„Zaujatie vlastným spôsobom tvorby je len pokračovaním vedomia súvislostí…”
tvrdí popredný slovenský prozaik Peter Jaroš.
Nemecký filozof Friedrich Nietzsche je autorom nasledujúcich slov: „Umelci, pokiaľ za niečo stoja, sú (aj telesne) mohutne založení, prekypujúci, ťahúni, sú to ľudia zmysloví…” Nietzsche akoby hovoril o spisovateľovi Petrovi Jarošovi… Texty Petra Jaroša sú také, ako je on sám, mohutné, dúže, no zároveň krehké, zmyselné, a tiež poctivé a ľudské. Niečo z toho, o čom tento jedinečný prozaik premýšľa, prinášame i v nasledujúcom rozhovore.
Ste autorom mnohých prozaických kníh, kritika o vás tvrdí, že ste vniesli do slovenského románu moderné prvky. V čom vy sám vidíte „modernosť” svojej tvorby? Čo bolo pre vás v písaní najdôležitejšie, dominantné v časoch, keď ste začínali publikovať a dnes?
Aj moja generácia mala to šťastie, že sme svoje texty – poviedky, novely, poéziu – začali publikovať v uvoľnenejších a žičlivejších šesťdesiatych rokoch. V tom čase sme sa už v prekladoch zoznamovali s dielami autorov tzv. nového románu (Marguerite Durasová, Michel Butor, Alain Robbe-Grillet). V šesťdesiatych rokoch súčasne s novým románom prenikal k nám razantnejšie existencionalizmus. My mladí autori sme dychtivo čítali nielen autorov nového románu, ale aj texty existencialistov Alberta Camusa, Jeana Paula Sartra či filozofov Heideggera a Jaspersa. No a čo bolo pre nás hlavné a motivujúce – chceli sme sa odlíšiť od schematickej poézie a prózy, dominujúcej hlavne začiatkom päťdesiatych rokov, keď začal zúriť tzv. socialistický realizmus. Boli sme mladí a žiadalo sa nám všetko poznať a objať. Na jednej strane sme sa snažili o originalitu, na druhej vyskúšať všetky avantgardné smery a hnutia, čo sa nám darilo raz lepšie, raz horšie. Bol to však mnohovrstevný rozbeh, vynikajúci tréning… Po istom čase si však aj mladý autor hľadá vlastnú cestu, ale zároveň si musí uvedomovať, že stojí na pleciach predchodcov… Zaujatie vlastným spôsobom tvorby je len pokračovaním vedomia súvislostí…
