Rozhovor s Františkom Tóthom

Exkluzívny rozhovor s ministrom kultúry FRANTIŠKOM TÓTHOM

(pre časopis Spolku slovenských spisovateľov DOTYKY)

 

 

 

1.      Boli ste menovaný novým ministrom kultúry, k čomu Vám dodatočne blahoželám, ako vnímate súčasný stav v ktorom sa slovenská kultúra nachádza? Čo pre Vás kultúra a kultúrnosť znamená, aké má vo Vašom živote miesto?

 

– Kultúra je veľmi dôležitým meradlom úrovne vyspelosti spoločnosti. Zahŕňa v sebe poznanie, vieru, umenie, právo, morálku, zvyky a všetky tradície, ktoré si človek v historickom vývoji osvojil. Preto je dôležité, aby nebola na okraji spoločnosti. Pretože ak zanedbávame kultúru, zákonite sa na okraji ocitne aj spoločnosť sama. Súčasný stav slovenskej kultúry vnímam ako veľmi vážny, ale nie beznádejný. Vážny, čo sa týka záujmu odbornej aj laickej verejnosti, finančných tokov, ale aj jej stratégie, cieľov a smerovania. Od nástupu do funkcie kultúra pre mňa znamená podstatne viac, bytostne pociťujem aj všetky problémy, ktoré už dlhé obdobie prezentuje kultúrna obec, ale aj nespočetné množstvo vynikajúcich kultúrnych podujatí, ktoré mám možnosť osobne navštíviť.

 

Continue reading Rozhovor s Františkom Tóthom

Jana Lenčová: Agáta

  Dnes mám narodeniny. Dvanáste, osemnáste, tridsiateštvrté, skoropäťdesiate… Čo na tom záleží…

     Mám čudné dcéry. Jedna je arogantná a samotárska. Bojím sa, že je lesba. Druhá je neurotička. Chodí s inžinierikom, ktorý za každým druhým slovom povie “vlastne”. Máva záchvaty zúfalstva a prejedania. Občas si myslím, že by mala brať nejaké lieky, ale môj otec je proti tomu (podvedome tuší to, čo aj ja), nechce mať v rodine cvoka. Moje dcéry si nepamätajú deň mojich narodenín (nie je to červenou fixkou zaznačené v kalendári). Nepamätajú si ani deň otcových narodenín. Niekedy pochybujem, či sú skutočne moje. Ani sa na mňa nepodobajú.

     Je sobota. V sobotu ráno je byt vždy tichý. Môžem si prečítať bulvárne stĺpčeky z celého týždňa, ktoré sa hromadia za dverami, lebo ich nemá kto vyniesť. S nohami vyloženými na parapetnej doske chlípem kávu a na chvíľu ma prepadne šteklivá hriešna radosť. Samota je nápoj bohov.

     Potom pôjdem do kúpeľne a zapnem práčku.

    Continue reading Jana Lenčová: Agáta

David_Antony@dell.com: Amsterdam

Drahý priateľ,

 

nečakám, že ma hneď pochopíš, aspoň na začiatok nie. Na začiatok určite nie. Chcem len, aby si vedel, že som sa o Tvojho syna postaral ako o svojho vlastného. Chápem Tvoju situáciu, máš právo byť nahnevaný. Aj ja by som bol. V tomto sme si naozaj podobní. Zatiaľ Ťa iba prosím, aby si čítal ďalej. Tento list je takpovediac jediná správa o tom, ako to naozaj bolo. Ako sa to celé takmer pokazilo.

 

Tvoj syn Peter mi zavolal v sobotu podvečer. Ako vždy po sobotnej poľovačke som bol zaneprázdnený čistením svojich pušiek. Zvonenie telefónu ma vytrhlo zo sústredenia. Volal Tvoj syn. Jeho mladý hlas znel trochu nervózne. Povedal, že ho za mnou poslal jeho otec, že by mohol u mňa cez víkend prespať.

 

Ty si ho za mnou poslal.

  Continue reading David_Antony@dell.com: Amsterdam

Anka Gajdošová: Osem

Ivan ležal nehybne na starej pružinovej posteli a márne sa snažil udržať rovnakú nehybnosť aj v preplnenej, rozdráždenej mysli, len mierne podoprená hlava mu umožňovala upierať pohľad striedavo na strop, pohľad vskutku upokojujúci a nadmieru potrebný, a na drevotrieskovú svetlohnedú knižnicu za posteľou, zaplnenú  pre neho vzácnymi kusmi, výťažkami  filozofie, náboženstva, umenia, psychológie a menej dôležitými z iných oblastí, na posledné dve police s natesno uloženými pokladmi beletrie, rokmi obmieňané prísnosťou kritérií, no teraz by sa nevzdal jedinej knihy. Prechádzal pohľadom po každom titule, s istou obavou, či sa v ňom nevynoria podozrievavé nespokojné pocity,  vždy predznačujúce zmenu zamerania, signál prebiehajúceho procesu, dôkaz vnútorného života, bola to ale radostná plavba jeho ducha, až po smutné zakotvenie pri poslednej cennosti. Robil to často. Robil to vždy, keď sa ho zmocnili iracionálne pochybnosti, neznámy nepokoj, či skôr strach, ktorého pôvod márne hľadal, snáď aj kvôli následkom vnútorného rozpoloženia, či skôr rozplynutia, straty kontroly. V takej chvíli ho dokázalo povzbudiť len vedomie, že má naporúdzi časť toho najlepšieho, na čo kedy človek prišiel, skutočné  bohatstvo teoretického, empirického a umeleckého poznania. Jednak sa v momente stratil pocit bezmocnosti a osamelosti, lebo autorov pokladal za viac než pokrvných bratov, priam sa sám cítil byť každým z nich a za druhé, dýchal plnými dúškami esenciu kníh, to, čo je za, či nad človekom, z čoho mu občas extaticky brnela éterická podstata, nevýslovná radosť, akú pri žiadnej inej príležitosti nezažil. Iní mu boli vzorom, nádejou.

Continue reading Anka Gajdošová: Osem

Robert Bielik: Labyrint v Marakéšy

  Keď bol autor týchto zápiskov mladší, pohľad na šíre more v ňom vyvolával metafyzické nálady.

    „Existuje v človeku niečo, čo jeho podmienené konečné bytie presahuje tak, že môže pretrvať i smrť?” pýtal sa a tak mu vlny vyplavili otázky o nesmrteľnosti duše.

    „Existuje vo svete len reťaz podmienenosti, alebo môžem ovplyvniť chod udalostí aj nezávisle na nej?” pýtal sa a tak mu vlny vyplavili otázky o ľudskej slobode.

    „Existuje princíp, ku ktorému sa vzťahuje všetko podmienené, svet aj človek?” pýtal sa a tak mu vlny vyplavili otázky týkajúce sa Božej existencie.

     Neskôr sa dočítal, že aj Immanuel Kant prirovnával metafyzické pokusy ľudského ducha k plavbe po búrlivom oceáne, kde veľa zradných plytčín a topiacich sa ľadových kier klame námorníka vidinami nových kontinentov, zaplieta ho do dobrodružstva, z ktorého nikdy nemôže uniknúť a nikdy ho nemôže ani ukončiť. Táto rezignácia priviedla neskôr filozofa k otázkam praktického rozumu, no naostatok vyslovil nádej, že duch človeka sa nikdy nevzdá metafyzického skúmania a že také čosi možno očakávať práve tak málo, ako by sa človek kvôli znečistenému vzduchu dobrovoľne vzdal dýchania.

    Continue reading Robert Bielik: Labyrint v Marakéšy

Teroristom rýchlo a ľahko

REPORTÁŽ -Robert Kačeňák

 

TERORISTOM  RÝCHLO  A ĽAHKO

(Prvý krát so šialencom na cestách)

 

 

            Izrael tri hodiny nad ránom, letisko Bena Guriona na začiatku leta. Od únavy ledva stojím na nohách. Nespal som od doby čo som opustil Prahu. 33 hodín. Môj sprievodca ma opustil. Vraj v mojom záujme. Chvíľu stojím bezradne vo vestibule, niekoľkokrát popri mne nenápadne prejdú dievčatá v uniformách MIM (militantná izraelská mládež), krúžia okolo ako žraloky. Nakoniec ma odvádzajú k pasovej kontrole. Chlapec o tri roky mladší odo mňa sa ma so smrteľne vážnym výrazom v tvári pýta na účel mojej návštevy v Izraeli. Vravím pravdu.

Okamžite ma berie nabok. Opakuje svoje otázky stále dookola, zoberie mi doklady, batožinu a odchádza. Je naozaj až tak ťažké uveriť, že som lekár? Prichádza iný muž a pýta sa ma znova tie isté otázky. S hrôzou si uvedomujem, že som celkom automaticky v niekoľkých detailoch zaklamal, bez toho, aby som chcel. V duchu si nadávam do spisovateľských klamárov. Druhý muž odchádza a ja ostávam uprostred prázdneho priestranstva v bezpečnej vzdialenosti od ľudí. Židia s jarmulkami na hlavách, cestujúci na dovolenku, ma opovržlivo sledujú pohľadom. Všimnem si, ako sa ku mne otočí jedna z neďalekých kamier. Sledujú ma. Pýtam sa sám seba: Prečo som sem vlastne prišiel?!

  Continue reading Teroristom rýchlo a ľahko

Mal byť Jim Morrison zavraždený? (1.časť)

Ďalšie skutočnosti z posledných dní života básnika a speváka americkej hudobnej skupiny The Doors

Jamesa Douglasa Morrisona

 

Časť prvá.

Istý bývalý hollywoodsky právnik (t. č. na dôchodku), ktorý hrával golf s Maxom Finkom – obhajcom, ktorý zastupoval v súdnom procese Jima Morrisona v roku 1969 v Miami, kedy bola rocková hviezda obžalovaná z obscénností a odhaľovania sa na verejnosti, sa v roku 2002 vyjadril, že je presvedčený o tom, že asi mesiac predtým, ako odišiel Morrison do Paríža, ho musel Fink varovať a navrhnúť mu opustiť krajinu. Malo sa tak – podľa tohto nemenovaného právnika, ktorého spomína Stephen Davis v článku The Last Days of Jim Morrison (Posledné dni Jima Morrisona) [1], udiať vo februári 1971.

Continue reading Mal byť Jim Morrison zavraždený? (1.časť)

Východiari

                                 S láskou spomínam

(otvorený list šéfredaktorovi Dotykov)

 

Milý Boris. Keď som ti prednedávnom blahoželal k meninám, nezaprel si svoju pracovitú dušu, a ponúkol si mi spoluprácu, ktorá spočíva vo vytvorení bloku autorov z košického literárneho klubu Ozvena. Pripomenul si mi krásne staré dobré časy, kedy k nám do pobočky Verejnej knižnice Jána Bocatia chodil Blažej Krasnovský, Jozef Urban a Vojtech Kondrót. Dnes ich už na tomto svete niet, a zostala po nich medzera v mojej duši. Blažej Krasnovský mi vtedy ponúkol viesť edíciu Klub Ozvena vo vydavateľstve Slovo, Košice. Ako som to zvládol, nech posúdia tí, ktorí si prečítali, alebo prečítajú knihy Jozefa Včelu, Libuše Lavušovej, Adely Jendrekovej, Kataríny Krajčovičovej, Zdenky Lacikovej a mojej maličkosti, ktoré v nej vyšli, odhadujem, v priebehu jedného až dvoch rokov. Po tragickej smrti Blažeja Krasnovského sa nám vo vydavateľstve Slovo zavreli dvere. Keby som zašiel vo svojej pamäti do skorších časov, naďabil by som tam na prešovské Vydavateľstvo Michala Vašku, v ktorom vyšla moja prvá kniha a taktiež prvotiny Kataríny Krajčovičovej a Judity Harajdovej. Keď už spomínam vydavateľstvá, ktoré s nami spolupracovali, nemôžem nespomenúť bratislavské vydavateľstvo Odkaz, v ktorom vtedy pracoval Vojtech Kondrót a v ktorom vyšla prvotina Martina Vlada. Sami sme si vydávali literárny časopis Ozvena, v ktorom publikovali svoje práce všetci doteraz spomenutí členovia klubu, ale aj Anka Gajdošová i niektorí ďalší.

   Continue reading Východiari

Rock and Roll (7.časť)

                       Ako sa pozná rocková avantgarda

(pokračovanie)

 

            … Účinkovanie skupiny Velvet Underground bolo vždy plné nesúrodých a  neúnosných kontrastov. Ich rocková arogancia, na pódiu i mimo neho, sa preto pre mnohých stala očividne neprijateľnou. Toto správanie taktiež zapríčinilo, že skupina mala viac nepriateľov ako priaznivcov…

            Napr. na jednom z ich prvých angažmánov v newyorskej bohémskej štvrti Greenwich Village dostal Reed behom vystúpenia upozornenie: “Ešte jedná takáto pesnička a máte padáka.” Samozrejme, že ju zahrali a padáka dostali. K pravidelnému príjmu a tiež prvej platni skupine dopomohol výtvarník a performer  Andy Warhol, ktorý medzi svojimi kolegami budil asi rovnaké rozpaky, ako Velvet na hudobnom poli. Angažoval Velvet pre svoju show Výbušná plastická nevyhnutnosť (Exploding Plastic Inevitable), v ktorej sa ich kakofonický zvuk dokonale kombinoval s rovnako šokujúcim svetelným sprievodom. Najzaujímavejšie na tom bolo však to, aký ohlas vzbudili  ich nahrávky s viacročným odstupom. Vďaka absolútnej nepopulárnosti skupiny Velvet Underground vtedy málokomu došlo, že ich hudba vlastne nepriamo pripravila odrazovú plochu iným skupinám, ktoré naopak omnoho lepšie ako oni zvládli široké publikum. S akousi až jasnozrivou naivitou boli v ich hudbe zakódované zárodky zvukovo hypnotického hard rocku či experimenty na hranici rocku a elektronickej hudby. Všetky tieto trendy prišli k slovu až v sedemdesiatych rokoch, keď skupina dávno neexistovala a jej členovia už pôsobili samostatne. Takže prvé nahrávky Velvet Underground si právom, so spätnou platnosťou, zaslúžene získali štatút rockovej avantgardy

Continue reading Rock and Roll (7.časť)

Ondrej Herec: Zvierací netvor

Rok 1896:

Akoby slepý osud, obrovský nemilosrdný mechanizmus, rezal a tvaroval látku bytia, drví a trhá mňa, Montgomeryho, zveroľudí s ich pudmi a duševnou neistotou, neľútostne a nevyhnutne vo večne sa otáčajúcom, nekonečne zložitom súkolesí. Herbert George Wells: Ostrov Dr. Moreaua.

 

Rok 1986:

Všetky živočíchy, čo žili na Zemi, sú len nepatrnou podmnožinou teoretických živočíchov, čo mohli existovať. Reálne živočíchy sú produktmi veľmi malého počtu evolučných trajektórií vedúcich genetickým priestorom. Z obrovskej väčšiny teoretických trajektórií v  priestore života vznikli nemožné netvory. Medzi hypotetickými netvormi sú riedko rozsypané skutočné živočíchy, ktoré visia v genetickom hyperpriestore. Richard Dawkins: Slepý hodinár.

 

Zdroje

„Niekedy túto realitu nazývam Vedou a niekedy Pravdou. Je to však čosi, čo s námahou a bolesťou dobývame zo srdca života, čo vyčleňujeme a ujasňujeme. Viem, že iní ľudia tomu slúžia umením, literatúrou, sociálnou invenciou, a vidím to v tisíc rôznych podobách pod stovkami mien… neviem, čo to je, toto čosi, okrem toho, že to je tým najvyšším.” H. G. Wells

Nikto nepriniesol do modernej fantastiky také množstvo tém a motívov, ako Herbert George Wells (21. 9. 1866 – 18. 8. 1946). Študoval biológiu u zástancu darwinizmu T.H. Huxleyho, získal bakalarát zo zoológie a evolučná teória bola zdrojom mnohých dramatických konfliktov jeho diel.

Continue reading Ondrej Herec: Zvierací netvor

Jaroslav Klus: Stroskotanci

      Neurologické oddelenie bolo plné pochybných indivíduí. Slušného človeka uzamknú na chirurgickom, prípadne internom a nie na neurologickom oddelení. Dúfal som, že nemám nádor na mozgu, ani nič podobné. V to však verí každý, komu sa z ničoho nič rozhojdá svet a ocitne sa na neurologickom oddelení. Radšej som sa pokúsil uveriť v Boha.

          „Odkedy máte tie závraty?” spýtal sa ma lekár počas vstupnej prehliadky na oddelení.   

             „Tri mesiace.”

             „Kde ste boli doteraz?”

             „Doobeda v práci a poobede doma.”

             „Myslím, prečo ste neprišli skôr?”

             „Dúfal som, že to prejde.”

             „No nič, predbežne vás vyšetrím, potom uvidíme. Vyzlečte sa!”

             Lekár sa prisunul ku mne. Kolieska na stoličke ticho zapískali.

             „Zatvorte oči! Predpažte! Dotknite sa ukazovákom pravej ruky nosa! Ľahnite si!”

             So zavretými očami som vystrel svoje vystrašené telo na bielom lôžku. Čakal som na ďalšie pokyny. Lekárova stolička znenazdajky prudko zavŕzgala, klopli dva-tri jeho kroky a zaznelo kovové hlesnutie okenného rámu. 

          Continue reading Jaroslav Klus: Stroskotanci

Milan Maťaše: Šachsej – Vachsej

Milan Maťaše

ŠACHSEJ -VACHSEJ

(Podľa rozprávania môjho priateľa počas jednej teplej jesene na Kryme)

 

 

Stalo sa to v dvadsiatom prvom. Strana ma vybrala k splneniu akejsi veľmi dôležitej úlohy. Spočiatku som sa, priznávam, zľakol. Prečo by som práve ja, obyčajný kultúrny referent zo šestnásteho moskovského obvodu – aj keď vo vedúcej funkcii – mal byť poverený nejakou významnou úlohou? Nevedel som na to odpovedať. Vzápätí si ma však predvolal súdruh Dunačarskij, komisár národnej osvety, a veľmi podrobne mi objasnil, čo sa odo mňa očakáva. A aj zdôvodnil, prečo vybrali práve mňa: lebo som schopný a politicky uvedomelý pracovník. “Preto pôjdete do Azerbajdžánu vy a nikto iný,” doložil.

Lepšie ohodnotenie som si ani nemohol priať.

Dva týždne pred odchodom som sa na cestu svedomito pripravoval a chystal si potrebné podklady. Mojou jedinou úlohou malo byť posúdenie oprávnenosti existencie starej tatárskej náboženskej slávnosti a jej možného negatívneho vplyvu na šírenie komunistickej ideológie a presadzovanie socialistickej politiky v tomto teritóriu, čo by mohlo mať – za určitých podmienok – neblahý vplyv na politickú i územnú integritu našej krajiny.

Preťažká úloha, ale rád som sa jej ujal!

Cestoval som vlakom. Po niekoľkých únavných dňoch som sa konečne ocitol na mieste. Davom ľudí na nástupisku som sa ledva predieral. Všetci pobehovali s veľkými batohmi, kuframi i prútenými košmi plnými všakovakého tovaru. Nevedel som si predstaviť, ako sa v tomto mravenisku stretnem s človekom, ktorý ma tu mal čakať. Moje obavy boli však zbytočné.

Continue reading Milan Maťaše: Šachsej – Vachsej

Robert Kačenák: Levická dráma s kaméliami

FRIDERIKA: Zabijem sa.

PETRIK: Vynes predtým smeti. Smrdia.

FRIDERIKA: Vyskočím z okna a na chodníku si roztrepem hlavu.

PETRIK: Výborne. Môžeš rovno vziať aj smeti, keď už ideš dole.1

JA: Prestaňte, kto to ma počúvať!

Obaja sa otáčajú ku mne a potom ma vyhadzujú von oknom. Letím dole. Som čoraz ťažší. Dopadnem do odpadkového koša. Vtom sa prebudím. Vedľa mňa chrápe spolubývajúci. Pomaly mi dochádza, kde som…

 

V dňoch 18.-20.3.2005 sa v penzióne Gita neďaleko Levíc uskutočnila prvá fáza marcového workshopu FABULA RASA 2005, ktorú organizuje občianske združenie Pôtoň, zoskupené predovšetkým okolo rovnomenného divadla. (Viac informácií www.poton.sk)

  Continue reading Robert Kačenák: Levická dráma s kaméliami

Klubfórum Čadca

K L U B F Ó R U M

Klub mladých autorov pri Kysuckej knižnici v Čadci

 

Nie raz som sa už vyjadril k tematike literárnych klubov a rôznych spolkov či združení mladých autorov. Mám vlastný (a priznávam, že značne vyhranený) názor na existenciu a opodstatnenosť literárnych klubov a tiež rôznych regionálnych literárnych súťaží, čo môže v konečnom dôsledku vyznievať paradoxne, keďže by som dnes chcel predstaviť práve jeden takýto klub z Čadce. Na druhej strane ale pripúšťam, že niekoho azda stretnutia s ľuďmi, ktorí si majú (a chcú) čo povedať – a nemusia to byť len „stretávky” mladých literátov či výtvarníkov  a pod. – môžu uspokojiť.

Na Slovensku v súčasnosti pôsobí niekoľko literárnych klubov. Ešte nedávno – pred pár rokmi – mali dokonca tieto „združenia” vo vtedajšom  Národnom osvetovom centre svoju „sekciu”, kde bol koordinátorom pre celé Slovensko stanovený básnik Vojtech Kondrót. Dnes, našťastie, táto bohumilá (…) činnosť už pravdepodobne nijako „inštitucionalizovaná” nie je. Aspoň o ničom takom neviem…

Continue reading Klubfórum Čadca

Patrick Süskind a jeho novely

„Myslenie je príliš ťažká vec, než aby sa ním hocikto smel diletantsky zaoberať. Ale každý človek si myslí, že dokáže myslieť a bezuzdne si premýšľa, to je tá veľká chyba v dnešnej dobe…”

                                                                                                             (Kontrabas)

 

Patrick Süskind sa narodil v roku 1949 v Ambachu pri Starnberskom jazere. Známym a uznávaným spisovateľom sa stal najmä vďaka románu Parfém (Príbeh vraha) (1985), ktorý vzbudil veľkú svetovú pozornosť. Parfém bol preložený do tridsiatich troch jazykov a rozpráva príbeh sériového vraha Grenouilla, ktorý zabíja mladé ženy kvôli vôni, ktorá obklopuje ich telá. V dnešnej dobe patrí Patrick Süskind k najznámejším spisovateľom súčasnej nemeckej literatúry.

Ja by som však rada priblížia tri jeho novely, ktoré podľa môjho názoru poskytujú čitateľovi príležitosť  hlbšie preniknúť do myšlienkového sveta autora. Ide o novely  Kontrabas (1984), Holub (1987) a Pán Sommer (1991), pričom divadelná adaptácia Kontrabasu dlho patrila k najhranejším dielam v nemeckom jazykovom priestore.

Continue reading Patrick Süskind a jeho novely

Recenzie

Søren Kierkegaard – Bázeň a chvenie, Kalligram, Bratislava 2005, (preklad – Milan Žitný)

Individualita ako výsada.

 

Nedávno sa na pultoch kníhkupectiev objavil ďalší preklad z tvorby Sørena Kierkegaarda – Bázeň a chvenie, pričom ide o prvý slovenský preklad tohto diela. Po Zvodcovom denníku nám prekladateľ Milan Žitný sprostredkúva aj ďalšiu, mnohými dlho očakávanú  knižku tohto dánskeho filozofa.

Kiekegaard je známy ako veľký bojovník za ľudskú individualitu, jedinečnosť  a autentickú existenciu človeka. Protiví sa mu malomeštiactvo, meštiacka morálka, odmieta ortodoxné náboženstvo. Túži po zmene zaužívaného spôsobu života, po víťazstve duchovných hodnôt, obnove ľudských hodnôt a individuality. Bojuje za plnohodnotný život, za slobodný, nespútaný rozvoj ľudskej osobnosti.     Existencia človeka je podľa Kierkegaarda dramatickým zážitkom konfliktu medzi tým, čo je, tým, čo sa len stane a tým, o čo sa indivíduum usiluje. Kierkegaard zdôrazňuje jedinečnosť tohto zážitku, osobnú zodpovednosť za to, že nájdeme zmysel života a pôjdeme vlastnou životnou cestou, pričom zostávame osamotení vo svojom vnútornom boji. To všetko vedie k vnútornej premene osamelého indivídua. Jediným cieľom odcudzenej, ničím nedeterminovanej, vo svete osamotenej bytosti je spojenie s Bohom. Jedinec sústredený na svoje vnútro, odtrhnutý od sveta, vedie svoj tragický dialóg s Bohom. Tragický preto, lebo veľkosť Boha je desivá v porovnaní s malosťou a slabosťou ľudskej bytosti. V tomto dialógu je človek pasívnou a trpiacou bytosťou. Intímne spojenie s Bohom môže dosiahnuť len za cenu toho, že sa odvráti od svojej vlastnej prirodzenosti a rozhodne sa žiť v úplnej askéze. Kierkegaardovo kresťanstvo neoslobodzuje od strachu, úzkosti, od pocitu neustáleho ohrozenia. Naopak, je evanjeliom utrpenia, náboženskou formou prejavu disharmónie medzi ideálom a jeho realizáciou, esenciou a existenciou, ničotou a bytím.

Continue reading Recenzie

Almanach 25 – próza

Kamila Balcová

Niečo ako Matrix

 

Vkĺzla do ticha. Jeden pohyb rúk a ticho. Voda, šum lístia ,počúvala. To všetko , tá symfónia prírody z množstva zvukov, šššš ,bum, bum ,kss, csss, do toho sa započúvala. A to všetko bolo v nej, v nej samotnej, v jej hlave. Ako keby bola v lese.

             A inokedy zase úplné ticho. Ticho s veľkým T a ešte i väčšie. Pokoj, pokoj od okolitého sveta, sveta zvukov, hlúpych rečí, zvoniacich mobilov, hučiacich rádií, zhonu a nátlaku.

Všade, kde sa len človek pohne, všade niečo počuť. Pomyslela si, že ostatní nevedia, čo je to absolútne ticho, ani len predstaviť si to nedokážu. Hlboké, podmorské ticho. Úplné, ničím neskazené, ani tým najtichším šuchnutím. Rozmer, možnosť. Ona mala na výber. A táto možnosť jej dala čosi úžasné. Pozorovanie. Vidieť v pohybe, ale nie v tónoch. Ľudia, masy ľudí, ktorí ticho okolo nej prechádzajú. Rozliční ľudia, ich tváre, pohyby. Rozličné farby, vône. Len hmota skrytá vo farbe šiat. Niečo ako Matrix.

Continue reading Almanach 25 – próza

Almanach 25 – poézia

Michaela Kučová

XXX

 

po uliciach svojho mesta
oblizujem a lepím
listy pre teba
snobsky nesvoja vo svojom kúte
tisíc ráz hraná pesnička stráca svoju minulosť
čo mi povieš tu a teraz
že dve a dve nie je päť?
mne je to jedno
omámené slová triezvej mysle
na ex horkosladká
a hlt po hlte schizofrénna
a radšej ti zatlieskam
než by si mal pokračovať
posledný kŕč prstov
a potom ťa už pustím
stojím si za svojimi slzami  a vlastne
sa za ne skrývam

 

 

Continue reading Almanach 25 – poézia

Almanach 25 – odkazy

Almanach Odpovede

 

Silvia A. (Banská Bystrica):  text je dosť zmätený… štylisticky…aj tak …utľapkaný…zahmlený…čo by nemuselo byť chyba… popracujem…čakáme na ďalšie…

Dalibor (Levice): báseň vrahyňa sa mi celkom pozdávala, no keď som si prečítal: „konečne! máš to, čo ´s chcela.”, spozornel som… takéto hviezdoslavoviny sme tu už dávno nemali… pokús sa písať tak, ako rozprávaš…napríklad…zatiaľ na uverejnenie nie…no, a máš čo´s chcel!

Continue reading Almanach 25 – odkazy