Black, saxofonista Chris Speed sa tu blysol na klarinete a zaspieval si tu, inak vo svete džezu známy oudista, Dhafer Youssef, ktorý popri nádhernej hre na oud je povestný svojím príťažlivým spevom bez slov. Záznam nahrávky z Benátskeho bienále putoval na spracovanie postupne opakovane cez Nemecko, Taliansko, Francúzsko, USA, Švédsko, kým sme sa teraz nedožili fascinujúcich výkonov majstrovských hráčov a spevákov, medzi ktorými zažiarila aj trúbka Ralpha Alessiho a hlasy, za ktorými stoja predtým nemenované osobnosti Sadiq Bey, Josefine Lindstrand, Marco Paolini, Julie Patton a Bunny Sigler. Tento džezovo-operný dynamit vybuchuje 75 minút 33 sekúnd na jedno vypočutie.

Continue reading CDotyky

Ad marginem: Grochalová Zuzana: Mimo denníčka…

Festivalový denníček versus menštruačný kalendárik

Na margo: Grochalová Zuzana: Mimo denníčka… In: Dotyky č. 4-5, Bratislava 2008, s. 39-40.

Iná, než táto metaforická premisa ako jednej z niekoľkých dotknutých persón v relevantnom článku autorky z vyššie spomenutého dvojčísla Dotykov, mi ani nemohla napadnúť po prečítaní „pokusu” o syntetizujúcu recenziu na Literárny campus ŽLF 2008, ktorý je už piaty rok neoddeliteľnou súčasťou Žilinského literárneho festivalu. Z mojej pozície akademicky školeného teoretika umenia beriem názor slečny Zuzany ako istú snahu o prezentovanie vlastnej animozity voči hŕstke poetických nadšencov, s cieľom vygradovať svoj perfídny postoj do spochybnenia celej akcie i mojich autorských a organizačných schopností. Jej názor mi až nápadne pripomínal gradujúcu afinitu s psychickým stavom dievčaťa, ktorej mešká perióda, pričom stupňujúca sa afekcia v kompozícii jej pseudorecenzie bola priamo úmerná pocitu z túžobne očakávanej reality. Continue reading Ad marginem: Grochalová Zuzana: Mimo denníčka…

Objavujúci návrat

Objavujúci návrat

Sú rôzne návraty. Najčastejšie bývajú do detstva. Obrazy čistých, hľadajúcich, spoznávajúcich. Sladko-smutné spomínanie. Sú to návraty hladkajúce dušu, vyvolávajúce samovoľný úsmev, neraz cez slzy.

Sú však aj návraty do detstva, ktoré objavujú. Objavujú nielen samých seba, ale aj ešte nikým a ničím nezaťažené myslenie. Niečo, po čom túžia umelci. Práve v onom čírom, radostnom infantilizme sa našli Paul Klee či Joan Miró. Podstatou tohto detského sveta je výrečná jednoduchosť formy a schopnosť výrazne vyjadriť náladu. Jedno či smútok, jedno či radosť, ale vždy v rýdzej forme plnej originality. Nehľadal to vari aj Puškin? Práve tejto takmer prapodstatnej krásy sa dotýkali de Saint-Exupéry, Marshall i Saroyan. A v polovici januára 2009 sa jej mohli dotýkať aj tí, ktorí sa zúčastnili na vernisáži obrazov a kresieb detí z Detského domova z Podunajských Biskupíc. V komornej atmosfére Klubu umelcov v známej „Umelke” pri bratislavskom Starom moste ozdobili steny diela, o ktorých sa vyjadril kunsthistorik PhDr. Bohumír Bachratý, CSc., ako o spontánnych, slobodných, fantazívnych. „Je to jedna z najpôsobivejších, nebojím sa povedať, že pôvabných výstav detskej tvorby, ktorá je pekným úvodom do výstavnej sezóny 2009,” skonštatoval B. Bachratý. Nesporne. A naozaj nejde o lacné slová, akúsi povinnú jazdu pri „domováckych” akciách. Nevedno, či to bol zámer, ale naozaj treba vyzdvihnúť skutočnosť, že organizátori nepodľahli celospoločenskému trendu prinášať podobné akcie v predvianočnom období, keď sa pootvárajú srdcia a peňaženky, keď sme k sebe milší a keď všetko z detských domovov je zrazu krásne a nežné, priam zvieratkovsky prítulné. A práve tento citový odstup dal vyniknúť naozaj zaujímavým dielkam, neobyčajnému pôvabu deformácii tvarov ako výsledku vynaliezavého, hľadajúceho a spoznávajúceho detského ducha. Continue reading Objavujúci návrat

Almanach 25 – Próza

Zuzana Lichardusová – (bijou), 1987, Bratislava

 

“Nevadí”

Priestor.
Medzi mnou a tebou.
Medzi mnou a ostatnými ľuďmi.
Rozširuje sa. Zdá sa mi to? Áno, veď som len blázon, ako mi často hovoríš.
Žijem svojimi predstavami. Ale pochop! Nie je také jednoduché, ako si myslíš, oddeliť „môj svet” od objektívnej reality.
Ja NEVIEM!, čo sa tu deje. Iba cítim. Cítim skrz svoju chorú hlavu. A nikto mi nevezme, akokoľvek sa bude snažiť a používať silné argumenty, presvedčenie, že nie je neomylné riadiť sa bezhlavo tým, čo je „správne”.
Nenávidím… nenávidím? Nie, iba sa učím nenávidieť. Cez činy, hádky, slová, vety, výčitky…
A vždy mi z toho vychádza rovnaký záver. Seriem na vaše predsudky, zaužité pravdy.
Som niekde mimo. Nevadí… Continue reading Almanach 25 – Próza