Kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez s v marci tohto roku dožil 75. narodenín. Svojou prozaickou tvorbou, najmä však románom Sto rokov samoty (1967) sa zaradil k čelným predstaviteľom novátorských tendencií v latinskoamerickej i svetovej próze 20. storočia, pre ktoré sa zaužíval termín magický a fantazijný realizmus. Roku 1982 sa mu dostalo vysokého uznania udelením Nobelovej ceny. Jeho romány a poviedky sa stretli so životným ohlasom u slovenských čitateľov, ako aj v kruhoch spisovateľskej a umeleckej obce.
Márquezov mladší súčasník, kolumbijský prozaik Plinio Apuleyo Mendoza vydal r. 1982 v Barcelone knihu rozhovorov s čerstvým nositeľom Nobelovej ceny pod názvom Vôňa guajavy. Rozhovory poskytujú prenikavý pohľad na rázovité prostredie, ktoré Márqueza formovalo od detstva, na jeho rodný karibský región. Etnický a kultúrny synkretizmus tejto oblasti sa vyznačuje nevšedným bohatstvom ľudovej slovesnosti, ktorá sa stala jedným z hlavných zdrojov spisovateľovej kreatívnej imaginatívnosti. Márquez sa však priznáva aj k inšpirujúcim podnetom, ktoré mu poskytla svetová klasika i avantgardné úsilia svetovej prózy 20. storočia. V rozhovoroch sú rovnako cenné aj pohľady so spisovateľovej tvorivej dielne, najmä pokiaľ ide o rozprávačské a kompozičné postupy, ktorými pretvára kolumbijskú realitu na virtuálny svet literárnych fikcií, nesúcich nezameniteľnú pečať autochtónnosti a národnej identity. Vďaka symbolizujúcemu a metaforickému zovšeobecneniu nadobúdajú však Márquezove diela aj širšie, univerzálne vyznenie. Platí to aj o spisovateľových vzťahoch k ženám a jeho názoroch na lásku, ktoré premietol do svojich próz. Násilie ako jedna z ich kľúčových tém je totiž úzko spojené s absenciou lásky generujúcou v medziľudských vzťahoch i celom spoločenskom živote. V tomto zmysle vyznieva aj ukážka z rozhovorov s Márquezom, osvetľujúca niektoré aspekty spisovateľovho diela.
V. O.
